1205-liha | listi-ozval | ozvu-slobo | slov-vymoc | vymoh-zupan
Cap.
501 Vys| mocou tejto kráľovskej listiny... a všetkým, ktorých sa
502 Vys| r. 1456. ~...medio harum literarum regalium ... et omnibus,
503 Vys| štátu. ~paša – v staršej literatúre „baša“, vysoká hodnosť v
504 VII| skúpal bledú tvár svoju v lištiacej povrchnosti krvavočervených
505 I | nedopustia kochať sa v ich lone jako kedysi za mojich časov!
506 IV | tváre tvojej, že nezatratíš ľúbosť dieťaťa ku svojmu roditeľovi!“ ~„
507 III| na Trenčíne sediace, s ľúbosťou pozeralo na svojho junáka,
508 I | proroka, ktorý šepce do ucha ľuďom, neznajúcim vôľu všehomíra,
509 I | Neznáš ešte beh života ľudského, neznáš ešte všetky túžby,
510 IV | padla v obeťnáruživostiam ľudským!“ ~A Milena, počujúc slová
511 II | Svätoplukovych sišlo sa mnoho ľudstva na pyšnom Trenčíne. Starcov
512 VII| lesy, i vy krásne kvety lúk našich, i vy polia klasonosné,
513 I | polia, na hory šumiace, na lúky zelenajúce sa, na tie doliny
514 II | odpovedal: ~„Dobre! Keď zacítiš ľútosť kroku svojho, nie vina naša!“ ~
515 IV | toľko sto rokov chránili, ľútosti nemali, i oni vás zatratili
516 VII| mesiac, brat nešťastia, chcel ľútostivým okom pohliadnuť na následky
517 IV | vlastnej krvi. Pokor sa Bohu a ľutuj hriechy svoje!“ ~„Hračky
518 I | šťastie. Syn môj, krv moja, ľutujem ťa!“ ~„Neľutuj, otče, nemáš
519 VI | radia už včasne ráno, Čo majú robiť.I umienili si radšej,
520 IV | lásku, mladý človeče: veď si mal otca i matku; a kvôli mojej
521 IV | rečie: ~„No, poď, abys’ mala zásluhu u otca, že si ty
522 V | bratia –“ i kývol plecom. ~Po malej chvíli rozprával ďalej: ~„
523 IV | obrazotvornosť mládencova divné si maľovala obrazy. Duša, bojom naplnená,
524 V | zákone!“ ~A na tvári otca sa maľuje tisíc bleskov. Všetko utratil,
525 III| dve odporné strany, ktoré maly rozhodnúť osudy budúcich
526 II | pokračuje Sviatoslav, „jedného mám syna, a ten je napájaný
527 II | sladkosti sveta. V spolku našom máme do týchto čias samých mužov,
528 VII| dušami, aby, nechajúc všetko mámenie sveta, všetky rozkoše a
529 IV | poddaj sa, zanechaj sny mámivé, zanechaj tvrdosť svoju,
530 Vys| Pohrobok popraviť a mladšieho, Mateja, ako rukojemníka odvliekol
531 Vys| uhorského kráľa r. 1458. ~Mathias rex – krár Matiaš. ~Matiaš,
532 Vys| kráľ. Dobrodinec zajatého Matiaša, potom jeho tesť. ~polmesiac –
533 Vys| syn Jána Huňadiho, brat Matiašov. Pre dvorné intrigy, že
534 IV | človeče: veď si mal otca i matku; a kvôli mojej láske k starému
535 Vys| Senickom, kedysi mocný hrad Matúša Čáka Trenčianskeho a vojvodu
536 VI | kýva, pracuje, ale rana meča nepriateľského rozštiepi
537 VI | trenčianskych, ale rúbu mečom, šliapu koňmi pešiakov,
538 Vys| menuje, umrel r. 1456. ~...medio harum literarum regalium ...
539 Vys| Starý Huňad!, ako ho autor menuje, umrel r. 1456. ~...medio
540 III| Stanko!“ v bojoch väčších i menších čarovnou mocou pôsobí i
541 VII| viac ani žiara sútrpného mesiaca nepomáhala, zastal, vzdychol,
542 Vys| strmej skale neďaleko Nového Mesta nad Váhom. Povesťami opradené
543 Vys| Huňad – viď Matiaš. ~Varna – mesto v Bulharsku na brehu Čierneho
544 II | ako hovoria, rukou samého Metoda napísané, a pri nej stojí
545 Vys| do Prahy. Bál sa pomsty Michala Sziládiho, ujca Huňadiho
546 II | uviesť a verejnú všeobecnú mienku získať si môže, čo je veľké,
547 III| i tisne vojsko, že nemá miesta sa rozšíriť a naťahovať
548 III| padol v bitke, a na jeho miesto je Sviatoš vyvolený za pána
549 II | živým ohňom horí, oči jeho mihajú tajomným svetlom a ruka
550 II | ani otec, ani žena, ani milá, ani nič viazať nesmie,
551 IV | žiari, vie čítať v duši Mileny, a viem, že ty nezahubíš
552 IV | Ale ťa smiem prosiť o milosť, smiem dúfať, hľadiac do
553 VI | zohol sa, pobozkal ruku milovaného starca, vzal meč z oslabenej
554 II | padli, kde sme utratili i milú slobodu, i pokrvných a priateľov
555 III| Dlugoš, ak ti je život milý, dávaj most dolu spúšťať!“ ~
556 II | Mladosť má seba, sny svoje, milých svojich a všetok boží svet
557 I | svojho a v tmavom predčutí mimovoľne pozeral na okolie. Starec
558 I | predsavzatiu svojmu, že nepodľahnú mladé sily tvoje pod ťarchou jeho?“ ~„
559 II | sedia a stoja i starci i mládenci i mužovia. Všade hlboké
560 II | Trenčíne. Starcov viacej ako mládencov. Ruky si spoločne podávajú
561 IV | neukrotená obrazotvornosť mládencova divné si maľovala obrazy.
562 III| si ľud najviac rozpráva o mládencovi, ktorý medzi spojencami
563 II | vIní sa srdce v prsiach mládencových, i rozohňuje sa duša jeho
564 II | pravicou o stôl, premeria mládeneckým okom prísedníkov stola i
565 V | zahynuli, i najmladšieho od mladi napájal láskou k rodinám
566 III| vlastnej obtočuje jeho vysoké mladistvé čelo, tvár jeho je zrkadlom
567 II | zahorely prsia jeho vo veku mladistvom ohňom svätým, a on sám prichádza,
568 Vys| na uhorský trón, dal ho mladistvý Ladislav Pohrobok popraviť
569 I | slova, ako by staroba, s mladosťou sa nerozumejúc, vedľa seba
570 Vys| Ladislav Pohrobok popraviť a mladšieho, Mateja, ako rukojemníka
571 IV | vydýchnuc si povedal: ~„Mlč, starec šialený! Tvoje slová
572 II | bratov slovenských.“ ~Všetci mlčali, a starý Sviatoš pozerá
573 IV | a zase sa usmial nad tým mlčaním. ~Stanislav vydýchnuc si
574 II | dohora – a shromaždenie mlčí v svätej tichosti. ~
575 IV | bohov – a ty čo chceš odo mňa ?“ ~A mužovia okolo Stanislava
576 IV | vlastnému zadával cez také mnohé roky!“ ~Ale Milena, nedajúc
577 II | utlačiteľmi viery svojej. Tak sa mnohí poddali pohanom novoprišlým
578 Vys| 1490. Jeho otec Ján Huňadi, mnohonásobný víťaz nad Turkami, stal
579 II | veľké. Avšak keď mladosť s mnohými ťažkosťami chce vykonať
580 II | ktorí ich nútili zlorečiť mocnostiam tým, ktorým sa kedysi dlhé
581 II | nevedomosti svojej pracoval mocnou rukou proti životu svojho
582 Vys| okrese Senickom, kedysi mocný hrad Matúša Čáka Trenčianskeho
583 IV | ktorého neznám, ktorému sa modliť ma ani králi, ani búrky
584 Vys| uhorských vojsk Turkami pri Moháči (v jv. Zadunajsku pri Dunaji)
585 Vys| všetkým, ktorých sa to týka. ~moháčsky pád – osudná porážka uhorských
586 II | Vy zapierate silu veku môjho, vy sa bojíte, že by mládenec
587 IV | nebezpečenstva! Čo je zle s ľuďmi mojimi?“ ~„Môj otec dnes naschvál
588 IV | tebe, ale tomuto pokladu môjmu kvôli sa podvoľujem žiadostiam
589 V | hovorím: nieto škvrny na mojom živote, ja som nepomyslel
590 II | spásu našu, jeho vôľa bude i mojou.“ ~„Pomysli si, že bratstvo
591 VI | Trenčianskeho a prosto kráča na celé more Dlugošových nájomníkov;
592 III| keď sa rozohnatý prúd vĺn morských roztrieska o jedinký končiar
593 III| Beckovu. Vrátnik nespúšťal mosta dolu. ~„Dlugoš,“ ozve sa
594 IV | zradím spojencov svojich – a môžbyť, že radšej zahyniem, ako
595 VII| a tam. kľaknúc k jednému mŕtvemu telu, čosi šeptal tajomne,
596 II | vaše; a vy teda, mužovia múdri, myslíte, že pozdvihnutie
597 IV | vy sa budete dívať na ich muky, na ich daromné sa namáhanie.
598 VI | šišakov sa vlniace, ich múry prsia mládeže. ~Prvé sa
599 II | je hriech, že prsia jeho musia byť oceľové proti vnadám
600 II | kvetoplných podávali; teraz sa musíme skrývať a zavierať po pevných
601 II | vystupovať! No, môže, ale znať musíte, že to lichotí pýche, že
602 II | zdvihne dohora šedivú hlavu; mužná jeho tvár, ktorá ukazuje,
603 III| slovenských“ vedie si vážne, cit mužskosti a statočnosti vlastnej obtočuje
604 IV | Ale Milena, nedajúc sa mýliť, hovorila: ~„Ty znáš lásku,
605 II | sľuby svoje – ale ako sa mýlite! Mladosť má seba, sny svoje,
606 IV | sa im kálať srdcia, bude myseľ ich v zúfalstvo pohrúžená,
607 II | ale nikto nezná, čo on myslí, lebo sa to oznamuje zprvu
608 IV | zbrane; hned’ zasa si líha, mysliac, že je to len výtvor pobúrených
609 II | sa inakšie naučil o nej myslieť; ja som myslel a myslím,
610 I | ide prosto, lebo ho vedie myšlienka, ktorou, ako sa zdá, teraz
611 VI | skazu. Málo dobrých, jednou myšlienkou naplnených roztrieska tisíce
612 I | najútlejších citoch: a to všetko za myšlienku jednu, veľkú.Vidíš tie znivočené
613 IV | keď kedy žalostné, smutné myšlienky preniknú prsia tvoje, rozpamätaj
614 VI | utíchol dych pŕs jeho, i nabehli mu žily na oblednutom čele.
615 II | naše tvrdé! My známe, že náboženstvo naše nechce takých obetí,
616 II | chudák odrazu toľko sily nabral. Mužovia slovenskí, či už
617 VII| vy ľudia dobrí, čakajúci nadarmo časy lepšie, i vy rieky
618 II | jeho vidno starobu, pýchou nadchnutú nad svojou cenou vnú tornou: ~„
619 V | smutnejšie je hovoriť otcovi, v nádejach svojich sklamanému, a hovoriť
620 II | pádom naším, je chovaný nádejou budúcich lepších časov,
621 IV | utrpenia a tým samým dostávala nadľudskú krásotu. Milena pozdvihla
622 Vys| ujca Huňadiho synov. Po náhlej Pohrobkovej smrti SziIádi
623 IV | jari nevinný!“ ~„Nebuď taký náhly v súde, mladý panáčko, a
624 II | sa to oznamuje zprvu len najbližším priateľom a potom druhým,
625 II | obyčajne, ale pália až do najhlbších tajomných skrýš duše!“ ~„
626 VI | smelých odvážlivcov. ~A najjunáckejší mládenec sa díva z trenčianskej
627 VI | bez viny, on to sám vie najlepšie. ~Stojí pri oblôčku úzkom
628 II | odpovedá Stanislav, „že najmenšieho priestupku odmena je smrť!“
629 V | srdci svojom, ktorý by v najmenšom odporoval vykonaniu úmyslov
630 V | jeho synovia zahynuli, i najmladšieho od mladi napájal láskou
631 VI | na celé more Dlugošových nájomníkov; ich zástavou sú šedivé
632 IV | volanie, i hneď zas kliatby najsvätejších vecí. Stanislav leží na
633 II | donieslo na obeť tomu, co vy za najsvätejšie držíte? Ale hovoríte, že
634 I | nohami, a hoc i po vlastných najútlejších citoch: a to všetko za myšlienku
635 III| už po zraku poznali a v najväčšej tichosti bojovali bez všetkého
636 II | odpovedá Trenčiansky, „to je najväčší oheň, najväčšia skúška pre
637 II | slávy našej nezasluhuje najväčších obetí? Teda je věc vaša
638 II | rodov našich veci našej najväčšie obete doniesli – obete,
639 III| nepriateľom viery a národa. ~Ale najväčšmi zo všetkých, ako hviezdy
640 Vys| palatín – zástupca panovníka a najvyšší hodnostár štátu. ~paša –
641 Vys| curiales – nariadenia najvyšších súdov. ~Česi – kališníci –
642 VI | Ale sotva raňajšie slnce najvyššie vrcholce hôr bozkávať začalo,
643 I | na kraje naše utešené, a nakochaj oko svoje v ich pohľade –
644 IV | otvoril ich – a Milena, celá naľakaná, vstúpi dnu a potrhane hovorí: ~„
645 III| obrátiť, i oko jeho sa tak namáha ako ruka nepriateľa skoliť,
646 V | pevné hradby z pŕs svojich i namáhali sa vymôcť z poddanstva kraje
647 III| vydychovanie prudké svedčí o namáhaní jeho celej duše. ~On očistil
648 V | nádeje sú rozborené, vaše namáhania nanivoč uvedené! Niet viacej
649 II | horliaceho mládenca, a dlho– dlho naň pozerajúc, pýtal sa ho: ~„
650 I | jednej povstalé!“ ~Starec sa naňho zadíva, oprúc trasľavé ruky
651 I | nerozumejúc, vedľa seba kráčaly. Naostatok sa starý ozve: ~„A znáš
652 VI | vrcholce hôr bozkávať začalo, napälo sa oko Stanislavovo ako
653 V | i najmladšieho od mladi napájal láskou k rodinám svojim,
654 II | jedného mám syna, a ten je napájaný slzami nad pádom naším,
655 II | hovoria, rukou samého Metoda napísané, a pri nej stojí kríž, heslo
656 VI | dobrých, jednou myšlienkou naplnených roztrieska tisíce ľudí,
657 V | nanivoč uviesť môže, sú duše napnuté, pobúrené, na každý výjav
658 I | zasa búrlivým tokom ich napomína k životu, prebudeniu. Kto
659 II | pokrvencov svojich a ich napomínal, povzbudzoval – k čomu nikto
660 IV | Stanislav. „Tvoj otec musí napraviť, čo v živote svojom pokazil,
661 III| spozorovať nemožno – i hýbu sa napredok ako posvätenci smrti, ktorí
662 II | širokej paloty. ~V palote naprostriedku stojí dlhý, čiernym súknom
663 I | sa zažiaria, jeho postava narastie, jeho tvár sa vyjasní, zdá
664 Vys| zasa Poliak. ~curiales – nariadenia najvyšších súdov. ~Česi –
665 Vys| kališníci. ~decízia – pápežské nariadenie. ~dehonestatio – potupenie,
666 II | sa boly sjednotily sily národné.S druhej strany kresťanstvo,
667 IV | zanechajúc cudzích, k svojim národovcom sa pritúlili a vlastnej
668 II | druhého poddávať, nečestné je národu padlému zabúdať, že ešte
669 Vys| dvorné intrigy, že si robí nároky na uhorský trón, dal ho
670 IV | splašená srna letela do náručia otca svojho, i útlym, snehovým
671 III| Stanislava, a v dychtivosti náruživej, i v hneve nad panovaním
672 I | Mládenec chytil starca náruživo za ruku. Slnce sa zaligotalo
673 IV | Dlugoša, tvár sa potrhávala náruživým pohnutím, ruka sa pozdvihla
674 II | slovenskí, či už prišiel i pre nas deň sily našej?“ ~A po celej
675 IV | mojimi?“ ~„Môj otec dnes naschvál bitku prehral, aby vás prilúdil
676 VII| ľútostivým okom pohliadnuť na následky činov ruských, čo v slepote
677 I | pozajtre nesmieš viacej nasledovať pohnutie srdca svojho, musíš
678 II | za najmenšie prestúpenie nasleduje smrť?“ ~„Znám!“ prudko odpovedá
679 III| nemá miesta sa rozšíriť a naťahovať kuše i vysielať strely do
680 VI | seba, druhí pribúdajú i natískajú hŕstku smelých odvážlivcov. ~
681 II | ľahostajná? Ja som sa inakšie naučil o nej myslieť; ja som myslel
682 III| bitky, kde ich zástupy, návalom nepriateľským prelomené,
683 II | ďalej nesiahajú, len po navrátenie slávy veľkomoravskej!“ ~
684 VII| dolu Považskou dolinou. On navštívil pole bitky a tam. kľaknúc
685 III| spojenci. ~Málo ich všetkých; nazdať sa, že ich silnejší vietor
686 Vys| cisára nemeckého. Korunu nazpät získal Matiaš Korvín za
687 Vys| rákoš – snem, shromaždenie, nazvané tak podľa osady Rákoš pri
688 Vys| Turecku, veliteľ oblasti, nazývanej „pašalik“. ~Podebrad Jur –
689 II | sladkosti sveta. V spolku našom máme do týchto čias samých
690 IV | dverách, búcha, búcha na ne i volá: ~„Otvor, otvor,
691 III| ukážu najprv hore prstom do neba, alebo v tú stranu, kde
692 II | oslávili. My známe, že slnce nebeské svieti na nás, aby sme sa
693 II | vznešené ako slnko medzi nebeskými hviezdami. Vy teda nechcete,
694 V | radšej otca ako jeho vydala v nebezpečenstvo, nielen dieťa svoje dať
695 III| bojazlivosti pred smrťou alebo nebezpečenstvom, tak dlho, až zutekavšie
696 III| ako hviezdy na širokom nebi, sa drží pár mužov, ktorí
697 IV | nohami ste šliapali ich nebo, ich potechu v starostiach,
698 IV | povedala otcovi svojmu: ~„Neboj sa, otec môj, nič sa ti
699 IV | deva pobúrená? Stanislav sa nebojí nebezpečenstva! Čo je zle
700 II | bolo i na Slovensku. Mnohým nebol nemilý pád kráľovstva slovenského,
701 IV | som, zhliadnuc raz teba, nebola ani slova na jeho oslobodenie
702 I | nič vážneho, nič prísneho nebolo. ~„A znáš ty, syn môj, načo
703 Vys| bývaly kedysi snemy pod šírym nebom. ~Siládi, Sziládi – viď
704 IV | prvý kvet jari nevinný!“ ~„Nebuď taký náhly v súde, mladý
705 III| našej, rob, čo ti kážem – nečakaj súdu na Trenčíne!“ ~A Dlugoš,
706 IV | daj mi deň na premyslenie, nechaj ma slobodného do toho času
707 VII| svojím ich dušami, aby, nechajúc všetko mámenie sveta, všetky
708 V | Všetci zahynuli, a nás preto nechali pri živote, aby sme vám
709 II | známe, že náboženstvo naše nechce takých obetí, ako my požadujeme.
710 VI | silu mladosti v škaredej nečinnosti, ale smutnejšie je vidieť
711 IV | ktorí takí nepohnutí, takí necitliví sa v smrti ukazovali. Zdá
712 IV | mnohé roky!“ ~Ale Milena, nedajúc sa mýliť, hovorila: ~„Ty
713 III| strany ide Stanislav. O nedlhú chvíľu sa stal vodcom „bratov
714 I | nešťastia plné, ony ti nedopustia kochať sa v ich lone jako
715 Vys| osmanskou záplavou. Za vlády nedospelého Ladislava Pohrobka spravoval
716 IV | slnce božie zavedie, kde nás nedostihne ruka nepriateľská, kde budeme
717 IV | odvrátil a odpovedal: ~„Nehovor mi o tom.“ ~„Ale ťa smiem
718 I | Idú tak hore dolinou, nehovoriac ani slova, ako by staroba,
719 V | mužovia pozerali prísne, nehovorili hneď ako ľudia, s dobrými
720 II | sám v prvom ohlušení sa nehýbal k životu. Ale najväčšia
721 III| nemaľuje na ich lícach, nejasajú ako obyčajne po víťazstve. ~
722 II | ktorý niečo drží na seba, neľahko opúšťa svoje – hoc aké bludné –
723 I | krv moja, ľutujem ťa!“ ~„Neľutuj, otče, nemáš začo, a i tak
724 VII| predsa všetci smútia, bo nemajú na celom šírom svete pomoci,
725 IV | rokov chránili, ľútosti nemali, i oni vás zatratili naveky,
726 III| nepriateľských, ale radosť sa nemaľuje na ich lícach, nejasajú
727 II | prešporských rozstriekaná; teraz nemám nikoho na svete, krem jediného
728 V | vás tu poddať sa, keď vody nemáte, smädom prisilí; ale ak
729 Vys| švagra Fridricha, cisára nemeckého. Korunu nazpät získal Matiaš
730 II | Slovensku. Mnohým nebol nemilý pád kráľovstva slovenského,
731 IV | búrky mnohých rokov prinútiť nemohli?! „ ~„Nerúhaj sa, bo si
732 II | obete, ktoré vy doniesť nemôžete? A či sú duše vaše také
733 I | začo, a i tak mi spomôcť nemôžeš. Pozri na to zapadajúce
734 III| ohňa radosti spozorovať nemožno – i hýbu sa napredok ako
735 IV | všetky starosti sveta.“ ~„Nemýľ sa, dievčina!“ vypovie Stanislav. „
736 II | robiť, čo ti vodca tvoj nenaloží.“ ~„Ked’ je to pre spásu
737 IV | svojím dookola, počula tichý, nenáruživý, ale prísny, až dušu párajúci
738 III| červeno– bielu, poznal i nenávidený dvojitý kríž, nad ňou sa
739 IV | oslobodenie povedala, bo nízkosť nenávidím; bohovia vidia, že by som
740 VII| ruských, čo v slepote svojej a nenávisti ten pekný, na obraz boží
741 IV | krvi sa neodcudzovali, aby nenávisťou neotupovali cit rodinný,
742 IV | smrť tvoju!“ ~Stanislav neobledol, nezatriasol sa strachom,
743 IV | pritúlili a vlastnej krvi sa neodcudzovali, aby nenávisťou neotupovali
744 V | Ak mu do dnes večera nič neodkážete, zajtra obkľúči Trenčín
745 IV | riekol: „Rob, čo chceš; ja neodpovedám na žiadosti tvoje, a spojenci
746 V | povinnosť svoju, nikdy som neodstúpil od predsavzatia svojho,
747 I | lebo v prsiach jeho ešte sa neohraničil ten súzvuk duše s celou
748 III| pohnutie srdca, vekom ešte neotupeného, za veci veľké, krásne.
749 IV | neodcudzovali, aby nenávisťou neotupovali cit rodinný, do ktorého
750 V | nepriateľa nášho, ktorý ich neozbrojených pozabíjal. Ja som sám divným
751 Vys| krajiny za panovníkovej neplnoletosti. ~Huňadi Ján a Matiaš –
752 I | slobodu, nevinu, ale nikdy nepocítivšiemu, čo je sladkosť žitia, čo
753 II | aby nás ani zradné vetry nepočuly, sme sa tu sišli, aby sme
754 I | predsavzatiu svojmu, že nepodľahnú mladé sily tvoje pod ťarchou
755 IV | starcovou, tí, ktorí takí nepohnutí, takí necitliví sa v smrti
756 IV | sama v sebe bojujúca, tmavé nepojaté túžby v skrytosti pŕs svojich
757 VII| žiara sútrpného mesiaca nepomáhala, zastal, vzdychol, zdvihol
758 IV | nesvornosti zaryje, ani Boh viac nepomôže.“ ~Dlugoš s úsmechom zamumlal: „
759 IV | nezatriasol sa strachom, neponáhľal sa utekať, ale, skrižujúc
760 III| prelomené, ustupovaly a v neporiadku utekaly, srazilo sa v malú
761 IV | v súde, mladý panáčko, a neposudzuj tak zľahka viny iných ľudí.
762 IV | som robil, to som robil; nepotrebujem nikomu počty skladať. Rob
763 II | druhým, ktorí však nič nikomu nepovedia. Teraz sa sišlo starešinstvo
764 V | očiach, ale duch silný, nepremožený vystrel jeho postavu, dodal
765 I | vypovie: ~„Nie tak, synko môj, neprenáhli sa vo svojej horlivosti.
766 III| ktorých srdce nič iného nepreniká, len túžba za slobodou,
767 II | druhej strany kresťanstvo, nepreniknúc všetkých srdcia, v prvom
768 II | Dobre, syn môj; ale keď ju neprestojíš?“ ~„Povedali ste,“ zas odpovedá
769 III| keď sa vidí zoči– voči s nepriateľmi. On je jediný medzi známymi
770 III| vystupujú odhodlane proti nepriateľom viery a národa. ~Ale najväčšmi
771 VI | hoc ich je málo, preraziť nepriateľské rady, ako by, keď sa raz
772 VI | pracuje, ale rana meča nepriateľského rozštiepi šišak i hlavu,
773 III| ľudia ho opustili, a on je v nepriateľskom kole lapený, unížený, sviazaný.
774 III| sviazaný. Hľadí na tváre vodcov nepriateľských, ale radosť sa nemaľuje
775 III| kde ich zástupy, návalom nepriateľským prelomené, ustupovaly a
776 II | aké bludné – presvedčenie, neprijíma odrazu pravdy, hoc aké spasiteľné,
777 II | starostí a od všelijakých nerestí pretrpených obelela, sa
778 I | kraje, milé kraje okolo Váhu nerozumejú tomu, čo k nim hučí všehomír
779 I | staroba, s mladosťou sa nerozumejúc, vedľa seba kráčaly. Naostatok
780 IV | rokov prinútiť nemohli?! „ ~„Nerúhaj sa, bo si už jednou nohou
781 IV | nezanechali, nezváľali, im sa nerúhali. Ktože je príčina vášho
782 II | svojho. Ani sľuby naše ďalej nesiahajú, len po navrátenie slávy
783 V | pohliadali dookola. ~„Čo nesiete nového?“ spýta sa Sviatoš. „
784 III| sa junákov trenčianskych. Neskrývajú sa viacej, nesmútia viacej
785 VI | bojov verejných, mali teraz neslávne čakať na istotnú skazu.
786 V | dobrými novinami prišlí, i nesmelo pohliadali dookola. ~„Čo
787 III| trenčianskych. Neskrývajú sa viacej, nesmútia viacej ľudia slovenskí,
788 III| prišiel k Beckovu. Vrátnik nespúšťal mosta dolu. ~„Dlugoš,“ ozve
789 II | pomyslenie na to, čo sa nesrovnáva s prísahou jeho. ~Keď bolo
790 IV | sa, otec môj, nič sa ti nestane. Pozri len na toho mládenca,
791 IV | bolesťou, si rady dať nevie, nestratila smelosti, ale, ako by nekonečnou
792 IV | ktorého keď sa raz doň červík nesvornosti zaryje, ani Boh viac nepomôže.“ ~
793 IV | tvrdosť svoju, veď ti jej viac netreba. Pôjdeme, chytiac sa za
794 IV | susedných horách, a bujná, neukrotená obrazotvornosť mládencova
795 III| slovenského, nijakej moci neustupovať. ~I bol útok prvý, i bol
796 VI | strážnikovi ťažký meč z ruky, neuteká, ale letí letom sokola na
797 IV | moci trenčianskej!“ ~„Ja neuznávam nijakej moci, nijakého víťaza!
798 IV | prepustíš – a on vám nič viac neuškodí z lásky ku mne. Však cítiš
799 II | zámok starodávny, a nikto nevedel, prečo a načo oni ta chodievajú. ~
800 II | národa, rovnakosť ľudu si nevedela vytvoriť hlavu, v ktorej
801 VI | roztrieska tisíce ľudí, nevediacich, začo a prečo krv svoju
802 II | hromžil na kresťanov a v nevedomosti svojej pracoval mocnou rukou
803 V | ním väčšie ako hociktorá nevesta v Tatrách.“ ~„Prísne sú
804 VI | šialenosti, o dvere, a silou nevídanou vystaví z pántov silné železné
805 III| III.~Nový, predtým nevídaný duch sa objavil po údoliach
806 VI | pole bitky. ~Ale tu ani nevídať už synov Trenčína, oni niekde
807 VII| nikto viac v krajoch našich nevidel. ~* ~Po bitke pri Trenčíne,
808 IV | a bolesťou, si rady dať nevie, nestratila smelosti, ale,
809 IV | staroby mojej, abys’ i ty nevinná zahynula a padla v obeťnáruživostiam
810 VI | tým ísť na pomoc, ktorí ťa nevinne odsúdili? Či máš dať klesnúť
811 IV | zachovaj takú čistú, takú nevinnú, takú krásnu na dlhé roky!
812 IV | čistý, ako prvý kvet jari nevinný!“ ~„Nebuď taký náhly v súde,
813 I | pýšiacemu, brániacemu slobodu, nevinu, ale nikdy nepocítivšiemu,
814 II | svojho vlastného národa. ~Ale nevyhasly ešte iskry túžob za samostatnosťou
815 V | A nikdy sa vôľa tvoja nevyplní –“ ~A Sviatoslav smraštil
816 IV | naším, koľko století to nevystaví, čo táto chvíľa znivočila!“ ~
817 II | skryte, potichu. A nikto to nevyzradil, iba ak slávik v piesni
818 IV | duši Mileny, a viem, že ty nezahubíš biedne, ako som ja stvorenie.“ ~
819 V | bratia naši?“ ~„Ja som nikdy nezameškal povinnosť svoju, nikdy som
820 IV | kým ste vy ich nezradili, nezanechali, nezváľali, im sa nerúhali.
821 IV | Milena, počujúc slová jeho, nezaplakala ako ženská, ktorá, uchvátená
822 II | vzkriesenie slávy našej nezasluhuje najväčších obetí? Teda je
823 II | sám seba, svoju budúcnosť nezatracuje.“ ~„Pravdu máš!“ ozve sa
824 IV | hľadiac do tváre tvojej, že nezatratíš ľúbosť dieťaťa ku svojmu
825 IV | Stanislav neobledol, nezatriasol sa strachom, neponáhľal
826 II | sme nikoho tvrdými sľubmi nezaväzovali k udržovaniu veci našej,
827 III| padlými telami bratov svojich nezbadáš smútku a žalosti na ich
828 II | i Sviatoš, i Milota, i Nezdaj, i ostatní všetci mi oznámili
829 II | svojich priateľoch, ktorí sa nezdajú byť ani k tomu, ani k tamtomu
830 V | naše. Niet ich viacej! Oni nezhynuli slávne na poli bitky, ale
831 III| v radosti, vo víťazstve nezjaví sa úsmech, radosť, pohnutie
832 I | Váhu, lieta po okolí, a ani neznajúc ako, teší sa s celým šírym
833 I | ktorý šepce do ucha ľuďom, neznajúcim vôľu všehomíra, hovorí k
834 I | Hej, otec môj, kebys’ ma neznal od mladosti, nuž by som
835 IV | Stanislav, Stanislav! Ja som neznala o úmysloch otca, a bohovia
836 IV | Beckov; teraz tajnými, vám neznámymi vchodmi priš1i jeho spojenci
837 IV | a tak kto vás zradil, nezradil ani otcov svojich, ani krv
838 IV | pomoci boli, kým ste vy ich nezradili, nezanechali, nezváľali,
839 IV | nezradili, nezanechali, nezváľali, im sa nerúhali. Ktože je
840 III| a postavy sú ako hlboké nešťastie, ako by z ich pŕs vymrel
841 IV | predošlosť ozývala k synom nešťastlivým. A Dlugoš zakrútil okom
842 IV | nízkosti – a nízkosť je s nešťastlivými ukrutne si zahrávať.“ ~„
843 V | vašimi čistý, hoc o moc nešťastnejší, ako pred takto rokom. Ale
844 V | ho k obeti pre ľud svoj nešťastný, a teraz?... Zamračilo sa
845 II | pomyslieť, nesmie zatúžiť za ničím – krem za oslobodením ľudu
846 III| tichou mysľou povstávajú z ničoty svojej a vystupujú odhodlane
847 VII| staroveké, s Bohom! Zašumte niekedy budúcim pokoleniam poručenstvo
848 III| srazilo sa v malú hŕbočku tých niekoľko mužov, ktorí sa už po zraku
849 IV | smyslov. Ale zrazu zajajká niekto pri dverách, búcha, búcha
850 IV | neuznávam nijakej moci, nijakého víťaza! Čo som robil, to
851 IV | junácka, a nie je schopná nízkosti – a nízkosť je s nešťastlivými
852 I | A ako to slnce po dlhej noci zase vstane, tak musí vstať
853 II | myslel za dlhých zimných nocí o starodávnych časoch, nejeden,
854 II | túlajúc sa v tichých letných nociach po šumiacich horách, zhľadúval
855 VII| širokú a pohltila surmu nočnú, a bledý mesiac, brat nešťastia,
856 I | ligotaní zore, vo tmách nočných. Ale zjaví sa tu i tu človek
857 IV | Nerúhaj sa, bo si už jednou nohou v hrobe a treba ti milosti
858 IV | na povýšenom mieste, pri ňom ostatní jeho priatelia a
859 II | jeden za druhým a rodia sa nové sily v ustavičnej premene;
860 V | hneď ako ľudia, s dobrými novinami prišlí, i nesmelo pohliadali
861 II | sa mnohí poddali pohanom novoprišlým a sami bojovali proti bratom
862 III| III.~Nový, predtým nevídaný duch sa
863 IV | podal jej ruku, pozrel na ňu žalostným pozorom a vypovedal: ~„
864 II | posvätné háje, ktorí ich nútili zlorečiť mocnostiam tým,
865 I | ma neznal od mladosti, nuž by som prijal otázku tvoju,
866 II | pohanský národ panstvo v Uhrách obdržal, vďačne odstúpili od tých,
867 II | všelijakých nerestí pretrpených obelela, sa vyniesla nad shromaždenie,
868 II | ono samo seba donieslo na obeť tomu, co vy za najsvätejšie
869 V | svojim, i vychovával ho k obeti pre ľud svoj nešťastný,
870 IV | nevinná zahynula a padla v obeťnáruživostiam ľudským!“ ~A Milena, počujúc
871 II | svojich a všetok boží svet obetovať a posvätiť svojmu čistému,
872 II | svojím životom zaslúžil,obetujúc dosť za veci naše, aby ste
873 VII| Trenčíne, keď tichá, šumná noc objala krídlom svojím zem širokú
874 III| predtým nevídaný duch sa objavil po údoliach slovenských.
875 IV | božieho, krásneho slnca, objavila sa na prahu paloty, pozrela
876 V | večera nič neodkážete, zajtra obkľúči Trenčín a vás tu poddať
877 Vys| hodnosť v Turecku, veliteľ oblasti, nazývanej „pašalik“. ~Podebrad
878 IV | Stanislavova tvár sa vyhladila, obledla, oko stĺpkom spočinulo na
879 VI | jeho, i nabehli mu žily na oblednutom čele. Videl on zďaleka sa
880 III| smútku a žalosti na ich obličaji, ani posvätnej rosy v ich
881 VI | vie najlepšie. ~Stojí pri oblôčku úzkom a pozerá dolu Považskou
882 IV | beckovskom; vietor hvižďal v oblokoch stien zámkových i zavýjal
883 II | často vystupuje z hraníc obmedzeného života a vystupuje proti
884 Vys| pridržiavajúci sa prijímania „pod obojím“, ktorého symbolom je kalich,
885 Vys| pohotovosť zemianstva na obranu krajiny a vnútorného pokoja,
886 II | nekonečnou dôverou k nemu byť obráteným. ~Začal hovoriť: ~„Mužovia
887 V | stalo, kde sa tu vzali. Ale obrátila sa ich zvedavosť popredku
888 III| treba pomôcť, kde treba silu obrátiť, i oko jeho sa tak namáha
889 III| zahoria ohňom v rozličných obratoch šťastia, bo on, vzoprúc
890 IV | horách, a bujná, neukrotená obrazotvornosť mládencova divné si maľovala
891 I | taká slobodná vo svojej obrazotvornosti, ako si ten vetrík, ťahajúci
892 IV | súdiť, a brada tvoja sotva obronieva; ty ma chceš učiť pokoriť
893 I | jeho postavu čarovná žiara obtočovala, prehovorí: ~„Otče, syn
894 III| šialenosti svojej len z obyčaje bojuje, lebo to bolo zákonom
895 III| ktorí, počujúc to meno, sa obzerali, od ktorej strany ide Stanislav.
896 VII| mojej, myšlienke veľkej, a očakávali deň vzkriesenia. S Bohom,
897 III| i zakrúti blyštiacou sa oceľou nad hlavou, až zahviždí
898 II | že prsia jeho musia byť oceľové proti vnadám a krásam ženským,
899 IV | prikrývajúc, vypovedal: ~„Och, kebys’ vedela, čo zahynie
900 Vys| Jiskra prišiel z Čiech ako ochranca záujmov Ladislava Pohrobka;
901 Vys| postrachom, ale súčasne ochrancom Podunajska pred osmanskou
902 IV | svojich, ktorí vás od počiatku ochraňovali a ktorí vám vždy na pomoci
903 I | zaligotalo v kryštale ich očí – a zapadlo. ~
904 III| namáhaní jeho celej duše. ~On očistil celú dolinu Považskú od
905 II | utlačený, zčiastky horami oddelený, sám v prvom ohlušení sa
906 I | teraz je zaneprázdnený, a oddeľuje ho od všetkého, čo ho obtočuje. ~
907 VI | pyšného Trenčína a na nej oddiely viacej sklepov jednotlivé
908 I | zastal a prsia si zhlboka oddýchly. „Syn môj,“ zas pokračuje, „
909 V | tiché prsia jeho zvoľna oddychujú a hlas jeho čistý pevne
910 III| slovami, ako by železom odetí, vystupovali, i na jeho
911 III| rútiaci sa zástup Dlugošov odfrkol od skalistých pŕs trenčianskych
912 III| ničoty svojej a vystupujú odhodlane proti nepriateľom viery
913 II | ani k tomu, ani k tamtomu odhodlaní. Potom sám spokojne a potichu
914 IV | snehovým ramenom svojím odhŕňala ozbrojených mužov, Dlugoša
915 V | priniesli Dlugošovo posolstvo. Odkazuje vám, aby ste sa poddali.
916 II | že najmenšieho priestupku odmena je smrť!“ hodil hlavou pyšne
917 Vys| Vamenčíkovi, dala r. 1440 odniesť kráľovskú korunu do Viedne
918 I | to sú tie veci, ktoré ti odnímu slobodu, to sú tie veci,
919 IV | vôľa bohov – a ty čo chceš odo mňa ?“ ~A mužovia okolo
920 III| zablyslo, zasvietilo na dve odporné strany, ktoré maly rozhodnúť
921 III| krásne utichuje krik na odpornej strane, lebo nemá kedy hlasmi
922 V | svojom, ktorý by v najmenšom odporoval vykonaniu úmyslov tvojich?
923 V | poteš, Sviatoslav! Teraz odpovedaj, obžalovaný Stanislav, kde
924 III| oči dohora, bez slova a odpovede chytil do ruky striebornú
925 I | ideme?“ ~„Znám, otec môj!“ odpovie mládenec ľahko, ako by v
926 V | súďte po zákone!“ ~Vstane odprava Milota a vypovie: ~"Smutné
927 III| teraz znovu letí konníctvo odpredku, pechota zas s bokov kôpku
928 II | svätým, a on sám prichádza, odrastený bujný junák, k vám a pýta
929 II | prísahu, že sa všetkého odrieka na svete, že chce za kríž
930 IV | ich krvi. Vy ste pokolenie odrodené, odštiepené. A že sme sa
931 IV | panáčko? Vy sami, bo ste sa odrodili od otcov svojich i od ich
932 III| všetko spojenie Dlugošovi odseklo a aby sa znivočil, a Stanislav,
933 II | v Uhrách obdržal, vďačne odstúpili od tých, ktorí kedysi rúcali
934 VI | svojich vlastných na smrť odsúdený Stanislav, či vinou, či
935 VI | pomoc, ktorí ťa nevinne odsúdili? Či máš dať klesnúť tomu,
936 IV | počiatku, ako ho mali ešte dnes odvádzať na Trenčín, zachmúril, teraz
937 VI | natískajú hŕstku smelých odvážlivcov. ~A najjunáckejší mládenec
938 IV | Daj pokoj, dieťa moje!“ odvetí Dlugoš. „Oni žiadajú zhubu
939 IV | spojencov mojich a chcú ma odviesť preč od teba, ty ruža staroby
940 Vys| Mateja, ako rukojemníka odvliekol so sebou na svojom úteku
941 IV | cítiš i ty...“ ~Stanislav sa odvrátil a odpovedal: ~„Nehovor mi
942 IV | ste pokolenie odrodené, odštiepené. A že sme sa my s cudzími
943 IV | lampu do rúk jeho, a on, ofúknutý studeným povetrím temnej
944 II | podrobiť vodcom v každom ohľade, že zatracuje každé myslenie,
945 I | rozprávajúcou. Mládenec sa ohliada po okolí, všetko ho k sebe
946 II | horami oddelený, sám v prvom ohlušení sa nehýbal k životu. Ale
947 III| tamtých ani smútku, ani ohňa radosti spozorovať nemožno –
948 VI | teba!“ ~A vypustil dušu. ~Ohromený Stanislav vypovie: ~„Dozvieš
949 IV | sa my s cudzími spojili? Oj, keď vám je ťažko teraz
950 IV | dievčina krásna ako obraz oka božieho, krásneho slnca,
951 VI | oslabenej ruky, vyhodil sa v okamženi na otcovho tu stojaceho
952 IV | od hlavy do päty v jednom okamžení, a pritú1iac sa k otcovi
953 II | a preniknutých svätosťou okamženia vyvolá: ~„To bude život
954 VI | vietor zahvižďal úzkym okienkom i rozvial vlasy jeho do
955 II | pevnosti, rozosiela poslov po okoliach slovenských, po stoliciach,
956 Vys| Branč – hradné zrúcaniny v okrese Senickom, kedysi mocný hrad
957 Vys| storočia. ~kalpak – vysoká okrúhla čiapka vojenská, hodne ozdobená. ~
958 VI | šišak i hlavu, a slabý, omámený starec zhliadne syna svojho,
959 Vys| literarum regalium ... et omnibus, quorum interest – mocou
960 Vys| vyše pol druha storočia. ~Ondrej, kráľ: – vládol v Uhorsku
961 II | synovia Svätoplukovi, zapadlo, onemelo Slovensko: lebo národ, zčiastky
962 I | sú tvrdé, nešťastia plné, ony ti nedopustia kochať sa
963 IV | od celého sveta, budete opovrhnutí a potupení od všetkých národov
964 Vys| Mesta nad Váhom. Povesťami opradené sídlo vojvodu Ctibora v
965 Vys| zachránila uhorský trón a korunu oproti Vladislavovi Vamenčíkovi,
966 IV | budete zatratení, budete opustení od celého sveta, budete
967 III| dookola, lebo jeho ľudia ho opustili, a on je v nepriateľskom
968 VI | sa oko Stanislavovo ako orla, za korisťou bažiaceho,
969 Vys| shromaždenie, nazvané tak podľa osady Rákoš pri Pešti, kde bývaly
970 IV | vystúpil na tvár a žily osinely na čele i vírily sa na priezračnej
971 VI | milovaného starca, vzal meč z oslabenej ruky, vyhodil sa v okamženi
972 II | našich, aby sme ňou život náš oslávili. My známe, že slnce nebeské
973 IV | nebola ani slova na jeho oslobodenie povedala, bo nízkosť nenávidím;
974 II | zatúžiť za ničím – krem za oslobodením ľudu nášho ?“ ~„Znám!“ ~„
975 IV | pred nimi starý Dlugoš. Oslobodili mu sputnaté údy. ~„Dlugoš,“
976 Vys| Uhorsku v rokoch 1205 - 1235. ~Osman aga – viď aga. ~palatín –
977 Vys| ochrancom Podunajska pred osmanskou záplavou. Za vlády nedospelého
978 V | všetky záležitosti slovenské osnúvajú. Čierny stôl sa ťahá dolu
979 IV | k celému svetu naplnená, ostala spokojnou, pohliadla na
980 VII| zhromaždil okolo seba starcov ostalých, i hovoril: ~„Jeden veľký
981 IV | pozorom a vypovedal: ~„S Bohom ostaň, ty ruža sveta tohto; Boh
982 V | špatne pozabíjané, naše ostatné sily zlomené a vyslobodenie
983 III| svoju ukazovať, keď zbroj ostrá, ohnivá, doráža na šišaky,
984 Vys| to týka. ~moháčsky pád – osudná porážka uhorských vojsk
985 I | mladosti, nuž by som prijal otázku tvoju, ale takto načo ,sa
986 VI | vyhodil sa v okamženi na otcovho tu stojaceho žrebca i zavolal: ~„
987 II | jeho srdce je ešte nie otupené pre vtoky krásy a sladkosti
988 IV | skočil Stanislav ku dverám,otvoril ich – a Milena, celá naľakaná,
989 IV | začal tie slová vyhovárať, otvorily sa dvere – a dievčina krásna
990 IV | dal sa viesť, až prišli k otvoru tajnému. Tu vtislo dievča
991 IV | A potom, kŕčovite sa ovesiac na ruky jeho, schytila lampu
992 IV | Dlugoša pojímajúcich. Dlugoš ovesil hlavu a začal sa triasť
993 II | starci okolo stola pozdvihli ovislé, niekde v rozpomienkach
994 VI | zďaleka sa hýbajúcu kopu ozbrojencov, i počul temný hrmot k nemu
995 IV | ramenom svojím odhŕňala ozbrojených mužov, Dlugoša pojímajúcich.
996 Vys| okrúhla čiapka vojenská, hodne ozdobená. ~Lacko (Ladislav) Huňadi –
997 II | Nezdaj, i ostatní všetci mi oznámili počet a silu spojencov svojich.
998 II | spojencov svojich. Teraz mi len oznámte, kedy sa všetci pri Trenčíne
999 II | čo on myslí, lebo sa to oznamuje zprvu len najbližším priateľom
1000 VI | Za mnou, za mnou!“ ~I ozvali sa radostné hlasy „Stanko,
|