Cap.

1 IV|   dostávala nadľudskú krásotu. Milena pozdvihla oko, i premerala
2 IV| obeťnáruživostiam ľudským!“ ~A Milena, počujúc slová jeho, nezaplakala
3 IV|        ti!“ zavolá vo vytržení Milena. „Znám ja, že tvoje oko,
4 IV|     cez také mnohé roky!“ ~Ale Milena, nedajúc sa mýliť, hovorila: ~„
5 IV|         zodvihnúc ruky, pýtala Milena Stanislava. ~„Nech sa vám
6 IV|      ku dverám,otvoril ich – a Milena, celá naľakaná, vstúpi dnu
7 IV|        ty zahynieš – zahynie i Milena.“  A Stanislav, bolesťou