Cap.

 1 I  |   zhlboka oddýchly. „Syn môj,“ zas pokračuje, „mladosti tvojej
 2 I  |      pozeral na okolie. Starec zas pozdvihol hlas: ~„Syn môj,
 3 II |      zase slúžiť svojim bohom, zas im mohli jedlo donášať,
 4 II |   pamätajú, ktorí žili i padli zas do zabudnutia pádom slovenským.
 5 II |       Stanislav. ~„A či znáš,“ zas pokračuje Trenčiansky, „
 6 II |           To nesmieš povedať,“ zas odpovedá Trenčiansky, „to
 7 II | neprestojíš?“ ~„Povedali ste,“ zas odpovedá Stanislav, „že
 8 III|        na ich tvári; v porážke zas, alebo pri vypúšťaní duše
 9 III|    konníctvo odpredku, pechota zas s bokov kôpku ľudí trenčianskych
10 III|     dávaj most dolu spúšťať!“ ~Zas neodpovedal. ~„Ešte raz
11 IV |       žalostné volanie, i hneď zas kliatby najsvätejších vecí.
12 V  |    mohol svoje úmysly vykonať, zas na prosby dcéry svojej,
13 V  |    taký ako pred takto rokom?“ zas sa ozve Sviatoslav. ~A syn
14 VI |     príde ku spojencom svojim, zas len nevediac ako. A tu smutný