III.

Vo Sv. Mikuláši je veľký stisk ľudu. Tam sa páni prechádzajú po rínku, brnkajú šabľami a zastavujúc sa pri každom zemanovi i hovoriac mu hneď hlasitejšie, hneď pošepky do ucha. Potom sa schytia a idú ďalej, hľadajúc iných, a keď sa ich už hodná kopa nazbierala, zhovárajú sa o zemianskych veciach. Pán povedá: „Páni, držteže sa!“ „Ej, nebojteže sa, pán brat, veď i my vieme, že ste nám dakedy tiež dač dobrého urobili.“ Pán sa pokloní a vbehne do stoličného domu. A to sa všade tak robí. Plno vojska sa po ulici snuje a zazerá na sebevoľné zemianstvo, naň tiež len bokom pozerajúc, akoby sa mu naň ani hľadieť nechcelo. Vo všetkých kútoch sa ozýva hudba, šable a ostrohy pánov, zbroj vojska a fokoše nižšieho zemianstva, krik ľudstva a spievanie podnapitých zemanov hučí ako súdny deň. Pomaly sa páni poberajú do stoličného domu; nižšie zemianstvo sa za nimi s hrozným krikom hrnie. Ale na ulici je ešte tiež celý rákoš, vresk, hukot, hluk. Hrnúci sa do stoličného domu zemania naschvál strcajú vojakov a títo zase zemanov, takže hneď vojsko šable vytiahlo, zemania zase šable, fokoše a valašky nad hlavy povzniesli, a ruvačka, krik, huk ako v pekle nastal. Hudba umĺkla; všetko sa hrnie k ruvanici.

Vtom sa na obloku stoličného domu ukázal župan Illešházy a Böckl, vodca vojska. Pán Illešházy zavolá: „Ustúpte, páni bratia, ustúpte!“

„Haj, ba ho neodstúpim, čo by sa hrmen striel do jeho matere, tu sme my na našom grunte, čože teda títo od nás chcú, čože nám zavadzajú?“ kričí jeden zo zemanov, a druhý zase: „My sme páni a nedáme si do kaše dúchať – nech oni odstúpia – prvší je zeman, ako tu dáky si odkundes, čo sa nám pod nohy mätie! Ľaľa, ešte nám naostatok ani do stolice prístupu nedajú! Vyochládzaj ho, vyochládzaj! Lap ho, lap, či ho vidíš, ako sa nám vysmieva! Sem ho, sem medzi prsty!“ – A tu ruvačke ani konca, ani kraja, až Böckl k obloku príde a pokýva vojsku, aby odstúpilo. Potom riekne županovi: „Prosím vás, páni, druhý raz lepšie držte na uzde vašich zemanov! – Po týchto slovách sa vzbúri celé zemianstvo, medzitým sa skoro všetko prihrnuvšie, i volá: „Veď ti mi dáme uzdy! Ale či to budeme trpieť? Utrite mu nos, utrite!“ Tak kričí jeden za druhým bez konca-kraja, oči im iskria, ruky sa im trasú, akoby ich svrbeli.

Župan pokýva rukou a všetko utíchne. Böckl si sadne po pravej ruke župana a celý sa od hnevu trasie, zakryje si tvár dlaňou i sedí ako kamenný stĺp A zemianstvo poznovu hučať začína, čo sa mu neľúbi, že si Böckl skoro na prvšie miesto zasadol, ale župan pokývne rukou a zase sa všetko utíši, a on začne hovoriť: „Páni bratia, slávne zemianstvo! Zhromaždili sme sa tu, aby sme vôľu kráľa nášho Karola VI. počuli, a teší ma veľmi, že ste sa v tak hojnom počte zišli, bo to je znak vašej lásky a privrženosti k veciam pospolitým. Teraz, prosím, počujme vôľu kráľovu.“

Na tieto slová zakričí celé zhromaždenie: „Vivat, vivat!“

Zapisovateľ vstane, vykrúti si fúzy, a začne čítať: „Nos Carolus VI. D. G. Romanorum Imperator...“¹

„Počkaj, postoj!“ zakričí dakto. „Čože nám vy tu po latinsky čítate? To my nerozumieme a predsa sa nás to všetkých týka a nielen tých, čo troška po latinsky vedia. Tu ide o našu kožu, čítajte nám tak, ako my rozumieme!“

„Dobre máte, pán brat, tak je,“ zavolá moc hlasov, a zapisovateľ, pán Štefan Andaházy takto začne: „My Karol VI. slávnemu zemianstvu liptovskému pozdravenie:

Žiadame od slávneho zemianstva, aby šlo pod zástavy pána grófa Hajstera oproti buričovi Rákócimu, ktorý teraz v spojení s Turci zo Sedmohradskej do Uhorskej vtrhol a ponáhľa sa búriť do horných stolíc milého nám kráľovstva uhorského. Insurekcia táto má sa čím skorej zísť, lebo preto má zeman ta veľké práva a slobodný je od všetkej dane, aby bol každú chvíľu za svojho kráľa umierať hotový.  Že mnohé vojny s Turci a inými národmi pokladnicu našu vyprázdnili, nakladáme, aby po niekoľko mesiacov na každý spôsob tritisíc zlatých zloženo bolo. Posielame pána, nám verného Fridricha Vilhelma Böckla, slobodného pána z Čavy, slávneho pluku Valskehlianskeho kapitána, k vám, dotiaľ v Liptove ostať majúceho, dokiaľ tieto rozkazy naše vyplnené nebudú. Rozkazujeme spolu, aby sa mu všetka česť preukazovala; kto by sa mu ale, alebo ktorému z ľudí jeho ublížiť opovážil, upadne do kráľovskej nemilosti.“

Na to zas zahučí celý zbor, a bola by sa i v stoličnej palote nová ruvanica strhla, keby sa pán Illešházy nebol zo stolca pozdvihol, stiahnuc obrvy a zmraštiac čelo, nebol zavolal: „Čo to za neporiadok? Či sa neviete pekne držať, páni? To sa nesvedčí na zemanov!

Na jeho slová všetci utíchli, ale až tak odfukujúc od hnevu a zazerajúc na Böckla.

Vtom starý Václav zo Svätého Ducha vstane: „Páni bratia, všetko tu proti obyčaji ide; insurekcia bez nášho dovolenia, daň bez privolenia krajiny – to nikto nikdy, ako je svet svetom, nevídal. A ktože dá tu daň? Ja nie, a sedliak neborák nemá, ani čo by len na raz do úst vstrčil. A či ju my máme skladať? Prečože naši predkovia krv vylievali ako statoční zemania? Či nie preto, aby sa všetkých daní striasli? A ešte nám tu dakoho na exekúciu posielajú. aby z nás vysilil to, k čomu chuti nemáme. A či sme my nie slobodní? – Títo nám tu chcú slobodu odňať, nuž a či si ju dáme?“

Celé zhromaždenie sa na takéto reči vzbúri i volá: „Tak je, tak je, vyžeňme ich, vyžeňme!“ Nato sa zemianstvo ako jastrab pustí do Böckla; tento ale so spoločníkmi svojimi, vidiacimi. že to o ich kožu ide, opustil palotu cez najbližšie dvere.

Tu župan, pán Mikuláš Illešházy, vstane i vraví: „Čo robíte, páni. – Mohli sme aspoň dačo ustanoviť. pokiaľ dáku istotu nemáme, lebo vidíte. že sme slabí bez pomoci, a Haister sedí v Levoči s mnoho tisícmi a ľahko nám je na krku. i zviaže nám ruky, že sa ani hnúť nebudeme môcť. Čo robíte. zle robíte. A vy, pán Václav, ste najväčšia príčina búrky, a preto pôjde Böckl i so svojimi ľuďmi k vám do Svätého Ducha na hospodu, pokiaľ dač neukončíme. Teraz či dáme podatky, či nedáme?“

„Nedáme, nedáme!“ zahrmí celé zhromaždenie a nik ho viac utíšiť nemôže. I nebolo to nikdy, ako je Liptov Liptovom, takej búrlivej kongregácie.