Cap.

1 I |      neznajúcim vôľu všehomíra, hovorí k nim dcérou svojou, krásnou
2 I |        starec mládenca za ruku, hovorí, údy jeho sa trasú, oko
3 II|    vstane zpoza stola Sviatoš a hovorí potichu, ale rezko, slabým
4 II|        Ďorď Trenčiansky potichu hovorí: ~„Sviatoslav náš! My uznávame
5 II|        okom prísedníkov stola i hovorí: ~“Mužovia slovenskí! Vy
6 II|     Ďorď Trenčiansky mu dôrazne hovorí: ~„Pozri, synak, na ten
7 IV| naľakaná, vstúpi dnu a potrhane hovorí: ~„Skoro, poď, utekaj, zle
8 V |        už bol spomohol?“ smutne hovorí Stanislav. „Ja som len vtedy
9 V |      prosby dcéry svojej, ktorá hovorí, že by bola radšej otca