Cap.

 1 I |        neznal od mladosti, nuž by som prijal otázku tvoju, ale
 2 II|        nad pádom naším; i načo by som vám to spomínal? Nejdem
 3 II|          ako iskra potrhlo. ~ „Ja som ti vyrátal sily naše,“ 
 4 II|     Priatelia moji! Ja myslím, že som svojím životom  zaslúžil,
 5 II|           niečo urobili kvôli. Ja som všetko, všetko stratil:
 6 II|         taká malá, ľahostajná? Ja som sa inakšie naučil o nej 
 7 II|         naučil o nej  myslieť; ja som myslel a myslím, že je vzkriesenie
 8 IV|        zľahka viny iných ľudí. Ja som zradil ľudí, vás, pomáhal
 9 IV|         zradil ľudí, vás, pomáhal som na vás váľať jarmo, ale
10 IV|         moci, nijakého víťaza! Čo som robil, to som robil; nepotrebujem
11 IV|          víťaza! Čo som robil, to som robil; nepotrebujem nikomu
12 IV|          ty nezahubíš biedne, ako som ja stvorenie.“ ~Po tomto,
13 IV|          Stanislav, Stanislav! Ja som neznala o úmysloch otca,
14 IV|            a bohovia vidia, že by som, zhliadnuc raz teba, nebola
15 IV|   nenávidím; bohovia vidia, že by som na teba požehnanie celého
16 V |       neozbrojených pozabíjal. Ja som sám divným spôsobom sa vymohol;
17 V |           druhov mojich vidia, že som čistý od viny, že myslenie,
18 V |         ty ujsť mohol?“ ~„A čo by som ja už bol spomohol?“ smutne
19 V |      smutne hovorí Stanislav. „Ja som len vtedy bol upozornený
20 V |       všetci pohynuli, i pomyslel som si: I jeden človek, pre
21 V |       zahynuli bratia naši?“ ~„Ja som nikdy nezameškal povinnosť
22 V | nezameškal povinnosť svoju, nikdy som neodstúpil od predsavzatia
23 V |        predsavzatia svojho, nikdy som nepomyslel na inšie ako
24 V |        škvrny na mojom živote, ja som nepomyslel nikdy na inšie