Cap.

2005 V  |           som sám divným spôsobom sa vymohol; dcéra Dlugošova ma bezpečnou
2006 III|          nešťastie, ako by z ich pŕs vymrel cit za všetko na svete,
2007 II |           ruka jeho, chytí sa kríža, vynesie ho v zápale duše vysoko
2008 II |              pretrpených obelela, sa vyniesla nad shromaždenie, oko ticho,
2009 III|           spojencami svojimi najviac vyniká, a krik „Stanko, Stanko!“
2010 II |         slovenským. Za vrchstolom sa vypína čierna stolica ako trón,
2011 IV |        sladká bohom – a pomsta tá sa vyplnila, a my sme šťastní, že sme
2012 II |          spolku nášho, ktoré len muž vyplniť môže. Mládenec ešte nezná,
2013 II |             a hanbu našu, nejdem vám vypočitovať naše žaloby, naše túžby,
2014 II |              jedlo donášať, mohli sa vypomstiť nad utlačiteľmi viery svojej.
2015 VI |      tisíceho pokolenia na teba!“ ~A vypustil dušu. ~Ohromený Stanislav
2016 III|             v porážke zas, alebo pri vypúšťaní duše a v smrti, alebo nad
2017 II |            ustavičnej premene; slabý vyrastá v silného muža, silného
2018 II |          iskra potrhlo. ~ „Ja som ti vyrátal sily naše,“  vstanúc povie
2019 III|           pozoru mladému, keď sa ňou vyráža pohnutie srdca, vekom ešte
2020 VII|              mesiac, dôverník, nočný vyrozumieť nemohol a vzdychnúc išiel
2021 III|          rozšíriť a naťahovať kuše i vysielať strely do pŕs Trenčianskych. ~
2022 I  |              životu, prebudeniu. Kto vyskúma jeho vôľu? Kto pochopí jeho
2023 V  |          naše ostatné sily zlomené a vyslobodenie rodov našich naveky zakopané!
2024 IV |         volajúc: ~„Ha, a ty ma chceš vyslobodiť? Ty, čo si pomáhala oslobodiť
2025 V  |             tomu sa ešte so smiechom vyslovil: „Povedzte vodcom vašim,
2026 II |             posvätiť svojmu čistému, vysokému zápalu. Staroba a vek mužský
2027 II |             vynesie ho v zápale duše vysoko nad hlavu dohora  a hlasom
2028 III|              bratov slovenských“. Od vysokých Tatier až po Sávu sa povesť
2029 VI |             dvere, a silou nevídanou vystaví z pántov silné železné čapy,
2030 V  |              duch silný, nepremožený vystrel jeho postavu, dodal bystrosti
2031 IV |             obrvy, hnev šľachetný mu vystúpil na tvár a žily osinely na
2032 III|       slovami, ako by železom odetí, vystupovali, i na jeho nepriateľov,
2033 II |           mládenec i tak bez záväzku vystupovať! No, môže, ale znať musíte,
2034 III|         povstávajú z ničoty svojej a vystupujú odhodlane proti nepriateľom
2035 Vys|                                      Vysvetlivky~aga – pôvodne veliteľ hradu,
2036 III|              sa v strmeni na koníku, vyťahuje krk dohora a ako veštec
2037 VI |             očú sa mu dve veľké slzy vytisli, zohol sa, pobozkal ruku
2038 I  |             to sú tie veci, ktoré ťa vytrhnú krásnej prírode, ktoré utlačia
2039 VI |         pántov silné železné čapy, i vytrhnúc prvému strážnikovi ťažký
2040 IV |          Vďaka, vďaka ti!“ zavolá vo vytržení Milena. „Znám ja, že tvoje
2041 IV |          líha, mysliac, že je to len výtvor pobúrených smyslov. Ale
2042 II |           rovnakosť ľudu si nevedela vytvoriť hlavu, v ktorej by sa boly
2043 V  |        Dlugošova ma bezpečnou cestou vyviedla, a teraz tu stojím pred
2044 V  |           ozve Milota, „ty si sa dal vyviesť zo zámku, s pomocou ženskou
2045 II |     preniknutých svätosťou okamženia vyvolá: ~„To bude život môj!“ ~
2046 V  |              Prísne sú zákony naše!“ vyvolal Stanislav. „A nikdy sa vôľa
2047 III|            na jeho miesto je Sviatoš vyvolený za pána Trenčína a Stanislav
2048 V  |        starcov okolo neho sedí, a na vyvýšenom stolci vidieť s hlavou svesenou
2049 IV |          bohom cudzím, chcú ma nútiť vyzradiť spojencov mojich a chcú
2050 Vys|            rozhodly osudy Uhorska na vyše pol druha storočia. ~Ondrej,
2051 VI |        vylievajú. ~I ticho, zadumene vyšla hŕstka slovenských junákov
2052 III|            nepriateľa, dal zatrúbiť, vyšvihol sa na koníka, červeno– biela
2053 VI |              ruku milovaného starca, vzal meč z oslabenej ruky, vyhodil
2054 V  |               čo sa stalo, kde sa tu vzali. Ale obrátila sa ich zvedavosť
2055 III|             s dvojitým krížom, ktorý vzbudzoval nádej v srdciach veriacich. ~
2056 IV |            urobili. Teraz si plačte, vzdychajte, my sa vám smejeme, i bohovia
2057 VII|          mesiaca nepomáhala, zastal, vzdychol, zdvihol ruku dohora i hovoril: ~„
2058 VII|              veľkej, a očakávali deň vzkriesenia. S Bohom, s Bohom! ~
2059 VII|             do duší mládeže našej, i vzkrieste v jej prsiach oheň svätý,
2060 V  |            vojská naše ?“ ~Stanislav vznáša hlavu dohora, tiché prsia
2061 III|           obtáča. Vtom z prostriedku vznesie dohora hlavu Stanislav,
2062 VII|              jej prsiach oheň svätý, vznešený, zatraste šumom svojím ich
2063 III|             obratoch šťastia, bo on, vzoprúc sa v strmeni na koníku,
2064 II |     starodávnu, rúhali sa horlivosti vzývajúcich starodávne božstvá. Medzi
2065 IV |           zlorečili ste tomu, čo oni vzývali, nohami ste šliapali ich
2066 II |         starci i mládenci i mužovia. Všade hlboké ticho. ~Ďorď Trenčiansky
2067 III|              Dunaj od nepriateľov, a všadiaľ svitajú nádeje oslobodenia –
2068 I  |       nerozumejú tomu, čo k nim hučí všehomír vo zjaveniach svojich, šumote
2069 I  |          ucha ľuďom, neznajúcim vôľu všehomíra, hovorí k nim dcérou svojou,
2070 II |             od mnohých starostí a od všelijakých nerestí pretrpených obelela,
2071 II |             životom uviesť a verejnú všeobecnú mienku získať si môže, čo
2072 I  |              jeho žiadosti, musíš po všetkom šliapať svojimi nohami,
2073 IV |             pomáhal uvaľovať na nich všetku zlosť sveta, i prekliaty
2074 Vys|              kráľovskej listiny... a všetkým, ktorých sa to týka. ~moháčsky
2075 II |              svoje, milých svojich a všetok boží svet obetovať a posvätiť
2076 II |         požadujeme. My známe, že Boh vštepil lásku do sŕdc našich, aby
2077 III|          ranné vychádzajúce slnce sa zablyslo, zasvietilo na dve odporné
2078 I  |            môj, všetko, všetko musíš zabudnúť, len nie svoju vlasť, svoj
2079 II |            ktorí žili i padli zas do zabudnutia pádom slovenským. Za vrchstolom
2080 VII|              už vysoká veža Trenčína začala tratiť oku, kde viac ani
2081 VI |      najvyššie vrcholce hôr bozkávať začalo, napälo sa oko Stanislavovo
2082 IV |            dnes odvádzať na Trenčín, zachmúril, teraz pomaly k sebe prichádzať
2083 IV |             ruža sveta tohto; Boh ťa zachovaj takú čistú, takú nevinnú,
2084 V  |              I jeden človek, pre nás zachovaný, má veľké značenie.“ ~Keď
2085 Vys|             pre svojho syna-nemluvňa zachránila uhorský trón a korunu oproti
2086 IV |             pomaly k sebe prichádzať začína i vypovie: ~„Dobre, nie
2087 II |                 A či si už, syn môj, zacítil lásku ?“ ~„Ja jej neznám
2088 II |              odpovedal: ~„Dobre! Keď zacítiš ľútosť kroku svojho, nie
2089 V  |             Starešinstvo slovenské,“ začne starý Sviatoš, „tu stojí
2090 II |        vlastnej krvi, lebo rany, ním zadaté, nielen bolia obyčajne,
2091 IV |           rany, ktoré ľudu vlastnému zadával cez také mnohé roky!“ ~Ale
2092 I  |          povstalé!“ ~Starec sa naňho zadíva, oprúc trasľavé ruky o palicu,
2093 VI |           svoju vylievajú. ~I ticho, zadumene vyšla hŕstka slovenských
2094 Vys|            Turkami pri Moháči (v jv. Zadunajsku pri Dunaji) r. 1526, kde
2095 VII|          lebo mládenca, ktorého meno zaháňalo hávede nepriateľov, niet
2096 VII|            všetky viny predošlosti a zahladí ich pamiatku. Tak sláva
2097 II |              A Ďorďovi Trenčianskemu zahorelo oko; starci okolo stola
2098 II |            budúcich lepších časov, i zahorely prsia jeho vo veku mladistvom
2099 III|            slovenskými, ktorého líca zahoria ohňom v rozličných obratoch
2100 II |         synovia ležia v čiernej zemi zahrabaní a ich krv je po poliach
2101 IV |             nešťastlivými ukrutne si zahrávať.“ ~„Daj pokoj, dieťa moje!“
2102 IV |         svojho, aby si nás uvrhla do záhuby?“ ~A potom, vzdychnúc bolestným
2103 VI |            hlasy „Stanko, Stanko“, i zahučaly rady nepriateľa „Stanko,
2104 VII|       pokoleniam poručenstvo moje, i zahučte do duší mládeže našej, i
2105 VI |             prsia mládencove, vietor zahvižďal úzkym okienkom i rozvial
2106 III|             sa oceľou nad hlavou, až zahviždí v povetrí, ako by ju pálil
2107 IV |        svojich – a môžbyť, že radšej zahyniem, ako by to urobil! Ale daj
2108 IV |          kriky? Skoro, skoro; keď ty zahynieš – zahynie i Milena.“  A
2109 IV |            mojej, abys’ i ty nevinná zahynula a padla v obeťnáruživostiam
2110 III|            červeno– biela zástava si zaihrala v povetrí a kríž, nad ňou
2111 IV |        pobúrených smyslov. Ale zrazu zajajká niekto pri dverách, búcha,
2112 Vys|             zvolený kráľ. Dobrodinec zajatého Matiaša, potom jeho tesť. ~
2113 Vys|       vojskom pričinil o to, aby bol zajatý Matiaš zvolený za uhorského
2114 I  |           pozdvihol hlas: ~„Syn môj, zajtrajší deň urobí koniec tvojej
2115 V  |               i vypovedal: ~„A čo mu zákon sľuboval za najmenšie prestúpenie?“ ~
2116 Vys|             bojová zástava so žrďou, zakončenou hore polmesiacom a vejúcim
2117 II |                 Staň sa vôľa božia!“ zakončil Trenčiansky, a kývnuc rukou,
2118 III|         obyčaje bojuje, lebo to bolo zákonom bratstva slovenského, nijakej
2119 V  |     vyslobodenie rodov našich naveky zakopané! To sa stalo vinou jedného
2120 III|          svojich a volá „Za mnou!“ i zakrúti blyštiacou sa oceľou nad
2121 IV |         synom nešťastlivým. A Dlugoš zakrútil okom a zase sa usmial nad
2122 V  |            vypovedal starý Sviatoš i zakryl si líca. ~A Stanislav sa
2123 I  |            tvojej slobode; ja ti nič zakryť nechcem. Zajtra nežiješ
2124 I  |           taký jarý – a nemáš viacej zakúsiť sladkosti života. Celý čas
2125 V  |           palota, v ktorej sa všetky záležitosti slovenské osnúvajú. Čierny
2126 I  |           náruživo za ruku. Slnce sa zaligotalo v kryštale ich očí – a zapadlo. ~
2127 III|            jeho sily zničiť môžu pod zámkom jeho sa rozprestierajúcich
2128 IV |             hvižďal v oblokoch stien zámkových i zavýjal divými hlasmi
2129 II |         všetko, všetko stratil: moje zámky sú rozbúrané, moje imanie
2130 VI |              nemu prichádzajúceho. I zamračí sa krvou poliata tvár a
2131 V  |          svoj nešťastný, a teraz?... Zamračilo sa mu v očiach, ale duch
2132 IV |        nepomôže.“ ~Dlugoš s úsmechom zamumlal: „Nespomôže, pravdaže, nespomôže,“
2133 III|           doby málo vídať Stanislava zamysleného; tvár jeho horí, keď sa
2134 VI |          jednej z týchto komôr stojí zamyslený, od svojich vlastných na
2135 V  |             svesi1 hlavu. ~„Čis’ ich zanechal vražde, abys’ ty ujsť mohol?“ ~„
2136 III|       zaujatí, ustupovali a s krikom zanechávali pole bitky.– ~Už je viacej
2137 I  |         ktorou, ako sa zdá, teraz je zaneprázdnený, a oddeľuje ho od všetkého,
2138 I  |         spomôcť nemôžeš. Pozri na to zapadajúce slnce: tak zhasla sláva
2139 II |             uznávame zásluhy tvoje i zápal syna tvojho, ale pomysli
2140 II |         chytí sa kríža, vynesie ho v zápale duše vysoko nad hlavu dohora 
2141 I  |              premožený i bolesťou, i zápalom, ale oči mládencove sa zažiaria,
2142 III|    Stanislavov stúpal hore na zámok, zapichnúc na jeho vrcholku červeno–
2143 II |                Mužovia slovenskí! Vy zapierate silu veku môjho, vy sa bojíte,
2144 II |            rodu slovenského. Nejeden zaplakal nad hlbokým pádom rodu svojho;
2145 Vys|            Podunajska pred osmanskou záplavou. Za vlády nedospelého Ladislava
2146 IV |           ste im vy požehnanie otcov zapredali, i budú sa im kálať srdcia,
2147 II |             s tebou robil nepriateľ, zaprieť nesmieš.“ ~„Dobre!“ ~Trenčiansky
2148 IV |              krásnej devici, ktorá v zarmútenosti svojej bola ako obraz utrpenia
2149 IV |           raz doň červík nesvornosti zaryje, ani Boh viac nepomôže.“ ~
2150 II |            si pred seba vezme, a tak zásluha jeho je nie veľká, bo v
2151 IV |         rečie: ~„No, poď, abys’ mala zásluhu u otca, že si ty vydala
2152 II |               že som svojím životom  zaslúžil,obetujúc dosť za veci naše,
2153 IV |           dievčiny, pokýval hlavou a zasmial sa smiechom šialenca volajúc: ~„
2154 VII|          Trenčianskych, hoc ich málo zastalo, i Beckov padol do ich rúk:
2155 VI |          Dlugošových nájomníkov; ich zástavou sú šedivé dlhé vlasy, zpod
2156 III|             druhý, a vždy rútiaci sa zástup Dlugošov odfrkol od skalistých
2157 III|      vychádzajúce slnce sa zablyslo, zasvietilo na dve odporné strany, ktoré
2158 VI |          nepriateľ obtáča, stíska, i zatemnilo sa mu v očiach, stiahlo
2159 I  |             jeho sa trasú, oko suché zatiahlo sa slabou rosou, krok jeho
2160 II |           vodcom v každom ohľade, že zatracuje každé myslenie, každé pomyslenie
2161 VII|        prsiach oheň svätý, vznešený, zatraste šumom svojím ich dušami,
2162 II |              každé pohnutie srdca je zatratené, že láska mládenca je hriech,
2163 IV |        zatratili naveky, a vy budete zatratení, budete opustení od celého
2164 V  |            Stanislav, či znáš, že si zatratil každý cit útly v srdci svojom,
2165 VI |         Bohom!“ ~Spodná čeľusť sa mu zatriasla, z očú sa mu dve veľké slzy
2166 III|         trúbku, pri boku mu visiacu, zatrúbil po svojom spôsobe, most
2167 II |             nesmie pomyslieť, nesmie zatúžiť za ničím – krem za oslobodením
2168 IV |           táto chvíľa znivočila!“ ~A zatým, strhnúc so stola svoj široký
2169 III|             ani nevediac, akým čarom zaujatí, ustupovali a s krikom zanechávali
2170 Vys|         prišiel z Čiech ako ochranca záujmov Ladislava Pohrobka; Komorovský
2171 II |              môže mládenec i tak bez záväzku vystupovať! No, môže, ale
2172 II |             mládenec nemohol dodržať záväzky a sľuby svoje – ale ako
2173 IV |              ta, kde nás slnce božie zavedie, kde nás nedostihne ruka
2174 II |            teraz sa musíme skrývať a zavierať po pevných hradoch, keď
2175 II |               A či sú duše vaše také závistlivé, že srdcu mladému dopustiť
2176 V  |           žes’ dal času Dlugošovi na zavraždenie druhov svojich pre dcéru
2177 V  |           pred takto rokom. Ale duše zavraždených druhov mojich vidia, že
2178 IV |           oblokoch stien zámkových i zavýjal divými hlasmi v susedných
2179 VII|            hrady staroveké, s Bohom! Zašumte niekedy budúcim pokoleniam
2180 I  |       zápalom, ale oči mládencove sa zažiaria, jeho postava narastie,
2181 II |     shromaždenie, oko ticho, pokojne zažiarilo, a na kom spočinulo, zdalo
2182 III|        hrdinnosť svoju ukazovať, keď zbroj ostrá, ohnivá, doráža na
2183 VII|                           VII.~Mnoho zbroje, mnoho koristi padlo v moc
2184 VI |           ako iskra hromu prebehne a zbúra veľké, silné stavanie. ~
2185 IV |     skrytosti pŕs svojich chovajúca, zdala sa počuť hneď brinkot zbrane,
2186 VI |            oblednutom čele. Videl on zďaleka sa hýbajúcu kopu ozbrojencov,
2187 II |       zažiarilo, a na kom spočinulo, zdalo sa mu až do samej duše prerážať,
2188 VI |              ako. A tu smutný pohľad zdesí šuhaja: starý Sviatoš sa
2189 V  |           okolo stien na laviciach a zdola stola stojí Stanislav, predtým
2190 Vys|        spojené vojsko poľsko-uhorské zdrvujúcu porážku od Turkov. Padol
2191 II |             ticho. ~Ďorď Trenčiansky zdvihne dohora šedivú hlavu; mužná
2192 VII|        nepomáhala, zastal, vzdychol, zdvihol ruku dohora i hovoril: ~„
2193 I  |             na hory šumiace, na lúky zelenajúce sa, na tie doliny milé,
2194 VII|            noc objala krídlom svojím zem širokú a pohltila surmu
2195 Vys|                insurgent –  povstalý zeman. ~išpán, hlavný išpán –
2196 Vys|       viceišpán – podžupan, zástupca zemanov v župe, nimi samými volený
2197 II |              synovia ležia v čiernej zemi zahrabaní a ich krv je po
2198 Vys|             samými volený na vedenie zemianskej samosprávy v župe. ~ ~
2199 Vys|     insurekcia – vojenská pohotovosť zemianstva na obranu krajiny a vnútorného
2200 VI |                 VI.~Smutno je vidieť zhasínajúcu silu mladosti v škaredej
2201 I  |             to zapadajúce slnce: tak zhasla sláva naša. A ako to slnce
2202 II |         nociach po šumiacich horách, zhľadúval pokrvencov svojich a ich
2203 I  |          krok jeho zastal a prsia si zhlboka oddýchly. „Syn môj,“ zas
2204 VI |              slnce na dolinu Váhu, i zhliadlo v kryštáľovom zrkadle strieborného
2205 VI |              a slabý, omámený starec zhliadne syna svojho, k nemu prichádzajúceho.
2206 VII|     nepriateľov, niet viacej. Milota zhromaždil okolo seba starcov ostalých,
2207 IV |          odvetí Dlugoš. „Oni žiadajú zhubu moju...“ ~„Len pokorenie
2208 V  |     Starcovia slovenskí! Vaše vojská zhynuly, vaše nádeje sú rozborené,
2209 II |             nejeden myslel za dlhých zimných nocí o starodávnych časoch,
2210 Vys|             nemeckého. Korunu nazpät získal Matiaš Korvín za veľké výkupné
2211 II |             verejnú všeobecnú mienku získať si môže, čo je veľké, pravdivé,
2212 I  |            čo k nim hučí všehomír vo zjaveniach svojich, šumote hôr, v hučaní
2213 I  |          zore, vo tmách nočných. Ale zjaví sa tu i tu človek v postave
2214 IV |            panáčko, a neposudzuj tak zľahka viny iných ľudí. Ja som
2215 Vys|             Crimen dehonestationis – zločin urážky, potupy. ~Galambovská
2216 V  |        pozabíjané, naše ostatné sily zlomené a vyslobodenie rodov našich
2217 IV |            hospodáreniu, už prestane zlopovestné zúrenie tvoje proti vlastnej
2218 IV |           svojich i od ich svätostí, zlorečili ste tomu, čo oni vzývali,
2219 II |      posvätné háje, ktorí ich nútili zlorečiť mocnostiam tým, ktorým sa
2220 IV |              uvaľovať na nich všetku zlosť sveta, i prekliaty si od
2221 IV |      roditeľovi!“ ~„Nech sa pokorí a zmaže vinu svoju!“ ~A starý Dlugoš,
2222 IV |            sa na Stanislava!“ ~S tým zmizol. ~
2223 II |              je z najlepších, keď on zná, že kroky jeho sú vymerané.
2224 V  |              nás zachovaný, má veľké značenie.“ ~Keď končil, otvoria sa
2225 III|              posvätenci smrti, ktorí znajú žiť, ale aj umierať. Ľudstvo
2226 I  |      cudzincov? Vidíš, ako sa šliape znak Spasiteľa, kríž svätý, od
2227 III|       tichosti bojovali bez všetkého znaku bojazlivosti pred smrťou
2228 II |        počúval šepoty mužov tajných, znaky si dávajúcich a hore Považím
2229 V  |          Trenčíne, slávnom zámku, je známa palota, v ktorej sa všetky
2230 Vys|           Jiskra (Ján z Brandýsa) –  známy kapitán husitských vojsk
2231 III|      nepriateľmi. On je jediný medzi známymi bratmi slovenskými, ktorého
2232 II |            vystupovať! No, môže, ale znať musíte, že to lichotí pýche,
2233 II |     predsebavzatia: bo vy sami dobre znáte, že my predtým sa skvejúci,
2234 IV |               keď vám je ťažko teraz znášať utlačovanie, nám bolo ťažšie
2235 III|    vypínajúci, i videl, že jeho sily zničiť môžu pod zámkom jeho sa
2236 I  |     myšlienku jednu, veľkú.Vidíš tie znivočené kraje? Vidíš ten ľud náš
2237 III|           Dlugošovi odseklo a aby sa znivočil, a Stanislav, jeho syn,
2238 IV |            nevystaví, čo táto chvíľa znivočila!“ ~A zatým, strhnúc so stola
2239 II |            najprv Dlugoša na Beckove znivočiť, bo je horší nad všetko
2240 III|           širošírej hladine. A teraz znovu letí konníctvo odpredku,
2241 III|          tvár jeho horí, keď sa vidí zoči– voči s nepriateľmi. On
2242 IV |            mne kvôli mládenec jarý!“ zodvihnúc ruky, pýtala Milena Stanislava. ~„
2243 VI |              dve veľké slzy vytisli, zohol sa, pobozkal ruku milovaného
2244 II |            svieti na nás, aby sme sa zohrievali jeho iskriacim teplom: ale
2245 IV |            ľud vlastný, ako raňajšia zora čistý, ako prvý kvet jari
2246 II |            dookola hlasy. ~Tu vstane zpoza stola Sviatoš a hovorí potichu,
2247 II |           myslí, lebo sa to oznamuje zprvu len najbližším priateľom
2248 IV |              váľať jarmo, ale vy ste zradili bohov svojich, ktorí vás
2249 IV |              Bohom tvojím, možno, že zradím spojencov svojich – a môžbyť,
2250 II |       druhému sdeľujúci, aby nás ani zradné vetry nepočuly, sme sa tu
2251 V  |            slávne na poli bitky, ale zradou a hanobnou vraždou nepriateľa
2252 IV |     skrižujúc ruky na prsiach, oprel zrak svoj na tvár dievčiny, pokýval
2253 V  |               a teraz tu stojím pred zrakmi vašimi čistý, hoc o moc
2254 III|       niekoľko mužov, ktorí sa už po zraku poznali a v najväčšej tichosti
2255 II |              Potom Trenčiansky uprel zraky svoje na horliaceho mládenca,
2256 IV |              pobúrených smyslov. Ale zrazu zajajká niekto pri dverách,
2257 III|         mladistvé čelo, tvár jeho je zrkadlom prísnosti, ktorá tak pekne
2258 IV |             srdcia, bude myseľ ich v zúfalstvo pohrúžená, a vy sa budete
2259 IV |              už prestane zlopovestné zúrenie tvoje proti vlastnej krvi.
2260 III|        nebezpečenstvom, tak dlho, až zutekavšie zástupy, vidiac ich sa držiacich,
2261 II |              a hlasom trasavým z pŕs zúžených a preniknutých svätosťou
2262 V  |           vzali. Ale obrátila sa ich zvedavosť popredku na žalosť, bo prišlí
2263 IV |              leží na posteli, kožami zveri divej pokrytej, a líce jeho
2264 V  |             dohora, tiché prsia jeho zvoľna oddychujú a hlas jeho čistý
2265 III|              krik. Rady Stanislavove zvučaly tichým, tajomno– tichým
2266 I  |      ľahostajne sa syn opýta, ale vo zvuku jeho slov vidno premenu,
2267 IV |               Poď, poď – počuješ tie zvuky, počuješ? Už sa sem hrnú –
2268 III|               doráža na šišaky, láme šable, odráža kopije, i tisne
2269 VI |          nájomníkov; ich zástavou sú šedivé dlhé vlasy, zpod šišakov
2270 III|              a ich vodca pozerá zpod šedivého obočia okom vpadnutým smutne
2271 I  |      Trenčína; druhý starý, s bradou šedivou, so shrbeným starobou chrbtom,
2272 II |           Trenčiansky zdvihne dohora šedivú hlavu; mužná jeho tvár,
2273 I  |             v postave proroka, ktorý šepce do ucha ľuďom, neznajúcim
2274 II |               ktorý v hájoch počúval šepoty mužov tajných, znaky si
2275 VII|           jednému mŕtvemu telu, čosi šeptal tajomne, potichu, že to
2276 IV |         hlavou a zasmial sa smiechom šialenca volajúc: ~„Ha, a ty ma chceš
2277 IV |            si povedal: ~„Mlč, starec šialený! Tvoje slová pália duše
2278 III|             všetkých, ako hviezdy na širokom nebi, sa drží pár mužov,
2279 VII|            objala krídlom svojím zem širokú a pohltila surmu nočnú,
2280 IV |         zatým, strhnúc so stola svoj široký meč, úsmešným hlasom rečie: ~„
2281 VII|           smútia, bo nemajú na celom šírom svete pomoci, lebo mládenca,
2282 III|             v tisícich klobúčkoch po širošírej hladine. A teraz znovu letí
2283 VI |             nepriateľského rozštiepi šišak i hlavu, a slabý, omámený
2284 VI |              šedivé dlhé vlasy, zpod šišakov sa vlniace, ich múry prsia
2285 III|             ostrá, ohnivá, doráža na šišaky, láme šable, odráža kopije,
2286 VI |          zhasínajúcu silu mladosti v škaredej nečinnosti, ale smutnejšie
2287 V  |          Ešte raz vám hovorím: nieto škvrny na mojom živote, ja som
2288 IV |       Stanislav smraštil obrvy, hnev šľachetný mu vystúpil na tvár a žily
2289 IV |              oni vzývali, nohami ste šliapali ich nebo, ich potechu v
2290 I  |           žiadosti, musíš po všetkom šliapať svojimi nohami, a hoc i
2291 I  |             cudzincov? Vidíš, ako sa šliape znak Spasiteľa, kríž svätý,
2292 VI |       trenčianskych, ale rúbu mečom, šliapu koňmi pešiakov, a o malú
2293 V  |          pred nami sám, ľudstvo jeho špatne pozabíjané, naše ostatné
2294 IV |            starostiach, ich radosť v šťastí – a tak kto vás zradil,
2295 III|          ohňom v rozličných obratoch šťastia, bo on, vzoprúc sa v strmeni
2296 IV |              sa v tom jednom človeku šťastná predošlosť ozývala k synom
2297 IV |             tá sa vyplnila, a my sme šťastní, že sme to urobili. Teraz
2298 II |     najväčšia skúška pre človeka – a šťastný je, kto ju stále prestojí.“ ~„
2299 VI |              junácke pochované medzi štyrmi stenami, ktoré ono, hoc
2300 IV |               O tom pozdejšie, mladý šuhaj!“ ~„Dlugoš, pokor sa dobrovoľne
2301 VI |             A tu smutný pohľad zdesí šuhaja: starý Sviatoš sa kýva,
2302 V  |              také chýry o najlepších šuhajoch našich, ale smutnejšie je
2303 I  |                                   I.~Šumí Váh vo svojom koryte, hučia
2304 I  |              kvetisté polia, na hory šumiace, na lúky zelenajúce sa,
2305 II |           tichých letných nociach po šumiacich horách, zhľadúval pokrvencov
2306 VII|             pri Trenčíne, keď tichá, šumná noc objala krídlom svojím
2307 VII|            svätý, vznešený, zatraste šumom svojím ich dušami, aby,
2308 I  |               Kto pochopí jeho tajný šumot? Tie kraje, milé kraje okolo
2309 I  |      všehomír vo zjaveniach svojich, šumote hôr, v hučaní riek, vo svetle
2310 III|              tichým, tajomno– tichým šumotom; títo pozerali smutne, na
2311 Vys|              do Viedne do rúk svojho švagra Fridricha, cisára nemeckého.
2312 V  |            ich zvedavosť popredku na žalosť, bo prišlí mužovia pozerali
2313 III|            svojich nezbadáš smútku a žalosti na ich obličaji, ani posvätnej
2314 IV |         podal jej ruku, pozrel na ňu žalostným pozorom a vypovedal: ~„S
2315 II |             Dosť teda pamiatky, dosť želenia; teraz budeme spomínať nádeje
2316 VI |     nevídanou vystaví z pántov silné železné čapy, i vytrhnúc prvému
2317 III|          ktorí, tými slovami, ako by železom odetí, vystupovali, i na
2318 II |             ani matka, ani otec, ani žena, ani milá, ani nič viazať
2319 IV |          slová jeho, nezaplakala ako ženská, ktorá, uchvátená prvým
2320 V  |          vyviesť zo zámku, s pomocou ženskou si ušiel – a čis’ pomáhal
2321 II |        oceľové proti vnadám a krásam ženským, že nikoho z nás ani matka,
2322 V  |         zákone!“ ~„Hovor, či pravda, žes’ dal času Dlugošovi na zavraždenie
2323 IV |           moje!“ odvetí Dlugoš. „Oni žiadajú zhubu moju...“ ~„Len pokorenie
2324 IV |            Len pokorenie a kajúcnosť žiadame, starec pyšný!“ zavolá Stanislav. ~„
2325 IV |            môjmu kvôli sa podvoľujem žiadostiam tvojim – ale mi daj len
2326 IV |             z ktorého veľkomyseľnosť žiari, vie čítať v duši Mileny,
2327 IV |             takže len dva blesky ako žihadlá z nich padaly na Dlugoša,
2328 II |              teraz utlačený, v hanbe žijúci, predtým všetko voľne konajúci,
2329 II |             čo mnoho pamätajú, ktorí žili i padli zas do zabudnutia
2330 II |            sa celý trasie, tvár jeho živým ohňom horí, oči jeho mihajú
2331 Vys|            turecká bojová zástava so žrďou, zakončenou hore polmesiacom
2332 VI |              na otcovho tu stojaceho žrebca i zavolal: ~„Za mnou, za
2333 Vys|                išpán, hlavný išpán – župan, panovníkov poverenec v :