VII.

Hajster dostal rozkazy, aby bez meškania ku Prešporku odtiahol, tak Rákóci slobodne prešiel cez Spiš do Liptova, kde mu celé zemianstvo prísahu vernosti a poslušnosti zložilo až na dakoľko pánov. Už Rákóci poslal všetko vojsko dolu na Považie a i sám chodí teraz po Liptove od jedného pána k druhému i je už všade ako doma.

Tak je dnes svadba vo Svätom Duchu; sám Rákóci je starejším Aničky, dcéry Mikuláša, lebo si zamiloval smelého Stanislava, takmer pol vidieka je na svadbu. povolané. I spojil kňaz Stanislava s Aničkou, udeli1 im večné požehnanie, a potom sa slávne hody v dome pána Václava začali. Starý sa len predsa hnevá na syna, že sa ženil, i vraví: „No veď si mi ty vykonal, len to mi. chýbalo, teraz sa ti. už len ani z domu nepohne, a tak ja predsa len s mojimi zlatými sny na ľade zostanem.“ Ale hnev jeho sa zase v radosť premení, keď si pomyslí, že sa sám pán Rákóci do jedného poctivého príbytku uponížil, i nazdá sa, že je to len predsa nie hocaká svadba, keď je starejším tak veľký pán. A premysliac si toto, vykrúti si fúzy, čiapku si nabok k uchu pritlačí a ustavične vystatujúc sa, hlavou hrde potriasa. Pán Rákóci ho pritom i ako starého známeho, i ako vychýreného kuruca po pleci potľapkáva, a on sa teší a rastie od radosti, súc tým na koňa posadený.

Po večeri išla mládež do jednej, pán Rákóci so staršími do druhej izby. Tu sa ešte pripíja, poháre sa jeden za druhým prázdnia, a hovor, výskanie, spievanie ani neprestáva. Jeden tančí, druhý už ledva hľadí, tretí kľaje, štvrtý rozmýšľa i klipká očima nakrivo ako zajac, piaty hľadí do sklenice, či je ešte niečo v nej.

Vtom pán Rákóci káže, aby bolo ticho, a tak daktorí z pánov skočia medzi tančiacich a nadhadzujúcich sa, volajúc: „Ticho, páni, ticho!“

„Nuž a ktože nám rozkáže!“

„Pán Rákóci rozkazuje,“

„No nech si len rozkazuje doma, či vieš? My si tu rozkazovať nedáme.“ A potom zas len výskajú a drobčia; ale zasa prídu druhí volajúc: „Ale, páni bratia, dajteže si povedať, dajte, prestaňteže, prestaňte!“

„Hí! Ba neprestanem, a čo sa všetci popučíte,“

„Teda vám to v mene pána Rákóciho, ktorému ste vernosť a poslušnosť prisahali, rozkazujeme,“

„Nuž ale ty mne? – Nuž, pán brat, čože vy chcete ? –Čože sa vy nazdávate? – Ja pán, ty pán, My sme mu poslušnosť prisahali síce, ale si na moj hriešnu dušu rozkazovať nedáme, a čo by sám herko páter sa prišiel. –Ja ťa naučím po kostole hvízdať!“

„Ale čože sa vám robí, dajteže si povedať, dajte,“

„Nuž a vám že sa čo robí? – Ale že ma nehnevaj, lebo ak ťa otec nevedel móres naučiť, tak ťa ja ho naučím.“

„I bolo by azda aj ďalej prišlo, keby pán Václav nebol daktorých najväčšmi horliacich na stranu potiahol hovoriac: „Ale zapiteže si, pán brat, zapite.“

A sebevoľník, vytrúsiac pohárik, zavolal plným hrdlom: „Vivat Franciscus Rákóci, vivat!“¹

Rákóci sa pokloní i na jednu, i na druhú stranu a takto začne: „Páni bratia , slávne zemianstvo! Prišiel som k vám na žiadosť vašu, ničím vás nelákajúc pod zástavy svoje; ale tým väčšia je radosť moja, že ste vy mňa sami požiadali, aby som vás prijal do vojska svojho. A preto povinnosť je, aby ste i vy pre mňa tak všetko podstúpiť hotoví boli, ako ja za vás umierať hotový som; lebo ja nič nehľadám pre seba, všetko, čo začínam, len k vášmu dobrému smerovať má.“

„Ach, moja duša, vaša milosť, pán brat, akože vás rád vidím!“ ozve sa hlas spomedzi zhromaždených.

Rákóci sa pokloní i pokračuje ďalej: „Ja som sa celého vám i vášmu dobru posvätil, slušne je teda, aby ste ma bez všetkých výnimiek nasledovali, kde vás povediem, aby ste i na život, i na smrť pripravení boli, bo darmo, ľudia sme a umierať musíme, hoc by sa nám i nechcelo obzvlášte v čas vojny.“

Tu zastal – a zhromaždenie mu hrozne na slávu zavolalo. Potom ho daktorí na ruky schytia i do hora vyzdvihnú, pričom sa on usmieva a pokračuje: „No teda dobre, páni bratia, keď je tak, pozajtra sa pohneme do Žiliny a pôjdeme odtiaľ oproti Hajsterovi, lebo ako som počul, sa už hýbe od Prešporka s Rakúšany; treba nám je teda, aby sme sa čím skôr pobrali!“

„Dobre, dobre, hoc do pekla za vami, vaša milosť!“ volajú všetci, pričom hudba zavreští a krik, hluk zavýja, akoby horelo, takže nikdy nebolo, ani nebude hlučnejšej svadby v Liptove, ako bola táto.