|
Od pozostatkov zemianstva liptovského
sú za dakoľko dní obnovené na vŕškoch nad Potúrňou i od
Vavrišova silné priekopy, lebo Böckl prichádza zase od Liptova so svojím
ľudom, už či stíhajúc Rákóciho, či z osobitných vlastných
príčin. Nad Potúrňou sa pyšne vypínajú valy,
a Rákóci rozkazuje ešte verným svojim hoc je i slabý, a Stanislav navlas
vyplňuje rozkazy jeho.
Böckl prišiel so silným
vojskom, robí útoky na vyvýšené valy i chce hore
vyliezť a zdrúzgať silu nepriateľa svojho. – Ale darmo. Rákócimu
prišlo vojsko spoza Tisy, ale už neskoro, za ním do Trenčína, idúce na pomoc. I hrmia ešte delá, hoc obecný
ľud do hôr ubehuje.
Stanislav stojí na čele i opiera sa moci Böcklovej, až tomuto naostatok
sám Hajster na pomoc príde.
Keď tak dlhý čas dobývanie hradieb poturňanských trvalo, stalo
sa, že Hajster kázal ľudu svojmu viac ako inokedy a s väčšou mocou
udierať na valy. Ako rozpajedené sršne sa sype
ľud jeho na ne, ale ako kamenec nebeský sa sypú gule zhora. Hoc sa vzdor tomu Nemci predsa opierajú, chtiac v mihu oka
zdrúzgať moc silného nepriateľa, predsa je všetko daromné, bo
streľba zhora len hučí, oheň z diel i pušiek sa liští a ožiaruje
celý vidiek, nad ktorým milé krásne slniečko už zhasínať začína.
Akoby k dovŕšeniu
práce vyberie si Stanislav z prostriedku svojich najhodnejších i vyrúti sa s mečom v ruke na nepriateľa. Hajster s
Böcklom odstúpiť musia, ba za chvíľu obrátia sa i dajú sa na útek.
Plní radosti vrátili sa víťazi do svojich šiatrov. – Stanislav
prehovorí k Rákócimu i k pánom bratom: „Nemci sa tak skoro nezblížia, dostavší
výplatok na dakoľko dní; prosím vás teda, páni, na krátku večeru do
Svätého Ducha.“
Potom sa rozostavili stráže vôkol a vôkol a zemianstvo sa vyhrnulo do
Svätého Ducha.
V dome Stanislavovom plno žiaľu i radosti. Stará pani za ten čas
umrela, teraz tu gazduje matka mladej panej, ku ktorej prichodia susedky
plakať, vykladať a vyčitúvať i spomínať, aká bola
nebožká dobrá pani. Starí sluhovia sa vypytujú na smrť svojho pána, lebo s
ním na vojnách bývali, s ním ošediveli, pri ňom v bitkách obkaličeli,
a tak im je smutno za starým pánom, s ktorým vždy spolu stávali i v šťastí,
i v nešťastí; obrátia sa teda do kúta i zaplačú horko.
Unavený Rákóci si ľahol po večeri a šiel na odpočinok; pán
Mikuláš zabáva hosťov, jeho pani ale sa stará o domácnosť. Páni
hodujú i pripíjajú na zdravie pánu Rákócimu i domácim pánom i paniam; pomaly
ale von odchodia i rozchádzajú sa sčiastky po izbách domu, sčiastky
do susedstva, kde každý, ako môže, snom občerstvuje unavené údy, bo bolo
dosiaľ mnoho práce a málo odpočinku. Už je všetko ticho, ale sviece
ešte horia po celom dome Stanislavovom.
V bočnej maličkej izbičke sa zhovára Stanislav so svojou
Aničkou, ktorá sa teší i ktorej oblednuté líčko sa už
začervenalo radosťou. Milý prišiel z bojov a hádam teraz už tak ako
predtým nebude, kde príduc domov, pohliadol, čo sa robí, a zase k vojsku
odišiel. A tak kvitne ona teraz ako ten kvietok poľný, napojený studenou
rosičkou, lebo milý jej odhodil všetko nastranu, zbroj položil do kúta i
tešil sa s ňou, s ňou jedinou po prvý raz v živote. Vie on byť
strašný i mocný vo vojne, silný i hebký byť na koni, i chladný, keď
pracovať treba; ale on zná i úprimnosť srdca tam, kde je pre ňu
miesto, a Anička to vidiac, hladí ho po tvári, hľadí dnu do očú,
hladká ho po lícach i hlave – a zabudne i ona, i on už akoby na celý široký
svet. Ona sa ho vypytuje, ako sa mu v bitkách vodilo, a on jej zas, čo
porábala doma v jeho neprítomnosti, pričom si obaja rozprávajú od slova do
slova. Pán Mikuláš vošiel so svojou paňou do izby i tešia sa zo
šťastia detí svojich.
Vtom sa plameňom ožiaria obloky, na dvore zabrnčia šable, krik
strašný sa strhne. Stanislav sa schytí, vezme šabľu i beží von ku svojim;
pán Mikuláš sa schytí a ide bojovať, cítiac, že to Nemci vtrhli do dediny.
Celá dedina je v ohni, až sa tak všetko varí; iskry kypia ako rozsršené
hady. Všetko vzbudzuje hrúzu, a ľudia, od požiaru ohnivými sa byť
zdajúci, lietajú s mečom v ruke ako mátohy po ulici.
Na dvore Stanislavovom je krutá bitka. Böckl sa pení hnevom a Stanislav
skáče sem i tam na pomoc svojim. Böckl priskočí a zaryčí:
„Došiel si cieľa, ty zbojník šťastia môjho, nazdajúc sa, že my od
strachu utekáme, i nemysliac na lesť nepriateľa, inou cestou
prichádzajúceho, aby domácemu šťastiu tvojmu zasvietil.
„I s hrozným vztekom sa rúti na Stanislava, ktorý sa zvrtne i uderí
mečom do Böckla tak, že sa tento, zvalí, škrípuc zubami v hroznom
preklínaní. – Preletí to ako stotisíc hromov vojskom nemeckým a celé hordy sa
sypú na miesto, kde ich vodca padol.
Hej, Stanislav, Stanislav, kde je mladosť tvoja? Rozrúbali ťa
Nemci na kúštičky i s pánom Mikulášom – a ty ležíš zabitý, nebude ťa
už viac na vojnu nosievať tvoj vraný koníček, nepoihrá si už viac
šablička tvoja na krkoch nepriateľských, nezaplače už nad tebou
žiadna živá duša na svete, bo sú už všetci milí tvoji tiež na kúsky porúbaní a
divý požiar im svieti krásne a velebne k pohrebu. – Hoj, Stanislav, kde je
mladosť tvoja?
Uhliadnuc žiaru plamennú i slyšiac krik vojny vo Svätom Duchu, pohli sa
tábory Rákóciho, ktoré Hajster za chrbtom prepadúva. Potýkanie je ukrutné,
dediny sa pália a dve nepriateľské vojská sa vraždia za tmavej noci pri
strašných požiaroch.
Rákóci ušiel do Poľska; Böckl je vo svätopeterskom kostole pochovaný;
Svätý Duch, Svätý Štefan a ešte jedna dedina je ohňom so zemou zrovnaná i
neušla tam smrti ani len jedna živá duša. Stalo sa to na Všechsvätých roku
1709.
*
Nepoznať už viacej ani šľaku po Svätom Duchu; ale roľník
ukazuje pod Tatrami medzi Petrom, Vavrišovom, Jakubovany a Konskou pusté
trasoviská kde dakedy Svätý Duch stávať mal, i prechoval nám pamiatku
miesta toho, kde sa veci tieto stali. Na deň Všechsvätých počuť
tu po polnoci bolestné zvony hučať i ohnivé vojsko spod zeme
vystupovať, nevinne zahynulým poctu robiace; na jar zas, keď
začínajú kopnieť krtínce i čierne hlávky svoje vyzdvihovať
nad plachtou bieleho snehu, tu vystupujú zo zeme dávno tu zhynulí bojovníci,
púšťajúc sa v ohnivej podobe svojej jeden do druhého, pokiaľ vetrík,
od Kriváňa zaviavší, sfúkne ich, neurobí koniec vojne už dávno zahynulých
bojovníkov. Opakuje sa to často; ľudia umelí hovoria, že je to vraj
fatamorgána tak, ako pri Ondrašovej sa zjavujúca, roľník ale to uzrevší
prežehná sa krížom i pomodlí sa za nevinné dušičky tu bez poslednej
spovedi, bez pohrebu v strašnom ohni zahynuvšie.
Bibliografické poznámky a vysvetlivky
kuruc – (zlat. crutiatus, križiak) názov pre uhorského povstalca
pravdepodobne z čias Dóžovho sedliackeho povstania r. 1514. Neskôr
účastníci a prívrženci povstania Thökölyho (1673-1683) a Františka II.
Rákócziho (1703-1711).
či sa ozaj zo Sedmohradskej a spoza Tisy hýbe – František II. Rákóczi
(1676-1735), syn sedmohradského kniežaťa Františka l. Rákócziho, postavil
sa na čelo nespokojencov v Uhorsku, ktorí sa búrili proti sociálnemu,
národnostnému a náboženskému útlaku zo strany Viedne. V tradíciách uhorského
boja za národnú a štátnu nezávislosť od habsburskej dynastie vychoval ho
otčim Thököly, čo nezmenila v ňom ani cisárom nanútená katolícka
výchova v Čechách. Po prejavoch nepriateľstva voči cisárovi
uväznili ho vo Viedenskom Novom Meste, odkiaľ ušiel do Poľska.
R. 1703 vrátil sa na severovýchodné Slovensko, kde sa v máji začalo
organizovať povstanie. Kalinčiak spomína Sedmohradsko ako východisko
odboja preto, lebo Rákócziovci bývali dotiaľ sedmohradskými kniežatmi.
Illešházi – Mikuláš Illésházy (1653-1723), uhorský šľachtich. Za Thökölyho
povstania bol na strane cisára. Potom. zastával v uhorskej politike významné
miesto.
Karol VI. – Karol VI. – (1711-1740), cisár rímsko-nemecký, kráľ
český a uhorský, ním vymrela habsburská dynastía po meči. V povesti
ide o anachronizmus, lebo v časoch povesti Karol VI. ešte nevládol.
Ondreja kráľa – Ondreja kráľa – Ondrej II. (1205-1235), kráľ
uhorský. R. 1222 vydal známu Zlatú bullu, v ktorej zaistil šľachte
veľké práva na úkor kráľovskej moci.
Potúreň – Podtúreň, podtatranská obec, dnes okr. Liptovský Hrádok.
Hranovnica – Hranovnica – spišská obec, dnes okr. Poprad.
Mikuláš Berčéni – Mikuláš Berčéni – Mikuláš Bercsényi (1665-1743),
uhorský šľachtic, najvernejší priateľ Františka II. Rákócziho, hlavný
vojenský komisár kuruckého územia a hlavný veliteľ kuruckých vojsk.
Františka II. nezradil ani po porážke a odišiel s ním do tureckého vyhnanstva,
kde obidvaja zomreli.
Očkaj – Ladislav Ocskay (1680-1710), veliteľ kuruckej brigády, s
ktorou útočil veľmi obratne, rýchlo a smelo, pre čo ho nazvali
„Bleskom“ Rákócziho. Po bitke pri Trenčine (1708) prešiel k cisárskym a
bol v ich vojenských službách. R. 1710 ho kuruci zajali a popravili v Nových
Zámkoch.
královič Marko – historická postava srbských ľudových
bohatierskych piesní, žil v 14. stor. a hrdinsky bojoval proti Turkom.
dakoľko ...Turkov V kuruckom vojsku slúžilo veľa cudzinoov.
Turecké čaty poslal sultán na pomoc Rákóczimu ako spojencovi proti
Habsburgovcom.
pri Trnave – Bitka medzi kurucmi a labancami (cisárskymi vojskami) pri
Trnave bola 26. dec. 1704. Menšie vojsko Rákócziho z bojišťa síce
ustúpilo, ale cisárski mali oveľa väčšie straty. Kuruci boli vtedy na
vrchole svojej moci a slávy. Podľa sledu udalostí v povesti a
skutočného priebehu povstania autor opísal bitku pri Trenčíne,
zamenil si tu iba názvy miesta boja. Veľké úspechy Rákócziho v Uhorsku
prinútili cisársku stranu posilniť ohrozené postavenie viedenskej moci v
Uhorsku. Na jar r. 1708 začali sa sťahovať na Slovensko cisárske
vojská zo západoeurópskych bojíšť. Potom sa spojili a tiahli hore Považím.
V rozhodujúcej bitke s kurucmi sa stretli 3. aug. 1708 pri Trenčíne, kde
sa podarilo cisárskym generálom Viardovi a Heisterovi poraziť povstalcov.
Tradícia tvrdí, že prehru kurucov zavinil nešťastný pád Rákócziho z koňa,
čo jeho vojakov vraj tak zdeprimovalo, že sa dali na útek. No Oczkay už
vtedy vyjednával s cisárskymi, ale kurucov zjavne zradil až koncom augusta. Po
trenčianskej porážke sa Rákócziho odboj blížil k neodvratnému koncu.
|