V.

Ned'aleko od Potúrne stojí stará drevená krčma, dakoľko zemanov tam sedí pri pohárikoch v horlivom rozhovore.“

„Ba, na moju hriešnu dušu bude.“

„Hí, ba nebude, môžete sa, ako chcete, paprčiť. Ved' ti nám ten oplan už viac ani dobrého slova nedá. Hej, predtým, kým sme ho nevyvolili, iba pán brat :a pán brat – a teraz? Keď nás vidí, to sa ti na nás ani neobzrie a tak si vykračuje, ako dáka páva, i bočí .od nás ako čert od kríža. A keď človek k nemu príde, dobreže ťa so psy nevyženie; preto sme mu už neraz :zavolali: ,Počkaj, sto striel sa do teba, nebudeš ty viac tým, čím si teraz!“ A teda nebude, nebude, nebude, a čo by mal ešte raz väčšie brucho, ako ho má.“

„Hej, ba, pán brat, bude, a čo sa vy hneď všetci od jedu popučíte. Nuž kdeže máte tak múdru hlavu ako on, veď sa vám ten vie všade vynájsť, a čo by hneď celá stolica proti nemu bola. – A že je skúpy a pyšný? – Hej, neľutuje on ani chleba, ani vína – a onehdy nám povedal: „Páni bratia, len dobre kričte po mojej strane a dostanete peňazí, koľko len zažiadate, a vašich synov všetkých do úradu postrkáme.“

„No, bodaj bys’ krk zlomil i s tvojím pánom, čo nás zapredáva, akoby sme my jeho metly boli. – Nuž či si ty zeman? Sám na seba nôž ostríš a tvoj pán ťa ako psa na svorke vodí, i čo by sa do vás všetkých sto hrmených napralo, vy kujoni!“

„Pán brat, to nehovorte, lebo vás na môj hriešnu dušu tak o tú stenu capím, že sa hneď na ňu prilepíte. Ja cudzincom slúžiť nejdem, a preto som i sem prišiel; ale že takej hlavy v celom vidieku, ako je on, nemáte, za to vám tiež stojím. Veď sa ti ten tak vie pravotiť, ako čo by hrachom sypal. Požičiaš si sto zlatých a vyženieš veliteľa z domu, keď si príde dlh pýtať, to je všetko dobre, lebo i keď tento ide žalovať, to sa ti pomaly tak navlečie, že peňazí nedostane i ubijú ho a plakať mu nedajú, i musí ešte iných sto zlatých zložiť za právo i za to, že ťa vraj tým obrazil, keď si prišiel od teba dlh pýtať. Maj pravdu, lebo nepravdu, jemu je to všetko jedno; pravdu musí mať ten, komu ju on prisúdi. – A či je to nie len svet žiť človeku, keď môže robiť, čo sa mu len zapáči a sa mu pritom ani vlas na hlave nepohne?“

„No veď ja nedbám, ale o Nemcovi mi ani slova. Veď ja viem, povedal nám to pán Václav, i pán vicešpán v Okoličnom, keď sme uňho straniva tých procesov boli, že Nemci z nás chcú sedliakov porobiť. Sľubujú vám peniaze, hovorili oni, aby ste si dali kožu zodrať, pod pánom Rákócim ale si nemusíte ani len frčku dať vylepiť a máte peňazí dosť. Pod ním je vraj slobodno brať, čo len zachceš, a nikto ti len ani slova nepovie. Za peniaze môžeš potom slúžiť či Pánu Bohu, či čertovi, keď je to len nie cudzí.

„Páni bratia, už sa schádzajú páni, už je čas!“ zakričí dakto. Vtom sa všetci schytili i hrnuli sa do Potúrne, kde sa i vyšší, i nižší zemania ku porade zišli. Tu sa plno zemianstva vo veľkej palote zhromaždilo; jeden myslí, druhý klipká očami, tretí vysukuje fúzy, jeden to, druhý to susedovi šepce, až naostatok viceišpán pán Ladislav Okoličáni sa za vrchstolom zdvihne i začne hovoriť: „Páni bratia, známo vám je, čo sa onehdy vo Svätom Duchu stalo. Hrozné nám nebezpečie nastáva, bo Böckl odišiel do Levoče a môže sa nám každý okamih na krk dovliecť. Od Zvolena sme už celkom odseknutí, Spiš nepriatelia zaujali i hrnú sa na nás ako šášky zo všetkých strán; treba nám je teda odhodlanosti, ak sa chceme brániť. Ostatne ale sa nemôžeme takému nepriateľovi na odpor postaviť, a tak sme prinútení utiecť sa k pánu Rákócimu, ktorý podľa chýru až k Muráňu došiel.“

„Tak je, tak je, nech ho Pán Boh živí!“ zavolali všetci až sa tak ozývalo. „Nech príde a my zaňho žijeme, zaňho umierame.“

Pán Okoličáni pokývne, krik utíchne, a on takto pokračuje: „Keď tak chcete, páni bratia, dobre, nech sa stane vôľa božia – už sa naspäť do starej koľaje navrátiť nemôžeme – a práve preto nám je treba v núdzi poslať za pánom Rákócim. Dakto z nás musí ísť za ním, ale taký, ktorý by život svoj na to obetoval, lebo povedám, že sme zo všetkých strán vojskom obklúčení. Kto sa teda z vás, páni, dobrovoľne na to vezme, nech vstane.“

Ale tu celá horlivosť ustala; každý sa chcel utúliť i pozeral do zeme vidiac, že to tu veru nejde do žartu, i že tu nielen trocha kriku treba, ale viacej odvážlivosti. – Žiaden sa neozýva, až naostatok Stanislav vstane: „My sme najväčšia príčina nebezpečenstva tohoto, treba nám teda tiež i naviac k tomu pracovať, aby sa ono odohnať mohlo. Ja sa preto dobrovoľne sám podvoľujem vyplniť vôľu vašu.“

A tu všetci zhlboka vzdychli i zavolali veľkým silným hlasom na slávu Stanislavovi. Len pán Václav, vykrútiac fúzy, vstane a zavolá: „Dobre, syn môj, dobre; teraz sa mi páčiš, bo máš smelosti za všetkých.“

„Obrazenie, obrazenie!“ zavolajú daktorí.

Pán Václav ale vyvolá: „I do čerta obrazenie! Môj syn zná nielen slovami sa oháňať, ale i robiť – on sa pozvolil i keď ste vy všetci mlčali.“

„Nuž a prečo ste i vy mlčali?“

„Hm, ak chcete, dobre, pôjdem i ja na Muráň; a prečo nie? – Ale mňa znajú Nemci ako starý peniaz, i poznajú starého kuruca, a hoc by sa ako pretvaroval.“

„Nuž keby ste vy boli išli, i my by sme boli išli, čo by nie,“ zavolajú daktorí.

A pán Okoličáni zase vstane i povedá: „Páni, dajte pokoj daromným hádkam. Stanislav pôjde na Muráň a potom dosť. – Porúčam sa vám, páni bratia. S tým odišiel, i celé zhromaždenie sa porozchádzalo.

Cestou prehovorí jeden ku druhému: „Je to predsa len hodný šuhaj ten Stanislav.“

„Že je vraj syn sveta,“ odvetí druhý dôverne potichu.

„Ej, nie je tomu tak; doma ho nevesta čaká a on ide preč od nej.“

„Ah, to by sme aj my bol i išli kdekoľvek – nuž čože? – Je ti to kunštu – no veru – však je mladý – a ten jeho otec tak sa nadúva, ako pánbohviečím by bol – dajtimibože za chlapa!“