1205-liha | listi-ozval | ozvu-slobo | slov-vymoc | vymoh-zupan
Cap.
1505 I | opýta, ale vo zvuku jeho slov vidno premenu, možno pozorovať
1506 III| spolubojovníkov, ktorí, tými slovami, ako by železom odetí, vystupovali,
1507 IV | si ty vydala smrti nádeju Slovenska!“ ~„Stanislav, Stanislav!
1508 II | Svätoplukovi, zapadlo, onemelo Slovensko: lebo národ, zčiastky utlačený,
1509 II | zas do zabudnutia pádom slovenským. Za vrchstolom sa vypína
1510 III| jediný medzi známymi bratmi slovenskými, ktorého líca zahoria ohňom
1511 II | ja chcem a chcem vstúpiť, složiac akékoľvek sľuby, do spolku
1512 II | potom na kríž Ukrižovaného, složil prísahu, že sa všetkého
1513 II | chvíľu za ciele naše hlavu složiť a umierať?“ ~„Znám!“ bola
1514 VI | dorážajúci. ~Dlugoš, čo sľúbil, to splnil. ~A na Trenčíne
1515 II | mužov, bo sme nikoho tvrdými sľubmi nezaväzovali k udržovaniu
1516 V | vypovedal: ~„A čo mu zákon sľuboval za najmenšie prestúpenie?“ ~
1517 VII| Jeden veľký čin, jedna veľká služba rodu preukázaná prevýši
1518 II | Beckova pohanského, Aziatom slúžiaceho – ale tam sa rozličné veci
1519 II | slovenského, lebo mohli zase slúžiť svojim bohom, zas im mohli
1520 II | syna, a ten je napájaný slzami nad pádom naším, je chovaný
1521 VI | zatriasla, z očú sa mu dve veľké slzy vytisli, zohol sa, pobozkal
1522 V | poddať sa, keď vody nemáte, smädom prisilí; ale ak sa poddáte,
1523 IV | plačte, vzdychajte, my sa vám smejeme, i bohovia sa vám smejú,
1524 IV | smejeme, i bohovia sa vám smejú, bo ked’ ste nad tými, čo
1525 II | umierať?“ ~„Znám!“ bola smelá odpoveď. ~Potom Trenčiansky
1526 IV | rady dať nevie, nestratila smelosti, ale, ako by nekonečnou
1527 VI | pribúdajú i natískajú hŕstku smelých odvážlivcov. ~A najjunáckejší
1528 III| znaku bojazlivosti pred smrťou alebo nebezpečenstvom, tak
1529 VII| ich rúk: ale predsa všetci smútia, bo nemajú na celom šírom
1530 VI | VI.~Smutno je vidieť zhasínajúcu silu
1531 VI | zas len nevediac ako. A tu smutný pohľad zdesí šuhaja: starý
1532 IV | to len výtvor pobúrených smyslov. Ale zrazu zajajká niekto
1533 I | ešte všetky túžby, všetky snahy mladosti! A tys’ taký mladý,
1534 IV | náručia otca svojho, i útlym, snehovým ramenom svojím odhŕňala
1535 Vys| konským chvostom. ~rákoš – snem, shromaždenie, nazvané tak
1536 Vys| Pešti, kde bývaly kedysi snemy pod šírym nebom. ~Siládi,
1537 III| ktorým Beckov vojvodil, sobral svoje sily v čas nočný,
1538 VI | neuteká, ale letí letom sokola na pole bitky. ~Ale tu ani
1539 IV | mládenca, pred ktorým stojíš, a soznáš, že srdce jeho nie je tvrdé,
1540 IV | temnej chodby, po prvý raz sa spamätal, a vidiac skutočnosť, uhliadnuc
1541 I | Vidíš, ako sa šliape znak Spasiteľa, kríž svätý, od otcov tvojich
1542 II | neprijíma odrazu pravdy, hoc aké spasiteľné, lebo sa to len dlhými bojmi,
1543 II | nenaloží.“ ~„Ked’ je to pre spásu našu, jeho vôľa bude i mojou.“ ~„
1544 IV | Stanislava, skríkla a ako splašená srna letela do náručia otca
1545 IV | otvor, skoro, skoro!“ ~Ako splašený jeleň skočil Stanislav ku
1546 VI | Dlugoš, čo sľúbil, to splnil. ~A na Trenčíne sa radia
1547 VI | sídeme spolu – s Bohom!“ ~Spodná čeľusť sa mu zatriasla,
1548 III| mládencovi, ktorý medzi spojencami svojimi najviac vyniká,
1549 VI | nevediac ani ako, a príde ku spojencom svojim, zas len nevediac
1550 Vys| mora. Roku 1444 utrpelo tam spojené vojsko poľsko-uhorské zdrvujúcu
1551 III| myslel, aby sa najprv všetko spojenie Dlugošovi odseklo a aby
1552 IV | A že sme sa my s cudzími spojili? Oj, keď vám je ťažko teraz
1553 IV | utlačovanie, nám bolo ťažšie spojovať sa s cudzími. Ale musíš
1554 II | tamtomu odhodlaní. Potom sám spokojne a potichu povedá: ~„A či
1555 IV | celému svetu naplnená, ostala spokojnou, pohliadla na Stanislava
1556 II | viacej ako mládencov. Ruky si spoločne podávajú a stúpajú hore
1557 III| strana vedela, že je to spolok „bratov slovenských“. Od
1558 VI | všetko tam, kde sa sídeme spolu – s Bohom!“ ~Spodná čeľusť
1559 III| čarovnou mocou pôsobí i na jeho spolubojovníkov, ktorí, tými slovami, ako
1560 II | naším; i načo by som vám to spomínal? Nejdem spomínať čas predošlý
1561 I | nemáš začo, a i tak mi spomôcť nemôžeš. Pozri na to zapadajúce
1562 V | A čo by som ja už bol spomohol?“ smutne hovorí Stanislav. „
1563 III| visiacu, zatrúbil po svojom spôsobe, most sa spustil a ľud Stanislavov
1564 V | pozabíjal. Ja som sám divným spôsobom sa vymohol; dcéra Dlugošova
1565 III| smútku, ani ohňa radosti spozorovať nemožno – i hýbu sa napredok
1566 Vys| nedospelého Ladislava Pohrobka spravoval Uhorsko ako správca. „Starý
1567 II | na koľko rodín, so mnou spriatelených, rátať môžeš!“ ~„Znám!“
1568 III| svojom spôsobe, most sa spustil a ľud Stanislavov stúpal
1569 IV | starý Dlugoš. Oslobodili mu sputnaté údy. ~„Dlugoš,“ ozve sa
1570 V | dookola. ~„Čo nesiete nového?“ spýta sa Sviatoš. „Ako stoja veci
1571 V | chcel v ústrety letieť i spýtať sa ich, čo sa stalo, kde
1572 I | tvoju, ale takto načo ,sa ma spytuješ? No však uvidíš.“ ~„Syn
1573 III| a v neporiadku utekaly, srazilo sa v malú hŕbočku tých niekoľko
1574 II | že Boh vštepil lásku do sŕdc našich, aby sme ňou život
1575 V | zatratil každý cit útly v srdci svojom, ktorý by v najmenšom
1576 IV | skríkla a ako splašená srna letela do náručia otca svojho,
1577 II | človeka – a šťastný je, kto ju stále prestojí.“ ~„Ja ju prestojím.“ ~„
1578 IV | Stanislava. ~„Nech sa vám stane!“ bola odpoveď. ~* ~Búrlivá,
1579 IV | sa triasť na celom tele; Stanislavova tvár sa vyhladila, obledla,
1580 III| svojim. ~I stal sa krik. Rady Stanislavove zvučaly tichým, tajomno–
1581 V | dnu vstúpia dvaja z ľudu Stanislavovho z Beckova. Celé shromaždenie
1582 VII| ich pamiatku. Tak sláva Stanislavovi – on nech vás vedie, a hoc
1583 VI | bozkávať začalo, napälo sa oko Stanislavovo ako orla, za korisťou bažiaceho,
1584 V | čistý pevne sa ozýva: ~„Starcovia slovenskí! Vaše vojská zhynuly,
1585 IV | trasú sa pred kliatbou starcovou, tí, ktorí takí nepohnutí,
1586 V | vidieť s hlavou svesenou starého Sviatoša. Iní sedia okolo
1587 IV | matku; a kvôli mojej láske k starému otcovi ho prepustíš – a
1588 I | bradou šedivou, so shrbeným starobou chrbtom, takže sa zdá, ako
1589 II | takže v rečiach jeho vidno starobu, pýchou nadchnutú nad svojou
1590 IV | odviesť preč od teba, ty ruža staroby mojej, abys’ i ty nevinná
1591 II | sa horlivosti vzývajúcich starodávne božstvá. Medzi týmito bol
1592 II | ktorí, zanechajúc vieru starodávnu, rúhali sa horlivosti vzývajúcich
1593 II | hrnievalo na Trenčín, zámok starodávny, a nikto nevedel, prečo
1594 II | za dlhých zimných nocí o starodávnych časoch, nejeden, túlajúc
1595 VI | ktorého dočiahol ťažký starootcovský meč Stanislavov. Tak jeden
1596 IV | žiť a zabúdať na všetky starosti sveta.“ ~„Nemýľ sa, dievčina!“
1597 II | vekom, ako radšej od mnohých starostí a od všelijakých nerestí
1598 IV | ich nebo, ich potechu v starostiach, ich radosť v šťastí – a
1599 VII| rieky bystrotoké i vy hrady staroveké, s Bohom! Zašumte niekedy
1600 I | zdá, ako by bol povesťou starovekosti, nám o činoch a prácach
1601 Vys| hodnostár štátu. ~paša – v staršej literatúre „baša“, vysoká
1602 Vys| Lacko (Ladislav) Huňadi – starší syn Jána Huňadiho, brat
1603 III| si vážne, cit mužskosti a statočnosti vlastnej obtočuje jeho vysoké
1604 V | vtedy bol upozornený na náš stav, keď už hádam všetci pohynuli,
1605 III| na nepriateľov. Často sa stávalo, že ľudia, proti nim bojovavší,
1606 VI | prebehne a zbúra veľké, silné stavanie. ~
1607 IV | Stanislav, bolesťou nad stavom svojím premožený, dal sa
1608 VI | junácke pochované medzi štyrmi stenami, ktoré ono, hoc ako bije,
1609 VI | zatemnilo sa mu v očiach, stiahlo mu prsia, lebo videl, ako
1610 IV | koži, oči sa skryly pod stiahnuté obočia, takže len dva blesky
1611 VI | ako ich nepriateľ obtáča, stíska, i zatemnilo sa mu v očiach,
1612 II | Dobre!“ ~Trenčiansky stisol plecom i odpovedal: ~„Dobre!
1613 IV | vyhladila, obledla, oko stĺpkom spočinulo na krásnej devici,
1614 IV | nad tými, čo vás za toľko sto rokov chránili, ľútosti
1615 II | mladý Stanislav, podoprie sa stojac pravicou o stôl, premeria
1616 VI | v okamženi na otcovho tu stojaceho žrebca i zavolal: ~„Za mnou,
1617 V | cestou vyviedla, a teraz tu stojím pred zrakmi vašimi čistý,
1618 IV | toho mládenca, pred ktorým stojíš, a soznáš, že srdce jeho
1619 II | stôl; okolo neho vysoké stolce, na ktorých sedia starci,
1620 V | neho sedí, a na vyvýšenom stolci vidieť s hlavou svesenou
1621 IV | zahynie s pádom naším, koľko století to nevystaví, čo táto chvíľa
1622 II | tým, ktorým sa kedysi dlhé stoletia ich otcovia korili. Každý
1623 II | vrchstolom sa vypína čierna stolica ako trón, a na nej vidno
1624 Vys| panovníkov poverenec v :župe (stolici), vymenovaný kráľom. ~Jiskra (
1625 II | okoliach slovenských, po stoliciach, ale nikto nezná, čo on
1626 II | Tu pristúpi bližšie k stolu mladý Stanislav, podoprie
1627 Vys| sídlo vojvodu Ctibora v 15. storočí. ~Branč – hradné zrúcaniny
1628 IV | neobledol, nezatriasol sa strachom, neponáhľal sa utekať, ale,
1629 III| mužovia, už i jedna i druhá strana vedela, že je to spolok „
1630 II | kedysi slobodne ruky na stráňach našich kvetoplných podávali;
1631 III| utichuje krik na odpornej strane, lebo nemá kedy hlasmi hrdinnosť
1632 II | kvôli. Ja som všetko, všetko stratil: moje zámky sú rozbúrané,
1633 VI | radov Dlugošových, i nastala strašlivá rúbanica; jedni kosia okolo
1634 V | obžalovaný, k odpovedi zvaný. A strašné sú všetky postavy. V časoch,
1635 VI | čapy, i vytrhnúc prvému strážnikovi ťažký meč z ruky, neuteká,
1636 Vys| dnes hradné zrúcaniny v strečnianskej úžine Váhu, medzi Varínom
1637 Vys| Lacko Huňadi. ~Starý hrad a Strečniansky hrad – dnes hradné zrúcaniny
1638 III| naťahovať kuše i vysielať strely do pŕs Trenčianskych. ~A
1639 IV | chvíľa znivočila!“ ~A zatým, strhnúc so stola svoj široký meč,
1640 VI | zhliadlo v kryštáľovom zrkadle strieborného Váhu, či je pekne pripravené,
1641 III| odpovede chytil do ruky striebornú trúbku, pri boku mu visiacu,
1642 Vys| Beckov – zrúcaniny hradu na strmej skale neďaleko Nového Mesta
1643 III| šťastia, bo on, vzoprúc sa v strmeni na koníku, vyťahuje krk
1644 IV | rúk jeho, a on, ofúknutý studeným povetrím temnej chodby,
1645 II | Ruky si spoločne podávajú a stúpajú hore do širokej paloty. ~
1646 III| spustil a ľud Stanislavov stúpal hore na zámok, zapichnúc
1647 IV | nezahubíš biedne, ako som ja stvorenie.“ ~Po tomto, obrátiac sa
1648 VII| ten pekný, na obraz boží stvorený rod ruský vyhladzúvajú nevediac,
1649 Vys| stal sa ich postrachom, ale súčasne ochrancom Podunajska pred
1650 I | údy jeho sa trasú, oko suché zatiahlo sa slabou rosou,
1651 IV | IV.~Na Beckove slávny súd. Stanislav sedí na povýšenom
1652 IV | vypovie starec. „Ty ma chceš súdiť, a brada tvoja sotva obronieva;
1653 Vys| nariadenia najvyšších súdov. ~Česi – kališníci – Jiskrovo
1654 III| rob, čo ti kážem – nečakaj súdu na Trenčíne!“ ~A Dlugoš,
1655 II | naprostriedku stojí dlhý, čiernym súknom pokrytý stôl; okolo neho
1656 III| Dlugošovo kričí a v prudkej surme sa rúti na hŕstku, ktorá
1657 VII| svojím zem širokú a pohltila surmu nočnú, a bledý mesiac, brat
1658 IV | zavýjal divými hlasmi v susedných horách, a bujná, neukrotená
1659 VII| oku, kde viac ani žiara sútrpného mesiaca nepomáhala, zastal,
1660 I | ešte sa neohraničil ten súzvuk duše s celou prírodou, ktorý
1661 II | a shromaždenie mlčí v svätej tichosti. ~
1662 II | Prešporku, kde podľahli synovia Svätoplukovi, zapadlo, onemelo Slovensko:
1663 II | rozprávať. ~Na deň pádu synov Svätoplukovych sišlo sa mnoho ľudstva na
1664 IV | od otcov svojich i od ich svätostí, zlorečili ste tomu, čo
1665 II | zúžených a preniknutých svätosťou okamženia vyvolá: ~„To bude
1666 II | vo veku mladistvom ohňom svätým, a on sám prichádza, odrastený
1667 V | nielen dieťa svoje dať váš sväzok, ale i veno mu s ním väčšie
1668 II | junácky muž a horlivý ctiteľ Svantovíta, ba dakedajší kňaz jeho,
1669 V | Stanislav, ktorému ste vy sverili synov a my všetky nádeje
1670 V | vyvýšenom stolci vidieť s hlavou svesenou starého Sviatoša. Iní sedia
1671 V | druhov svojich?" ~Stanislav svesi1 hlavu. ~„Čis’ ich zanechal
1672 VI | rozoznáva v brieždení raňajšieho svetla kraje svoje. Ale sotva raňajšie
1673 I | šumote hôr, v hučaní riek, vo svetle slnečnom, v ligotaní zore,
1674 I | proroci veleslávni, ľudstvo ku svetlu prebúdzajúci. ~Dolinou Váhu
1675 I | ako, teší sa s celým šírym svetom. Starec nedbá na okolie,
1676 IV | dôverou sama k sebe, k celému svetu naplnená, ostala spokojnou,
1677 V | vašej!“ ~„Ale, Stanislav Sviatoslavič,“ zase sa ozve Milota, „
1678 V | hlavou svesenou starého Sviatoša. Iní sedia okolo stien na
1679 III| nepriateľskom kole lapený, unížený, sviazaný. Hľadí na tváre vodcov nepriateľských,
1680 IV | vykradlo prísne slovo: ~„Sviažte ho – a hneď s nim na Trenčín!“ ~
1681 II | známe, že slnce nebeské svieti na nás, aby sme sa zohrievali
1682 III| od nepriateľov, a všadiaľ svitajú nádeje oslobodenia – nového
1683 Vys| prijímania „pod obojím“, ktorého symbolom je kalich, odtiaľ – kališníci. ~
1684 Vys| Pohrobka. Aby pre svojho syna-nemluvňa zachránila uhorský trón
1685 II | dôrazne hovorí: ~„Pozri, synak, na ten kríž – to je tvoj
1686 I | hlavou a vypovie: ~„Nie tak, synko môj, neprenáhli sa vo svojej
1687 Vys| náhlej Pohrobkovej smrti SziIádi sa s vojskom pričinil o
1688 Vys| pod šírym nebom. ~Siládi, Sziládi – viď Lacko Huňadi. ~Starý
1689 Vys| Prahy. Bál sa pomsty Michala Sziládiho, ujca Huňadiho synov. Po
1690 IV | sladká bohom – a pomsta tá sa vyplnila, a my sme šťastní,
1691 I | obrazotvornosti, ako si ten vetrík, ťahajúci sa dolu dolinou Váhu, lieta
1692 IV | schytila lampu so stola a ťahala ho silou von. ~„Poď, poď –
1693 II | lebo sa to všetko robilo tajne, skryte, potichu. A nikto
1694 I | premenu, možno pozorovať tajné pohnutie. ~„Pozri, syn môj,
1695 IV | viesť, až prišli k otvoru tajnému. Tu vtislo dievča lampu
1696 I | jeho vôľu? Kto pochopí jeho tajný šumot? Tie kraje, milé kraje
1697 II | hájoch počúval šepoty mužov tajných, znaky si dávajúcich a hore
1698 IV | prilúdil na Beckov; teraz tajnými, vám neznámymi vchodmi priš1i
1699 VII| mŕtvemu telu, čosi šeptal tajomne, potichu, že to ani mesiac,
1700 III| Stanislavove zvučaly tichým, tajomno– tichým šumotom; títo pozerali
1701 II | ale pália až do najhlbších tajomných skrýš duše!“ ~„Na Dlugoša,
1702 II | ohňom horí, oči jeho mihajú tajomným svetlom a ruka jeho, chytí
1703 III| bitky.– ~Už je viacej nie tajomstvom, čo sú to za mužovia, už
1704 II | náboženstvo naše nechce takých obetí, ako my požadujeme.
1705 II | nezdajú byť ani k tomu, ani k tamtomu odhodlaní. Potom sám spokojne
1706 III| pozerali smutne, na tvárach tamtých ani smútku, ani ohňa radosti
1707 I | nepodľahnú mladé sily tvoje pod ťarchou jeho?“ ~„Hej, otec môj,
1708 III| slovenských“. Od vysokých Tatier až po Sávu sa povesť rozlietla
1709 IV | století to nevystaví, čo táto chvíľa znivočila!“ ~A zatým,
1710 V | ako hociktorá nevesta v Tatrách.“ ~„Prísne sú zákony naše!“
1711 IV | spojili? Oj, keď vám je ťažko teraz znášať utlačovanie,
1712 II | Avšak keď mladosť s mnohými ťažkosťami chce vykonať to, čo vykonáva
1713 IV | znášať utlačovanie, nám bolo ťažšie spojovať sa s cudzími. Ale
1714 III| Stanislav za vojvodcu. Od tej doby málo vídať Stanislava
1715 III| smrti, alebo nad padlými telami bratov svojich nezbadáš
1716 IV | začal sa triasť na celom tele; Stanislavova tvár sa vyhladila,
1717 VII| kľaknúc k jednému mŕtvemu telu, čosi šeptal tajomne, potichu,
1718 V | najmenšie prestúpenie?“ ~A temné slovo „smrť“ sa ozvalo celým
1719 IV | ofúknutý studeným povetrím temnej chodby, po prvý raz sa spamätal,
1720 VI | kopu ozbrojencov, i počul temný hrmot k nemu dorážajúci. ~
1721 V | tvojich? A či znáš, že pre tento cit tvoj zahynuli bratia
1722 II | zohrievali jeho iskriacim teplom: ale i to známe, že upadlý
1723 II | spomínať čas predošlý a terajší, nejdem vám rozkladať utlačenie
1724 Vys| zajatého Matiaša, potom jeho tesť. ~polmesiac – turecká bojová
1725 I | okolí, a ani neznajúc ako, teší sa s celým šírym svetom.
1726 IV | a vraždia ľudí tvojich i tešia sa na smrť tvoju!“ ~Stanislav
1727 VII| bitke pri Trenčíne, keď tichá, šumná noc objala krídlom
1728 V | Niet viacej tých, ktorí v tichom behu žitia svojho sa posvätili
1729 III| ale vo vážnom pokoji, s tichou mysľou povstávajú z ničoty
1730 IV | okom svojím dookola, počula tichý, nenáruživý, ale prísny,
1731 II | časoch, nejeden, túlajúc sa v tichých letných nociach po šumiacich
1732 VI | myšlienkou naplnených roztrieska tisíce ľudí, nevediacich, začo
1733 VI | všetkých na teba, i prekliatie tisíceho pokolenia na teba!“ ~A vypustil
1734 IV | a duše synov vašich i s tisícerom pokolení budú vás preklínať,
1735 III| skaliny a rozprúdi sa v tisícich klobúčkoch po širošírej
1736 III| šable, odráža kopije, i tisne vojsko, že nemá miesta sa
1737 Vys| neskôr vojenská hodnosť a titul. ~Alžbeta – vdova po Albrechtovi
1738 III| nad ňou sa vypínajúci, tíško pozeral Považskou dolinou,
1739 I | slnečnom, v ligotaní zore, vo tmách nočných. Ale zjaví sa tu
1740 IV | naplnená, sama v sebe bojujúca, tmavé nepojaté túžby v skrytosti
1741 I | pozeral na otca svojho a v tmavom predčutí mimovoľne pozeral
1742 IV | Bohom ostaň, ty ruža sveta tohto; Boh ťa zachovaj takú čistú,
1743 I | bozkávajú, hneď zasa búrlivým tokom ich napomína k životu, prebudeniu.
1744 IV | Dobre, nie tebe, ale tomuto pokladu môjmu kvôli sa podvoľujem
1745 II | nadchnutú nad svojou cenou vnú tornou: ~„Priatelia moji! Ja myslím,
1746 VI | odpovedali horám, lesy lesom meno toto, známe na poli bitky. ~Malá
1747 III| s túžbou nekonečnou hore tou peknou, krásnou dolinou
1748 II | nad hlavu dohora a hlasom trasavým z pŕs zúžených a preniknutých
1749 II | budúci!“ ~A Stanislav sa celý trasie, tvár jeho živým ohňom horí,
1750 I | Starec sa naňho zadíva, oprúc trasľavé ruky o palicu, i pokrúti
1751 V | prišlí mužovia a jeden z nich trasľavým hlasom odpovedal: „My sme
1752 IV | skutočnosť, uhliadnuc pred sebou trasúcu sa pannu, podal jej ruku,
1753 VII| vysoká veža Trenčína začala tratiť oku, kde viac ani žiara
1754 III| o jedinký končiar z mora trčiacej skaliny a rozprúdi sa v
1755 II | vážne „Prišiel!“ A Ďorďovi Trenčianskemu zahorelo oko; starci okolo
1756 VI | pripravené, prihladené. A trenčianski junáci sa vlomili do radov
1757 I | Dolinou Váhu k hrdému Trenčínu ponáhľajú sa dvaja ľudia.
1758 IV | ovesil hlavu a začal sa triasť na celom tele; Stanislavova
1759 III| chytil do ruky striebornú trúbku, pri boku mu visiacu, zatrúbil
1760 III| prstom do neba, alebo v tú stranu, kde leží Trenčín,
1761 II | starodávnych časoch, nejeden, túlajúc sa v tichých letných nociach
1762 II | rozpomienkach na časy predošlé sa túlajúce hlavy; celé shromaždenie
1763 Vys| jeho tesť. ~polmesiac – turecká bojová zástava so žrďou,
1764 Vys| baša“, vysoká hodnosť v Turecku, veliteľ oblasti, nazývanej „
1765 Vys| poľsko-uhorské zdrvujúcu porážku od Turkov. Padol v nej aj sám kráľ
1766 III| nič iného nepreniká, len túžba za slobodou, za vydobudnutím
1767 III| jeho syn, dumne pozerajúc s túžbou nekonečnou hore tou peknou,
1768 II | Ale nevyhasly ešte iskry túžob za samostatnosťou v srdciach
1769 III| v zrkadle ich duší, ich tvárí, ani nevediac, akým čarom
1770 IV | sa podvoľujem žiadostiam tvojim – ale mi daj len jeden deň
1771 IV | skloním krk svoj pred Bohom tvojím, možno, že zradím spojencov
1772 IV | zle s tebou tu i s ľuďmi tvojimi! Skoro, skoro, už sa sem
1773 IV | Stanislav, „už je koniec tvojmu hospodáreniu, už prestane
1774 Vys| kališníci – Jiskrovo vojsko tvorili z veľkej časti husitskí
1775 IV | zanechaj sny mámivé, zanechaj tvrdosť svoju, veď ti jej viac netreba.
1776 III| ich činoch, o ich kamenno– tvrdých tvárach, o ich podujatiach;
1777 II | samých mužov, bo sme nikoho tvrdými sľubmi nezaväzovali k udržovaniu
1778 Vys| a všetkým, ktorých sa to týka. ~moháčsky pád – osudná
1779 II | starodávne božstvá. Medzi týmito bol i Dlugoš, starý, junácky
1780 IV | poď, abys’ mala zásluhu u otca, že si ty vydala smrti
1781 I | proroka, ktorý šepce do ucha ľuďom, neznajúcim vôľu všehomíra,
1782 IV | nezaplakala ako ženská, ktorá, uchvátená prvým pocitom a bolesťou,
1783 IV | sotva obronieva; ty ma chceš učiť pokoriť sa Bohu, ktorého
1784 III| nevídaný duch sa objavil po údoliach slovenských. Kde prídeš,
1785 II | Trenčiansky, „že kto chce byť údom jeho, nesmie pomyslieť,
1786 III| skoliť, i tvár, do ktorej krv udrela, i vydychovanie prudké svedčí
1787 III| držiacich, sa ponavracaly a udrely dvojnásobným ohňom na nepriateľov.
1788 II | veľkých bojov so sebou samým udržať nemohol. Tvoj Stanislav
1789 II | tvrdými sľubmi nezaväzovali k udržovaniu veci našej, ktorý by ich
1790 IV | spamätal, a vidiac skutočnosť, uhliadnuc pred sebou trasúcu sa pannu,
1791 III| rozviať môže do všetkých uhlov sveta, ale srdce v ich prsiach
1792 Vys| 1526, kde sa rozhodly osudy Uhorska na vyše pol druha storočia. ~
1793 Vys| zajatý Matiaš zvolený za uhorského kráľa r. 1458. ~Mathias
1794 Vys| Ladislava Pohrobka spravoval Uhorsko ako správca. „Starý Huňad!,
1795 Vys| bsburskom, kráľovi českom a uhorskom, matka Ladislava Pohrobka.
1796 Vys| moháčsky pád – osudná porážka uhorských vojsk Turkami pri Moháči (
1797 II | pohanský národ panstvo v Uhrách obdržal, vďačne odstúpili
1798 Vys| pomsty Michala Sziládiho, ujca Huňadiho synov. Po náhlej
1799 V | zanechal vražde, abys’ ty ujsť mohol?“ ~„A čo by som ja
1800 IV | takí necitliví sa v smrti ukazovali. Zdá sa, ako by sa v tom
1801 III| kedy hlasmi hrdinnosť svoju ukazovať, keď zbroj ostrá, ohnivá,
1802 II | mužná jeho tvár, ktorá ukazuje, že hlava jeho nie tak vekom,
1803 II | dávajúcich a hore Považím ukazujúcich. Len v isté dni sa mnoho
1804 III| položia ruku na srdce, ukážu najprv hore prstom do neba,
1805 II | Písmo sväté a potom na kríž Ukrižovaného, složil prísahu, že sa všetkého
1806 IV | nízkosť je s nešťastlivými ukrutne si zahrávať.“ ~„Daj pokoj,
1807 VI | včasne ráno, Čo majú robiť.I umienili si radšej, hoc ich je málo,
1808 Vys| Huňad!, ako ho autor menuje, umrel r. 1456. ~...medio harum
1809 II | že pre každého z nás musí umrieť celý svet, že každé pohnutie
1810 IV | Stanislav! Ja som neznala o úmysloch otca, a bohovia vidia, že
1811 V | najmenšom odporoval vykonaniu úmyslov tvojich? A či znáš, že pre
1812 V | daroval, aby mohol svoje úmysly vykonať, zas na prosby dcéry
1813 III| nepriateľskom kole lapený, unížený, sviazaný. Hľadí na tváre
1814 II | predtým sa skvejúci, teraz upadlí, predtým slávni, slobodní,
1815 II | teplom: ale i to známe, že upadlý ľud náš nemôže sa ináč pozdvihnúť
1816 V | Stanislav. „Ja som len vtedy bol upozornený na náš stav, keď už hádam
1817 II | odpoveď. ~Potom Trenčiansky uprel zraky svoje na horliaceho
1818 Vys| dehonestationis – zločin urážky, potupy. ~Galambovská pevnosť –
1819 I | Syn môj, zajtrajší deň urobí koniec tvojej slobode; ja
1820 IV | radšej zahyniem, ako by to urobil! Ale daj mi deň na premyslenie,
1821 II | mocou pohanov aziatských usadil sa na Beckove, zámku pevnom,
1822 IV | prahu paloty, pozrela veľkým uslzeným okom svojím dookola, počula
1823 III| vo víťazstve nezjaví sa úsmech, radosť, pohnutie zápalu
1824 IV | viac nepomôže.“ ~Dlugoš s úsmechom zamumlal: „Nespomôže, pravdaže,
1825 IV | so stola svoj široký meč, úsmešným hlasom rečie: ~„No, poď,
1826 IV | svoje!“ ~„Hračky detinské,“ usmievajúc sa vypovie starec. „Ty ma
1827 I | čudným hlasom, ktorý hneď uspáva doliny a kraje, ktoré vody
1828 II | druhým a rodia sa nové sily v ustavičnej premene; slabý vyrastá v
1829 V | podvihne, ako by im chcel v ústrety letieť i spýtať sa ich,
1830 III| nevediac, akým čarom zaujatí, ustupovali a s krikom zanechávali pole
1831 III| nepriateľským prelomené, ustupovaly a v neporiadku utekaly,
1832 IV | potrhane hovorí: ~„Skoro, poď, utekaj, zle s tebou tu i s ľuďmi
1833 II | mužovia slovenskí, časy utekajú jeden za druhým a rodia
1834 III| ustupovaly a v neporiadku utekaly, srazilo sa v malú hŕbočku
1835 IV | strachom, neponáhľal sa utekať, ale, skrižujúc ruky na
1836 Vys| odvliekol so sebou na svojom úteku do Prahy. Bál sa pomsty
1837 I | doliny milé, na kraje naše utešené, a nakochaj oko svoje v
1838 I | ľudia. Jeden mladý, krásny, utešený ako tvár rannej zore, ako
1839 VI | za korisťou bažiaceho, i utíchol dych pŕs jeho, i nabehli
1840 III| nej odráža, a pekne–krásne utichuje krik na odpornej strane,
1841 II | terajší, nejdem vám rozkladať utlačenie a hanbu našu, nejdem vám
1842 I | vytrhnú krásnej prírode, ktoré utlačia v tebe každé pohnutie srdca.
1843 II | mohli sa vypomstiť nad utlačiteľmi viery svojej. Tak sa mnohí
1844 II | života a vystupuje proti utlačiteľovi svojmu, ktorý ani pochopiť
1845 IV | vám je ťažko teraz znášať utlačovanie, nám bolo ťažšie spojovať
1846 I | pohnutie srdca svojho, musíš utlačovať jeho žiadosti, musíš po
1847 V | že si zatratil každý cit útly v srdci svojom, ktorý by
1848 IV | do náručia otca svojho, i útlym, snehovým ramenom svojím
1849 V | maľuje tisíc bleskov. Všetko utratil, jeho synovia zahynuli,
1850 II | kde sme padli, kde sme utratili i milú slobodu, i pokrvných
1851 Vys| Čierneho mora. Roku 1444 utrpelo tam spojené vojsko poľsko-uhorské
1852 IV | zarmútenosti svojej bola ako obraz utrpenia a tým samým dostávala nadľudskú
1853 V | vaše namáhania nanivoč uvedené! Niet viacej tých, ktorí
1854 IV | otca svojho, aby si nás uvrhla do záhuby?“ ~A potom, vzdychnúc
1855 II | prehovoriť prv, ako by ste niečo uzavreli.“ ~„Hovor, hovor!“ ozvalo
1856 VI | najlepšie. ~Stojí pri oblôčku úzkom a pozerá dolu Považskou
1857 V | pobúrené, na každý výjav s úzkosťou sa dívajúce. ~„Starešinstvo
1858 VI | mládencove, vietor zahvižďal úzkym okienkom i rozvial vlasy
1859 IV | iné nechcem, len aby si uznal vinu svoju a dobrovoľne
1860 II | hovorí: ~„Sviatoslav náš! My uznávame zásluhy tvoje i zápal syna
1861 V | zámku, s pomocou ženskou si ušiel – a čis’ pomáhal oslobodiť
1862 Vys| zrúcaniny v strečnianskej úžine Váhu, medzi Varínom a Vrútkami. ~
1863 I | okolí, všetko ho k sebe vábi, všetko ho k sebe ťahá,
1864 III| Stanko, Stanko!“ v bojoch väčších i menších čarovnou mocou
1865 VI | rozvial vlasy jeho do letu; a väznený mládenec sa oprie, ako by
1866 I | I.~Šumí Váh vo svojom koryte, hučia
1867 Vys| neďaleko Nového Mesta nad Váhom. Povesťami opradené sídlo
1868 IV | vás, pomáhal som na vás váľať jarmo, ale vy ste zradili
1869 IV | Skoro, skoro, už sa sem valia!“ ~„Čo ti je, deva pobúrená?
1870 Vys| korunu oproti Vladislavovi Vamenčíkovi, dala r. 1440 odniesť kráľovskú
1871 V | ale ak sa poddáte, môžu s vami podľa milosti, a k tomu
1872 Vys| strečnianskej úžine Váhu, medzi Varínom a Vrútkami. ~Starý Huňad –
1873 Vys| Starý Huňad – viď Matiaš. ~Varna – mesto v Bulharsku na brehu
1874 Vys| poľských dejinách zvaný „Varnenčík“. ~vicišpán, viceišpán –
1875 V | nielen dieťa svoje dať váš sväzok, ale i veno mu s
1876 V | vždy bolo posvätené službe vašej!“ ~„Ale, Stanislav Sviatoslavič,“
1877 V | vyslovil: „Povedzte vodcom vašim, že keď sa pokoria, Dlugoš
1878 V | teraz tu stojím pred zrakmi vašimi čistý, hoc o moc nešťastnejší,
1879 I | ako by v odpovedi jeho nič vážneho, nič prísneho nebolo. ~„
1880 III| ľudia slovenskí, ale vo vážnom pokoji, s tichou mysľou
1881 VI | na Trenčíne sa radia už včasne ráno, Čo majú robiť.I umienili
1882 IV | teraz tajnými, vám neznámymi vchodmi priš1i jeho spojenci hore
1883 II | panstvo v Uhrách obdržal, vďačne odstúpili od tých, ktorí
1884 Vys| hodnosť a titul. ~Alžbeta – vdova po Albrechtovi Ha;bsburskom,
1885 II | najväčších obetí? Teda je věc vaša taká malá, ľahostajná?
1886 V | sa poddali. Ak mu do dnes večera nič neodkážete, zajtra obkľúči
1887 IV | zas kliatby najsvätejších vecí. Stanislav leží na posteli,
1888 Vys| župe, nimi samými volený na vedenie zemianskej samosprávy v
1889 I | mladosťou sa nerozumejúc, vedľa seba kráčaly. Naostatok
1890 II | na rozhorleného, pyšne si vedúceho syna. ~Ďorď Trenčiansky
1891 Vys| zakončenou hore polmesiacom a vejúcim konským chvostom. ~rákoš –
1892 I | Buďte pochválení, vy proroci veleslávni, ľudstvo ku svetlu prebúdzajúci. ~
1893 II | len po navrátenie slávy veľkomoravskej!“ ~Tu pristúpi bližšie k
1894 IV | že tvoje oko, z ktorého veľkomyseľnosť žiari, vie čítať v duši
1895 I | všetko za myšlienku jednu, veľkú.Vidíš tie znivočené kraje?
1896 VII| ostalých, i hovoril: ~„Jeden veľký čin, jedna veľká služba
1897 II | našej, ktorý by ich bez veľkých bojov so sebou samým udržať
1898 IV | na prahu paloty, pozrela veľkým uslzeným okom svojím dookola,
1899 V | svoje dať váš sväzok, ale i veno mu s ním väčšie ako hociktorá
1900 II | dlhým životom uviesť a verejnú všeobecnú mienku získať
1901 VI | meno božie pustili do bojov verejných, mali teraz neslávne čakať
1902 III| vzbudzoval nádej v srdciach veriacich. ~
1903 III| privinujúc k sebe ostatky svojich verných a ostatky pohanských bojovníkov,
1904 III| ako by dával požehnanie verným svojim. ~I stal sa krik.
1905 I | obrazotvornosti, ako si ten vetrík, ťahajúci sa dolu dolinou
1906 II | sdeľujúci, aby nás ani zradné vetry nepočuly, sme sa tu sišli,
1907 II | ľahko., čo si pred seba vezme, a tak zásluha jeho je nie
1908 III| vyťahuje krk dohora a ako veštec pozerá dokola hádajúc, kde
1909 VI | mládenec sa díva z trenčianskej veže na to, ako druhovia jeho
1910 VI | VI.~Smutno je vidieť zhasínajúcu
1911 II | žena, ani milá, ani nič viazať nesmie, aby bol hotový každú
1912 Vys| Varnenčík“. ~vicišpán, viceišpán – podžupan, zástupca zemanov
1913 Vys| dejinách zvaný „Varnenčík“. ~vicišpán, viceišpán – podžupan, zástupca
1914 III| vojvodcu. Od tej doby málo vídať Stanislava zamysleného;
1915 Vys| odniesť kráľovskú korunu do Viedne do rúk svojho švagra Fridricha,
1916 IV | vie čítať v duši Mileny, a viem, že ty nezahubíš biedne,
1917 IV | svojím premožený, dal sa viesť, až prišli k otvoru tajnému.
1918 VII| VII.~Mnoho zbroje, mnoho koristi
1919 II | ľútosť kroku svojho, nie vina naša!“ ~A potom, obrátiac
1920 II | kroky jeho sú vymerané. Áno, vIní sa srdce v prsiach mládencových,
1921 IV | a žily osinely na čele i vírily sa na priezračnej koži,
1922 III| striebornú trúbku, pri boku mu visiacu, zatrúbil po svojom spôsobe,
1923 Vys| Ján Huňadi, mnohonásobný víťaz nad Turkami, stal sa ich
1924 IV | neuznávam nijakej moci, nijakého víťaza! Čo som robil, to som robil;
1925 IV | hneď brinkot zbrane, hneď víťazné, hneď žalostné volanie,
1926 II | silného muža, silného opúšťa vláda, a utlačený často vystupuje
1927 Vys| Padol v nej aj sám kráľ Vladislav, v poľských dejinách zvaný „
1928 Vys| uhorský trón a korunu oproti Vladislavovi Vamenčíkovi, dala r. 1440
1929 Vys| pred osmanskou záplavou. Za vlády nedospelého Ladislava Pohrobka
1930 I | zabudnúť, len nie svoju vlasť, svoj rod, svoju vieru.“ ~
1931 II | rukou proti životu svojho vlastného národa. ~Ale nevyhasly ešte
1932 IV | liečiť rany, ktoré ľudu vlastnému zadával cez také mnohé roky!“ ~
1933 II | nádeje naše. – Nečestné je vlastnovoľne svoje krky pod podnož druhého
1934 IV | božej, lebo si zradil krv vlastnú a pomáhals’ ju potokmi vylievať,
1935 IV | pomáhals’ jarmo uvaľovať na ľud vlastný, ako raňajšia zora čistý,
1936 III| ako keď sa rozohnatý prúd vĺn morských roztrieska o jedinký
1937 VI | dlhé vlasy, zpod šišakov sa vlniace, ich múry prsia mládeže. ~
1938 VI | A trenčianski junáci sa vlomili do radov Dlugošových, i
1939 II | musia byť oceľové proti vnadám a krásam ženským, že nikoho
1940 II | nadchnutú nad svojou cenou vnú tornou: ~„Priatelia moji!
1941 Vys| zemianstva na obranu krajiny a vnútorného pokoja, ale nie pre výboje
1942 III| horí, keď sa vidí zoči– voči s nepriateľmi. On je jediný
1943 III| sviazaný. Hľadí na tváre vodcov nepriateľských, ale radosť
1944 III| na pomoc poslali siedmi vodcovia, dolu po Uhorsku a Bulharsku
1945 Vys| Pohrobkovej smrti SziIádi sa s vojskom pričinil o to, aby bol zajatý
1946 III| Trenčína a Stanislav za vojvodcu. Od tej doby málo vídať
1947 III| okolí, nad ktorým Beckov vojvodil, sobral svoje sily v čas
1948 IV | zasmial sa smiechom šialenca volajúc: ~„Ha, a ty ma chceš vyslobodiť?
1949 IV | by počul hlasy, o pomoc volajúce, a brinkot zbrane; hned’
1950 IV | hneď víťazné, hneď žalostné volanie, i hneď zas kliatby najsvätejších
1951 IV | plecom, „tí nech robia podľa vôle svojej.“ ~Stanislav smraštil
1952 Vys| zemanov v župe, nimi samými volený na vedenie zemianskej samosprávy
1953 II | hanbe žijúci, predtým všetko voľne konajúci, teraz túžby naše,
1954 II | Vy sa rozpamätáte na dni voľnosti našej, vy cítite bolesť
1955 I | utlačený? Vidíš, ako syn voľný rodu nášho musí sa krčiť
1956 IV | stola a ťahala ho silou von. ~„Poď, poď – počuješ tie
1957 III| zpod šedivého obočia okom vpadnutým smutne dookola, lebo jeho
1958 VI | synov Trenčína, oni niekde vprostriedku medzi kopami nepriateľa
1959 III| stranu, prišiel k Beckovu. Vrátnik nespúšťal mosta dolu. ~„
1960 V | hlavu. ~„Čis’ ich zanechal vražde, abys’ ty ujsť mohol?“ ~„
1961 IV | priš1i jeho spojenci hore a vraždia ľudí tvojich i tešia sa
1962 V | bitky, ale zradou a hanobnou vraždou nepriateľa nášho, ktorý
1963 VI | raňajšie slnce najvyššie vrcholce hôr bozkávať začalo, napälo
1964 III| zámok, zapichnúc na jeho vrcholku červeno– bielu zástavu s
1965 II | zabudnutia pádom slovenským. Za vrchstolom sa vypína čierna stolica
1966 VI | červeno– biela klesá, ako vreští sila nepriateľská. Či máš
1967 Vys| úžine Váhu, medzi Varínom a Vrútkami. ~Starý Huňad – viď Matiaš. ~
1968 II | ti vyrátal sily naše,“ vstanúc povie s ľavej strany jeden
1969 I | noci zase vstane, tak musí vstať zase sláva naša!“ ~Mládenec
1970 III| slovenských. A Stanislav od časov vstúpenia svojho do spolku „bratov
1971 IV | a Milena, celá naľakaná, vstúpi dnu a potrhane hovorí: ~„
1972 V | otvoria sa dvere a dnu vstúpia dvaja z ľudu Stanislavovho
1973 II | slovenskí, ja chcem a chcem vstúpiť, složiac akékoľvek sľuby,
1974 V | hovorí Stanislav. „Ja som len vtedy bol upozornený na náš stav,
1975 II | svojom rozšírení sa mnohým vtískalo, takže títo, za panovania
1976 IV | prišli k otvoru tajnému. Tu vtislo dievča lampu do rúk jeho,
1977 II | je ešte nie otupené pre vtoky krásy a sladkosti sveta.
1978 Vys| vnútorného pokoja, ale nie pre výboje za hranice. ~insurgent –
1979 III| na druhu stranu, a ranné vychádzajúce slnce sa zablyslo, zasvietilo
1980 III| povetrí, ako by ju pálil bozk vychádzajúceho slnca, ktoré sa na nej odráža,
1981 V | láskou k rodinám svojim, i vychovával ho k obeti pre ľud svoj
1982 III| len túžba za slobodou, za vydobudnutím práva. A často na poli bitky,
1983 I | šťastie. Slávu si môžeš vydobyť, ale nikdy nie šťastie.
1984 IV | tým mlčaním. ~Stanislav vydýchnuc si povedal: ~„Mlč, starec
1985 III| do ktorej krv udrela, i vydychovanie prudké svedčí o namáhaní
1986 IV | tele; Stanislavova tvár sa vyhladila, obledla, oko stĺpkom spočinulo
1987 VII| boží stvorený rod ruský vyhladzúvajú nevediac, čo robia – i skúpal
1988 VI | vzal meč z oslabenej ruky, vyhodil sa v okamženi na otcovho
1989 IV | A ako začal tie slová vyhovárať, otvorily sa dvere – a dievčina
1990 I | postava narastie, jeho tvár sa vyjasní, zdá sa, ako by jeho postavu
1991 V | napnuté, pobúrené, na každý výjav s úzkosťou sa dívajúce. ~„
1992 V | nepomyslel na inšie ako na vykonanie mojich povinností. – Ale
1993 V | by v najmenšom odporoval vykonaniu úmyslov tvojich? A či znáš,
1994 II | ťažkosťami chce vykonať to, čo vykonáva vek mužský, jej zásluhy
1995 II | môže predsavzatia svoje vykonávať – ale nech sám seba, svoju
1996 IV | pozdvihla a cez pery sa mu vykradlo prísne slovo: ~„Sviažte
1997 Vys| získal Matiaš Korvín za veľké výkupné r. 1462. ~baša – viď paša ~
1998 IV | požehnanie celého sveta vyliala.“ ~A potom, kŕčovite sa
1999 VI | prsia mládeže. ~Prvé sa vylialo slnce na dolinu Váhu, i
2000 VI | začo a prečo krv svoju vylievajú. ~I ticho, zadumene vyšla
2001 IV | vlastnú a pomáhals’ ju potokmi vylievať, pomáhals’ jarmo uvaľovať
2002 Vys| poverenec v :župe (stolici), vymenovaný kráľom. ~Jiskra (Ján z Brandýsa) –
2003 II | on zná, že kroky jeho sú vymerané. Áno, vIní sa srdce v prsiach
2004 V | pŕs svojich i namáhali sa vymôcť z poddanstva kraje naše.
|