IX.

Pri Trnave sa rozložili vojská i Rákóciho, i Hajsterove; vo vnútornostiach i jedného, i druhého vrie obapolná neávisť.

Raz večer sedí Rákóci pod holým nebom na veľkom kameni pri šiatri svojom zavalenom. Celé vojsko odpočíva, len Václav a Stanislav sú sami pri ňom, neopúšťajúc vodcu a pána svojho ani vo dne, ani v noci. Pod plášťom šedivej noci premýšľa Rákóci, premýšľa, pozerá do jasných hviezd, akoby od nich zvestovanie budúcich časov očakával.

I ďalej len sedí a sedí, ale oko jeho nebdie, jemu sa sníva, i tratí sa v hviezdach, za tmavej noci svietiacich. Naostatok kývne rukou i zašepce: „Stane sa moji drahí, stane sa, i vykvitne zajtrajšieho dňa alebo kvietok slávneho víťazstva i ovenčí hlavu moju, alebo on vykope pre mňa hrob hlboký až naveky.“

„Mám, nádeju, pán môj, mocné sú sily naše,“ prehovorí Stanislav, „zvíťazíš, len sa chráň Berčéniho a Očkaja. Tí ľudia sa mi nepáčia, neosmelia sa dákosi smele pohliadnuť ani na teba, ani na nás.“

„Buď pokojný, syn môj, nesúď ľudí pred časom. Oni sú mi verní, veď som ich ja pozdvihol na ten stupeň slávy, na ktorom sa teraz nachádzajú.“

„Bol by hrom,“ ozve sa Václav, „aby mal zeman zemanovi byť neverný. Nuž a čože, keby i dačo kovali, či nemáš šable zahladiť zlých ľudí? – Daj si pokoj, tni a rúb, i budeš tak statočným kurucom ako tvoji predkovia, a nestar sa o ľudí, že sú ti nie ku golieru prišití.“

Rákóci pokývol, Václav s ním do šiatra odišiel, a Stanislav beží do poľa vždy ďalej a ďalej. Duša jeho ho ženie ku Váhu, i stratí sa myseľ v šumiacich po tichu vlnách, i v obraze mesiaca, ľúbezne sa na hladine vody lisknúceho.

Medzitým sa za ním dákesi hlasy ozvú, v čom sa on, za ker sa utúlivší, hlasy Očkaja a Berčéniho pozná, jedného s druhým sa zhovárajúceho. Onen vraví: „Daj sa, daj prehovoriť; čože máš z toho víťazstva, hoc bude i Rákóci na vrchu? Čím sa ti on môže odmeniť? A cisár sľubuje grófstvo s hodnosťou i s majetnosťou. A či vieš, ako nás uráža Rákóci? Predtým sa len nám pchal, nám líškal – a teraz si sedí s tými Liptáci. My môžeme robiť, čo chceme, on na to nič nedbá a opovrhujúc nami, si nás ani hore nevezme.“

Berčéni odpovedá: „On ma pozdvihol na hodnosť vodcovskú, a dosť mi je na tom, hoc by sa ani viac neodhodilo; ale to ma bolí, že nás zanedbáva – dobre – i my ho môžeme zanedbať.“

„Dobre, dobre, brat môj,“ ozve sa Očkaj, „dnes Rákóci, zajtra my panovať budeme. Už sme beztoho bezpeční, odpustenie cisárske už mám v ruke a ešte k tomu hodný závdavok. Dobre, dobre, padneš a nezdvihneš sa viacej.“

„Ale prosím ťa, prečo tak žiadaš pád jeho?“

„Hm, mohli sme s ním prehrať a boli by nás s ním zajali i všetko naše pobrali. Prehrať musí, bo vidíš zriadenie zemianskych plukov, vidíš neporiadok, samopaš, sebevôľu, ktorá každého navnivoč priviesť musí; a mne život môj milší ako cudzí, keď vidím, že by som i s obetovaním seba nič nevykonal.“

Medzitým sa priblíži tretia osoba, tuším Böckl, i opýta sa: „No ako je, páni.“

Očkaj radostne odpovedá: „Dobre, dobre.“ I všetci traja ubiehajú z poľa do svojich šiatrov.

Stanislav sa zamračí, oko jeho sa ohňom hnevu zablysne a noha letí do šiatra vodcu svojho, i budí ho: „Pane, vstávaj a hľaď na zrady, ktoré sa v lone tvojho tábora páchajú.“

„Ľahni si, syn môj, nemaj o mňa toľké starosti,“ odpovie vodca, „duch tvoj sníva o zajtrajšom dni a myseľ tvoja je naľakaná starosťou o život môj. Neboj sa nič; šľachetná je vôľa tvoja, a ja ťa milujem a budem ťa milovať.“

„Pán môj, pán môj!“ žalostí šľachetný muž; ale Rákóci nepočúva i neodpovedá. – Stanislav si sadne von pri šiatri, bdie na stráži s mesiačikom bledým, priateľom svojím, pri príbytku pána svojho.

Ráno svitá, búria sa tábory, i jeden, i druhý ako vlny Váhu vetrom rozdráždené. Jazdci vyskakujú na kone, ohne sa zapaľujú na vyhaslých pahrebách a za malú chvíľu hrmia delá, až sa zem zatriasa, i zaduní povetrie hrmotom hrozným.

Ako klasy na poli, kosci podsekávané, padajú mŕtvi i z jednej, i z druhej strany; vojská sa ako rozdráždené sršne rútia na seba. Rákóci lieta na koni i volá, dáva rozkazy, strašlivá hudba zahučí zase i zase, a Nemci postupujú nazad.

Rákóci kričí: „Ľavé i pravé krídlo otočuj nepriateľa!“

A Stanislav letí so strašnými rozkazy, bo chce Rákóci vohnať do vody silu nemeckú, ktorú otočiť káže.

Priblížili sa obe krídla k Nemcom i sekajú ich; ale pomaly sa tak odtrhli od stredu svojho, kde Rákóci rozkazuje; a tu káže Očkaj na jednom, Berčéni na druhom krídle obrátiť sa svojim a zbrojnou rukou uderiť na pána svojho.

Hoj, zatrasie sa, hnevom Rákóci, zablyští očima starý Václav, až iskry z nich pršiace vôkol a vôkol strach rozširujú; zaseká zubami, zavolá strašne, zakričí hrozne, až sa všetko len tak ozýva, i rúti sa ako vietor na Tatrách, odhodiac strelivo, i na nepriateľa, i na zradcov i ako šialený lieta medzi nimi, kričí ako rozjedovaný medveď, i rúbe šabľou ako hrozný pomstiteľ. Ale pritom zabudnúc i na seba, i na položenie boja, zatratí sa medzi nepriateľom; krv z neho potokom tečie, takže by ho ani nebolo poznať dorúbaného, keby ešte rukou nehýbal, nevyvíjal strašným mečom, i keby sa smrť všade nerozmáhala, kade kroky jeho postupujú. – Naposledok spadne z koňa, šabľa mu vypadne z ruky, zazvoniac mu pesničku pohrebnú, a keď už tak leží, zavolá posledný raz: „Syn môj, tni, rúb zradcov i Nemcov, i buď ako tvoj otec dobrým kurucom!“ i vypustí ducha. Nepriateľ drobné kusy telo jeho.

Rákóci opúšťa stanovisko hlavného vodcu i pracuje ako prostý vojak, smrť nesúc nepriateľovi; Stanislav zas napomína i povzbudzuje svojich. Medzi vojskom sa ale začínajú mysle klátiť, takže jeden zavolá: „Ale, pán brat, darmo je, načo máme bojovať nadarmo.“

„Azda nám kráľ odpustí,“ volá druhý.

„Smrť na nás čaká, ak sa poddáme,“ zavolá Stanislav.

„Ale, pán brat,“ tretí povedá, „však to len sprostejším tak hovoríte, ale medzi nami, medzi štyrmi očami len povedať môžete, že je odpor daromný.“

„Hanbite sa, pane,“ odpovie Stanislav a potom zavolá: „Smrť utekajúcim!“ Na čo všetci traja prvší zavolajú: „Smrť utekajúcim!“ pritom ale pomaly nazad zostávajúc a preč z poľa utekajúc.

„Ja, veď som ja to nevedel, že to tu tak naozaj bude,“ povedá jeden. Druhý zase: „Ej, veru to tu nejde do žartu,“ na čo tretí: „Vidíte, či som vám to nepovedal, a nechceli ste radu múdreho človeka počúvať,“ štvrtý: „Na moj hriešnu dušu ja sa kvôli niekomu zabiť nedám, doma žena, deti, ktože ich bude opatrovať, keď ja zahyniem!“ „Hrom sa mu do duše i s dragvoňom, veď ma tak začiahol tou dlhou šabľou ako všetci čerti, veď to tu na nič iného nehľadia, lenz človeka kaliku urobiť!“ – “Hej, veru si ja nedám ani len frčku vylepiť, veď som nie blázon!“ – “Vari nás to všetci čerti nahovorili, aby sme sem kapali!“ – “Jaj, jaj, ruka moja!“ – “Ešte by nás tu naostatok pobili, poďme radšej domov!“ – „No, už nás, vezú.“ – „Ľaľa, či vidíš, ako sa na nás ženú?!“ – „Utekaj, utekaj!“ kričí jeden za druhým, i vtom sa ako včely na všetky strany rozpŕchnu, čo im nohy stačia. Prenasledovníci, nemeckí železníci, ich skoro dohoniť nemôžu.

Rákóci ale ako skala stojí v prostriedku svojich dakoľko sedmohradských plukov i rúti sa na nepriateľa ako rozdráždená búrka na horách; Stanislav rúbe odporníkov mečom ako rubač jedle na Tatrách, skáču hlavy ako makovice, ľudia padajú ako tôňa, krv sa leje ako dážď nebeský, i ako stotisíc hromov skučí povetrie od vzdychania umierajúcich, od kriku vojska i cvendžania zbrane. – Ale pomaly zahynulo to pekné, krásne vojsko pána Rákóciho, ktoré predtým, ako keď rieka vystúpi zo svojho koryta, bolo pokrylo považské okolie; teraz už oko len ťažko uvidí kde-tu zúfanlivého vojaka, smrť svoju desiatimi smrťami odkupujúceho. Rákóci len seká a tlčie, Stanislav stojí verne pri boku jeho. Obidvaja sú zakrvavení, a keď vojsko nepriateľské ich zo všetkých strán obstúpilo, tu uchytí Stanislav uzdu smutného koníka Rákóciho i ubieha z poľa tak unáša nasilu pána svojho z nebezpečenstva.