Cap.

 1 II |       samým udržať nemohol. Tvoj Stanislav môže s nami bojovať, môže
 2 II |   pristúpi bližšie k stolu mladý Stanislav, podoprie sa stojac pravicou
 3 II |           Znám!“ prudko odpovedá Stanislav. ~„A či znáš,“ zas pokračuje
 4 II |      Povedali ste,“ zas odpovedá Stanislav, „že najmenšieho priestupku
 5 II |        je tvoj život budúci!“ ~A Stanislav sa celý trasie, tvár jeho
 6 II |             To bude život môj!“ ~Stanislav drží kríž dohora – a shromaždenie
 7 III|   obzerali, od ktorej strany ide Stanislav. O nedlhú chvíľu sa stal
 8 III|   budúcnosť rodov slovenských. A Stanislav od časov vstúpenia svojho
 9 III|      vyvolený za pána Trenčína a Stanislav za vojvodcu. Od tej doby
10 III|     odseklo a aby sa znivočil, a Stanislav, jeho syn, dumne pozerajúc
11 III|    rozhodnúť osudy budúcich dní. Stanislav práve čakal posilnenie od
12 III| prostriedku vznesie dohora hlavu Stanislav, pozerá po svojich a volá „
13 III|          obyčajne po víťazstve. ~Stanislav dal zatrúbiť a na svojom
14 III|         dolu. ~„Dlugoš,“ ozve sa Stanislav, „káž most dolu spúšťať!“ ~
15 IV |           Na Beckove slávny súd. Stanislav sedí na povýšenom mieste,
16 IV |          údy. ~„Dlugoš,“ ozve sa Stanislav, „už je koniec tvojmu hospodáreniu,
17 IV |         usmial nad tým mlčaním. ~Stanislav vydýchnuc si povedal: ~„
18 IV |       robia podľa vôle svojej.“ ~Stanislav smraštil obrvy, hnev šľachetný
19 IV |   žiadame, starec pyšný!“ zavolá Stanislav. ~„Vďaka, vďaka ti!“ zavolá
20 IV |     Nemýľ sa, dievčina!“ vypovie Stanislav. „Tvoj otec musí napraviť,
21 IV |        mne. Však cítiš i ty...“ ~Stanislav sa odvrátil a odpovedal: ~„
22 IV |      kliatby najsvätejších vecí. Stanislav leží na posteli, kožami
23 IV |        Ako splašený jeleň skočil Stanislav ku dverám,otvoril ich –
24 IV |         Čo ti je, deva pobúrená? Stanislav sa nebojí nebezpečenstva!
25 IV |        tešia sa na smrť tvoju!“ ~Stanislav neobledol, nezatriasol sa
26 IV |       smrti nádeju Slovenska!“ ~„Stanislav, Stanislav! Ja som neznala
27 IV |         Slovenska!“ ~„Stanislav, Stanislav! Ja som neznala o úmysloch
28 IV |            zahynie i Milena.“  A Stanislav, bolesťou nad stavom svojím
29 V  |    laviciach a zdola stola stojí Stanislav, predtým vodca slávny, teraz
30 V  |          nami vodca vojska nášho Stanislav, ktorému ste vy sverili
31 V  |   jedného muža, a ten je syn môj Stanislav! Starci slovenskí, súďte
32 V  |      Teraz odpovedaj, obžalovaný Stanislav, kde sú tie pevné, hoc ich
33 V  |       bolo málo, vojská naše ?“ ~Stanislav vznáša hlavu dohora, tiché
34 V  |  posvätené službe vašej!“ ~„Ale, Stanislav Sviatoslavič,“ zase sa ozve
35 V  |      oslobodiť druhov svojich?" ~Stanislav svesi1 hlavu. ~„Čis’ ich
36 V  |         spomohol?“ smutne hovorí Stanislav. „Ja som len vtedy bol upozornený
37 V  |         sú zákony naše!“ vyvolal Stanislav. „A nikdy sa vôľa tvoja
38 V  |         syna svojho i zavolal: ~„Stanislav, či znáš, že si zatratil
39 V  |        svojich pre dcéru jeho?“ ~Stanislav neodpovedal. ~„Hovor, či
40 V  |     Sviatoš i zakryl si líca. ~A Stanislav sa bolestne usmial a vypovedal: ~„
41 VI |       vlastných na smrť odsúdený Stanislav, či vinou, či bez viny,
42 VI |         vypustil dušu. ~Ohromený Stanislav vypovie: ~„Dozvieš sa všetko