Cap.
1 I | šírym svetom. Starec nedbá na okolie, nedbá na krásotu
2 I | Starec nedbá na okolie, nedbá na krásotu jeho; ide prosto,
3 I | pohnutie. ~„Pozri, syn môj, na tie krásne háje, na tie
4 I | môj, na tie krásne háje, na tie kvetisté polia, na hory
5 I | na tie kvetisté polia, na hory šumiace, na lúky zelenajúce
6 I | polia, na hory šumiace, na lúky zelenajúce sa, na tie
7 I | na lúky zelenajúce sa, na tie doliny milé, na kraje
8 I | sa, na tie doliny milé, na kraje naše utešené, a nakochaj
9 I | naveky!“ ~Mládenec pozeral na otca svojho a v tmavom predčutí
10 I | predčutí mimovoľne pozeral na okolie. Starec zas pozdvihol
11 I | Otče, syn tvoj zabudne na všetko – prekľaje každý
12 I | mi spomôcť nemôžeš. Pozri na to zapadajúce slnce: tak
13 II | národ, ktorý niečo drží na seba, neľahko opúšťa svoje –
14 II | vznešené. Tak to bolo i na Slovensku. Mnohým nebol
15 II | pohanov aziatských usadil sa na Beckove, zámku pevnom, odtiaľ
16 II | zámku pevnom, odtiaľ hromžil na kresťanov a v nevedomosti
17 II | mnoho mládeže hrnievalo na Trenčín, zámok starodávny,
18 II | Budem o nich rozprávať. ~Na deň pádu synov Svätoplukovych
19 II | Svätoplukovych sišlo sa mnoho ľudstva na pyšnom Trenčíne. Starcov
20 II | okolo neho vysoké stolce, na ktorých sedia starci, čo
21 II | čierna stolica ako trón, a na nej vidno sedieť Ďorďa Trenčianskeho.
22 II | Trenčianskeho. Pred ním na stole leží kožená kniha,
23 II | ticho, pokojne zažiarilo, a na kom spočinulo, zdalo sa
24 II | si kedysi slobodne ruky na stráňach našich kvetoplných
25 II | slovenskí! Vy sa rozpamätáte na dni voľnosti našej, vy cítite
26 II | slovenskí, rozpamätajte sa na vašich synov, bratov, ktorí
27 II | niekde v rozpomienkach na časy predošlé sa túlajúce
28 II | strany jeden starec, „znáš, na koľko rodín, so mnou spriatelených,
29 II | sa Milota, najprv Dlugoša na Beckove znivočiť, bo je
30 II | je horší nad všetko zlé na svete, nepriateľ z vlastnej
31 II | tajomných skrýš duše!“ ~„Na Dlugoša, na Dlugoša!“ ozvú
32 II | skrýš duše!“ ~„Na Dlugoša, na Dlugoša!“ ozvú sa dookola
33 II | rozstriekaná; teraz nemám nikoho na svete, krem jediného syna –
34 II | potká v živote, on hľadí na všetko so zaľúbením, jeho
35 II | že slnce nebeské svieti na nás, aby sme sa zohrievali
36 II | hodnosti svojej, iba keď na všetko, všetko zabudne,
37 II | aby ono samo seba donieslo na obeť tomu, co vy za najsvätejšie
38 II | Sviatoš pozerá so zaľúbením na rozhorleného, pyšne si vedúceho
39 II | Trenčiansky uprel zraky svoje na horliaceho mládenca, a dlho–
40 II | ktorý, položiac dva prsty na Písmo sväté a potom na kríž
41 II | prsty na Písmo sväté a potom na kríž Ukrižovaného, složil
42 II | že sa všetkého odrieka na svete, že chce za kríž a
43 II | myslenie, každé pomyslenie na to, čo sa nesrovnáva s prísahou
44 II | hovorí: ~„Pozri, synak, na ten kríž – to je tvoj život
45 III| zo všetkých, ako hviezdy na širokom nebi, sa drží pár
46 III| radosť, pohnutie zápalu na ich tvári; v porážke zas,
47 III| nezbadáš smútku a žalosti na ich obličaji, ani posvätnej
48 III| rosy v ich oku. Oni pozrú na seba, položia ruku na srdce,
49 III| pozrú na seba, položia ruku na srdce, ukážu najprv hore
50 III| pŕs vymrel cit za všetko na svete, len nie za pamiatku
51 III| vydobudnutím práva. A často na poli bitky, kde ich zástupy,
52 III| udrely dvojnásobným ohňom na nepriateľov. Často sa stávalo,
53 III| čarovnou mocou pôsobí i na jeho spolubojovníkov, ktorí,
54 III| železom odetí, vystupovali, i na jeho nepriateľov, ktorí,
55 III| slovenských“, a starešinstvo, na Trenčíne sediace, s ľúbosťou
56 III| sediace, s ľúbosťou pozeralo na svojho junáka, od neho čakajúc
57 III| ktorý býval i v rade, i na boli bitky vodcom, padol
58 III| vodcom, padol v bitke, a na jeho miesto je Sviatoš vyvolený
59 III| on, vzoprúc sa v strmeni na koníku, vyťahuje krk dohora
60 III| nového žitia; len Dlugoš na Beckove ešte stojí, privinujúc
61 III| pohanských bojovníkov, ktorých mu na pomoc poslali siedmi vodcovia,
62 III| krásnou dolinou Váhu, kráča si na koníku ku Beckovu – za ním
63 III| čas nočný, preplavil sa na pltiach potíšku na druhu
64 III| preplavil sa na pltiach potíšku na druhu stranu, a ranné vychádzajúce
65 III| sa zablyslo, zasvietilo na dve odporné strany, ktoré
66 III| dal zatrúbiť, vyšvihol sa na koníka, červeno– biela zástava
67 III| šumotom; títo pozerali smutne, na tvárach tamtých ani smútku,
68 III| v prudkej surme sa rúti na hŕstku, ktorá teraz v šialenosti
69 III| vychádzajúceho slnca, ktoré sa na nej odráža, a pekne–krásne
70 III| pekne–krásne utichuje krik na odpornej strane, lebo nemá
71 III| zbroj ostrá, ohnivá, doráža na šišaky, láme šable, odráža
72 III| unížený, sviazaný. Hľadí na tváre vodcov nepriateľských,
73 III| ale radosť sa nemaľuje na ich lícach, nejasajú ako
74 III| Stanislav dal zatrúbiť a na svojom koni popredku ponáhľal
75 III| popredku ponáhľal sa k Váhu, a na pltiach Dlugošových preplaviac
76 III| Dlugošových preplaviac sa na druhú stranu, prišiel k
77 III| ti kážem – nečakaj súdu na Trenčíne!“ ~A Dlugoš, pozdvihnúc
78 III| Stanislavov stúpal hore na zámok, zapichnúc na jeho
79 III| hore na zámok, zapichnúc na jeho vrcholku červeno– bielu
80 IV | IV.~Na Beckove slávny súd. Stanislav
81 IV | slávny súd. Stanislav sedí na povýšenom mieste, pri ňom
82 IV | pomáhals’ jarmo uvaľovať na ľud vlastný, ako raňajšia
83 IV | zradil ľudí, vás, pomáhal som na vás váľať jarmo, ale vy
84 IV | ochraňovali a ktorí vám vždy na pomoci boli, kým ste vy
85 IV | pohrúžená, a vy sa budete dívať na ich muky, na ich daromné
86 IV | budete dívať na ich muky, na ich daromné sa namáhanie.
87 IV | a tys’ pomáhal uvaľovať na nich všetku zlosť sveta,
88 IV | čo chceš; ja neodpovedám na žiadosti tvoje, a spojenci
89 IV | hnev šľachetný mu vystúpil na tvár a žily osinely na čele
90 IV | vystúpil na tvár a žily osinely na čele i vírily sa na priezračnej
91 IV | osinely na čele i vírily sa na priezračnej koži, oči sa
92 IV | ako žihadlá z nich padaly na Dlugoša, tvár sa potrhávala
93 IV | Sviažte ho – a hneď s nim na Trenčín!“ ~A ako začal tie
94 IV | krásneho slnca, objavila sa na prahu paloty, pozrela veľkým
95 IV | hlavu a začal sa triasť na celom tele; Stanislavova
96 IV | obledla, oko stĺpkom spočinulo na krásnej devici, ktorá v
97 IV | ostala spokojnou, pohliadla na Stanislava a hlasom tichým
98 IV | sa ti nestane. Pozri len na toho mládenca, pred ktorým
99 IV | budeme pokojne žiť a zabúdať na všetky starosti sveta.“ ~„
100 IV | mali ešte dnes odvádzať na Trenčín, zachmúril, teraz
101 IV | ale mi daj len jeden deň na premyslenie; môže byť, že
102 IV | to urobil! Ale daj mi deň na premyslenie, nechaj ma slobodného
103 IV | slobodného do toho času na Beckove.“ ~„Urob mu to,
104 IV | najsvätejších vecí. Stanislav leží na posteli, kožami zveri divej
105 IV | horí, blesk lampy, ktorá na stole horí, blyskot očú
106 IV | pri dverách, búcha, búcha na ne i volá: ~„Otvor, otvor,
107 IV | prehral, aby vás prilúdil na Beckov; teraz tajnými, vám
108 IV | ľudí tvojich i tešia sa na smrť tvoju!“ ~Stanislav
109 IV | utekať, ale, skrižujúc ruky na prsiach, oprel zrak svoj
110 IV | prsiach, oprel zrak svoj na tvár dievčiny, pokýval hlavou
111 IV | raz teba, nebola ani slova na jeho oslobodenie povedala,
112 IV | bohovia vidia, že by som na teba požehnanie celého sveta
113 IV | potom, kŕčovite sa ovesiac na ruky jeho, schytila lampu
114 IV | podal jej ruku, pozrel na ňu žalostným pozorom a vypovedal: ~„
115 IV | takú nevinnú, takú krásnu na dlhé roky! A keď kedy žalostné,
116 IV | prsia tvoje, rozpamätaj sa na Stanislava!“ ~S tým zmizol. ~
117 V | V.~Na Trenčíne, slávnom zámku,
118 V | starcov okolo neho sedí, a na vyvýšenom stolci vidieť
119 V | Sviatoša. Iní sedia okolo stien na laviciach a zdola stola
120 V | duše napnuté, pobúrené, na každý výjav s úzkosťou sa
121 V | viacej! Oni nezhynuli slávne na poli bitky, ale zradou a
122 V | len vtedy bol upozornený na náš stav, keď už hádam všetci
123 V | Celé shromaždenie oprie na nich oči, každý sa na svojom
124 V | oprie na nich oči, každý sa na svojom mieste podvihne,
125 V | sa ich zvedavosť popredku na žalosť, bo prišlí mužovia
126 V | Dlugoš môže tomu, ktorý mu na prosby dcéry jeho čas daroval,
127 V | svoje úmysly vykonať, zas na prosby dcéry svojej, ktorá
128 V | oči ako dva bodáky oprel na syna svojho i zavolal: ~„
129 V | svojho, nikdy som nepomyslel na inšie ako na vykonanie mojich
130 V | nepomyslel na inšie ako na vykonanie mojich povinností. –
131 V | žes’ dal času Dlugošovi na zavraždenie druhov svojich
132 V | Súďte po zákone!“ ~A na tvári otca sa maľuje tisíc
133 V | vám hovorím: nieto škvrny na mojom živote, ja som nepomyslel
134 V | ja som nepomyslel nikdy na inšie ako na rodinu moju.
135 V | nepomyslel nikdy na inšie ako na rodinu moju. Ale staň sa
136 VI | veža pyšného Trenčína a na nej oddiely viacej sklepov
137 VI | zamyslený, od svojich vlastných na smrť odsúdený Stanislav,
138 VI | jeho, i nabehli mu žily na oblednutom čele. Videl on
139 VI | čo sľúbil, to splnil. ~A na Trenčíne sa radia už včasne
140 VI | mali teraz neslávne čakať na istotnú skazu. Málo dobrých,
141 VI | Trenčianskeho a prosto kráča na celé more Dlugošových nájomníkov;
142 VI | Prvé sa vylialo slnce na dolinu Váhu, i zhliadlo
143 VI | díva z trenčianskej veže na to, ako druhovia jeho padajú,
144 VI | nepriateľská. Či máš tým ísť na pomoc, ktorí ťa nevinne
145 VI | neuteká, ale letí letom sokola na pole bitky. ~Ale tu ani
146 VI | otvoria hovoriac: ~„Krv moja na teba, i krv bratov tvojich
147 VI | teba, i krv bratov tvojich na teba, i krv nás všetkých
148 VI | teba, i krv nás všetkých na teba, i prekliatie tisíceho
149 VI | prekliatie tisíceho pokolenia na teba!“ ~A vypustil dušu. ~
150 VI | ruky, vyhodil sa v okamženi na otcovho tu stojaceho žrebca
151 VI | lesy lesom meno toto, známe na poli bitky. ~Malá hŕstka
152 VII| všetci smútia, bo nemajú na celom šírom svete pomoci,
153 VII| ľútostivým okom pohliadnuť na následky činov ruských,
154 VII| svojej a nenávisti ten pekný, na obraz boží stvorený rod
155 Vys| Beckov – zrúcaniny hradu na strmej skale neďaleko Nového
156 Vys| vojenská pohotovosť zemianstva na obranu krajiny a vnútorného
157 Vys| kapitán husitských vojsk na Slovensku v polovici 15.
158 Vys| intrigy, že si robí nároky na uhorský trón, dal ho mladistvý
159 Vys| rukojemníka odvliekol so sebou na svojom úteku do Prahy. Bál
160 Vys| sa rozhodly osudy Uhorska na vyše pol druha storočia. ~
161 Vys| Varna – mesto v Bulharsku na brehu Čierneho mora. Roku
162 Vys| župe, nimi samými volený na vedenie zemianskej samosprávy
|