Cap.

  1 I  |                 ktorý hneď uspáva doliny a kraje, ktoré vody  jeho
  2 I  |               starovekosti, nám o činoch a prácach predkov rozprávajúcou.
  3 I  |            dolinou Váhu, lieta po okolí, a ani neznajúc ako, teší sa
  4 I  |                  teraz je zaneprázdnený, a oddeľuje ho od všetkého,
  5 I  |               Naostatok sa starý ozve: ~„A znáš ty, syn môj, kde ideme?“ ~„
  6 I  |                   nič prísneho nebolo. ~„A znáš ty, syn môj, načo ty
  7 I  |               ideš?“ ~„Znám otec môj!„ ~„A znáš ty, syn môj, že si
  8 I  |                  rosou, krok jeho zastal a prsia si zhlboka oddýchly. „
  9 I  |                   na kraje naše utešené, a nakochaj oko svoje v ich
 10 I  |          Mládenec pozeral na otca svojho a v tmavom predčutí mimovoľne
 11 I  |                  šliapať svojimi nohami, a hoc i po vlastných najútlejších
 12 I  |           vlastných najútlejších citoch: a to všetko za myšlienku jednu,
 13 I  |                   i pokrúti vážne hlavou a vypovie: ~„Nie tak, synko
 14 I  |                   všetky snahy mladosti! A tys’ taký mladý, taký jarý –
 15 I  |                  taký mladý, taký jarý – a nemáš viacej zakúsiť sladkosti
 16 I  |               krása prírody, čo je láska a šťastie. Slávu si môžeš
 17 I  |               Neľutuj, otče, nemáš začo, a i tak mi spomôcť nemôžeš.
 18 I  |                   tak zhasla sláva naša. A ako to slnce po dlhej noci
 19 I  |          zaligotalo v kryštale ich očí – a zapadlo. ~
 20 II |              bojmi, dlhým životom uviesť a verejnú všeobecnú mienku
 21 II |              poddali pohanom novoprišlým a sami bojovali proti bratom
 22 II |               Dlugoš, starý, junácky muž a horlivý ctiteľ Svantovíta,
 23 II |              odtiaľ hromžil na kresťanov a v nevedomosti svojej pracoval
 24 II |             zhľadúval pokrvencov svojich a ich napomínal, povzbudzoval –
 25 II |                  tajne, skryte, potichu. A nikto to nevyzradil, iba
 26 II |             tajných, znaky si dávajúcich a hore Považím ukazujúcich.
 27 II |               Trenčín, zámok starodávny, a nikto nevedel, prečo a načo
 28 II |                   a nikto nevedel, prečo a načo oni ta chodievajú. ~
 29 II |                Ruky si spoločne podávajú a stúpajú hore do širokej
 30 II |                 len najbližším priateľom a potom druhým, ktorí však
 31 II |                  starešinstvo okolo neho a hrnie sa do širokej paloty. ~
 32 II |                 čierna stolica ako trón, a na nej vidno sedieť Ďorďa
 33 II |                  samého Metoda napísané, a pri nej stojí kríž, heslo
 34 II |                 kresťanské. Dokola sedia a stoja i starci i mládenci
 35 II |               radšej od mnohých starostí a od všelijakých nerestí pretrpených
 36 II |                ticho, pokojne zažiarilo, a na kom spočinulo, zdalo
 37 II |                  do samej duše prerážať, a predsa i nekonečnou dôverou
 38 II |                  teraz sa musíme skrývať a zavierať po pevných hradoch,
 39 II |             Nejdem spomínať čas predošlý a terajší, nejdem vám rozkladať
 40 II |                  vám rozkladať utlačenie a hanbu našu, nejdem vám vypočitovať
 41 II |                milú slobodu, i pokrvných a priateľov našich, kde sme
 42 II |                  všetko – iba nie nádej. A tak, mužovia slovenskí,
 43 II |                  utekajú jeden za druhým a rodia sa nové sily v ustavičnej
 44 II |              muža, silného opúšťa vláda, a utlačený často vystupuje
 45 II |                hraníc obmedzeného života a vystupuje proti utlačiteľovi
 46 II |                pre nas deň sily našej?“ ~A po celej  priestrannej 
 47 II |           jednohlasné, vážne „Prišiel!“  A Ďorďovi Trenčianskemu zahorelo
 48 II |                 všetci mi oznámili počet a silu spojencov svojich.
 49 II |                 všetci pri Trenčíne sídu a ako si budeme počínať.“ ~„
 50 II |               vstane zpoza stola Sviatoš a hovorí potichu, ale rezko,
 51 II |                 v čiernej zemi zahrabaní a ich krv je po poliach prešporských
 52 II |              svete, krem jediného syna – a o tomto synovi chcem niečo
 53 II |           Sviatoslav, „jedného mám syna, a ten je napájaný slzami nad
 54 II |                 mladistvom ohňom svätým, a on sám prichádza, odrastený
 55 II |             odrastený bujný junák, k vám a pýta vás, aby ste ho prijali
 56 II |            slovenských.“ ~Všetci mlčali, a starý Sviatoš pozerá po
 57 II |                  otupené pre vtoky krásy a sladkosti sveta. V spolku
 58 II |                  nemohol dodržať záväzky a sľuby svoje – ale ako sa
 59 II |                sny svoje, milých svojich a všetok boží svet obetovať
 60 II |                všetok boží svet obetovať a posvätiť svojmu čistému,
 61 II |                 vysokému zápalu. Staroba a vek mužský to koná ľahko.,
 62 II |                   čo si pred seba vezme, a tak zásluha jeho je nie
 63 II |                  vek mužský, jej zásluhy a obete sú tisíc ráz väčšie
 64 II |               tisíc ráz väčšie ako vaše; a vy teda, mužovia múdri,
 65 II |                   myslieť; ja som myslel a myslím, že je vzkriesenie
 66 II |               ktoré vy doniesť nemôžete? A či sú duše vaše také závistlivé,
 67 II |               všetkých iných….“ Prestal, a pozdvihnúc hlavu, prudko
 68 II |              Mužovia slovenskí, ja chcem a chcem vstúpiť, složiac akékoľvek
 69 II |            odhodlaní. Potom sám spokojne a potichu povedá: ~„A či znáš,
 70 II |             spokojne a potichu povedá: ~„A či znáš, syn môj, zákony ,
 71 II |                   slovenských’ sú prísne a tvrdé, že za najmenšie prestúpenie
 72 II |             prudko odpovedá Stanislav. ~„A či znáš,“ zas pokračuje
 73 II |                 ľudu nášho ?“ ~„Znám!“ ~„A či znáš, že pre každého
 74 II |                 byť oceľové proti vnadám a krásam ženským, že nikoho
 75 II |                  ciele naše hlavu složiť a umierať?“ ~„Znám!“ bola
 76 II |                  na horliaceho mládenca, a dlho– dlho naň pozerajúc,
 77 II |                pozerajúc, pýtal sa ho: ~„A či si už, syn môj, zacítil
 78 II |                 lásku ?“ ~„Ja jej neznám a nechcem o nej vedieť!“ ~„
 79 II |           najväčšia skúška pre človeka – a šťastný je, kto ju stále
 80 II |             Pomysli si, že bratstvo naše a Krista, čo by ťa pálili,
 81 II |                 svojho, nie vina naša!“ ~A potom, obrátiac sa ku shromaždeniu,
 82 II |              myslíte, priatelia moji ?“ ~A všetci potichu odpovedali: ~„
 83 II |                    zakončil Trenčiansky, a kývnuc rukou, zavolal k
 84 II |                 dva prsty na Písmo sväté a potom na kríž Ukrižovaného,
 85 II |                na svete, že chce za kríž a národ všetko podstúpiť,
 86 II |                  je tvoj život budúci!“ ~A Stanislav sa celý trasie,
 87 II |                  mihajú tajomným svetlom a ruka jeho, chytí sa kríža,
 88 II |                 vysoko nad hlavu dohora  a hlasom trasavým z pŕs zúžených
 89 II |                  trasavým z pŕs zúžených a preniknutých svätosťou okamženia
 90 II |             Stanislav drží kríž dohora – a shromaždenie mlčí v svätej
 91 III|               povstávajú z ničoty svojej a vystupujú odhodlane proti
 92 III|                  proti nepriateľom viery a národa. ~Ale najväčšmi zo
 93 III|            svojich robia plamenné ohnivá a blyštia sa v pokoji i v
 94 III|                 alebo pri vypúšťaní duše a v smrti, alebo nad padlými
 95 III|                  svojich nezbadáš smútku a žalosti na ich obličaji,
 96 III|                stranu, kde leží Trenčín, a mlčia. Ich tváre a postavy
 97 III|              Trenčín, a mlčia. Ich tváre a postavy sú ako hlboké nešťastie,
 98 III|                   za vydobudnutím práva. A často na poli bitky, kde
 99 III|      nepriateľským prelomené, ustupovaly a v neporiadku utekaly, srazilo
100 III|             ktorí sa už po zraku poznali a v najväčšej tichosti bojovali
101 III|                držiacich, sa ponavracaly a udrely dvojnásobným ohňom
102 III|                čarom zaujatí, ustupovali a s krikom zanechávali pole
103 III|                  svojimi najviac vyniká, a krik „Stanko, Stanko!“ v
104 III|             vodcom „bratov slovenských“, a starešinstvo, na Trenčíne
105 III|             budúcnosť rodov slovenských. A Stanislav od časov vstúpenia
106 III|                  si vážne, cit mužskosti a statočnosti vlastnej obtočuje
107 III|             bitky vodcom, padol v bitke, a na jeho miesto je Sviatoš
108 III|                vyvolený za pána Trenčína a Stanislav za vojvodcu. Od
109 III|              koníku, vyťahuje krk dohora a ako veštec pozerá dokola
110 III|                 po Dunaj od nepriateľov, a všadiaľ svitajú nádeje oslobodenia –
111 III|                  ostatky svojich verných a ostatky pohanských bojovníkov,
112 III|                vodcovia, dolu po Uhorsku a Bulharsku panstvo svoje
113 III|               spojenie Dlugošovi odseklo a aby sa znivočil, a Stanislav,
114 III|               odseklo a aby sa znivočil, a Stanislav, jeho syn, dumne
115 III| rozprestierajúcich spojencov Stanislava, a v dychtivosti náruživej,
116 III|                 potíšku na druhu stranu, a ranné vychádzajúce slnce
117 III|            zástava si zaihrala v povetrí a kríž, nad ňou sa vypínajúci,
118 III|                  Ľudstvo Dlugošovo kričí a v prudkej surme sa rúti
119 III|                  prvý, i bol útok druhý, a vždy rútiaci sa zástup Dlugošov
120 III|                  z mora trčiacej skaliny a rozprúdi sa v tisícich klobúčkoch
121 III|         klobúčkoch po širošírej hladine. A teraz znovu letí konníctvo
122 III|             Stanislav, pozerá po svojich a volá „Za mnou!“ i zakrúti
123 III|                  ktoré sa na nej odráža, a pekne–krásne utichuje krik
124 III|                  nemá miesta sa rozšíriť a naťahovať kuše i vysielať
125 III|            strely do pŕs Trenčianskych. ~A kdeže sú tie veľké vlny
126 III|                Roztrieskané, rozhádzané, a ich vodca pozerá zpod šedivého
127 III|                  jeho ľudia ho opustili, a on je v nepriateľskom kole
128 III|                   Stanislav dal zatrúbiť a na svojom koni popredku
129 III|             popredku ponáhľal sa k Váhu, a na pltiach Dlugošových preplaviac
130 III|              nečakaj súdu na Trenčíne!“ ~A Dlugoš, pozdvihnúc oči dohora,
131 III|         pozdvihnúc oči dohora, bez slova a odpovede chytil do ruky
132 III|                 spôsobe, most sa spustil a ľud Stanislavov stúpal hore
133 IV |               ňom ostatní jeho priatelia a pred nimi starý Dlugoš.
134 IV |             vlastnej krvi. Pokor sa Bohu a ľutuj hriechy svoje!“ ~„
135 IV |              starec. „Ty ma chceš súdiť, a brada tvoja sotva obronieva;
136 IV |                  už jednou nohou v hrobe a treba ti milosti božej,
137 IV |               lebo si zradil krv vlastnú a pomáhals’ ju potokmi vylievať,
138 IV |             náhly v súde, mladý panáčko, a neposudzuj tak zľahka viny
139 IV |                  od počiatku ochraňovali a ktorí vám vždy na pomoci
140 IV |       starostiach, ich radosť v šťastí – a tak kto vás zradil, nezradil
141 IV |          pokolenie odrodené, odštiepené. A že sme sa my s cudzími spojili?
142 IV |                 pomsta je sladká bohom – a pomsta tá sa vyplnila, a
143 IV |                 a pomsta tá sa vyplnila, a my sme šťastní, že sme to
144 IV |                oni vás zatratili naveky, a vy budete zatratení, budete
145 IV |                 sveta, budete opovrhnutí a potupení od všetkých národov
146 IV |            národov až do skonania sveta, a duše synov vašich i s tisícerom
147 IV |               ich v zúfalstvo pohrúžená, a vy sa budete dívať na ich
148 IV |            namáhanie. To je vôľa bohov – a ty čo chceš odo mňa ?“ ~
149 IV |                  ty čo chceš odo mňa ?“ ~A mužovia okolo Stanislava
150 IV |            ozývala k synom nešťastlivým. A Dlugoš zakrútil okom a zase
151 IV |                   A Dlugoš zakrútil okom a zase sa usmial nad tým mlčaním. ~
152 IV |                len šťastie synom svojim, a tys’ pomáhal uvaľovať na
153 IV |                  aby si uznal vinu svoju a dobrovoľne priviedol spojencov
154 IV |                  národovcom sa pritúlili a vlastnej krvi sa neodcudzovali,
155 IV |         Nespomôže, pravdaže, nespomôže,“ a pozdvihnúc hlavu, riekol: „
156 IV |           neodpovedám na žiadosti tvoje, a spojenci moji,“ a vtom pokrčil
157 IV |                 tvoje, a spojenci moji,“ a vtom pokrčil plecom, „tí
158 IV |            šľachetný mu vystúpil na tvár a žily osinely na čele i vírily
159 IV |              pohnutím, ruka sa pozdvihla a cez pery sa mu vykradlo
160 IV |             prísne slovo: ~„Sviažte ho – a hneď s nim na Trenčín!“ ~
161 IV |                 hneď s nim na Trenčín!“ ~A ako začal tie slová vyhovárať,
162 IV |           vyhovárať, otvorily sa dvere – a dievčina krásna ako obraz
163 IV |                 hlas Stanislava, skríkla a ako splašená srna letela
164 IV |        pojímajúcich. Dlugoš ovesil hlavu a začal sa triasť na celom
165 IV |                  bola ako obraz utrpenia a tým samým dostávala nadľudskú
166 IV |                  päty v jednom okamžení, a pritú1iac sa k otcovi Dlugošovi,
167 IV |                vyzradiť spojencov mojich a chcú ma odviesť preč od
168 IV |              abys’ i ty nevinná zahynula a padla v obeťnáruživostiam
169 IV |             obeťnáruživostiam ľudským!“ ~A Milena, počujúc slová jeho,
170 IV |                  uchvátená prvým pocitom a bolesťou, si rady dať nevie,
171 IV |                  pohliadla na Stanislava a hlasom tichým povedala otcovi
172 IV |            mládenca, pred ktorým stojíš, a soznáš, že srdce jeho nie
173 IV |                  jeho je pekná, junácka, a nie je schopná nízkosti –
174 IV |                nie je schopná nízkosti – a nízkosť je s nešťastlivými
175 IV |                 moju...“ ~„Len pokorenie a kajúcnosť žiadame, starec
176 IV |                 vie čítať v duši Mileny, a viem, že ty nezahubíš biedne,
177 IV |                   kde budeme pokojne žiť a zabúdať na všetky starosti
178 IV |                 veď si mal otca i matku; a kvôli mojej láske k starému
179 IV |            starému otcovi ho prepustíš – a on vám nič viac neuškodí
180 IV |                    Stanislav sa odvrátil a odpovedal: ~„Nehovor mi
181 IV |            roditeľovi!“ ~„Nech sa pokorí a zmaže vinu svoju!“ ~A starý
182 IV |             pokorí a zmaže vinu svoju!“ ~A starý Dlugoš, ktorý sa od
183 IV |               zradím spojencov svojich – a môžbyť, že radšej zahyniem,
184 IV |               hlasmi v susedných horách, a bujná, neukrotená obrazotvornosť
185 IV |             kožami zveri divej pokrytej, a líce jeho horí, blesk lampy,
186 IV |                jeho preráža; hneď vstane a počúva, ako by počul hlasy,
187 IV |                 hlasy, o pomoc volajúce, a brinkot zbrane; hned’ zasa
188 IV |                  ku dverám,otvoril ich – a Milena, celá naľakaná, vstúpi
189 IV |                celá naľakaná, vstúpi dnu a potrhane hovorí: ~„Skoro,
190 IV |                priš1i jeho spojenci hore a vraždia ľudí tvojich i tešia
191 IV |                 dievčiny, pokýval hlavou a zasmial sa smiechom šialenca
192 IV |                  šialenca volajúc: ~„Ha, a ty ma chceš vyslobodiť?
193 IV |                  nás uvrhla do záhuby?“ ~A potom, vzdychnúc bolestným
194 IV |               vzdychnúc bolestným hlasom a päsťami si tvár prikrývajúc,
195 IV |                 táto chvíľa znivočila!“ ~A zatým, strhnúc so stola
196 IV |                 neznala o úmysloch otca, a bohovia vidia, že by som,
197 IV |                  celého sveta vyliala.“ ~A potom, kŕčovite sa ovesiac
198 IV |                  schytila lampu so stola a ťahala ho silou von. ~„Poď,
199 IV |           zahynieš – zahynie i Milena.“  A Stanislav, bolesťou nad
200 IV |                dievča lampu do rúk jeho, a on, ofúknutý studeným povetrím
201 IV |                 po prvý raz sa spamätal, a vidiac skutočnosť, uhliadnuc
202 IV |                  na ňu žalostným pozorom a vypovedal: ~„S Bohom ostaň,
203 IV |                takú krásnu na dlhé roky! A keď kedy žalostné, smutné
204 V  |                 starcov okolo neho sedí, a na vyvýšenom stolci vidieť
205 V  |                 okolo stien na laviciach a zdola stola stojí Stanislav,
206 V  |            obžalovaný, k odpovedi zvaný. A strašné sú všetky postavy.
207 V  |             ktorému ste vy sverili synov a my všetky nádeje naše; tu
208 V  |                naše ostatné sily zlomené a vyslobodenie rodov našich
209 V  |                stalo vinou jedného muža, a ten je syn môj Stanislav!
210 V  |                    Vstane odprava Milota a vypovie: ~"Smutné je počuť
211 V  |             nádejach svojich sklamanému, a hovoriť zlé reči o synovi
212 V  |              prsia jeho zvoľna oddychujú a hlas jeho čistý pevne sa
213 V  |                na poli bitky, ale zradou a hanobnou vraždou nepriateľa
214 V  |               bezpečnou cestou vyviedla, a teraz tu stojím pred zrakmi
215 V  |               pomocou ženskou si ušiel – a čis’ pomáhal oslobodiť druhov
216 V  |                  abys’ ty ujsť mohol?“ ~„A čo by som ja už bol spomohol?“
217 V  |                 končil, otvoria sa dvere a dnu vstúpia dvaja z ľudu
218 V  |            Sviatoš. „Ako stoja veci naše a naši ľudia živí?“ ~Pokrútili
219 V  |         Pokrútili hlavami prišlí mužovia a jeden z nich trasľavým hlasom
220 V  |                ďalej: ~„Všetci zahynuli, a nás preto nechali pri živote,
221 V  |                   zajtra obkľúči Trenčín a vás tu poddať sa, keď vody
222 V  |               môžu s vami podľa milosti, a k tomu sa ešte so smiechom
223 V  |               naše!“ vyvolal Stanislav. „A nikdy sa vôľa tvoja nevyplní –“ ~
224 V  |                  vôľa tvoja nevyplní –“ ~A Sviatoslav smraštil sivé
225 V  |               vykonaniu úmyslov tvojich? A či znáš, že pre tento cit
226 V  |                 zas sa ozve Sviatoslav. ~A syn jeho ticho odpovedá: ~„
227 V  |           odpovedá: ~„Súďte po zákone!“ ~A na tvári otca sa maľuje
228 V  |                  pre ľud svoj nešťastný, a teraz?... Zamračilo sa mu
229 V  |               hlasu jeho, i vypovedal: ~„A čo mu zákon sľuboval za
230 V  |                 najmenšie prestúpenie?“ ~A temné slovo „smrť“ sa ozvalo
231 V  |               Sviatoš i zakryl si líca. ~A Stanislav sa bolestne usmial
232 V  |             Stanislav sa bolestne usmial a vypovedal: ~„Ešte raz vám
233 VI |                 je veža pyšného Trenčína a na nej oddiely viacej sklepov
234 VI |               jednotlivé izby robiacich. A v jednej z týchto komôr
235 VI |                  Stojí pri oblôčku úzkom a pozerá dolu Považskou dolinou
236 VI |                   čo sľúbil, to splnil. ~A na Trenčíne sa radia už
237 VI |                  ľudí, nevediacich, začo a prečo krv svoju vylievajú. ~
238 VI |            junákov z hradu Trenčianskeho a prosto kráča na celé more
239 VI |                  pripravené, prihladené. A trenčianski junáci sa vlomili
240 VI |             hŕstku smelých odvážlivcov. ~A najjunáckejší mládenec sa
241 VI |              rozvial vlasy jeho do letu; a väznený mládenec sa oprie,
242 VI |                by v šialenosti, o dvere, a silou nevídanou vystaví
243 VI |                  seba, nevediac ani ako, a príde ku spojencom svojim,
244 VI |            svojim, zas len nevediac ako. A tu smutný pohľad zdesí šuhaja:
245 VI |                 rozštiepi šišak i hlavu, a slabý, omámený starec zhliadne
246 VI |            zamračí sa krvou poliata tvár a pery sa otvoria hovoriac: ~„
247 VI |            tisíceho pokolenia na teba!“ ~A vypustil dušu. ~Ohromený
248 VI |             nepriateľa „Stanko, Stanko“, a hory odpovedali horám, lesy
249 VI |                   šliapu koňmi pešiakov, a o malú chvíľu sú rozprášené,
250 VI |            Stanislavov. Tak jeden človek a meno jeho ako iskra hromu
251 VI |                 ako iskra hromu prebehne a zbúra veľké, silné stavanie. ~
252 VII|                  všetky viny predošlosti a zahladí ich pamiatku. Tak
253 VII|        Stanislavovi – on nech vás vedie, a hoc nás je málo, jeho meno
254 VII|                krídlom svojím zem širokú a pohltila surmu nočnú, a
255 VII|                  a pohltila surmu nočnú, a bledý mesiac, brat nešťastia,
256 VII|             ruských, čo v slepote svojej a nenávisti ten pekný, na
257 VII|                  On navštívil pole bitky a tam. kľaknúc k jednému mŕtvemu
258 VII|                 nočný vyrozumieť nemohol a vzdychnúc išiel dolu dolinami
259 VII|                 išiel dolu dolinami Váhu a tam, kde sa už vysoká veža
260 VII|            mámenie sveta, všetky rozkoše a radosti, posväti1i sa myšlienke
261 VII|                 mojej, myšlienke veľkej, a očakávali deň vzkriesenia.
262 Vys|                  neskôr vojenská hodnosť a titul. ~Alžbeta – vdova
263 Vys|                bsburskom, kráľovi českom a uhorskom, matka Ladislava
264 Vys|                  zachránila uhorský trón a korunu oproti Vladislavovi
265 Vys|                Matúša Čáka Trenčianskeho a vojvodu Ctibora. ~cudzinci –
266 Vys|               neplnoletosti. ~Huňadi Ján a Matiaš – viď Lacko a Matiaš,
267 Vys|                 Ján a Matiaš – viď Lacko a Matiaš, kráľ. ~insurekcia –
268 Vys|             zemianstva na obranu krajiny a vnútorného pokoja, ale nie
269 Vys|               Ladislav Pohrobok popraviť a mladšieho, Mateja, ako rukojemníka
270 Vys|              tejto kráľovskej listiny... a všetkým, ktorých sa to týka. ~
271 Vys|             palatín – zástupca panovníka a najvyšší hodnostár štátu. ~
272 Vys|              zakončenou hore polmesiacom a vejúcim konským chvostom. ~
273 Vys|                Lacko Huňadi. ~Starý hrad a Strečniansky hrad – dnes
274 Vys|                úžine Váhu, medzi Varínom a Vrútkami. ~Starý Huňad –