Cap.
1 I | hneď zasa búrlivým tokom ich napomína k životu, prebudeniu.
2 I | ti nedopustia kochať sa v ich lone jako kedysi za mojich
3 I | a nakochaj oko svoje v ich pohľade – naveky!“ ~Mládenec
4 I | sa zaligotalo v kryštale ich očí – a zapadlo. ~
5 II | ktorí kedysi rúcali bohov ich otcov, ktorí rúbali ich
6 II | ich otcov, ktorí rúbali ich posvätné háje, ktorí ich
7 II | ich posvätné háje, ktorí ich nútili zlorečiť mocnostiam
8 II | sa kedysi dlhé stoletia ich otcovia korili. Každý národ,
9 II | zhľadúval pokrvencov svojich a ich napomínal, povzbudzoval –
10 II | čiernej zemi zahrabaní a ich krv je po poliach prešporských
11 II | starý Sviatoš pozerá po ich sklopených očiach. ~Oprúc
12 II | udržovaniu veci našej, ktorý by ich bez veľkých bojov so sebou
13 III| ligotavým svetlom svojím. Poznať ich môžeš ľahko medzi druhými,
14 III| radosť, pohnutie zápalu na ich tvári; v porážke zas, alebo
15 III| nezbadáš smútku a žalosti na ich obličaji, ani posvätnej
16 III| obličaji, ani posvätnej rosy v ich oku. Oni pozrú na seba,
17 III| kde leží Trenčín, a mlčia. Ich tváre a postavy sú ako hlboké
18 III| hlboké nešťastie, ako by z ich pŕs vymrel cit za všetko
19 III| často na poli bitky, kde ich zástupy, návalom nepriateľským
20 III| zutekavšie zástupy, vidiac ich sa držiacich, sa ponavracaly
21 III| zhliadnuc sa v zrkadle ich duší, ich tvárí, ani nevediac,
22 III| zhliadnuc sa v zrkadle ich duší, ich tvárí, ani nevediac, akým
23 III| Sávu sa povesť rozlietla o ich činoch, o ich kamenno– tvrdých
24 III| rozlietla o ich činoch, o ich kamenno– tvrdých tvárach,
25 III| kamenno– tvrdých tvárach, o ich podujatiach; ale medzi všetkými
26 III| ním jeho spojenci. ~Málo ich všetkých; nazdať sa, že
27 III| všetkých; nazdať sa, že ich silnejší vietor rozviať
28 III| uhlov sveta, ale srdce v ich prsiach je hrdinské, dumné.
29 III| Roztrieskané, rozhádzané, a ich vodca pozerá zpod šedivého
30 III| ale radosť sa nemaľuje na ich lícach, nejasajú ako obyčajne
31 IV | pomoci boli, kým ste vy ich nezradili, nezanechali,
32 IV | odrodili od otcov svojich i od ich svätostí, zlorečili ste
33 IV | vzývali, nohami ste šliapali ich nebo, ich potechu v starostiach,
34 IV | nohami ste šliapali ich nebo, ich potechu v starostiach, ich
35 IV | ich potechu v starostiach, ich radosť v šťastí – a tak
36 IV | svoju, lebo vy ste nie krv z ich krvi. Vy ste pokolenie odrodené,
37 IV | budú vás preklínať, že ste ich vy zatratili naveky, že
38 IV | kálať srdcia, bude myseľ ich v zúfalstvo pohrúžená, a
39 IV | a vy sa budete dívať na ich muky, na ich daromné sa
40 IV | budete dívať na ich muky, na ich daromné sa namáhanie. To
41 IV | Stanislav ku dverám,otvoril ich – a Milena, celá naľakaná,
42 IV | Už sa sem hrnú – počuješ ich kriky? Skoro, skoro; keď
43 V | Stanislav, kde sú tie pevné, hoc ich bolo málo, vojská naše ?“ ~
44 V | poddanstva kraje naše. Niet ich viacej! Oni nezhynuli slávne
45 V | nepriateľa nášho, ktorý ich neozbrojených pozabíjal.
46 V | Stanislav svesi1 hlavu. ~„Čis’ ich zanechal vražde, abys’ ty
47 V | ústrety letieť i spýtať sa ich, čo sa stalo, kde sa tu
48 V | tu vzali. Ale obrátila sa ich zvedavosť popredku na žalosť,
49 VI | umienili si radšej, hoc ich je málo, preraziť nepriateľské
50 VI | Dlugošových nájomníkov; ich zástavou sú šedivé dlhé
51 VI | zpod šišakov sa vlniace, ich múry prsia mládeže. ~Prvé
52 VI | druhovia jeho padajú, ako ich nepriateľ obtáča, stíska,
53 VII| v moc Trenčianskych, hoc ich málo zastalo, i Beckov padol
54 VII| zastalo, i Beckov padol do ich rúk: ale predsa všetci smútia,
55 VII| viny predošlosti a zahladí ich pamiatku. Tak sláva Stanislavovi –
56 VII| vznešený, zatraste šumom svojím ich dušami, aby, nechajúc všetko
57 Vys| víťaz nad Turkami, stal sa ich postrachom, ale súčasne
|