1205-liha | listi-ozval | ozvu-slobo | slov-vymoc | vymoh-zupan
Cap.
1 Vys| vládol v Uhorsku v rokoch 1205 - 1235. ~Osman aga – viď
2 Vys| Uhorsku v rokoch 1205 - 1235. ~Osman aga – viď aga. ~
3 Vys| Vladislavovi Vamenčíkovi, dala r. 1440 odniesť kráľovskú korunu
4 Vys| brehu Čierneho mora. Roku 1444 utrpelo tam spojené vojsko
5 Vys| ho autor menuje, umrel r. 1456. ~...medio harum literarum
6 Vys| Korvín za veľké výkupné r. 1462. ~baša – viď paša ~Beckov –
7 Vys| Uhorsku od r. 1458 do r. 1490. Jeho otec Ján Huňadi, mnohonásobný
8 Vys| Zadunajsku pri Dunaji) r. 1526, kde sa rozhodly osudy Uhorska
9 II | a chcem vstúpiť, složiac akékoľvek sľuby, do spolku vášho!“ ~
10 III| ich tvárí, ani nevediac, akým čarom zaujatí, ustupovali
11 Vys| titul. ~Alžbeta – vdova po Albrechtovi Ha;bsburskom, kráľovi českom
12 Vys| vojenská hodnosť a titul. ~Alžbeta – vdova po Albrechtovi Ha;
13 II | kroky jeho sú vymerané. Áno, vIní sa srdce v prsiach
14 Vys| správca. „Starý Huňad!, ako ho autor menuje, umrel r. 1456. ~...
15 II | obete teda nie sú veľké. Avšak keď mladosť s mnohými ťažkosťami
16 II | neďaleko od Beckova pohanského, Aziatom slúžiaceho – ale tam sa
17 II | jeho, ktorý mocou pohanov aziatských usadil sa na Beckove, zámku
18 II | horlivý ctiteľ Svantovíta, ba dakedajší kňaz jeho, ktorý
19 Vys| na svojom úteku do Prahy. Bál sa pomsty Michala Sziládiho,
20 VI | Stanislavovo ako orla, za korisťou bažiaceho, i utíchol dych pŕs jeho,
21 IV | nastala po bitke i po súde beckovskom; vietor hvižďal v oblokoch
22 I | horlivosti. Neznáš ešte beh života ľudského, neznáš
23 V | viacej tých, ktorí v tichom behu žitia svojho sa posvätili
24 V | vymohol; dcéra Dlugošova ma bezpečnou cestou vyviedla, a teraz
25 IV | a viem, že ty nezahubíš biedne, ako som ja stvorenie.“ ~
26 VI | stenami, ktoré ono, hoc ako bije, preboriť nemôže. Vysoká
27 III| blyštia sa v pokoji i v bitkách ligotavým svetlom svojím.
28 IV | Môj otec dnes naschvál bitku prehral, aby vás prilúdil
29 VII| nevediac, čo robia – i skúpal bledú tvár svoju v lištiacej povrchnosti
30 VII| pohltila surmu nočnú, a bledý mesiac, brat nešťastia,
31 IV | pokrytej, a líce jeho horí, blesk lampy, ktorá na stole horí,
32 V | tvári otca sa maľuje tisíc bleskov. Všetko utratil, jeho synovia
33 IV | stiahnuté obočia, takže len dva blesky ako žihadlá z nich padaly
34 II | veľkomoravskej!“ ~Tu pristúpi bližšie k stolu mladý Stanislav,
35 II | neľahko opúšťa svoje – hoc aké bludné – presvedčenie, neprijíma
36 IV | lampy, ktorá na stole horí, blyskot očú jeho preráža; hneď vstane
37 III| robia plamenné ohnivá a blyštia sa v pokoji i v bitkách
38 III| volá „Za mnou!“ i zakrúti blyštiacou sa oceľou nad hlavou, až
39 V | sivé obrvy, oči ako dva bodáky oprel na syna svojho i zavolal: ~„
40 III| bojovali bez všetkého znaku bojazlivosti pred smrťou alebo nebezpečenstvom,
41 II | II.~Po boji pri Prešporku, kde podľahli
42 II | zapierate silu veku môjho, vy sa bojíte, že by mládenec nemohol
43 II | spasiteľné, lebo sa to len dlhými bojmi, dlhým životom uviesť a
44 III| krik „Stanko, Stanko!“ v bojoch väčších i menších čarovnou
45 IV | si maľovala obrazy. Duša, bojom naplnená, sama v sebe bojujúca,
46 Vys| tesť. ~polmesiac – turecká bojová zástava so žrďou, zakončenou
47 II | Tvoj Stanislav môže s nami bojovať, môže predsavzatia svoje
48 III| stávalo, že ľudia, proti nim bojovavší, zhliadnuc sa v zrkadle
49 III| verných a ostatky pohanských bojovníkov, ktorých mu na pomoc poslali
50 III| šialenosti svojej len z obyčaje bojuje, lebo to bolo zákonom bratstva
51 IV | bojom naplnená, sama v sebe bojujúca, tmavé nepojaté túžby v
52 III| odpredku, pechota zas s bokov kôpku ľudí trenčianskych
53 III| ruky striebornú trúbku, pri boku mu visiacu, zatrúbil po
54 II | voľnosti našej, vy cítite bolesť nad pádom naším; i načo
55 III| pamiatku svojich hlbokých bolestí, ktorých srdce nič iného
56 V | si líca. ~A Stanislav sa bolestne usmial a vypovedal: ~„Ešte
57 IV | záhuby?“ ~A potom, vzdychnúc bolestným hlasom a päsťami si tvár
58 II | rany, ním zadaté, nielen bolia obyčajne, ale pália až do
59 II | vytvoriť hlavu, v ktorej by sa boly sjednotily sily národné.
60 III| povetrí, ako by ju pálil bozk vychádzajúceho slnca, ktoré
61 I | kraje, ktoré vody jeho bozkávajú, hneď zasa búrlivým tokom
62 VI | slnce najvyššie vrcholce hôr bozkávať začalo, napälo sa oko Stanislavovo
63 IV | hrobe a treba ti milosti božej, lebo si zradil krv vlastnú
64 IV | dievčina krásna ako obraz oka božieho, krásneho slnca, objavila
65 II | horlivosti vzývajúcich starodávne božstvá. Medzi týmito bol i Dlugoš,
66 IV | starec. „Ty ma chceš súdiť, a brada tvoja sotva obronieva; ty
67 I | Trenčína; druhý starý, s bradou šedivou, so shrbeným starobou
68 Vys| Ctibora v 15. storočí. ~Branč – hradné zrúcaniny v okrese
69 Vys| vymenovaný kráľom. ~Jiskra (Ján z Brandýsa) – známy kapitán husitských
70 I | svojou slávou sa pýšiacemu, brániacemu slobodu, nevinu, ale nikdy
71 III| je jediný medzi známymi bratmi slovenskými, ktorého líca
72 II | novoprišlým a sami bojovali proti bratom svojim, ktorí, zanechajúc
73 III| bojuje, lebo to bolo zákonom bratstva slovenského, nijakej moci
74 II | mojou.“ ~„Pomysli si, že bratstvo naše a Krista, čo by ťa
75 Vys| Varna – mesto v Bulharsku na brehu Čierneho mora. Roku 1444
76 VI | Považskou dolinou i rozoznáva v brieždení raňajšieho svetla kraje
77 Vys| vdova po Albrechtovi Ha;bsburskom, kráľovi českom a uhorskom,
78 II | tam sa rozličné veci kujú. Budem o nich rozprávať. ~Na deň
79 I | svojou, krásnou prírodou. Buďte pochválení, vy proroci veleslávni,
80 II | kríž – to je tvoj život budúci!“ ~A Stanislav sa celý trasie,
81 VII| s Bohom! Zašumte niekedy budúcim pokoleniam poručenstvo moje,
82 IV | hlasmi v susedných horách, a bujná, neukrotená obrazotvornosť
83 II | sám prichádza, odrastený bujný junák, k vám a pýta vás,
84 IV | modliť ma ani králi, ani búrky mnohých rokov prinútiť nemohli?! „ ~„
85 IV | stane!“ bola odpoveď. ~* ~Búrlivá, čierna noc nastala po bitke
86 I | jeho bozkávajú, hneď zasa búrlivým tokom ich napomína k životu,
87 II | si budeme počínať.“ ~„Ja bych myslel,“ ozve sa Milota,
88 V | vystrel jeho postavu, dodal bystrosti hlasu jeho, i vypovedal: ~„
89 VII| časy lepšie, i vy rieky bystrotoké i vy hrady staroveké, s
90 III| Ďorď Trenčiansky, ktorý býval i v rade, i na boli bitky
91 Vys| osady Rákoš pri Pešti, kde bývaly kedysi snemy pod šírym nebom. ~
92 Vys| kedysi mocný hrad Matúša Čáka Trenčianskeho a vojvodu
93 III| na svojho junáka, od neho čakajúc lepšiu budúcnosť rodov slovenských.
94 VII| tiché, i vy ľudia dobrí, čakajúci nadarmo časy lepšie, i vy
95 III| budúcich dní. Stanislav práve čakal posilnenie od Trenčína,
96 VI | verejných, mali teraz neslávne čakať na istotnú skazu. Málo dobrých,
97 VI | vystaví z pántov silné železné čapy, i vytrhnúc prvému strážnikovi
98 III| tvárí, ani nevediac, akým čarom zaujatí, ustupovali a s
99 I | sa, ako by jeho postavu čarovná žiara obtočovala, prehovorí: ~„
100 III| bojoch väčších i menších čarovnou mocou pôsobí i na jeho spolubojovníkov,
101 Vys| vojsko tvorili z veľkej časti husitskí Česi, pridržiavajúci
102 IV | otvoril ich – a Milena, celá naľakaná, vstúpi dnu a potrhane
103 IV | nekonečnou dôverou sama k sebe, k celému svetu naplnená, ostala spokojnou,
104 III| obtočuje jeho vysoké mladistvé čelo, tvár jeho je zrkadlom prísnosti,
105 I | neohraničil ten súzvuk duše s celou prírodou, ktorý s vekom
106 III| celej duše. ~On očistil celú dolinu Považskú od Trenčína
107 VI | spolu – s Bohom!“ ~Spodná čeľusť sa mu zatriasla, z očú sa
108 II | pýchou nadchnutú nad svojou cenou vnú tornou: ~„Priatelia
109 IV | do ktorého keď sa raz doň červík nesvornosti zaryje, ani
110 Vys| najprv správca (gubernátor) českého štátu, neskôr jeho zvolený
111 Vys| Albrechtovi Ha;bsburskom, kráľovi českom a uhorskom, matka Ladislava
112 V | dcéra Dlugošova ma bezpečnou cestou vyviedla, a teraz tu stojím
113 II | po pevných hradoch, keď chceme srdce k srdcu hovoriť. Mužovia
114 IV | studeným povetrím temnej chodby, po prvý raz sa spamätal,
115 II | nevedel, prečo a načo oni ta chodievajú. ~Trenčín leží neďaleko
116 IV | v skrytosti pŕs svojich chovajúca, zdala sa počuť hneď brinkot
117 II | slzami nad pádom naším, je chovaný nádejou budúcich lepších
118 IV | čo vás za toľko sto rokov chránili, ľútosti nemali, i oni vás
119 I | šedivou, so shrbeným starobou chrbtom, takže sa zdá, ako by bol
120 II | pochopiť nemôže, kde ten chudák odrazu toľko sily nabral.
121 IV | století to nevystaví, čo táto chvíľa znivočila!“ ~A zatým, strhnúc
122 V | kývol plecom. ~Po malej chvíli rozprával ďalej: ~„Všetci
123 Vys| polmesiacom a vejúcim konským chvostom. ~rákoš – snem, shromaždenie,
124 V | Smutné je počuť také chýry o najlepších šuhajoch našich,
125 II | tajomným svetlom a ruka jeho, chytí sa kríža, vynesie ho v zápale
126 Vys| kalpak – vysoká okrúhla čiapka vojenská, hodne ozdobená. ~
127 II | spolku našom máme do týchto čias samých mužov, bo sme nikoho
128 Vys| cudzinci – Jiskra prišiel z Čiech ako ochranca záujmov Ladislava
129 II | bol hotový každú chvíľu za ciele naše hlavu složiť a umierať?“ ~„
130 Vys| mesto v Bulharsku na brehu Čierneho mora. Roku 1444 utrpelo
131 II | moji piati synovia ležia v čiernej zemi zahrabaní a ich krv
132 V | záležitosti slovenské osnúvajú. Čierny stôl sa ťahá dolu palotou,
133 II | naprostriedku stojí dlhý, čiernym súknom pokrytý stôl; okolo
134 VII| i hovoril: ~„Jeden veľký čin, jedna veľká služba rodu
135 VII| okom pohliadnuť na následky činov ruských, čo v slepote svojej
136 Vys| svojho švagra Fridricha, cisára nemeckého. Korunu nazpät
137 II | obetovať a posvätiť svojmu čistému, vysokému zápalu. Staroba
138 IV | tohto; Boh ťa zachovaj takú čistú, takú nevinnú, takú krásnu
139 IV | veľkomyseľnosť žiari, vie čítať v duši Mileny, a viem, že
140 II | na dni voľnosti našej, vy cítite bolesť nad pádom naším;
141 IV | neuškodí z lásky ku mne. Však cítiš i ty...“ ~Stanislav sa odvrátil
142 I | po vlastných najútlejších citoch: a to všetko za myšlienku
143 IV | Ty znáš lásku, mladý človeče: veď si mal otca i matku;
144 II | oheň, najväčšia skúška pre človeka – a šťastný je, kto ju stále
145 IV | ako by sa v tom jednom človeku šťastná predošlosť ozývala
146 II | napomínal, povzbudzoval – k čomu nikto sa dozvedieť nemohol –
147 VI | Či máš dať klesnúť tomu, čos’ dosiaľ za sväté držal?
148 VII| k jednému mŕtvemu telu, čosi šeptal tajomne, potichu,
149 Vys| dehonestatio – potupenie, pohana. Crimen dehonestationis – zločin
150 II | starý, junácky muž a horlivý ctiteľ Svantovíta, ba dakedajší
151 I | hučia jeho vlny divným, čudným hlasom, ktorý hneď uspáva
152 IV | k tomu, aby, zanechajúc cudzích, k svojim národovcom sa
153 IV | ma nútiť pokoriť sa bohom cudzím, chcú ma nútiť vyzradiť
154 Vys| Trenčianskeho a vojvodu Ctibora. ~cudzinci – Jiskra prišiel z Čiech
155 I | musí sa krčiť pod jarmom cudzincov? Vidíš, ako sa šliape znak
156 Vys| Komorovský bol zasa Poliak. ~curiales – nariadenia najvyšších
157 II | horlivý ctiteľ Svantovíta, ba dakedajší kňaz jeho, ktorý mocou pohanov
158 Vys| Vladislavovi Vamenčíkovi, dala r. 1440 odniesť kráľovskú
159 IV | dívať na ich muky, na ich daromné sa namáhanie. To je vôľa
160 V | na prosby dcéry jeho čas daroval, aby mohol svoje úmysly
161 III| Dlugoš, ak ti je život milý, dávaj most dolu spúšťať!“ ~Zas
162 II | mužov tajných, znaky si dávajúcich a hore Považím ukazujúcich.
163 III| Považskou dolinou, ako by dával požehnanie verným svojim. ~
164 II | Ďord Trenčiansky slávny za dávnych časov, teraz skrytý viacej
165 V | divným spôsobom sa vymohol; dcéra Dlugošova ma bezpečnou cestou
166 I | všehomíra, hovorí k nim dcérou svojou, krásnou prírodou.
167 V | zavraždenie druhov svojich pre dcéru jeho?“ ~Stanislav neodpovedal. ~„
168 Vys| kalich, odtiaľ – kališníci. ~decízia – pápežské nariadenie. ~
169 VII| vy polia klasonosné, i vy dedinky tiché, i vy ľudia dobrí,
170 Vys| pápežské nariadenie. ~dehonestatio – potupenie, pohana. Crimen
171 Vys| potupenie, pohana. Crimen dehonestationis – zločin urážky, potupy. ~
172 Vys| kráľ Vladislav, v poľských dejinách zvaný „Varnenčík“. ~vicišpán,
173 IV | hriechy svoje!“ ~„Hračky detinské,“ usmievajúc sa vypovie
174 IV | sem valia!“ ~„Čo ti je, deva pobúrená? Stanislav sa nebojí
175 IV | stĺpkom spočinulo na krásnej devici, ktorá v zarmútenosti svojej
176 IV | tvojej, že nezatratíš ľúbosť dieťaťa ku svojmu roditeľovi!“ ~„
177 IV | otvoru tajnému. Tu vtislo dievča lampu do rúk jeho, a on,
178 IV | oprel zrak svoj na tvár dievčiny, pokýval hlavou a zasmial
179 VI | najjunáckejší mládenec sa díva z trenčianskej veže na to,
180 V | každý výjav s úzkosťou sa dívajúce. ~„Starešinstvo slovenské,“
181 IV | pohrúžená, a vy sa budete dívať na ich muky, na ich daromné
182 IV | na posteli, kožami zveri divej pokrytej, a líce jeho horí,
183 IV | obrazotvornosť mládencova divné si maľovala obrazy. Duša,
184 IV | stien zámkových i zavýjal divými hlasmi v susedných horách,
185 I | naša. A ako to slnce po dlhej noci zase vstane, tak musí
186 V | obete, všetko namáhanie dlhoročné nanivoč uviesť môže, sú
187 II | palote naprostriedku stojí dlhý, čiernym súknom pokrytý
188 II | svojho; nejeden myslel za dlhých zimných nocí o starodávnych
189 II | sa to len dlhými bojmi, dlhým životom uviesť a verejnú
190 II | spasiteľné, lebo sa to len dlhými bojmi, dlhým životom uviesť
191 III| a vždy rútiaci sa zástup Dlugošov odfrkol od skalistých pŕs
192 V | spôsobom sa vymohol; dcéra Dlugošova ma bezpečnou cestou vyviedla,
193 VI | rozprášené, rozdrobené pluky Dlugošove, ktorého dočiahol ťažký
194 III| sú tie veľké vlny vojska Dlugošovho? Roztrieskané, rozhádzané,
195 Vys| pevnosť – pri dolnom Dunaji v dnešnej Juhoslávii. ~gubernátor –
196 III| rozhodnúť osudy budúcich dní. Stanislav práve čakal posilnenie
197 VII| dedinky tiché, i vy ľudia dobrí, čakajúci nadarmo časy lepšie,
198 Vys| neskôr jeho zvolený kráľ. Dobrodinec zajatého Matiaša, potom
199 VI | čakať na istotnú skazu. Málo dobrých, jednou myšlienkou naplnených
200 V | nehovorili hneď ako ľudia, s dobrými novinami prišlí, i nesmelo
201 III| Stanislav za vojvodcu. Od tej doby málo vídať Stanislava zamysleného;
202 VI | pluky Dlugošove, ktorého dočiahol ťažký starootcovský meč
203 V | nepremožený vystrel jeho postavu, dodal bystrosti hlasu jeho, i
204 II | že by mládenec nemohol dodržať záväzky a sľuby svoje –
205 II | prísahou jeho. ~Keď bolo dokončené všetko, Ďorď Trenčiansky
206 VII| nemohol a vzdychnúc išiel dolu dolinami Váhu a tam, kde sa už vysoká
207 Vys| Galambovská pevnosť – pri dolnom Dunaji v dnešnej Juhoslávii. ~
208 IV | rodinný, do ktorého keď sa raz doň červík nesvornosti zaryje,
209 II | bohom, zas im mohli jedlo donášať, mohli sa vypomstiť nad
210 II | veci našej najväčšie obete doniesli – obete, ktoré vy doniesť
211 II | nechcete, aby ono samo seba donieslo na obeť tomu, co vy za najsvätejšie
212 II | sa duša jeho vidiac, že doniesol za svoje obrazy obete väčšie
213 II | doniesli – obete, ktoré vy doniesť nemôžete? A či sú duše vaše
214 VII| hoc nás je málo, jeho meno doplní sily naše!“ ~Ale Stanislava
215 II | závistlivé, že srdcu mladému dopustiť nechcete, aby ono samo seba
216 I | znáš ty, syn môj, že si dorástol predsavzatiu svojmu, že
217 III| keď zbroj ostrá, ohnivá, doráža na šišaky, láme šable, odráža
218 VI | počul temný hrmot k nemu dorážajúci. ~Dlugoš, čo sľúbil, to
219 II | trón, a na nej vidno sedieť Ďorďa Trenčianskeho. Pred ním
220 II | jednohlasné, vážne „Prišiel!“ A Ďorďovi Trenčianskemu zahorelo oko;
221 VI | máš dať klesnúť tomu, čos’ dosiaľ za sväté držal? I rozšírili
222 IV | obraz utrpenia a tým samým dostávala nadľudskú krásotu. Milena
223 VII| potichu, že to ani mesiac, dôverník, nočný vyrozumieť nemohol
224 II | povzbudzoval – k čomu nikto sa dozvedieť nemohol – lebo sa to všetko
225 VI | Ohromený Stanislav vypovie: ~„Dozvieš sa všetko tam, kde sa sídeme
226 Vys| osudy Uhorska na vyše pol druha storočia. ~Ondrej, kráľ: –
227 III| za mužovia, už i jedna i druhá strana vedela, že je to
228 II | vlastnovoľne svoje krky pod podnož druhého poddávať, nečestné je národu
229 II | sjednotily sily národné.S druhej strany kresťanstvo, nepreniknúc
230 II | žaloby naše len pošepky jeden druhému sdeľujúci, aby nás ani zradné
231 VI | jedni kosia okolo seba, druhí pribúdajú i natískajú hŕstku
232 VI | trenčianskej veže na to, ako druhovia jeho padajú, ako ich nepriateľ
233 III| sa na pltiach potíšku na druhu stranu, a ranné vychádzajúce
234 III| Dlugošových preplaviac sa na druhú stranu, prišiel k Beckovu.
235 III| Poznať ich môžeš ľahko medzi druhými, bo v radosti, vo víťazstve
236 VI | tomu, čos’ dosiaľ za sväté držal? I rozšírili sa prsia mládencove,
237 III| zutekavšie zástupy, vidiac ich sa držiacich, sa ponavracaly a udrely
238 II | tomu, co vy za najsvätejšie držíte? Ale hovoríte, že však môže
239 IV | smiem prosiť o milosť, smiem dúfať, hľadiac do tváre tvojej,
240 III| a Stanislav, jeho syn, dumne pozerajúc s túžbou nekonečnou
241 III| ich prsiach je hrdinské, dumné. Dlugoš poznal zástavu červeno–
242 III| Považskú od Trenčína až po Dunaj od nepriateľov, a všadiaľ
243 VII| zatraste šumom svojím ich dušami, aby, nechajúc všetko mámenie
244 IV | veľkomyseľnosť žiari, vie čítať v duši Mileny, a viem, že ty nezahubíš
245 V | stôl sa ťahá dolu palotou, dvanásť starcov okolo neho sedí,
246 IV | zrazu zajajká niekto pri dverách, búcha, búcha na ne i volá: ~„
247 IV | jeleň skočil Stanislav ku dverám,otvoril ich – a Milena,
248 III| bielu, poznal i nenávidený dvojitý kríž, nad ňou sa vypínajúci,
249 III| červeno– bielu zástavu s dvojitým krížom, ktorý vzbudzoval
250 III| sa ponavracaly a udrely dvojnásobným ohňom na nepriateľov. Často
251 Vys| Huňadiho, brat Matiašov. Pre dvorné intrigy, že si robí nároky
252 VI | korisťou bažiaceho, i utíchol dych pŕs jeho, i nabehli mu žily
253 III| spojencov Stanislava, a v dychtivosti náruživej, i v hneve nad
254 Vys| harum literarum regalium ... et omnibus, quorum interest –
255 Vys| Viedne do rúk svojho švagra Fridricha, cisára nemeckého. Korunu
256 Vys| zločin urážky, potupy. ~Galambovská pevnosť – pri dolnom Dunaji
257 III| ako veštec pozerá dokola hádajúc, kde treba pomôcť, kde treba
258 V | upozornený na náš stav, keď už hádam všetci pohynuli, i pomyslel
259 IV | slová pália duše naše ako hady jedom svojím. Otcovia naši
260 II | v piesni svojej, ktorý v hájoch počúval šepoty mužov tajných,
261 II | slobodní, teraz utlačený, v hanbe žijúci, predtým všetko voľne
262 II | vám rozkladať utlačenie a hanbu našu, nejdem vám vypočitovať
263 V | My sme živí, aby sme vám hanobné posolstvo priniesli; ale
264 V | poli bitky, ale zradou a hanobnou vraždou nepriateľa nášho,
265 Vys| umrel r. 1456. ~...medio harum literarum regalium ... et
266 VII| mládenca, ktorého meno zaháňalo hávede nepriateľov, niet viacej.
267 I | tvoje pod ťarchou jeho?“ ~„Hej, otec môj, kebys’ ma neznal
268 II | napísané, a pri nej stojí kríž, heslo kresťanské. Dokola sedia
269 IV | prosiť o milosť, smiem dúfať, hľadiac do tváre tvojej, že nezatratíš
270 III| klobúčkoch po širošírej hladine. A teraz znovu letí konníctvo
271 V | postavu, dodal bystrosti hlasu jeho, i vypovedal: ~„A čo
272 II | tvár, ktorá ukazuje, že hlava jeho nie tak vekom, ako
273 V | ľudia živí?“ ~Pokrútili hlavami prišlí mužovia a jeden z
274 Vys| povstalý zeman. ~išpán, hlavný išpán – župan, panovníkov
275 III| nie za pamiatku svojich hlbokých bolestí, ktorých srdce nič
276 II | slovenského. Nejeden zaplakal nad hlbokým pádom rodu svojho; nejeden
277 IV | Stanislav smraštil obrvy, hnev šľachetný mu vystúpil na
278 III| dychtivosti náruživej, i v hneve nad panovaním kríža v tom
279 V | veno mu s ním väčšie ako hociktorá nevesta v Tatrách.“ ~„Prísne
280 II | priestupku odmena je smrť!“ hodil hlavou pyšne dohora. ~„Ale
281 Vys| okrúhla čiapka vojenská, hodne ozdobená. ~Lacko (Ladislav)
282 Vys| zástupca panovníka a najvyšší hodnostár štátu. ~paša – v staršej
283 II | nemôže sa ináč pozdvihnúť k hodnosti svojej, iba keď na všetko,
284 VI | Stanko“, a hory odpovedali horám, lesy lesom meno toto, známe
285 II | zčiastky utlačený, zčiastky horami oddelený, sám v prvom ohlušení
286 II | Trenčiansky uprel zraky svoje na horliaceho mládenca, a dlho– dlho naň
287 II | Dlugoš, starý, junácky muž a horlivý ctiteľ Svantovíta, ba dakedajší
288 II | Beckove znivočiť, bo je horší nad všetko zlé na svete,
289 IV | Stanislav, „už je koniec tvojmu hospodáreniu, už prestane zlopovestné
290 II | nič viazať nesmie, aby bol hotový každú chvíľu za ciele naše
291 II | kniha, Písmo sväté, ako hovoria, rukou samého Metoda napísané,
292 VI | poliata tvár a pery sa otvoria hovoriac: ~„Krv moja na teba, i krv
293 IV | Milena, nedajúc sa mýliť, hovorila: ~„Ty znáš lásku, mladý
294 V | vypovedal: ~„Ešte raz vám hovorím: nieto škvrny na mojom živote,
295 II | najsvätejšie držíte? Ale hovoríte, že však môže mládenec i
296 IV | ľutuj hriechy svoje!“ ~„Hračky detinské,“ usmievajúc sa
297 V | mysľou pokojnou robili pevné hradby z pŕs svojich i namáhali
298 II | skrývať a zavierať po pevných hradoch, keď chceme srdce k srdcu
299 VII| vy rieky bystrotoké i vy hrady staroveké, s Bohom! Zašumte
300 II | utlačený často vystupuje z hraníc obmedzeného života a vystupuje
301 Vys| pokoja, ale nie pre výboje za hranice. ~insurgent – povstalý
302 III| utekaly, srazilo sa v malú hŕbočku tých niekoľko mužov, ktorí
303 I | prebúdzajúci. ~Dolinou Váhu k hrdému Trenčínu ponáhľajú sa dvaja
304 III| strane, lebo nemá kedy hlasmi hrdinnosť svoju ukazovať, keď zbroj
305 III| ale srdce v ich prsiach je hrdinské, dumné. Dlugoš poznal zástavu
306 II | zatratené, že láska mládenca je hriech, že prsia jeho musia byť
307 IV | krvi. Pokor sa Bohu a ľutuj hriechy svoje!“ ~„Hračky detinské,“
308 VI | ozbrojencov, i počul temný hrmot k nemu dorážajúci. ~Dlugoš,
309 II | starešinstvo okolo neho a hrnie sa do širokej paloty. ~V
310 II | mnoho starcov, mnoho mládeže hrnievalo na Trenčín, zámok starodávny,
311 IV | zvuky, počuješ? Už sa sem hrnú – počuješ ich kriky? Skoro,
312 IV | bo si už jednou nohou v hrobe a treba ti milosti božej,
313 VI | človek a meno jeho ako iskra hromu prebehne a zbúra veľké,
314 II | Beckove, zámku pevnom, odtiaľ hromžil na kresťanov a v nevedomosti
315 I | zjaveniach svojich, šumote hôr, v hučaní riek, vo svetle slnečnom,
316 I | nerozumejú tomu, čo k nim hučí všehomír vo zjaveniach svojich,
317 I | Šumí Váh vo svojom koryte, hučia jeho vlny divným, čudným
318 Vys| zo sedmohradského rodu Huňadovcov, vládol v Uhorsku od r.
319 Vys| vojsko tvorili z veľkej časti husitskí Česi, pridržiavajúci sa
320 Vys| Brandýsa) – známy kapitán husitských vojsk na Slovensku v polovici
321 II | ako slnko medzi nebeskými hviezdami. Vy teda nechcete, aby synovia
322 III| najväčšmi zo všetkých, ako hviezdy na širokom nebi, sa drží
323 IV | súde beckovskom; vietor hvižďal v oblokoch stien zámkových
324 VI | čele. Videl on zďaleka sa hýbajúcu kopu ozbrojencov, i počul
325 III| radosti spozorovať nemožno – i hýbu sa napredok ako posvätenci
326 I | prírodou, ktorý s vekom hynie. Jeho duša je taká slobodná
327 I | A znáš ty, syn môj, kde ideme?“ ~„Znám, otec môj!“ odpovie
328 I | ty, syn môj, načo ty ta ideš?“ ~„Znám otec môj!„ ~„A
329 I | všetkého, čo ho obtočuje. ~Idú tak hore dolinou, nehovoriac
330 II | II.~Po boji pri Prešporku,
331 III| III.~Nový, predtým nevídaný
332 II | zámky sú rozbúrané, moje imanie medzi nepriateľov rozdelené,
333 II | upadlý ľud náš nemôže sa ináč pozdvihnúť k hodnosti svojej,
334 II | malá, ľahostajná? Ja som sa inakšie naučil o nej myslieť; ja
335 III| bolestí, ktorých srdce nič iného nepreniká, len túžba za
336 V | svesenou starého Sviatoša. Iní sedia okolo stien na laviciach
337 Vys| viď Lacko a Matiaš, kráľ. ~insurekcia – vojenská pohotovosť zemianstva
338 Vys| pre výboje za hranice. ~insurgent – povstalý zeman. ~išpán,
339 Vys| regalium ... et omnibus, quorum interest – mocou tejto kráľovskej
340 Vys| brat Matiašov. Pre dvorné intrigy, že si robí nároky na uhorský
341 II | aby sme sa zohrievali jeho iskriacim teplom: ale i to známe,
342 II | národa. ~Ale nevyhasly ešte iskry túžob za samostatnosťou
343 VI | nepriateľská. Či máš tým ísť na pomoc, ktorí ťa nevinne
344 II | Považím ukazujúcich. Len v isté dni sa mnoho starcov, mnoho
345 VI | teraz neslávne čakať na istotnú skazu. Málo dobrých, jednou
346 IV | IV.~Na Beckove slávny súd.
347 VI | viacej sklepov jednotlivé izby robiacich. A v jednej z
348 VII| vyrozumieť nemohol a vzdychnúc išiel dolu dolinami Váhu a tam,
349 I | nedopustia kochať sa v ich lone jako kedysi za mojich časov!
350 Vys| Ladislav) Huňadi – starší syn Jána Huňadiho, brat Matiašov.
351 IV | zora čistý, ako prvý kvet jari nevinný!“ ~„Nebuď taký náhly
352 I | nášho musí sa krčiť pod jarmom cudzincov? Vidíš, ako sa
353 II | nemám nikoho na svete, krem jediného syna – a o tomto synovi
354 III| vĺn morských roztrieska o jedinký končiar z mora trčiacej
355 III| voči s nepriateľmi. On je jediný medzi známymi bratmi slovenskými,
356 II | svojim bohom, zas im mohli jedlo donášať, mohli sa vypomstiť
357 VII| pole bitky a tam. kľaknúc k jednému mŕtvemu telu, čosi šeptal
358 VI | nastala strašlivá rúbanica; jedni kosia okolo seba, druhí
359 II | hlavy; celé shromaždenie to jedno slovo ako iskra potrhlo. ~ „
360 II | tejto veci príčina bola, že jednoduchý život národa, rovnakosť
361 II | priestrannej palote sa ozvalo jednohlasné, vážne „Prišiel!“ A Ďorďovi
362 VI | nej oddiely viacej sklepov jednotlivé izby robiacich. A v jednej
363 I | a to všetko za myšlienku jednu, veľkú.Vidíš tie znivočené
364 IV | pália duše naše ako hady jedom svojím. Otcovia naši chcú
365 IV | skoro, skoro!“ ~Ako splašený jeleň skočil Stanislav ku dverám,
366 II | zabúdať, že ešte niečo iné jesto nad každodenný život. Tak,
367 Vys| súdov. ~Česi – kališníci – Jiskrovo vojsko tvorili z veľkej
368 Vys| dolnom Dunaji v dnešnej Juhoslávii. ~gubernátor – správca krajiny
369 VI | prihladené. A trenčianski junáci sa vlomili do radov Dlugošových,
370 IV | tvrdé, tvár jeho je pekná, junácka, a nie je schopná nízkosti –
371 VI | smutnejšie je vidieť srdce junácke pochované medzi štyrmi stenami,
372 II | týmito bol i Dlugoš, starý, junácky muž a horlivý ctiteľ Svantovíta,
373 II | prichádza, odrastený bujný junák, k vám a pýta vás, aby ste
374 III| ľúbosťou pozeralo na svojho junáka, od neho čakajúc lepšiu
375 Vys| nazývanej „pašalik“. ~Podebrad Jur – najprv správca (gubernátor)
376 Vys| vojsk Turkami pri Moháči (v jv. Zadunajsku pri Dunaji)
377 IV | moju...“ ~„Len pokorenie a kajúcnosť žiadame, starec pyšný!“
378 IV | zapredali, i budú sa im kálať srdcia, bude myseľ ich v
379 Vys| obojím“, ktorého symbolom je kalich, odtiaľ – kališníci. ~decízia –
380 Vys| polovici 15. storočia. ~kalpak – vysoká okrúhla čiapka
381 III| rozlietla o ich činoch, o ich kamenno– tvrdých tvárach, o ich
382 Vys| Ján z Brandýsa) – známy kapitán husitských vojsk na Slovensku
383 III| Dlugoš,“ ozve sa Stanislav, „káž most dolu spúšťať!“ ~Dlugoš
384 II | Znám!“ ~„A či znáš, že pre každého z nás musí umrieť celý svet,
385 II | ešte niečo iné jesto nad každodenný život. Tak, mužovia slovenskí,
386 II | sa chce podrobiť vodcom v každom ohľade, že zatracuje každé
387 II | viazať nesmie, aby bol hotový každú chvíľu za ciele naše hlavu
388 III| v moci našej, rob, čo ti kážem – nečakaj súdu na Trenčíne!“ ~
389 III| do pŕs Trenčianskych. ~A kdeže sú tie veľké vlny vojska
390 VII| navštívil pole bitky a tam. kľaknúc k jednému mŕtvemu telu,
391 VII| kvety lúk našich, i vy polia klasonosné, i vy dedinky tiché, i vy
392 VI | ako zástava červeno– biela klesá, ako vreští sila nepriateľská.
393 VI | nevinne odsúdili? Či máš dať klesnúť tomu, čos’ dosiaľ za sväté
394 IV | Stanislava mlčia, trasú sa pred kliatbou starcovou, tí, ktorí takí
395 IV | žalostné volanie, i hneď zas kliatby najsvätejších vecí. Stanislav
396 III| a rozprúdi sa v tisícich klobúčkoch po širošírej hladine. A
397 II | Svantovíta, ba dakedajší kňaz jeho, ktorý mocou pohanov
398 II | ním na stole leží kožená kniha, Písmo sväté, ako hovoria,
399 I | plné, ony ti nedopustia kochať sa v ich lone jako kedysi
400 III| a on je v nepriateľskom kole lapený, unížený, sviazaný.
401 II | pokojne zažiarilo, a na kom spočinulo, zdalo sa mu až
402 VI | robiacich. A v jednej z týchto komôr stojí zamyslený, od svojich
403 Vys| záujmov Ladislava Pohrobka; Komorovský bol zasa Poliak. ~curiales –
404 II | Staroba a vek mužský to koná ľahko., čo si pred seba
405 II | žijúci, predtým všetko voľne konajúci, teraz túžby naše, žaloby
406 V | čistý od viny, že myslenie, konanie moje vždy bolo posvätené
407 III| morských roztrieska o jedinký končiar z mora trčiacej skaliny
408 V | má veľké značenie.“ ~Keď končil, otvoria sa dvere a dnu
409 III| dal zatrúbiť a na svojom koni popredku ponáhľal sa k Váhu,
410 III| zatrúbiť, vyšvihol sa na koníka, červeno– biela zástava
411 VI | ale rúbu mečom, šliapu koňmi pešiakov, a o malú chvíľu
412 III| hladine. A teraz znovu letí konníctvo odpredku, pechota zas s
413 Vys| hore polmesiacom a vejúcim konským chvostom. ~rákoš – snem,
414 VI | niekde vprostriedku medzi kopami nepriateľa pracujú. Ale
415 III| šišaky, láme šable, odráža kopije, i tisne vojsko, že nemá
416 III| odpredku, pechota zas s bokov kôpku ľudí trenčianskych obtáča.
417 VI | Videl on zďaleka sa hýbajúcu kopu ozbrojencov, i počul temný
418 II | dlhé stoletia ich otcovia korili. Každý národ, ktorý niečo
419 VII| VII.~Mnoho zbroje, mnoho koristi padlo v moc Trenčianskych,
420 VI | Stanislavovo ako orla, za korisťou bažiaceho, i utíchol dych
421 I | I.~Šumí Váh vo svojom koryte, hučia jeho vlny divným,
422 VI | strašlivá rúbanica; jedni kosia okolo seba, druhí pribúdajú
423 IV | Stanislav leží na posteli, kožami zveri divej pokrytej, a
424 II | Pred ním na stole leží kožená kniha, Písmo sväté, ako
425 IV | vírily sa na priezračnej koži, oči sa skryly pod stiahnuté
426 VII| mládenca, tichým krokom kráčajúceho dolu Považskou dolinou.
427 I | nerozumejúc, vedľa seba kráčaly. Naostatok sa starý ozve: ~„
428 VII| Stanislava nikto viac v krajoch našich nevidel. ~* ~Po bitke
429 Vys| Matiaš zvolený za uhorského kráľa r. 1458. ~Mathias rex –
430 IV | ktorému sa modliť ma ani králi, ani búrky mnohých rokov
431 Vys| župe (stolici), vymenovaný kráľom. ~Jiskra (Ján z Brandýsa) –
432 Vys| Albrechtovi Ha;bsburskom, kráľovi českom a uhorskom, matka
433 Vys| quorum interest – mocou tejto kráľovskej listiny... a všetkým, ktorých
434 Vys| Vamenčíkovi, dala r. 1440 odniesť kráľovskú korunu do Viedne do rúk
435 II | Mnohým nebol nemilý pád kráľovstva slovenského, lebo mohli
436 Vys| r. 1458. ~Mathias rex – krár Matiaš. ~Matiaš, kráľ: –
437 I | je sladkosť žitia, čo je krása prírody, čo je láska a šťastie.
438 II | byť oceľové proti vnadám a krásam ženským, že nikoho z nás
439 IV | otvorily sa dvere – a dievčina krásna ako obraz oka božieho, krásneho
440 IV | krásna ako obraz oka božieho, krásneho slnca, objavila sa na prahu
441 IV | čistú, takú nevinnú, takú krásnu na dlhé roky! A keď kedy
442 I | dvaja ľudia. Jeden mladý, krásny, utešený ako tvár rannej
443 II | ešte nie otupené pre vtoky krásy a sladkosti sveta. V spolku
444 I | voľný rodu nášho musí sa krčiť pod jarmom cudzincov? Vidíš,
445 IV | sveta vyliala.“ ~A potom, kŕčovite sa ovesiac na ruky jeho,
446 II | pevnom, odtiaľ hromžil na kresťanov a v nevedomosti svojej pracoval
447 II | pri nej stojí kríž, heslo kresťanské. Dokola sedia a stoja i
448 III| umierať. Ľudstvo Dlugošovo kričí a v prudkej surme sa rúti
449 VII| tichá, šumná noc objala krídlom svojím zem širokú a pohltila
450 III| zaujatí, ustupovali a s krikom zanechávali pole bitky.– ~
451 IV | sa sem hrnú – počuješ ich kriky? Skoro, skoro; keď ty zahynieš –
452 II | Pomysli si, že bratstvo naše a Krista, čo by ťa pálili, čo by
453 III| bielu zástavu s dvojitým krížom, ktorý vzbudzoval nádej
454 II | Nečestné je vlastnovoľne svoje krky pod podnož druhého poddávať,
455 VII| vidno mládenca, tichým krokom kráčajúceho dolu Považskou
456 II | Dobre! Keď zacítiš ľútosť kroku svojho, nie vina naša!“ ~
457 II | najlepších, keď on zná, že kroky jeho sú vymerané. Áno, vIní
458 VII| v lištiacej povrchnosti krvavočervených polí – vidno mládenca, tichým
459 VI | prichádzajúceho. I zamračí sa krvou poliata tvár a pery sa otvoria
460 I | ruku. Slnce sa zaligotalo v kryštale ich očí – a zapadlo. ~
461 VI | dolinu Váhu, i zhliadlo v kryštáľovom zrkadle strieborného Váhu,
462 I | lebo ho vedie myšlienka, ktorou, ako sa zdá, teraz je zaneprázdnený,
463 IV | nezváľali, im sa nerúhali. Ktože je príčina vášho pádu, mladý
464 II | ale tam sa rozličné veci kujú. Budem o nich rozprávať. ~
465 III| sa rozšíriť a naťahovať kuše i vysielať strely do pŕs
466 IV | raňajšia zora čistý, ako prvý kvet jari nevinný!“ ~„Nebuď taký
467 I | tie krásne háje, na tie kvetisté polia, na hory šumiace,
468 II | ruky na stráňach našich kvetoplných podávali; teraz sa musíme
469 VII| hory, lesy, i vy krásne kvety lúk našich, i vy polia klasonosné,
470 IV | vám vždy na pomoci boli, kým ste vy ich nezradili, nezanechali,
471 VI | šuhaja: starý Sviatoš sa kýva, pracuje, ale rana meča
472 II | zakončil Trenčiansky, a kývnuc rukou, zavolal k sebe Stanislava,
473 V | priniesli; ale naši bratia –“ i kývol plecom. ~Po malej chvíli
474 II | Teda je věc vaša taká malá, ľahostajná? Ja som sa inakšie naučil
475 I | okolí!“ ~„Načo, otec môj?“ ľahostajne sa syn opýta, ale vo zvuku
476 III| ohnivá, doráža na šišaky, láme šable, odráža kopije, i
477 IV | a líce jeho horí, blesk lampy, ktorá na stole horí, blyskot
478 III| je v nepriateľskom kole lapený, unížený, sviazaný. Hľadí
479 IV | otca i matku; a kvôli mojej láske k starému otcovi ho prepustíš –
480 V | najmladšieho od mladi napájal láskou k rodinám svojim, i vychovával
481 IV | vám nič viac neuškodí z lásky ku mne. Však cítiš i ty...“ ~
482 II | naše,“ vstanúc povie s ľavej strany jeden starec, „znáš,
483 V | Iní sedia okolo stien na laviciach a zdola stola stojí Stanislav,
484 II | chovaný nádejou budúcich lepších časov, i zahorely prsia
485 VII| dobrí, čakajúci nadarmo časy lepšie, i vy rieky bystrotoké i
486 III| junáka, od neho čakajúc lepšiu budúcnosť rodov slovenských.
487 VI | hory odpovedali horám, lesy lesom meno toto, známe na poli
488 IV | skríkla a ako splašená srna letela do náručia otca svojho,
489 V | ako by im chcel v ústrety letieť i spýtať sa ich, čo sa stalo,
490 II | nejeden, túlajúc sa v tichých letných nociach po šumiacich horách,
491 VI | ruky, neuteká, ale letí letom sokola na pole bitky. ~Ale
492 VI | i rozvial vlasy jeho do letu; a väznený mládenec sa oprie,
493 III| radosť sa nemaľuje na ich lícach, nejasajú ako obyčajne po
494 IV | zveri divej pokrytej, a líce jeho horí, blesk lampy,
495 II | ale znať musíte, že to lichotí pýche, že to pozdvihuje
496 IV | pokazil, on musí pomáhať liečiť rany, ktoré ľudu vlastnému
497 I | ťahajúci sa dolu dolinou Váhu, lieta po okolí, a ani neznajúc
498 I | riek, vo svetle slnečnom, v ligotaní zore, vo tmách nočných.
499 III| sa v pokoji i v bitkách ligotavým svetlom svojím. Poznať ich
500 IV | brinkot zbrane; hned’ zasa si líha, mysliac, že je to len výtvor
|