Cap.

1001 II |             Na Dlugoša, na Dlugoša!“ ozvú sa dookola hlasy. ~Tu vstane
1002 V  |             hlas jeho čistý pevne sa ozýva: ~„Starcovia slovenskí!
1003 IV |           človeku šťastná predošlosť ozývala k synom nešťastlivým. A
1004 VI |             na to, ako druhovia jeho padajú, ako ich nepriateľ obtáča,
1005 IV |            blesky ako žihadlá z nich padaly na Dlugoša, tvár sa potrhávala
1006 IV |              i ty nevinná zahynula a padla v obeťnáruživostiam ľudským!“ ~
1007 II |         poddávať, nečestné je národu padlému zabúdať, že ešte niečo iné
1008 VII|          Mnoho zbroje, mnoho koristi padlo v moc Trenčianskych, hoc
1009 III|            duše a v smrti, alebo nad padlými telami bratov svojich nezbadáš
1010 IV |         vzdychnúc bolestným hlasom a päsťami si tvár prikrývajúc, vypovedal: ~„
1011 IV |     premerala Stanislava od hlavy do päty v jednom okamžení, a pritú1iac
1012 Vys|               Osman aga –  viď aga. ~palatín – zástupca panovníka a najvyšší
1013 I  |        zadíva, oprúc trasľavé ruky o palicu, i pokrúti vážne hlavou
1014 III|        zahviždí v povetrí, ako by ju pálil bozk vychádzajúceho slnca,
1015 II |              naše a Krista, čo by ťa pálili, čo by čo s tebou robil
1016 V  |              slávnom zámku, je známa palota, v ktorej sa všetky záležitosti
1017 V  |             Čierny stôl sa ťahá dolu palotou, dvanásť starcov okolo neho
1018 II |       ktorých sedia starci, čo mnoho pamätajú, ktorí žili i padli zas
1019 II |            iba nie nádeju! Dosť teda pamiatky, dosť želenia; teraz budeme
1020 II |             hore do širokej paloty. ~Pán Trenčína, Ďord Trenčiansky
1021 III|        miesto je Sviatoš vyvolený za pána Trenčína a Stanislav za
1022 IV |      uhliadnuc pred sebou trasúcu sa pannu, podal jej ruku, pozrel
1023 II |             vtískalo, takže títo, za panovania slovenského prinútení prijať
1024 III|             náruživej, i v hneve nad panovaním kríža v tom okolí, nad ktorým
1025 Vys|             aga. ~palatín – zástupca panovníka a najvyšší hodnostár štátu. ~
1026 Vys|         išpán, hlavný išpán – župan, panovníkov poverenec v :župe (stolici),
1027 Vys|      gubernátor – správca krajiny za panovníkovej neplnoletosti. ~Huňadi Ján
1028 VI |            silou nevídanou vystaví z pántov silné železné čapy, i vytrhnúc
1029 Vys|                kališníci. ~decízia – pápežské nariadenie. ~dehonestatio –
1030 III|             na širokom nebi, sa drží pár mužov, ktorí medzi ľuďmi
1031 IV |      nenáruživý, ale prísny, až dušu párajúci hlas Stanislava, skríkla
1032 Vys|          veliteľ oblasti, nazývanej „pašalik“. ~Podebrad Jur – najprv
1033 III|             letí konníctvo odpredku, pechota zas s bokov kôpku ľudí trenčianskych
1034 IV |           nie je tvrdé, tvár jeho je pekná, junácka, a nie je schopná
1035 III|           túžbou nekonečnou hore tou peknou, krásnou dolinou Váhu, kráča
1036 VII|       slepote svojej a nenávisti ten pekný, na obraz boží stvorený
1037 V  |          oddychujú a hlas jeho čistý pevne sa ozýva: ~„Starcovia slovenskí!
1038 II |          usadil sa na Beckove, zámku pevnom, odtiaľ hromžil na kresťanov
1039 Vys|         urážky, potupy. ~Galambovská pevnosť – pri dolnom Dunaji v dnešnej
1040 II |              skrytý viacej vo svojej pevnosti, rozosiela poslov po okoliach
1041 II |         musíme skrývať a zavierať po pevných hradoch, keď chceme srdce
1042 IV |            dieťa moje?“ povie hlasom pevným. „Chcú ma nútiť pokoriť
1043 VI |             rúbu mečom, šliapu koňmi pešiakov, a o malú chvíľu sú rozprášené,
1044 Vys|            tak podľa osady Rákoš pri Pešti, kde bývaly kedysi snemy
1045 II |          nepriateľov rozdelené, moji piati synovia ležia v čiernej
1046 II |          nevyzradil, iba ak slávik v piesni svojej, ktorý v hájoch počúval
1047 IV |             sme to urobili. Teraz si plačte, vzdychajte, my sa vám smejeme,
1048 III|            ľuďmi rodov svojich robia plamenné ohnivá a blyštia sa v pokoji
1049 I  |            tvoje sú tvrdé, nešťastia plné, ony ti nedopustia kochať
1050 VI |            sú rozprášené, rozdrobené pluky Dlugošove, ktorého dočiahol
1051 VI |              slzy vytisli, zohol sa, pobozkal ruku milovaného starca,
1052 IV |             valia!“ ~„Čo ti je, deva pobúrená? Stanislav sa nebojí nebezpečenstva!
1053 V  |        uviesť môže, sú duše napnuté, pobúrené, na každý výjav s úzkosťou
1054 IV |         mysliac, že je to len výtvor pobúrených smyslov. Ale zrazu zajajká
1055 II |           ostatní všetci mi oznámili počet a silu spojencov svojich.
1056 I  |           Kto vyskúma jeho vôľu? Kto pochopí jeho tajný šumot? Tie kraje,
1057 II |       utlačiteľovi svojmu, ktorý ani pochopiť nemôže, kde ten chudák odrazu
1058 VI |              je vidieť srdce junácke pochované medzi štyrmi stenami, ktoré
1059 I  |              krásnou prírodou. Buďte pochválení, vy proroci veleslávni,
1060 II |        Trenčíne sídu a ako si budeme počínať.“ ~„Ja bych myslel,“ ozve
1061 IV |               ktorá, uchvátená prvým pocitom a bolesťou, si rady dať
1062 IV |           robil; nepotrebujem nikomu počty skladať. Rob so mnou, čo
1063 IV |        uslzeným okom svojím dookola, počula tichý, nenáruživý, ale prísny,
1064 IV |          jeho preráža; hneď vstane a počúva, ako by počul hlasy, o pomoc
1065 II |        piesni svojej, ktorý v hájoch počúval šepoty mužov tajných, znaky
1066 IV |              sebou trasúcu sa pannu, podal jej ruku, pozrel na ňu žalostným
1067 II |          mládencov. Ruky si spoločne podávajú a stúpajú hore do širokej
1068 II |          stráňach našich kvetoplných podávali; teraz sa musíme skrývať
1069 IV |             k otcovi, povie: ~„Otec, poddaj sa, zanechaj sny mámivé,
1070 V  |       svojich i namáhali sa vymôcť z poddanstva kraje naše. Niet ich viacej!
1071 V  |             obkľúči Trenčín a vás tu poddať sa, keď vody nemáte, smädom
1072 V  |            smädom prisilí; ale ak sa poddáte, môžu s vami podľa milosti,
1073 II |              krky pod podnož druhého poddávať, nečestné je národu padlému
1074 Vys|       oblasti, nazývanej „pašalik“. ~Podebrad Jur – najprv správca (gubernátor)
1075 II |              boji pri Prešporku, kde podľahli synovia Svätoplukovi, zapadlo,
1076 II |        národov medzi všetkými života podmienkami také vznešené ako slnko
1077 II |          vlastnovoľne svoje krky pod podnož druhého poddávať, nečestné
1078 I  |          Celý čas žitia tvojho sa má podobať zámku, svojou slávou sa
1079 II |             k stolu mladý Stanislav, podoprie sa stojac pravicou o stôl,
1080 II |         všetko podstúpiť, že sa chce podrobiť vodcom v každom ohľade,
1081 II |          chce za kríž a národ všetko podstúpiť, že sa chce podrobiť vodcom
1082 III|               tvrdých tvárach, o ich podujatiach; ale medzi všetkými si ľud
1083 Vys|    postrachom, ale súčasne ochrancom Podunajska pred osmanskou záplavou.
1084 V  |            každý sa na svojom mieste podvihne, ako by im chcel v ústrety
1085 IV |        tomuto pokladu môjmu kvôli sa podvoľujem žiadostiam tvojim – ale
1086 Vys|                vicišpán, viceišpán – podžupan, zástupca zemanov v župe,
1087 Vys|            dehonestatio – potupenie, pohana. Crimen dehonestationis –
1088 II |         svojej. Tak sa mnohí poddali pohanom novoprišlým a sami bojovali
1089 II |     dakedajší kňaz jeho, ktorý mocou pohanov aziatských usadil sa na
1090 II |             leží neďaleko od Beckova pohanského, Aziatom slúžiaceho – ale
1091 II |              kresťanstvo, teraz, keď pohanský národ panstvo v Uhrách obdržal,
1092 III|            svojich verných a ostatky pohanských bojovníkov, ktorých mu na
1093 VI |            nevediac ako. A tu smutný pohľad zdesí šuhaja: starý Sviatoš
1094 I  |             nakochaj oko svoje v ich pohľade – naveky!“ ~Mládenec pozeral
1095 V  |           novinami prišlí, i nesmelo pohliadali dookola. ~„Čo nesiete nového?“
1096 IV |          naplnená, ostala spokojnou, pohliadla na Stanislava a hlasom tichým
1097 VII|     nešťastia, chcel ľútostivým okom pohliadnuť na následky činov ruských,
1098 VII|          krídlom svojím zem širokú a pohltila surmu nočnú, a bledý mesiac,
1099 IV |              sa potrhávala náruživým pohnutím, ruka sa pozdvihla a cez
1100 Vys|                insurekcia – vojenská pohotovosť zemianstva na obranu krajiny
1101 Vys|            Huňadiho synov. Po náhlej Pohrobkovej smrti SziIádi sa s vojskom
1102 Vys|            dal ho mladistvý Ladislav Pohrobok popraviť a mladšieho, Mateja,
1103 IV |           bude myseľ ich v zúfalstvo pohrúžená, a vy sa budete dívať na
1104 III|   slovenských. Kde prídeš, počuješ o pohyboch Trenčianskych; kde pozrieš,
1105 V  |            stav, keď už hádam všetci pohynuli, i pomyslel som si: I jeden
1106 IV |             veď ti jej viac netreba. Pôjdeme, chytiac sa za ruky, ta,
1107 IV |           ozbrojených mužov, Dlugoša pojímajúcich. Dlugoš ovesil hlavu a začal
1108 IV |         napraviť, čo v živote svojom pokazil, on musí pomáhať liečiť
1109 IV |          Dobre, nie tebe, ale tomuto pokladu môjmu kvôli sa podvoľujem
1110 IV |          ukrutne si zahrávať.“ ~„Daj pokoj, dieťa moje!“ odvetí Dlugoš. „
1111 Vys|          obranu krajiny a vnútorného pokoja, ale nie pre výboje za hranice. ~
1112 V  |              svojich, ktorí s mysľou pokojnou robili pevné hradby z pŕs
1113 IV |           synov vašich i s tisícerom pokolení budú vás preklínať, že ste
1114 VI |          teba, i prekliatie tisíceho pokolenia na teba!“ ~A vypustil dušu. ~
1115 VII|              Zašumte niekedy budúcim pokoleniam poručenstvo moje, i zahučte
1116 IV |           nie krv z ich krvi. Vy ste pokolenie odrodené, odštiepené. A
1117 IV |         žiadajú zhubu moju...“ ~„Len pokorenie a kajúcnosť žiadame, starec
1118 IV |        svojmu roditeľovi!“ ~„Nech sa pokorí a zmaže vinu svoju!“ ~A
1119 V  |              vodcom vašim, že keď sa pokoria, Dlugoš môže tomu, ktorý
1120 IV |             a spojenci moji,“ a vtom pokrčil plecom, „tí nech robia podľa
1121 I  |            trasľavé ruky o palicu, i pokrúti vážne hlavou a vypovie: ~„
1122 V  |            naše a naši ľudia živí?“ ~Pokrútili hlavami prišlí mužovia a
1123 II |          šumiacich horách, zhľadúval pokrvencov svojich a ich napomínal,
1124 II |           utratili i milú slobodu, i pokrvných a priateľov našich, kde
1125 IV |          posteli, kožami zveri divej pokrytej, a líce jeho horí, blesk
1126 II |           stojí dlhý, čiernym súknom pokrytý stôl; okolo neho vysoké
1127 IV |          zrak svoj na tvár dievčiny, pokýval hlavou a zasmial sa smiechom
1128 Vys|       rozhodly osudy Uhorska na vyše pol druha storočia. ~Ondrej,
1129 VII|          povrchnosti krvavočervených polí – vidno mládenca, tichým
1130 II |            zahrabaní a ich krv je po poliach prešporských rozstriekaná;
1131 Vys|        Pohrobka; Komorovský bol zasa Poliak. ~curiales – nariadenia
1132 VI |  prichádzajúceho. I zamračí sa krvou poliata tvár a pery sa otvoria hovoriac: ~„
1133 Vys|           Matiaša, potom jeho tesť. ~polmesiac – turecká bojová zástava
1134 Vys|            so žrďou, zakončenou hore polmesiacom a vejúcim konským chvostom. ~
1135 Vys|      husitských vojsk na Slovensku v polovici 15. storočia. ~kalpak –
1136 III|              oku. Oni pozrú na seba, položia ruku na srdce, ukážu najprv
1137 II |              sebe Stanislava, ktorý, položiac dva prsty na Písmo sväté
1138 Vys|           utrpelo tam spojené vojsko poľsko-uhorské zdrvujúcu porážku od Turkov.
1139 Vys|             aj sám kráľ Vladislav, v poľských dejinách zvaný „Varnenčík“. ~
1140 IV |          chceš vyslobodiť? Ty, čo si pomáhala oslobodiť otca svojho, aby
1141 IV |              svojom pokazil, on musí pomáhať liečiť rany, ktoré ľudu
1142 IV |            Trenčín, zachmúril, teraz pomaly k sebe prichádzať začína
1143 II |        hovoriť: ~„Mužovia slovenskí! Pominuly časy, kde sme si kedysi
1144 V  |              dal vyviesť zo zámku, s pomocou ženskou si ušiel – a čis’
1145 III|            dokola hádajúc, kde treba pomôcť, kde treba silu obrátiť,
1146 Vys|        svojom úteku do Prahy. Bál sa pomsty Michala Sziládiho, ujca
1147 V  |         časoch, kde jeden pád, jeden pomýlený krok všetky obete, všetko
1148 V  |             hádam všetci pohynuli, i pomyslel som si: I jeden človek,
1149 II |           chce byť údom jeho, nesmie pomyslieť, nesmie zatúžiť za ničím –
1150 I  |       Dolinou Váhu k hrdému Trenčínu ponáhľajú sa dvaja ľudia. Jeden mladý,
1151 III|              na svojom koni popredku ponáhľal sa k Váhu, a na pltiach
1152 III|          vidiac ich sa držiacich, sa ponavracaly a udrely dvojnásobným ohňom
1153 II |               že tam ležia ruky vaše poodtinané, že ste tam mnoho, všetko
1154 Vys|          mladistvý Ladislav Pohrobok popraviť a mladšieho, Mateja, ako
1155 Vys|               moháčsky pád –  osudná porážka uhorských vojsk Turkami
1156 III|      pohnutie zápalu na ich tvári; v porážke zas, alebo pri vypúšťaní
1157 Vys|             poľsko-uhorské zdrvujúcu porážku od Turkov. Padol v nej aj
1158 VII|           niekedy budúcim pokoleniam poručenstvo moje, i zahučte do duší
1159 III|           dní. Stanislav práve čakal posilnenie od Trenčína, ale teraz,
1160 III|      bojovníkov, ktorých mu na pomoc poslali siedmi vodcovia, dolu po
1161 II |           svojej pevnosti, rozosiela poslov po okoliach slovenských,
1162 III|             i menších čarovnou mocou pôsobí i na jeho spolubojovníkov,
1163 I  |         mládencove sa zažiaria, jeho postava narastie, jeho tvár sa vyjasní,
1164 I  |            zjaví sa tu i tu človek v postave proroka, ktorý šepce do
1165 IV |              vecí. Stanislav leží na posteli, kožami zveri divej pokrytej,
1166 Vys|             nad Turkami, stal sa ich postrachom, ale súčasne ochrancom Podunajska
1167 III|               i hýbu sa napredok ako posvätenci smrti, ktorí znajú žiť,
1168 V  |               konanie moje vždy bolo posvätené službe vašej!“ ~„Ale, Stanislav
1169 VII|            všetky rozkoše a radosti, posväti1i sa myšlienke mojej, myšlienke
1170 V  |          tichom behu žitia svojho sa posvätili službe rodov svojich, ktorí
1171 II |          všetok boží svet obetovať a posvätiť svojmu čistému, vysokému
1172 II |              otcov, ktorí rúbali ich posvätné háje, ktorí ich nútili zlorečiť
1173 III|         žalosti na ich obličaji, ani posvätnej rosy v ich oku. Oni pozrú
1174 IV |           ste šliapali ich nebo, ich potechu v starostiach, ich radosť
1175 V  |              o synovi svojom. Boh ťa poteš, Sviatoslav! Teraz odpovedaj,
1176 III|              preplavil sa na pltiach potíšku na druhu stranu, a ranné
1177 II |           Mládenec ešte nezná, čo ho potká v živote, on hľadí na všetko
1178 IV |           krv vlastnú a pomáhals’ ju potokmi vylievať, pomáhals’ jarmo
1179 IV |          celá naľakaná, vstúpi dnu a potrhane hovorí: ~„Skoro, poď, utekaj,
1180 IV |           padaly na Dlugoša, tvár sa potrhávala náruživým pohnutím, ruka
1181 II |             to jedno slovo ako iskra potrhlo. ~ „Ja som ti vyrátal sily
1182 IV |           sveta, budete opovrhnutí a potupení od všetkých národov až do
1183 Vys|          nariadenie. ~dehonestatio – potupenie, pohana. Crimen dehonestationis –
1184 Vys|     dehonestationis – zločin urážky, potupy. ~Galambovská pevnosť –
1185 II |           znaky si dávajúcich a hore Považím ukazujúcich. Len v isté
1186 III|               On očistil celú dolinu Považskú od Trenčína až po Dunaj
1187 II |         Potom sám spokojne a potichu povedá: ~„A či znáš, syn môj, zákony ,
1188 IV |               Stanislav vydýchnuc si povedal: ~„Mlč, starec šialený!
1189 II |           ale keď ju neprestojíš?“ ~„Povedali ste,“ zas odpovedá Stanislav, „
1190 III|           neodpovedal. ~„Ešte raz ti povedám: si v moci našej, rob, čo
1191 II |            nej vedieť!“ ~„To nesmieš povedať,“ zas odpovedá Trenčiansky, „
1192 V  |          ešte so smiechom vyslovil: „Povedzte vodcom vašim, že keď sa
1193 Vys|            išpán – župan, panovníkov poverenec v :župe (stolici), vymenovaný
1194 III|        vysokých Tatier až po Sávu sa povesť rozlietla o ich činoch,
1195 Vys|              Nového Mesta nad Váhom. Povesťami opradené sídlo vojvodu Ctibora
1196 I  |             takže sa zdá, ako by bol povesťou starovekosti, nám o činoch
1197 IV |              a on, ofúknutý studeným povetrím temnej chodby, po prvý raz
1198 V  |              Ja som nikdy nezameškal povinnosť svoju, nikdy som neodstúpil
1199 V  |              ako na vykonanie mojich povinností. – Ale súďte po zákone!“ ~„
1200 Vys|                    Vysvetlivky~aga – pôvodne veliteľ hradu, neskôr vojenská
1201 VII|         bledú tvár svoju v lištiacej povrchnosti krvavočervených polí – vidno
1202 I  |         myšlienke – myšlienke jednej povstalé!“ ~Starec sa naňho zadíva,
1203 Vys|            za hranice. ~insurgent –  povstalý zeman. ~išpán, hlavný išpán –
1204 III|              pokoji, s tichou mysľou povstávajú z ničoty svojej a vystupujú
1205 IV |        slávny súd. Stanislav sedí na povýšenom mieste, pri ňom ostatní
1206 II |             svojich a ich napomínal, povzbudzoval – k čomu nikto sa dozvedieť
1207 V  |              ktorý ich neozbrojených pozabíjal. Ja som sám divným spôsobom
1208 V  |             sám, ľudstvo jeho špatne pozabíjané, naše ostatné sily zlomené
1209 I  |             nežiješ krásnej prírode; pozajtre nesmieš viacej nasledovať
1210 IV |              otcov našich!“ ~,,O tom pozdejšie, mladý šuhaj!“ ~„Dlugoš,
1211 II |              oko; starci okolo stola pozdvihli ovislé, niekde v rozpomienkach
1212 II |        upadlý ľud náš nemôže sa ináč pozdvihnúť k hodnosti svojej, iba keď
1213 II |           mužovia múdri, myslíte, že pozdvihnutie ľudu nášho, vzkriesenie
1214 I  |        pozeral na okolie. Starec zas pozdvihol hlas: ~„Syn môj, zajtrajší
1215 II |              to lichotí pýche, že to pozdvihuje dušu jeho, keď vidí, že
1216 III|         Trenčíne sediace, s ľúbosťou pozeralo na svojho junáka, od neho
1217 III|          mužov, ktorí sa už po zraku poznali a v najväčšej tichosti bojovali
1218 III|            ligotavým svetlom svojím. Poznať ich môžeš ľahko medzi druhými,
1219 IV |               pozrel na ňu žalostným pozorom a vypovedal: ~„S Bohom ostaň,
1220 I  |            slov vidno premenu, možno pozorovať tajné pohnutie. ~„Pozri,
1221 III|               ktorá tak pekne svedčí pozoru mladému, keď sa ňou vyráža
1222 IV |            sa pannu, podal jej ruku, pozrel na ňu žalostným pozorom
1223 IV |         objavila sa na prahu paloty, pozrela veľkým uslzeným okom svojím
1224 III|          pohyboch Trenčianskych; kde pozrieš, uvidíš namáhanie sa junákov
1225 III|        posvätnej rosy v ich oku. Oni pozrú na seba, položia ruku na
1226 II |          nechce takých obetí, ako my požadujeme. My známe, že Boh vštepil
1227 I  |         starovekosti, nám o činoch a prácach predkov rozprávajúcou. Mládenec
1228 II |     kresťanov a v nevedomosti svojej pracoval mocnou rukou proti životu
1229 VI |               starý Sviatoš sa kýva, pracuje, ale rana meča nepriateľského
1230 VI |              medzi kopami nepriateľa pracujú. Ale silný mládenec seká
1231 IV |       krásneho slnca, objavila sa na prahu paloty, pozrela veľkým uslzeným
1232 Vys|             sebou na svojom úteku do Prahy. Bál sa pomsty Michala Sziládiho,
1233 III|            slobodou, za vydobudnutím práva. A často na poli bitky,
1234 V  |              po zákone!“ ~„Hovor, či pravda, žes’ dal času Dlugošovi
1235 IV |       úsmechom zamumlal: „Nespomôže, pravdaže, nespomôže,“ a pozdvihnúc
1236 II |         získať si môže, čo je veľké, pravdivé, vznešené. Tak to bolo i
1237 II |            budúcnosť nezatracuje.“ ~„Pravdu máš!“ ozve sa Milota. „My
1238 II |       presvedčenie, neprijíma odrazu pravdy, hoc aké spasiteľné, lebo
1239 III|              budúcich dní. Stanislav práve čakal posilnenie od Trenčína,
1240 II |        Stanislav, podoprie sa stojac pravicou o stôl, premeria mládeneckým
1241 VI |            meno jeho ako iskra hromu prebehne a zbúra veľké, silné stavanie. ~
1242 VI |             ktoré ono, hoc ako bije, preboriť nemôže. Vysoká je veža pyšného
1243 I  |         tokom ich napomína k životu, prebudeniu. Kto vyskúma jeho vôľu?
1244 I  |        veleslávni, ľudstvo ku svetlu prebúdzajúci. ~Dolinou Váhu k hrdému
1245 IV |             mojich a chcú ma odviesť preč od teba, ty ruža staroby
1246 I  |            na otca svojho a v tmavom predčutí mimovoľne pozeral na okolie.
1247 I  |               nám o činoch a prácach predkov rozprávajúcou. Mládenec
1248 II |              v rozpomienkach na časy predošlé sa túlajúce hlavy; celé
1249 IV |           tom jednom človeku šťastná predošlosť ozývala k synom nešťastlivým.
1250 VII|       preukázaná prevýši všetky viny predošlosti a zahladí ich pamiatku.
1251 II |        spomínal? Nejdem spomínať čas predošlý a terajší, nejdem vám rozkladať
1252 I  |              syn môj, že si dorástol predsavzatiu svojmu, že nepodľahnú mladé
1253 II |             žaloby, naše túžby, naše predsebavzatia: bo vy sami dobre znáte,
1254 I  |            čarovná žiara obtočovala, prehovorí: ~„Otče, syn tvoj zabudne
1255 II |             tomto synovi chcem niečo prehovoriť prv, ako by ste niečo uzavreli.“ ~„
1256 IV |             otec dnes naschvál bitku prehral, aby vás prilúdil na Beckov;
1257 I  |             tvoj zabudne na všetko – prekľaje každý  cit, každé pomyslenie
1258 VI |              nás všetkých na teba, i prekliatie tisíceho pokolenia na teba!“ ~
1259 IV |           nich všetku zlosť sveta, i prekliaty si od otcov našich!“ ~,,
1260 IV |          tisícerom pokolení budú vás preklínať, že ste ich vy zatratili
1261 III|       zástupy, návalom nepriateľským prelomené, ustupovaly a v neporiadku
1262 II |            sa nové sily v ustavičnej premene; slabý vyrastá v silného
1263 I  |             vo zvuku jeho slov vidno premenu, možno pozorovať tajné pohnutie. ~„
1264 IV |              Milena pozdvihla oko, i premerala Stanislava od hlavy do päty
1265 II |              stojac pravicou o stôl, premeria mládeneckým okom prísedníkov
1266 IV |             to, urob mu to, ked’ nie preňho, mne kvôli mládenec jarý!“
1267 IV |           žalostné, smutné myšlienky preniknú prsia tvoje, rozpamätaj
1268 II |            trasavým z pŕs zúžených a preniknutých svätosťou okamženia vyvolá: ~„
1269 III|             a na pltiach Dlugošových preplaviac sa na druhú stranu, prišiel
1270 III|              svoje sily v čas nočný, preplavil sa na pltiach potíšku na
1271 IV |            láske k starému otcovi ho prepustíš – a on vám nič viac neuškodí
1272 VI |             radšej, hoc ich je málo, preraziť nepriateľské rady, ako by,
1273 IV |         stole horí, blyskot očú jeho preráža; hneď vstane a počúva, ako
1274 II |         zdalo sa mu až do samej duše prerážať, a predsa i nekonečnou dôverou
1275 IV |              tvojmu hospodáreniu, už prestane zlopovestné zúrenie tvoje
1276 II |             šťastný je, kto ju stále prestojí.“ ~„Ja ju prestojím.“ ~„
1277 II |             stále prestojí.“ ~„Ja ju prestojím.“ ~„Dobre, syn môj; ale
1278 II |             svoje – hoc aké bludné – presvedčenie, neprijíma odrazu pravdy,
1279 V  |               Všetci zahynuli, a nás preto nechali pri živote, aby
1280 II |             a od všelijakých nerestí pretrpených obelela, sa vyniesla nad
1281 VII|              jedna veľká služba rodu preukázaná prevýši všetky viny predošlosti
1282 VII|         veľká služba rodu preukázaná prevýši všetky viny predošlosti
1283 II |              a ich krv je po poliach prešporských rozstriekaná; teraz nemám
1284 II |        Trenčiansky pozerá po svojich priateľoch, ktorí sa nezdajú byť ani
1285 II |        oznamuje zprvu len najbližším priateľom a potom druhým, ktorí však
1286 II |          milú slobodu, i pokrvných a priateľov našich, kde sme stratili
1287 VI |              kosia okolo seba, druhí pribúdajú i natískajú hŕstku smelých
1288 II |    mladistvom ohňom svätým, a on sám prichádza, odrastený bujný junák,
1289 VI |         zhliadne syna svojho, k nemu prichádzajúceho. I zamračí sa krvou poliata
1290 IV |       zachmúril, teraz pomaly k sebe prichádzať začína i vypovie: ~„Dobre,
1291 Vys|           smrti SziIádi sa s vojskom pričinil o to, aby bol zajatý Matiaš
1292 VI |            seba, nevediac ani ako, a príde ku spojencom svojim, zas
1293 III|            údoliach slovenských. Kde prídeš, počuješ o pohyboch Trenčianskych;
1294 Vys|          veľkej časti husitskí Česi, pridržiavajúci sa prijímania „pod obojím“,
1295 II |            sily našej?“ ~A po celej  priestrannej  palote sa ozvalo jednohlasné,
1296 II |           Stanislav, „že najmenšieho priestupku odmena je smrť!“ hodil hlavou
1297 IV |       osinely na čele i vírily sa na priezračnej koži, oči sa skryly pod
1298 VI |              či je pekne pripravené, prihladené. A trenčianski junáci sa
1299 I  |              od mladosti, nuž by som prijal otázku tvoju, ale takto
1300 II |           vám a pýta vás, aby ste ho prijali do svojho spolku bratov
1301 II |      panovania slovenského prinútení prijať kresťanstvo, teraz, keď
1302 I  |              svätý, od otcov tvojich prijatý? Vidíš, syn môj, to sú tie
1303 Vys|              Česi, pridržiavajúci sa prijímania „pod obojím“, ktorého symbolom
1304 IV |             hlasom a päsťami si tvár prikrývajúc, vypovedal: ~„Och, kebys’
1305 IV |      naschvál bitku prehral, aby vás prilúdil na Beckov; teraz tajnými,
1306 II |             za panovania slovenského prinútení prijať kresťanstvo, teraz,
1307 IV |              ani búrky mnohých rokov prinútiť nemohli?! „ ~„Nerúhaj sa,
1308 II |              sa tu sišli, aby sme si pripomneli dni tie, kde sme padli,
1309 VI |       strieborného Váhu, či je pekne pripravené, prihladené. A trenčianski
1310 II |            na to, čo sa nesrovnáva s prísahou jeho. ~Keď bolo dokončené
1311 II |            kríž Ukrižovaného, složil prísahu, že sa všetkého odrieka
1312 II |            premeria mládeneckým okom prísedníkov stola i hovorí: ~“Mužovia
1313 V  |              keď vody nemáte, smädom prisilí; ale ak sa poddáte, môžu
1314 I  |       odpovedi jeho nič vážneho, nič prísneho nebolo. ~„A znáš ty, syn
1315 III|          čelo, tvár jeho je zrkadlom prísnosti, ktorá tak pekne svedčí
1316 IV |        počula tichý, nenáruživý, ale prísny, až dušu párajúci hlas Stanislava,
1317 II |           slávy veľkomoravskej!“ ~Tu pristúpi bližšie k stolu mladý Stanislav,
1318 IV |            päty v jednom okamžení, a pritú1iac sa k otcovi Dlugošovi, povedala
1319 IV |               k svojim národovcom sa pritúlili a vlastnej krvi sa neodcudzovali,
1320 IV |              vinu svoju a dobrovoľne priviedol spojencov svojich k tomu,
1321 III|        Dlugoš na Beckove ešte stojí, privinujúc k sebe ostatky svojich verných
1322 IV |       tajnými, vám neznámymi vchodmi priš1i jeho spojenci hore a vraždia
1323 IV |          premožený, dal sa viesť, až prišli k otvoru tajnému. Tu vtislo
1324 I  |       prírodou. Buďte pochválení, vy proroci veleslávni, ľudstvo ku svetlu
1325 I  |             tu i tu človek v postave proroka, ktorý šepce do ucha ľuďom,
1326 IV |            mi o tom.“ ~„Ale ťa smiem prosiť o milosť, smiem dúfať, hľadiac
1327 III|         trenčianskych obtáča. Vtom z prostriedku vznesie dohora hlavu Stanislav,
1328 III|             srdce, ukážu najprv hore prstom do neba, alebo v tú stranu,
1329 II |      Stanislava, ktorý, položiac dva prsty na Písmo sväté a potom na
1330 III|        junákov, ako keď sa rozohnatý prúd vĺn morských roztrieska
1331 III|           krv udrela, i vydychovanie prudké svedčí o namáhaní jeho celej
1332 III|          Ľudstvo Dlugošovo kričí a v prudkej surme sa rúti na hŕstku,
1333 II |        synovi chcem niečo prehovoriť prv, ako by ste niečo uzavreli.“ ~„
1334 VI |             ich múry prsia mládeže. ~Prvé sa vylialo slnce na dolinu
1335 VI |             železné čapy, i vytrhnúc prvému strážnikovi ťažký meč z
1336 IV |             ženská, ktorá, uchvátená prvým pocitom a bolesťou, si rady
1337 VI |             keď sa raz vo meno božie pustili do bojov verejných, mali
1338 II |           znať musíte, že to lichotí pýche, že to pozdvihuje dušu jeho,
1339 II |          rečiach jeho vidno starobu, pýchou nadchnutú nad svojou cenou
1340 II |       odrastený bujný junák, k vám a pýta vás, aby ste ho prijali
1341 II |            dlho– dlho naň pozerajúc, pýtal sa ho: ~„A či si už, syn
1342 IV |      mládenec jarý!“ zodvihnúc ruky, pýtala Milena Stanislava. ~„Nech
1343 I  |              zámku, svojou slávou sa pýšiacemu, brániacemu slobodu, nevinu,
1344 VI |      preboriť nemôže. Vysoká je veža pyšného Trenčína a na nej oddiely
1345 II |            sišlo sa mnoho ľudstva na pyšnom Trenčíne. Starcov viacej
1346 IV |            kajúcnosť žiadame, starec pyšný!“ zavolá Stanislav. ~„Vďaka,
1347 Vys|             regalium ... et omnibus, quorum interest – mocou tejto kráľovskej
1348 III|         Trenčiansky, ktorý býval i v rade, i na boli bitky vodcom,
1349 VI |            splnil. ~A na Trenčíne sa radia už včasne ráno, Čo majú
1350 VI |               za mnou!“ ~I ozvali sa radostné hlasy „Stanko, Stanko“,
1351 VI |     trenčianski junáci sa vlomili do radov Dlugošových, i nastala strašlivá
1352 IV |            svojho, i útlym, snehovým ramenom svojím odhŕňala ozbrojených
1353 VI |        Sviatoš sa kýva, pracuje, ale rana meča nepriateľského rozštiepi
1354 IV |         uvaľovať na ľud vlastný, ako raňajšia zora čistý, ako prvý kvet
1355 VI |        svetla kraje svoje. Ale sotva raňajšie slnce najvyššie vrcholce
1356 VI |              i rozoznáva v brieždení raňajšieho svetla kraje svoje. Ale
1357 III|           potíšku na druhu stranu, a ranné vychádzajúce slnce sa zablyslo,
1358 I  |             krásny, utešený ako tvár rannej zore, ako tvár krásnej prírody
1359 VI |          Trenčíne sa radia už včasne ráno, Čo majú robiť.I umienili
1360 II |               so mnou spriatelených, rátať môžeš!“ ~„Znám!“ ozve sa
1361 II |             zásluhy a obete sú tisíc ráz väčšie ako vaše; a vy teda,
1362 V  |            sklamanému, a hovoriť zlé reči o synovi svojom. Boh ťa
1363 II |         hlasom, ale dôrazne, takže v rečiach jeho vidno starobu, pýchou
1364 IV |          široký meč, úsmešným hlasom rečie: ~„No, poď, abys’ mala zásluhu
1365 Vys|                medio harum literarum regalium ... et omnibus, quorum interest –
1366 Vys|              kráľa r. 1458. ~Mathias rex – krár Matiaš. ~Matiaš,
1367 II |        Sviatoš a hovorí potichu, ale rezko, slabým hlasom, ale dôrazne,
1368 I  |        svojich, šumote hôr, v hučaní riek, vo svetle slnečnom, v ligotaní
1369 IV |      nespomôže,“ a pozdvihnúc hlavu, riekol: „Rob, čo chceš; ja neodpovedám
1370 VII|            nadarmo časy lepšie, i vy rieky bystrotoké i vy hrady staroveké,
1371 Vys|            Pre dvorné intrigy, že si robí nároky na uhorský trón,
1372 VI |              sklepov jednotlivé izby robiacich. A v jednej z týchto komôr
1373 V  |              ktorí s mysľou pokojnou robili pevné hradby z pŕs svojich
1374 II |          nemohol – lebo sa to všetko robilo tajne, skryte, potichu.
1375 II |            utekajú jeden za druhým a rodia sa nové sily v ustavičnej
1376 II |              starec, „znáš, na koľko rodín, so mnou spriatelených,
1377 V  |            od mladi napájal láskou k rodinám svojim, i vychovával ho
1378 IV |           nenávisťou neotupovali cit rodinný, do ktorého keď sa raz doň
1379 V  |     nepomyslel nikdy na inšie ako na rodinu moju. Ale staň sa vôľa vaša!“ ~
1380 IV |             ľúbosť dieťaťa ku svojmu roditeľovi!“ ~„Nech sa pokorí a zmaže
1381 Vys|           kráľ: – vládol v Uhorsku v rokoch 1205 - 1235. ~Osman aga – 
1382 Vys|              na brehu Čierneho mora. Roku 1444 utrpelo tam spojené
1383 I  |             suché zatiahlo sa slabou rosou, krok jeho zastal a prsia
1384 III|              obličaji, ani posvätnej rosy v ich oku. Oni pozrú na
1385 II |             jednoduchý život národa, rovnakosť ľudu si nevedela vytvoriť
1386 V  |              zhynuly, vaše nádeje sú rozborené, vaše namáhania nanivoč
1387 II |        všetko stratil: moje zámky sú rozbúrané, moje imanie medzi nepriateľov
1388 II |             imanie medzi nepriateľov rozdelené, moji piati synovia ležia
1389 VI |           malú chvíľu sú rozprášené, rozdrobené pluky Dlugošove, ktorého
1390 III|            Dlugošovho? Roztrieskané, rozhádzané, a ich vodca pozerá zpod
1391 Vys|              Dunaji) r. 1526, kde sa rozhodly osudy Uhorska na vyše pol
1392 III|           odporné strany, ktoré maly rozhodnúť osudy budúcich dní. Stanislav
1393 II |       Sviatoš pozerá so zaľúbením na rozhorleného, pyšne si vedúceho syna. ~
1394 II |       predošlý a terajší, nejdem vám rozkladať utlačenie a hanbu našu,
1395 VII|         všetko mámenie sveta, všetky rozkoše a radosti, posväti1i sa
1396 II |              slúžiaceho – ale tam sa rozličné veci kujú. Budem o nich
1397 III|         ktorého líca zahoria ohňom v rozličných obratoch šťastia, bo on,
1398 III|          Tatier až po Sávu sa povesť rozlietla o ich činoch, o ich kamenno–
1399 III|    trenčianskych junákov, ako keď sa rozohnatý prúd vĺn morských roztrieska
1400 II |              prsiach mládencových, i rozohňuje sa duša jeho vidiac, že
1401 II |           viacej vo svojej pevnosti, rozosiela poslov po okoliach slovenských,
1402 VI |             dolu Považskou dolinou i rozoznáva v brieždení raňajšieho svetla
1403 IV |      myšlienky preniknú prsia tvoje, rozpamätaj sa na Stanislava!“ ~S tým
1404 II |             Mužovia slovenskí! Vy sa rozpamätáte na dni voľnosti našej, vy
1405 II |           pozdvihli ovislé, niekde v rozpomienkach na časy predošlé sa túlajúce
1406 III|              všetkými si ľud najviac rozpráva o mládencovi, ktorý medzi
1407 I  |             činoch a prácach predkov rozprávajúcou. Mládenec sa ohliada po
1408 V  |             plecom. ~Po malej chvíli rozprával ďalej: ~„Všetci zahynuli,
1409 II |              veci kujú. Budem o nich rozprávať. ~Na deň pádu synov Svätoplukovych
1410 VI |         pešiakov, a o malú chvíľu sú rozprášené, rozdrobené pluky Dlugošove,
1411 III|              môžu pod zámkom jeho sa rozprestierajúcich spojencov Stanislava, a
1412 III|              mora trčiacej skaliny a rozprúdi sa v tisícich klobúčkoch
1413 II |              po poliach prešporských rozstriekaná; teraz nemám nikoho na svete,
1414 III|              vlny vojska Dlugošovho? Roztrieskané, rozhádzané, a ich vodca
1415 VI |           zahvižďal úzkym okienkom i rozvial vlasy jeho do letu; a väznený
1416 III|               že ich silnejší vietor rozviať môže do všetkých uhlov sveta,
1417 II |      všetkých srdcia, v prvom svojom rozšírení sa mnohým vtískalo, takže
1418 VI |             dosiaľ za sväté držal? I rozšírili sa prsia mládencove, vietor
1419 III|            vojsko, že nemá miesta sa rozšíriť a naťahovať kuše i vysielať
1420 III|              Bulharsku panstvo svoje rozširujúci. Sviatoslav myslel, aby
1421 VI |             rana meča nepriateľského rozštiepi šišak i hlavu, a slabý,
1422 II |        rúcali bohov ich otcov, ktorí rúbali ich posvätné háje, ktorí
1423 VI |     Dlugošových, i nastala strašlivá rúbanica; jedni kosia okolo seba,
1424 VI |           junákov trenčianskych, ale rúbu mečom, šliapu koňmi pešiakov,
1425 II |      odstúpili od tých, ktorí kedysi rúcali bohov ich otcov, ktorí rúbali
1426 II |         zanechajúc vieru starodávnu, rúhali sa horlivosti vzývajúcich
1427 Vys|             a mladšieho, Mateja, ako rukojemníka odvliekol so sebou na svojom
1428 VII|              obraz boží stvorený rod ruský vyhladzúvajú nevediac, čo
1429 VII|         pohliadnuť na následky činov ruských, čo v slepote svojej a nenávisti
1430 III|           kričí a v prudkej surme sa rúti na hŕstku, ktorá teraz v
1431 III|          Trenčína, ale teraz, vidiac rútiaceho sa nepriateľa, dal zatrúbiť,
1432 III|             i bol útok druhý, a vždy rútiaci sa zástup Dlugošov odfrkol
1433 II |            sväté, ako hovoria, rukou samého Metoda napísané, a pri nej
1434 II |         spočinulo, zdalo sa mu až do samej duše prerážať, a predsa
1435 II |           dopustiť nechcete, aby ono samo seba donieslo na obeť tomu,
1436 Vys|         volený na vedenie zemianskej samosprávy v župe. ~ ~
1437 II |        nevyhasly ešte iskry túžob za samostatnosťou v srdciach všetkých synov
1438 II |            našom máme do týchto čias samých mužov, bo sme nikoho tvrdými
1439 Vys|        zástupca zemanov v župe, nimi samými volený na vedenie zemianskej
1440 III|             Od vysokých Tatier až po Sávu sa povesť rozlietla o ich
1441 IV |             pekná, junácka, a nie je schopná nízkosti – a nízkosť je
1442 IV |             sa ovesiac na ruky jeho, schytila lampu so stola a ťahala
1443 II |            len pošepky jeden druhému sdeľujúci, aby nás ani zradné vetry
1444 III|            starešinstvo, na Trenčíne sediace, s ľúbosťou pozeralo na
1445 II |             ako trón, a na nej vidno sedieť Ďorďa Trenčianskeho. Pred
1446 Vys|            kráľ: –  zvaný Korvín, zo sedmohradského rodu Huňadovcov, vládol
1447 VI |          pracujú. Ale silný mládenec seká okolo seba, nevediac ani
1448 Vys|            hradné zrúcaniny v okrese Senickom, kedysi mocný hrad Matúša
1449 I  |          starý, s bradou šedivou, so shrbeným starobou chrbtom, takže
1450 V  |         slovo „smrť“ sa ozvalo celým shromaždením. ~„Smrť,“ vypovedal starý
1451 II |              A potom, obrátiac sa ku shromaždeniu, opýta sa: ~„Čo vy myslíte,
1452 VI |        Dozvieš sa všetko tam, kde sa sídeme spolu – s Bohom!“ ~Spodná
1453 Vys|            Váhom. Povesťami opradené sídlo vojvodu Ctibora v 15. storočí. ~
1454 II |          kedy sa všetci pri Trenčíne sídu a ako si budeme počínať.“ ~„
1455 III|          ktorých mu na pomoc poslali siedmi vodcovia, dolu po Uhorsku
1456 VI |              biela klesá, ako vreští sila nepriateľská. Či máš tým
1457 Vys|              snemy pod šírym nebom. ~Siládi, Sziládi – viď Lacko Huňadi. ~
1458 III|          všetkých; nazdať sa, že ich silnejší vietor rozviať môže do všetkých
1459 V  |                A Sviatoslav smraštil sivé obrvy, oči ako dva bodáky
1460 II |            vetry nepočuly, sme sa tu sišli, aby sme si pripomneli dni
1461 II |           hlavu, v ktorej by sa boly sjednotily sily národné.S druhej strany
1462 Vys|            zrúcaniny hradu na strmej skale neďaleko Nového Mesta nad
1463 III|              končiar z mora trčiacej skaliny a rozprúdi sa v tisícich
1464 III|           zástup Dlugošov odfrkol od skalistých pŕs trenčianskych junákov,
1465 VI |            neslávne čakať na istotnú skazu. Málo dobrých, jednou myšlienkou
1466 IV |            nepotrebujem nikomu počty skladať. Rob so mnou, čo chceš.“ ~„
1467 V  |           otcovi, v nádejach svojich sklamanému, a hovoriť zlé reči o synovi
1468 VI |              a na nej oddiely viacej sklepov jednotlivé izby robiacich.
1469 IV |            premyslenie; môže byť, že skloním krk svoj pred Bohom tvojím,
1470 II |          starý Sviatoš pozerá po ich sklopených očiach. ~Oprúc hlavu o ruku,
1471 IV |          skoro!“ ~Ako splašený jeleň skočil Stanislav ku dverám,otvoril
1472 III|           namáha ako ruka nepriateľa skoliť, i tvár, do ktorej krv udrela,
1473 IV |            od všetkých národov až do skonania sveta, a duše synov vašich
1474 IV |            párajúci hlas Stanislava, skríkla a ako splašená srna letela
1475 IV |           neponáhľal sa utekať, ale, skrižujúc ruky na prsiach, oprel zrak
1476 IV |             priezračnej koži, oči sa skryly pod stiahnuté obočia, takže
1477 II |              to všetko robilo tajne, skryte, potichu. A nikto to nevyzradil,
1478 IV |               tmavé nepojaté túžby v skrytosti pŕs svojich chovajúca, zdala
1479 II |              za dávnych časov, teraz skrytý viacej vo svojej pevnosti,
1480 II |            podávali; teraz sa musíme skrývať a zavierať po pevných hradoch,
1481 II |              do najhlbších tajomných skrýš duše!“ ~„Na Dlugoša, na
1482 VII|  vyhladzúvajú nevediac, čo robia – i skúpal bledú tvár svoju v lištiacej
1483 IV |            raz sa spamätal, a vidiac skutočnosť, uhliadnuc pred sebou trasúcu
1484 II |             najväčší oheň, najväčšia skúška pre človeka – a šťastný
1485 II |              znáte, že my predtým sa skvejúci, teraz upadlí, predtým slávni,
1486 I  |         trasú, oko suché zatiahlo sa slabou rosou, krok jeho zastal
1487 II |           hovorí potichu, ale rezko, slabým hlasom, ale dôrazne, takže
1488 IV |           musíš vedieť, že pomsta je sladká bohom – a pomsta tá sa vyplnila,
1489 I  |          nikdy nepocítivšiemu, čo je sladkosť žitia, čo je krása prírody,
1490 II |          nikto to nevyzradil, iba ak slávik v piesni svojej, ktorý v
1491 V  |            ich viacej! Oni nezhynuli slávne na poli bitky, ale zradou
1492 II |      skvejúci, teraz upadlí, predtým slávni, slobodní, teraz utlačený,
1493 V  |                      V.~Na Trenčíne, slávnom zámku, je známa palota,
1494 I  |             má podobať zámku, svojou slávou sa pýšiacemu, brániacemu
1495 I  |               čo je láska a šťastie. Slávu si môžeš vydobyť, ale nikdy
1496 VII|         následky činov ruských, čo v slepote svojej a nenávisti ten pekný,
1497 I  |             v hučaní riek, vo svetle slnečnom, v ligotaní zore, vo tmách
1498 II |        podmienkami také vznešené ako slnko medzi nebeskými hviezdami.
1499 I  |              deň urobí koniec tvojej slobode; ja ti nič zakryť nechcem.
1500 I  |             hynie. Jeho duša je taká slobodná vo svojej obrazotvornosti,
1501 II |              časy, kde sme si kedysi slobodne ruky na stráňach našich
1502 IV |            na premyslenie, nechaj ma slobodného do toho času na Beckove.“ ~„
1503 II |              upadlí, predtým slávni, slobodní, teraz utlačený, v hanbe
1504 III|              nepreniká, len túžba za slobodou, za vydobudnutím práva.