II.

Žiare sa zablyšťali na nebi a pomaly sa brieždiť začínalo. Slniečko spoza spišských hôr ako väzeň z temnice vyskočilo a svojou horúcou žiarou pobozkalo šedivé čelo velebného Kriváňa.

Neďaleko Kriváňa pod Barancom leží tichá dedinka, bývalisko viacej zemianskych a sedliackych rodín. Slnce zasvietilo aj na tichú dedinu a pozobúdzalo všetkých, čo ešte len pred chvíľou v tuhom sne odpočívali. Ponáhľa sa sedliak s kosou kosiť dozretú trávu na poľany v tatranských horách a mladé ženičky idú za nimi s hrabľami na pleciach, plachty okolo pazuchy uviazané majúc, ustavične hovoriac a spievajúc, akoby im nič nechybelo. Odrastlé deti idú plátno k potoku vystierať a malé deti, plačkajúc a brodiac sa po jarku, vyháňajú hus i na pašu.

Starý, vysoký, z dreva zbudovaný dom stojí naprostred dediny, okolo neho sú i z druhej strany iné zemianske domy. V dome tomto sa už všetko pohybuje, čeliadka sa na dvore schádza a starý Václav rozkazy sluhom i slúžkam rozdeľuje – slovom, obzerá všetko ako starostlivý hospodár. Za domom naboku stojí malá záhradka a z nej pekný výhľad na Tatry. Mali dakedy v nej byť nasádzané kvety, ale teraz dákosi pustá stojí, iba kde-kde ružička hlávku pozdvihuje. Poznať, že v dome mladej dcéry nieto a že stará pani radšej sadí a obstaráva iné zeliny ako pekné kvety.

Dvierka sa na záhrade otvoria a do nej vojde mladý šuhaj. Obzerá všetky kúty a vyhľadúva všetky miesta, na ktorých sa dakedy hrával. Pozrie na Tatry. Čelo ich sa dvíha až k oblakom; hoc je leto, predsa sú ich končiare snehom pokryté a biely sneh sa ihrá v ľahkých obláčkoch, čo sa pustili z neba, akoby Tatry pobozkať chceli. Tam stojí Kriváň, je ako lúka zelený driek jeho, ako hlava šedivého starca biele je čelo jeho; ale spojenie toho bieleho a zeleného nevidno, bo sa nebeské obláčky dolu spustili a ovenčili hlavu šedivého obra, ich plecami svojimi podopierajú hoc sa temä jeho vysoko nad nimi vypína. Tak venčí sláva čelo nepremoženého, čo v celom svojom živote pevne a nepohnute stojí v službe za vec dobrú.

Na susedovej záhrade sa tiež dvere otvorili a mladé švárne dievča sa ako rybka dnuká vošmyklo. Jej biele ranné hábky sa len tak zahrávajú s tichým vetríkom jej tvárička sa len tak ligoce od slniečka, a taká je červená ako makový kvet. Vojde, rukou si oči od slnca zastierajúc, a pozerá na kvieťa; potom vezme krhličku, pokropí kvetné hriadky a zaspieva si:

„Kvietky moje, kvietky vy ste moje dietky,“ 

a usmievajúc sa od radosti, že jej všetko tak pekne kvitne, obchádza okolo hriadok ako matka okolo dietok svojich.

Mladý šuhaj stojí – ani sa nepohne, ani nezadýchne – i pozerá na krásne zjavisko v susedovie záhrade. Utúlil sa za strom, aby susedka zazrúc ho neušla, a tak aby na ňu dlhšie pozerať mohol. Ale samopašné dievča otáčalo očami zôkol-vôkol a zhliadnuc ho, utíchlo, a len kedy-tedy naň očkom zahodiac, chytrým krokom domov bežalo, akoby nič nebolo spozorovalo. – Nevidí ju už šuhaj, ale mokrá hriadka, vytlačené kroky na chodníku pieskom vysypanom a kvieťa, čo sa až posiaľ kývalo, svedčia, že tam dakto byť musel. A šuhaj jak sa díva, tak sa díva – až keď sa už dosť a darmo nadíval, išiel, odkiaľ prišiel.