Cap.

 1 I |     urobí koniec tvojej slobode; ja ti nič zakryť nechcem. Zajtra
 2 II|      slovo ako iskra potrhlo. ~ „Ja som ti vyrátal sily naše,“ 
 3 II|        ako si budeme počínať.“ ~„Ja bych myslel,“ ozve sa Milota,
 4 II|        tornou: ~„Priatelia moji! Ja myslím, že som svojím životom 
 5 II|         mne niečo urobili kvôli. Ja som všetko, všetko stratil:
 6 II|      vaša taká malá, ľahostajná? Ja som sa inakšie naučil o
 7 II|   inakšie naučil o nej  myslieť; ja som myslel a myslím, že
 8 II|   vypovedal: „Mužovia slovenskí, ja chcem a chcem vstúpiť, složiac
 9 II|          môj, zacítil lásku ?“ ~„Ja jej neznám a nechcem o nej
10 II|        kto ju stále prestojí.“ ~„Ja ju prestojím.“ ~„Dobre,
11 IV|          zľahka viny iných ľudí. Ja som zradil ľudí, vás, pomáhal
12 IV| dobrovoľne moci trenčianskej!“ ~„Ja neuznávam nijakej moci,
13 IV|        Rob so mnou, čo chceš.“ ~„Ja nič iné nechcem, len aby
14 IV|          riekol: „Rob, čo chceš; ja neodpovedám na žiadosti
15 IV|        vo vytržení Milena. „Znám ja, že tvoje oko, z ktorého
16 IV|        nezahubíš biedne, ako som ja stvorenie.“ ~Po tomto, obrátiac
17 IV|            Stanislav, Stanislav! Ja som neznala o úmysloch otca,
18 V |         neozbrojených pozabíjal. Ja som sám divným spôsobom
19 V |       ujsť mohol?“ ~„A čo by som ja už bol spomohol?“ smutne
20 V |        smutne hovorí Stanislav. „Ja som len vtedy bol upozornený
21 V |         zahynuli bratia naši?“ ~„Ja som nikdy nezameškal povinnosť
22 V |          škvrny na mojom živote, ja som nepomyslel nikdy na