Cap.

  1 I  |          tmách nočných. Ale zjaví sa tu i tu človek v postave
  2 I  |         hrdému Trenčínu ponáhľajú sa dvaja ľudia. Jeden mladý,
  3 I  |           starobou chrbtom, takže sa zdá, ako by bol povesťou
  4 I  |           rozprávajúcou. Mládenec sa ohliada po okolí, všetko
  5 I  |          lebo v prsiach jeho ešte sa neohraničil ten súzvuk duše
  6 I  |           si ten vetrík, ťahajúci sa dolu dolinou Váhu, lieta
  7 I  |          a ani neznajúc ako, teší sa s celým šírym svetom. Starec
  8 I  |      vedie myšlienka, ktorou, ako sa zdá, teraz je zaneprázdnený,
  9 I  |           by staroba, s mladosťou sa nerozumejúc, vedľa seba
 10 I  |           seba kráčaly. Naostatok sa starý ozve: ~„A znáš ty,
 11 I  |     otázku tvoju, ale takto načo ,sa ma spytuješ? No však uvidíš.“ ~„
 12 I  |         za ruku, hovorí, údy jeho sa trasú, oko suché zatiahlo
 13 I  |         trasú, oko suché zatiahlo sa slabou rosou, krok jeho
 14 I  |          ony ti nedopustia kochať sa v ich lone jako kedysi za
 15 I  |       Načo, otec môj?“ ľahostajne sa syn opýta, ale vo zvuku
 16 I  |       šumiace, na lúky zelenajúce sa, na tie doliny milé, na
 17 I  |         syn voľný rodu nášho musí sa krčiť pod jarmom cudzincov?
 18 I  |      jarmom cudzincov? Vidíš, ako sa šliape znak Spasiteľa, kríž
 19 I  |       zápalom, ale oči mládencove sa zažiaria, jeho postava narastie,
 20 I  |       postava narastie, jeho tvár sa vyjasní, zdá sa, ako by
 21 I  |         jeho tvár sa vyjasní, zdá sa, ako by jeho postavu čarovná
 22 I  |         jednej povstalé!“ ~Starec sa naňho zadíva, oprúc trasľavé
 23 I  |        tak, synko môj, neprenáhli sa vo svojej horlivosti. Neznáš
 24 I  |     života. Celý čas žitia tvojho sa má podobať zámku, svojou
 25 I  |      podobať zámku, svojou slávou sa pýšiacemu, brániacemu slobodu,
 26 I  |           náruživo za ruku. Slnce sa zaligotalo v kryštale ich
 27 II |    oddelený, sám v prvom ohlušení sa nehýbal k životu. Ale najväčšia
 28 II |       vytvoriť hlavu, v ktorej by sa boly sjednotily sily národné.
 29 II |          v prvom svojom rozšírení sa mnohým vtískalo, takže títo,
 30 II |   zlorečiť mocnostiam tým, ktorým sa kedysi dlhé stoletia ich
 31 II |          hoc aké spasiteľné, lebo sa to len dlhými bojmi, dlhým
 32 II |        mohli jedlo donášať, mohli sa vypomstiť nad utlačiteľmi
 33 II |     utlačiteľmi viery svojej. Tak sa mnohí poddali pohanom novoprišlým
 34 II |          vieru starodávnu, rúhali sa horlivosti vzývajúcich starodávne
 35 II |         pohanov aziatských usadil sa na Beckove, zámku pevnom,
 36 II |          časoch, nejeden, túlajúc sa v tichých letných nociach
 37 II |       povzbudzoval – k čomu nikto sa dozvedieť nemohol – lebo
 38 II |          dozvedieť nemohol – lebo sa to všetko robilo tajne,
 39 II |       ukazujúcich. Len v isté dni sa mnoho starcov, mnoho mládeže
 40 II |      Aziatom slúžiaceho – ale tam sa rozličné veci kujú. Budem
 41 II |        synov Svätoplukovych sišlo sa mnoho ľudstva na pyšnom
 42 II |          nezná, čo on myslí, lebo sa to oznamuje zprvu len najbližším
 43 II |           nikomu nepovedia. Teraz sa sišlo starešinstvo okolo
 44 II |   starešinstvo okolo neho a hrnie sa do širokej paloty. ~V palote
 45 II |         slovenským. Za vrchstolom sa vypína čierna stolica ako
 46 II |      nerestí pretrpených obelela, sa vyniesla nad shromaždenie,
 47 II |           na kom spočinulo, zdalo sa mu až do samej duše prerážať,
 48 II |       kvetoplných podávali; teraz sa musíme skrývať a zavierať
 49 II |    hovoriť. Mužovia slovenskí! Vy sa rozpamätáte na dni voľnosti
 50 II |        dobre znáte, že my predtým sa skvejúci, teraz upadlí,
 51 II |        zradné vetry nepočuly, sme sa tu sišli, aby sme si pripomneli
 52 II |           slovenskí, rozpamätajte sa na vašich synov, bratov,
 53 II |           Prešporku; rozpamätajte sa, že tam ležia ruky vaše
 54 II |           jeden za druhým a rodia sa nové sily v ustavičnej premene;
 55 II |       celej  priestrannej  palote sa ozvalo jednohlasné, vážne „
 56 II |    rozpomienkach na časy predošlé sa túlajúce hlavy; celé shromaždenie
 57 II |       rátať môžeš!“ ~„Znám!“ ozve sa Ďorď Trenčiansky. ,,I ty,
 58 II |        Teraz mi len oznámte, kedy sa všetci pri Trenčíne sídu
 59 II |             Ja bych myslel,“ ozve sa Milota, najprv Dlugoša na
 60 II |        Dlugoša, na Dlugoša!“ ozvú sa dookola hlasy. ~Tu vstane
 61 II |             Hovor, hovor!“ ozvalo sa shromaždenie. ~„Teda, priatelia.
 62 II | nezatracuje.“ ~„Pravdu máš!“ ozve sa Milota. „My známe, že sú
 63 II |    nebeské svieti na nás, aby sme sa zohrievali jeho iskriacim
 64 II |          že upadlý ľud náš nemôže sa ináč pozdvihnúť k hodnosti
 65 II |         mladý Stanislav, podoprie sa stojac pravicou o stôl,
 66 II |     zapierate silu veku môjho, vy sa bojíte, že by mládenec nemohol
 67 II |           a sľuby svoje – ale ako sa mýlite! Mladosť má seba,
 68 II |          malá, ľahostajná? Ja som sa inakšie naučil o nej  myslieť;
 69 II |       jeho sú vymerané. Áno, vIní sa srdce v prsiach mládencových,
 70 II |         mládencových, i rozohňuje sa duša jeho vidiac, že doniesol
 71 II |         svojich priateľoch, ktorí sa nezdajú byť ani k tomu,
 72 II |         dlho naň pozerajúc, pýtal sa ho: ~„A či si už, syn môj,
 73 II |         naša!“ ~A potom, obrátiac sa ku shromaždeniu, opýta sa: ~„
 74 II |         sa ku shromaždeniu, opýta sa: ~„Čo vy myslíte, priatelia
 75 II |        potichu odpovedali: ~„Staň sa vôľa božia!“ ~„Staň sa vôľa
 76 II |       Staň sa vôľa božia!“ ~„Staň sa vôľa božia!“ zakončil Trenčiansky,
 77 II |  Ukrižovaného, složil prísahu, že sa všetkého odrieka na svete,
 78 II |        národ všetko podstúpiť, že sa chce podrobiť vodcom v každom
 79 II |        každé pomyslenie na to, čo sa nesrovnáva s prísahou jeho. ~
 80 II |       život budúci!“ ~A Stanislav sa celý trasie, tvár jeho živým
 81 II |        svetlom a ruka jeho, chytí sa kríža, vynesie ho v zápale
 82 III|       Nový, predtým nevídaný duch sa objavil po údoliach slovenských.
 83 III|         pozrieš, uvidíš namáhanie sa junákov trenčianskych. Neskrývajú
 84 III|         trenčianskych. Neskrývajú sa viacej, nesmútia viacej
 85 III|          hviezdy na širokom nebi, sa drží pár mužov, ktorí medzi
 86 III|         plamenné ohnivá a blyštia sa v pokoji i v bitkách ligotavým
 87 III|     radosti, vo víťazstve nezjaví sa úsmech, radosť, pohnutie
 88 III|       neporiadku utekaly, srazilo sa v malú hŕbočku tých niekoľko
 89 III|        tých niekoľko mužov, ktorí sa už po zraku poznali a v
 90 III|    zutekavšie zástupy, vidiac ich sa držiacich, sa ponavracaly
 91 III|          vidiac ich sa držiacich, sa ponavracaly a udrely dvojnásobným
 92 III|       ohňom na nepriateľov. Často sa stávalo, že ľudia, proti
 93 III|          nim bojovavší, zhliadnuc sa v zrkadle ich duší, ich
 94 III|        vysokých Tatier až po Sávu sa povesť rozlietla o ich činoch,
 95 III|           ktorí, počujúc to meno, sa obzerali, od ktorej strany
 96 III|        Stanislav. O nedlhú chvíľu sa stal vodcom „bratov slovenských“,
 97 III|        svedčí pozoru mladému, keď sa ňou vyráža pohnutie srdca,
 98 III|  zamysleného; tvár jeho horí, keď sa vidí zoči– voči s nepriateľmi.
 99 III|           šťastia, bo on, vzoprúc sa v strmeni na koníku, vyťahuje
100 III|          silu obrátiť, i oko jeho sa tak namáha ako ruka nepriateľa
101 III|            Sviatoslav myslel, aby sa najprv všetko spojenie Dlugošovi
102 III|           Dlugošovi odseklo a aby sa znivočil, a Stanislav, jeho
103 III|         Málo ich všetkých; nazdať sa, že ich silnejší vietor
104 III|  nenávidený dvojitý kríž, nad ňou sa vypínajúci, i videl, že
105 III|       zničiť môžu pod zámkom jeho sa rozprestierajúcich spojencov
106 III|       sily v čas nočný, preplavil sa na pltiach potíšku na druhu
107 III|          ranné vychádzajúce slnce sa zablyslo, zasvietilo na
108 III|           teraz, vidiac rútiaceho sa nepriateľa, dal zatrúbiť,
109 III|            dal zatrúbiť, vyšvihol sa na koníka, červeno– biela
110 III|           povetrí a kríž, nad ňou sa vypínajúci, tíško pozeral
111 III| požehnanie verným svojim. ~I stal sa krik. Rady Stanislavove
112 III|       spozorovať nemožno – i hýbu sa napredok ako posvätenci
113 III|           kričí a v prudkej surme sa rúti na hŕstku, ktorá teraz
114 III|        útok druhý, a vždy rútiaci sa zástup Dlugošov odfrkol
115 III|    trenčianskych junákov, ako keď sa rozohnatý prúd vĺn morských
116 III|       trčiacej skaliny a rozprúdi sa v tisícich klobúčkoch po
117 III|       mnou!“ i zakrúti blyštiacou sa oceľou nad hlavou, až zahviždí
118 III|       vychádzajúceho slnca, ktoré sa na nej odráža, a pekne–krásne
119 III|      tisne vojsko, že nemá miesta sa rozšíriť a naťahovať kuše
120 III|        nepriateľských, ale radosť sa nemaľuje na ich lícach,
121 III|     svojom koni popredku ponáhľal sa k Váhu, a na pltiach Dlugošových
122 III|    pltiach Dlugošových preplaviac sa na druhú stranu, prišiel
123 III|       mosta dolu. ~„Dlugoš,“ ozve sa Stanislav, „káž most dolu
124 III|           po svojom spôsobe, most sa spustil a ľud Stanislavov
125 IV |     sputnaté údy. ~„Dlugoš,“ ozve sa Stanislav, „už je koniec
126 IV |        proti vlastnej krvi. Pokor sa Bohu a ľutuj hriechy svoje!“ ~„
127 IV |      Hračky detinské,“ usmievajúc sa vypovie starec. „Ty ma chceš
128 IV |          ty ma chceš učiť pokoriť sa Bohu, ktorého neznám, ktorému
129 IV |           ktorého neznám, ktorému sa modliť ma ani králi, ani
130 IV |    prinútiť nemohli?! „ ~„Nerúhaj sa, bo si už jednou nohou v
131 IV |        nezanechali, nezváľali, im sa nerúhali. Ktože je príčina
132 IV |          panáčko? Vy sami, bo ste sa odrodili od otcov svojich
133 IV |    odrodené, odštiepené. A že sme sa my s cudzími spojili? Oj,
134 IV |          nám bolo ťažšie spojovať sa s cudzími. Ale musíš vedieť,
135 IV |        sladká bohom – a pomsta tá sa vyplnila, a my sme šťastní,
136 IV |         si plačte, vzdychajte, my sa vám smejeme, i bohovia sa
137 IV |         sa vám smejeme, i bohovia sa vám smejú, bo ked’ ste nad
138 IV |           otcov zapredali, i budú sa im kálať srdcia, bude myseľ
139 IV |         zúfalstvo pohrúžená, a vy sa budete dívať na ich muky,
140 IV |          ich muky, na ich daromné sa namáhanie. To je vôľa bohov –
141 IV |           Stanislava mlčia, trasú sa pred kliatbou starcovou,
142 IV |         nepohnutí, takí necitliví sa v smrti ukazovali. Zdá sa,
143 IV |         sa v smrti ukazovali. Zdá sa, ako by sa v tom jednom
144 IV |         ukazovali. Zdá sa, ako by sa v tom jednom človeku šťastná
145 IV |       Dlugoš zakrútil okom a zase sa usmial nad tým mlčaním. ~
146 IV |           šuhaj!“ ~„Dlugoš, pokor sa dobrovoľne moci trenčianskej!“ ~„
147 IV |      cudzích, k svojim národovcom sa pritúlili a vlastnej krvi
148 IV |         pritúlili a vlastnej krvi sa neodcudzovali, aby nenávisťou
149 IV |           rodinný, do ktorého keď sa raz doň červík nesvornosti
150 IV |          osinely na čele i vírily sa na priezračnej koži, oči
151 IV |          na priezračnej koži, oči sa skryly pod stiahnuté obočia,
152 IV |           padaly na Dlugoša, tvár sa potrhávala náruživým pohnutím,
153 IV |          náruživým pohnutím, ruka sa pozdvihla a cez pery sa
154 IV |           sa pozdvihla a cez pery sa mu vykradlo prísne slovo: ~„
155 IV |         slová vyhovárať, otvorily sa dvere – a dievčina krásna
156 IV |          krásneho slnca, objavila sa na prahu paloty, pozrela
157 IV |       Dlugoš ovesil hlavu a začal sa triasť na celom tele; Stanislavova
158 IV |           tele; Stanislavova tvár sa vyhladila, obledla, oko
159 IV |      jednom okamžení, a pritú1iac sa k otcovi Dlugošovi, povedala
160 IV |             Chcú ma nútiť pokoriť sa bohom cudzím, chcú ma nútiť
161 IV |   povedala otcovi svojmu: ~„Neboj sa, otec môj, nič sa ti nestane.
162 IV |           Neboj sa, otec môj, nič sa ti nestane. Pozri len na
163 IV |   stvorenie.“ ~Po tomto, obrátiac sa k otcovi, povie: ~„Otec,
164 IV |     otcovi, povie: ~„Otec, poddaj sa, zanechaj sny mámivé, zanechaj
165 IV |         netreba. Pôjdeme, chytiac sa za ruky, ta, kde nás slnce
166 IV |          starosti sveta.“ ~„Nemýľ sa, dievčina!“ vypovie Stanislav. „
167 IV |       roky!“ ~Ale Milena, nedajúc sa mýliť, hovorila: ~„Ty znáš
168 IV |         cítiš i ty...“ ~Stanislav sa odvrátil a odpovedal: ~„
169 IV |        svojmu roditeľovi!“ ~„Nech sa pokorí a zmaže vinu svoju!“ ~
170 IV |             A starý Dlugoš, ktorý sa od počiatku, ako ho mali
171 IV |        tomuto pokladu môjmu kvôli sa podvoľujem žiadostiam tvojim –
172 IV |         Milena Stanislava. ~„Nech sa vám stane!“ bola odpoveď. ~* ~
173 IV |          svojich chovajúca, zdala sa počuť hneď brinkot zbrane,
174 IV |         tvojimi! Skoro, skoro, už sa sem valia!“ ~„Čo ti je,
175 IV |          deva pobúrená? Stanislav sa nebojí nebezpečenstva! Čo
176 IV |      vraždia ľudí tvojich i tešia sa na smrť tvoju!“ ~Stanislav
177 IV |  Stanislav neobledol, nezatriasol sa strachom, neponáhľal sa
178 IV |           sa strachom, neponáhľal sa utekať, ale, skrižujúc ruky
179 IV |          pokýval hlavou a zasmial sa smiechom šialenca volajúc: ~„
180 IV |      vyliala.“ ~A potom, kŕčovite sa ovesiac na ruky jeho, schytila
181 IV |    počuješ tie zvuky, počuješ? Už sa sem hrnú – počuješ ich kriky?
182 IV |      stavom svojím premožený, dal sa viesť, až prišli k otvoru
183 IV |        temnej chodby, po prvý raz sa spamätal, a vidiac skutočnosť,
184 IV |      uhliadnuc pred sebou trasúcu sa pannu, podal jej ruku, pozrel
185 IV |           prsia tvoje, rozpamätaj sa na Stanislava!“ ~S tým zmizol. ~
186 V  |         je známa palota, v ktorej sa všetky záležitosti slovenské
187 V  |   slovenské osnúvajú. Čierny stôl sa ťahá dolu palotou, dvanásť
188 V  |         na každý výjav s úzkosťou sa dívajúce. ~„Starešinstvo
189 V  |        našich naveky zakopané! To sa stalo vinou jedného muža,
190 V  |           a hlas jeho čistý pevne sa ozýva: ~„Starcovia slovenskí!
191 V  |          tichom behu žitia svojho sa posvätili službe rodov svojich,
192 V  |          z pŕs svojich i namáhali sa vymôcť z poddanstva kraje
193 V  |           som sám divným spôsobom sa vymohol; dcéra Dlugošova
194 V  |     Stanislav Sviatoslavič,“ zase sa ozve Milota, „ty si sa dal
195 V  |       zase sa ozve Milota, „ty si sa dal vyviesť zo zámku, s
196 V  |   značenie.“ ~Keď končil, otvoria sa dvere a dnu vstúpia dvaja
197 V  |          oprie na nich oči, každý sa na svojom mieste podvihne,
198 V  |           ústrety letieť i spýtať sa ich, čo sa stalo, kde sa
199 V  |        letieť i spýtať sa ich, čo sa stalo, kde sa tu vzali.
200 V  |          sa ich, čo sa stalo, kde sa tu vzali. Ale obrátila sa
201 V  |         sa tu vzali. Ale obrátila sa ich zvedavosť popredku na
202 V  |         Čo nesiete nového?“ spýta sa Sviatoš. „Ako stoja veci
203 V  |  posolstvo. Odkazuje vám, aby ste sa poddali. Ak mu do dnes večera
204 V  |           Trenčín a vás tu poddať sa, keď vody nemáte, smädom
205 V  |            smädom prisilí; ale ak sa poddáte, môžu s vami podľa
206 V  |           podľa milosti, a k tomu sa ešte so smiechom vyslovil: „
207 V  |     Povedzte vodcom vašim, že keď sa pokoria, Dlugoš môže tomu,
208 V  |       vyvolal Stanislav. „A nikdy sa vôľa tvoja nevyplní –“ ~
209 V  |        ako pred takto rokom?“ zas sa ozve Sviatoslav. ~A syn
210 V  |         zákone!“ ~A na tvári otca sa maľuje tisíc bleskov. Všetko
211 V  |  nešťastný, a teraz?... Zamračilo sa mu v očiach, ale duch silný,
212 V  |              A temné slovo „smrť“ sa ozvalo celým shromaždením. ~„
213 V  |      zakryl si líca. ~A Stanislav sa bolestne usmial a vypovedal: ~„
214 V  |          na rodinu moju. Ale staň sa vôľa vaša!“ ~
215 VI |           bozkávať začalo, napälo sa oko Stanislavovo ako orla,
216 VI | oblednutom čele. Videl on zďaleka sa hýbajúcu kopu ozbrojencov,
217 VI |         to splnil. ~A na Trenčíne sa radia už včasne ráno, Čo
218 VI |    nepriateľské rady, ako by, keď sa raz vo meno božie pustili
219 VI |          dlhé vlasy, zpod šišakov sa vlniace, ich múry prsia
220 VI |         múry prsia mládeže. ~Prvé sa vylialo slnce na dolinu
221 VI |  prihladené. A trenčianski junáci sa vlomili do radov Dlugošových,
222 VI |          A najjunáckejší mládenec sa díva z trenčianskej veže
223 VI |       obtáča, stíska, i zatemnilo sa mu v očiach, stiahlo mu
224 VI |          sväté držal? I rozšírili sa prsia mládencove, vietor
225 VI |          letu; a väznený mládenec sa oprie, ako by v šialenosti,
226 VI |       zdesí šuhaja: starý Sviatoš sa kýva, pracuje, ale rana
227 VI |        prichádzajúceho. I zamračí sa krvou poliata tvár a pery
228 VI |         krvou poliata tvár a pery sa otvoria hovoriac: ~„Krv
229 VI |      Stanislav vypovie: ~„Dozvieš sa všetko tam, kde sa sídeme
230 VI |        Dozvieš sa všetko tam, kde sa sídeme spolu – s Bohom!“ ~
231 VI |          s Bohom!“ ~Spodná čeľusť sa mu zatriasla, z očú sa mu
232 VI |     čeľusť sa mu zatriasla, z očú sa mu dve veľké slzy vytisli,
233 VI |         veľké slzy vytisli, zohol sa, pobozkal ruku milovaného
234 VI |           oslabenej ruky, vyhodil sa v okamženi na otcovho tu
235 VI |         mnou, za mnou!“ ~I ozvali sa radostné hlasy „Stanko,
236 VII|          dolinami Váhu a tam, kde sa už vysoká veža Trenčína
237 VII|      rozkoše a radosti, posväti1i sa myšlienke mojej, myšlienke
238 Vys|     husitskí Česi, pridržiavajúci sa prijímania „pod obojím“,
239 Vys|        svojom úteku do Prahy. Bál sa pomsty Michala Sziládiho,
240 Vys|         Pohrobkovej smrti SziIádi sa s vojskom pričinil o to,
241 Vys|           víťaz nad Turkami, stal sa ich postrachom, ale súčasne
242 Vys|     listiny... a všetkým, ktorých sa to týka. ~moháčsky pád – 
243 Vys|          pri Dunaji) r. 1526, kde sa rozhodly osudy Uhorska na