|
Po boji pri Prešporku, kde podľahli synovia Svätoplukovi, zapadlo,
onemelo Slovensko: lebo národ, zčiastky utlačený, zčiastky
horami oddelený, sám v prvom ohlušení sa nehýbal k životu. Ale najväčšia
tejto veci príčina bola, že jednoduchý život národa, rovnakosť
ľudu si nevedela vytvoriť hlavu, v ktorej by sa boly sjednotily sily
národné.S druhej strany kresťanstvo, nepreniknúc všetkých srdcia, v prvom
svojom rozšírení sa mnohým vtískalo, takže títo, za panovania slovenského prinútení
prijať kresťanstvo, teraz, keď pohanský národ panstvo v Uhrách
obdržal, vďačne odstúpili od tých, ktorí kedysi rúcali bohov ich
otcov, ktorí rúbali ich posvätné háje, ktorí ich nútili zlorečiť
mocnostiam tým, ktorým sa kedysi dlhé stoletia ich otcovia korili. Každý národ,
ktorý niečo drží na seba, neľahko opúšťa svoje – hoc aké bludné
– presvedčenie, neprijíma odrazu pravdy, hoc aké spasiteľné, lebo sa
to len dlhými bojmi, dlhým životom uviesť a verejnú všeobecnú mienku
získať si môže, čo je veľké, pravdivé, vznešené. Tak to bolo i
na Slovensku. Mnohým nebol nemilý pád kráľovstva slovenského, lebo mohli
zase slúžiť svojim bohom, zas im mohli jedlo donášať, mohli sa
vypomstiť nad utlačiteľmi viery svojej. Tak sa mnohí poddali
pohanom novoprišlým a sami bojovali proti bratom svojim, ktorí, zanechajúc
vieru starodávnu, rúhali sa horlivosti vzývajúcich starodávne božstvá. Medzi
týmito bol i Dlugoš, starý, junácky muž a horlivý ctiteľ Svantovíta, ba
dakedajší kňaz jeho, ktorý mocou pohanov aziatských usadil sa na Beckove,
zámku pevnom, odtiaľ hromžil na kresťanov a v nevedomosti svojej
pracoval mocnou rukou proti životu svojho vlastného národa.
Ale nevyhasly ešte iskry túžob za samostatnosťou v srdciach všetkých
synov rodu slovenského. Nejeden zaplakal nad hlbokým pádom rodu svojho; nejeden
myslel za dlhých zimných nocí o starodávnych časoch, nejeden, túlajúc sa v
tichých letných nociach po šumiacich horách, zhľadúval pokrvencov svojich
a ich napomínal, povzbudzoval – k čomu nikto sa dozvedieť nemohol – lebo
sa to všetko robilo tajne, skryte, potichu. A nikto to nevyzradil, iba ak
slávik v piesni svojej, ktorý v hájoch počúval šepoty mužov tajných, znaky
si dávajúcich a hore Považím ukazujúcich. Len v isté dni sa mnoho starcov,
mnoho mládeže hrnievalo na Trenčín, zámok starodávny, a nikto nevedel,
prečo a načo oni ta chodievajú.
Trenčín leží neďaleko od Beckova pohanského, Aziatom slúžiaceho –
ale tam sa rozličné veci kujú. Budem o nich rozprávať.
Na deň pádu synov Svätoplukovych sišlo sa mnoho ľudstva na pyšnom
Trenčíne. Starcov viacej ako mládencov. Ruky si spoločne podávajú a
stúpajú hore do širokej paloty.
Pán Trenčína, Ďord Trenčiansky slávny za dávnych časov,
teraz skrytý viacej vo svojej pevnosti, rozosiela poslov po okoliach
slovenských, po stoliciach, ale nikto nezná, čo on myslí, lebo sa to
oznamuje zprvu len najbližším priateľom a potom druhým, ktorí však
nič nikomu nepovedia. Teraz sa sišlo starešinstvo okolo neho a hrnie sa do
širokej paloty.
V palote naprostriedku stojí dlhý, čiernym súknom pokrytý stôl; okolo
neho vysoké stolce, na ktorých sedia starci, čo mnoho pamätajú, ktorí žili
i padli zas do zabudnutia pádom slovenským. Za vrchstolom sa vypína čierna
stolica ako trón, a na nej vidno sedieť Ďorďa
Trenčianskeho. Pred ním na stole leží kožená kniha, Písmo sväté, ako
hovoria, rukou samého Metoda napísané, a pri nej stojí kríž, heslo
kresťanské. Dokola sedia a stoja i starci i mládenci i mužovia. Všade
hlboké ticho.
Ďorď Trenčiansky zdvihne dohora šedivú hlavu; mužná jeho
tvár, ktorá ukazuje, že hlava jeho nie tak vekom, ako radšej od mnohých
starostí a od všelijakých nerestí pretrpených obelela, sa vyniesla nad
shromaždenie, oko ticho, pokojne zažiarilo, a na kom spočinulo, zdalo sa
mu až do samej duše prerážať, a predsa i nekonečnou dôverou k nemu
byť obráteným.
Začal hovoriť:
„Mužovia slovenskí! Pominuly časy, kde sme si kedysi slobodne ruky na
stráňach našich kvetoplných podávali; teraz sa musíme skrývať a
zavierať po pevných hradoch, keď chceme srdce k srdcu hovoriť.
Mužovia slovenskí! Vy sa rozpamätáte na dni voľnosti našej, vy cítite
bolesť nad pádom naším; i načo by som vám to spomínal? Nejdem
spomínať čas predošlý a terajší, nejdem vám rozkladať
utlačenie a hanbu našu, nejdem vám vypočitovať naše žaloby, naše
túžby, naše predsebavzatia: bo vy sami dobre znáte, že my predtým sa skvejúci,
teraz upadlí, predtým slávni, slobodní, teraz utlačený, v hanbe žijúci,
predtým všetko voľne konajúci, teraz túžby naše, žaloby naše len pošepky
jeden druhému sdeľujúci, aby nás ani zradné vetry nepočuly, sme sa tu
sišli, aby sme si pripomneli dni tie, kde sme padli, kde sme utratili i milú
slobodu, i pokrvných a priateľov našich, kde sme stratili všetko, všetko –
iba nie nádej. A tak, mužovia slovenskí, rozpamätajte sa na vašich synov,
bratov, ktorí padli pri Prešporku; rozpamätajte sa, že tam ležia ruky vaše
poodtinané, že ste tam mnoho, všetko stratili – iba nie nádeju! Dosť teda
pamiatky, dosť želenia; teraz budeme spomínať nádeje naše. –
Nečestné je vlastnovoľne svoje krky pod podnož druhého poddávať,
nečestné je národu padlému zabúdať, že ešte niečo iné jesto nad
každodenný život. Tak, mužovia slovenskí, časy utekajú jeden za druhým a
rodia sa nové sily v ustavičnej premene; slabý vyrastá v silného muža,
silného muža, silného opúšťa vláda, a utlačený často vystupuje z
hraníc obmedzeného života a vystupuje proti utlačiteľovi svojmu,
ktorý ani pochopiť nemôže, kde ten chudák odrazu toľko sily
nabral. Mužovia slovenskí, či už prišiel i pre nas deň sily našej?“
A po celej priestrannej palote sa ozvalo jednohlasné, vážne „Prišiel!“
A Ďorďovi Trenčianskemu zahorelo oko; starci okolo stola
pozdvihli ovislé, niekde v rozpomienkach na časy predošlé sa túlajúce
hlavy; celé shromaždenie to jedno slovo ako iskra potrhlo.
„Ja som ti vyrátal sily naše,“ vstanúc povie s ľavej strany
jeden starec, „znáš, na koľko rodín, so mnou spriatelených, rátať
môžeš!“
„Znám!“ ozve sa Ďorď Trenčiansky. ,,I ty, i Sviatoš, i
Milota, i Nezdaj, i ostatní všetci mi oznámili počet a silu spojencov
svojich. Teraz mi len oznámte, kedy sa všetci pri Trenčíne sídu a ako si
budeme počínať.“
„Ja bych myslel,“ ozve sa Milota, najprv Dlugoša na Beckove
znivočiť, bo je horší nad všetko zlé na svete, nepriateľ z
vlastnej krvi, lebo rany, ním zadaté, nielen bolia obyčajne, ale pália až
do najhlbších tajomných skrýš duše!“
„Na Dlugoša, na Dlugoša!“ ozvú sa dookola hlasy.
Tu vstane zpoza stola Sviatoš a hovorí potichu, ale rezko, slabým hlasom,
ale dôrazne, takže v rečiach jeho vidno starobu, pýchou nadchnutú nad
svojou cenou vnú tornou:
„Priatelia moji! Ja myslím, že som svojím životom zaslúžil,obetujúc
dosť za veci naše, aby ste i vy mne niečo urobili kvôli. Ja som
všetko, všetko stratil: moje zámky sú rozbúrané, moje imanie medzi
nepriateľov rozdelené, moji piati synovia ležia v čiernej zemi
zahrabaní a ich krv je po poliach prešporských rozstriekaná; teraz nemám nikoho
na svete, krem jediného syna – a o tomto synovi chcem niečo
prehovoriť prv, ako by ste niečo uzavreli.“
„Hovor, hovor!“ ozvalo sa shromaždenie.
„Teda, priatelia. moji!,“ pokračuje Sviatoslav, „jedného mám syna, a
ten je napájaný slzami nad pádom naším, je chovaný nádejou budúcich lepších
časov, i zahorely prsia jeho vo veku mladistvom ohňom svätým, a on
sám prichádza, odrastený bujný junák, k vám a pýta vás, aby ste ho prijali do
svojho spolku bratov slovenských.“
Všetci mlčali, a starý Sviatoš pozerá po ich sklopených očiach.
Oprúc hlavu o ruku, Ďorď Trenčiansky potichu hovorí:
„Sviatoslav náš! My uznávame zásluhy tvoje i zápal syna tvojho, ale pomysli
si, že sú tvrdé zákony spolku nášho, ktoré len muž vyplniť môže. Mládenec
ešte nezná, čo ho potká v živote, on hľadí na všetko so
zaľúbením, jeho oči, jeho srdce je ešte nie otupené pre vtoky krásy a
sladkosti sveta. V spolku našom máme do týchto čias samých mužov, bo sme
nikoho tvrdými sľubmi nezaväzovali k udržovaniu veci našej, ktorý by ich
bez veľkých bojov so sebou samým udržať nemohol. Tvoj Stanislav môže
s nami bojovať, môže predsavzatia svoje vykonávať – ale nech sám
seba, svoju budúcnosť nezatracuje.“
„Pravdu máš!“ ozve sa Milota. „My známe, že sú zákony naše tvrdé! My známe,
že náboženstvo naše nechce takých obetí, ako my požadujeme. My známe, že Boh
vštepil lásku do sŕdc našich, aby sme ňou život náš oslávili. My
známe, že slnce nebeské svieti na nás, aby sme sa zohrievali jeho iskriacim
teplom: ale i to známe, že upadlý ľud náš nemôže sa ináč
pozdvihnúť k hodnosti svojej, iba keď na všetko, všetko zabudne, krem
oslobodenia svojho. Ani sľuby naše ďalej nesiahajú, len po navrátenie
slávy veľkomoravskej!“
Tu pristúpi bližšie k stolu mladý Stanislav, podoprie sa stojac pravicou o
stôl, premeria mládeneckým okom prísedníkov stola i hovorí:
“Mužovia slovenskí! Vy zapierate silu veku môjho, vy sa bojíte, že by
mládenec nemohol dodržať záväzky a sľuby svoje – ale ako sa mýlite!
Mladosť má seba, sny svoje, milých svojich a všetok boží svet
obetovať a posvätiť svojmu čistému, vysokému zápalu. Staroba a
vek mužský to koná ľahko., čo si pred seba vezme, a tak zásluha jeho
je nie veľká, bo v tom nieto nebezpečenstva. Vaše obete teda nie sú
veľké. Avšak keď mladosť s mnohými ťažkosťami chce
vykonať to, čo vykonáva vek mužský, jej zásluhy a obete sú tisíc ráz
väčšie ako vaše; a vy teda, mužovia múdri, myslíte, že pozdvihnutie
ľudu nášho, vzkriesenie slávy našej nezasluhuje najväčších obetí?
Teda je věc vaša taká malá, ľahostajná? Ja som sa inakšie naučil
o nej myslieť; ja som myslel a myslím, že je vzkriesenie života
národov medzi všetkými života podmienkami také vznešené ako slnko medzi
nebeskými hviezdami. Vy teda nechcete, aby synovia rodov našich veci našej
najväčšie obete doniesli – obete, ktoré vy doniesť nemôžete? A
či sú duše vaše také závistlivé, že srdcu mladému dopustiť nechcete,
aby ono samo seba donieslo na obeť tomu, co vy za najsvätejšie držíte? Ale
hovoríte, že však môže mládenec i tak bez záväzku vystupovať! No, môže,
ale znať musíte, že to lichotí pýche, že to pozdvihuje dušu jeho, keď
vidí, že on je z najlepších, keď on zná, že kroky jeho sú vymerané. Áno,
vIní sa srdce v prsiach mládencových, i rozohňuje sa duša jeho vidiac, že
doniesol za svoje obrazy obete väčšie nad všetkých iných….“ Prestal, a
pozdvihnúc hlavu, prudko vypovedal: „Mužovia slovenskí, ja chcem a chcem
vstúpiť, složiac akékoľvek sľuby, do spolku vášho!“
Všetci mlčia, len starý Sviatoš pozerá so zaľúbením na
rozhorleného, pyšne si vedúceho syna.
Ďorď Trenčiansky pozerá po svojich priateľoch, ktorí sa
nezdajú byť ani k tomu, ani k tamtomu odhodlaní. Potom sám spokojne a
potichu povedá:
„A či znáš, syn môj, zákony ,bratov, slovenských’ sú prísne a tvrdé, že
za najmenšie prestúpenie nasleduje smrť?“
„Znám!“ prudko odpovedá Stanislav.
„A či znáš,“ zas pokračuje Trenčiansky, „že kto chce byť
údom jeho, nesmie pomyslieť, nesmie zatúžiť za ničím – krem za
oslobodením ľudu nášho ?“
„Znám!“
„A či znáš, že pre každého z nás musí umrieť celý svet, že každé
pohnutie srdca je zatratené, že láska mládenca je hriech, že prsia jeho musia
byť oceľové proti vnadám a krásam ženským, že nikoho z nás ani matka,
ani otec, ani žena, ani milá, ani nič viazať nesmie, aby bol hotový
každú chvíľu za ciele naše hlavu složiť a umierať?“
„Znám!“ bola smelá odpoveď.
Potom Trenčiansky uprel zraky svoje na horliaceho mládenca, a dlho–
dlho naň pozerajúc, pýtal sa ho:
„A či si už, syn môj, zacítil lásku ?“
„Ja jej neznám a nechcem o nej vedieť!“
„To nesmieš povedať,“ zas odpovedá Trenčiansky, „to je
najväčší oheň, najväčšia skúška pre človeka – a
šťastný je, kto ju stále prestojí.“
„Ja ju prestojím.“
„Dobre, syn môj; ale keď ju neprestojíš?“
„Povedali ste,“ zas odpovedá Stanislav, „že najmenšieho priestupku odmena je
smrť!“ hodil hlavou pyšne dohora.
„Ale pomysli si ešte, že nesmieš nič robiť, čo ti vodca tvoj
nenaloží.“
„Ked’ je to pre spásu našu,
jeho vôľa bude i mojou.“
„Pomysli si, že bratstvo
naše a Krista, čo by ťa pálili, čo by čo s tebou robil
nepriateľ, zaprieť nesmieš.“
„Dobre!“
Trenčiansky stisol plecom i odpovedal:
„Dobre! Keď zacítiš ľútosť kroku svojho, nie vina naša!“
A potom, obrátiac sa ku shromaždeniu, opýta sa:
„Čo vy myslíte, priatelia moji ?“
A všetci potichu odpovedali:
„Staň sa vôľa božia!“
„Staň sa vôľa božia!“ zakončil Trenčiansky, a kývnuc
rukou, zavolal k sebe Stanislava, ktorý, položiac dva prsty na Písmo sväté a
potom na kríž Ukrižovaného, složil prísahu, že sa všetkého odrieka na svete, že
chce za kríž a národ všetko podstúpiť, že sa chce podrobiť vodcom v
každom ohľade, že zatracuje každé myslenie, každé pomyslenie na to,
čo sa nesrovnáva s prísahou jeho.
Keď bolo dokončené všetko, Ďorď Trenčiansky mu
dôrazne hovorí:
„Pozri, synak, na ten kríž – to je tvoj život budúci!“
A Stanislav sa celý trasie, tvár jeho živým ohňom horí, oči jeho
mihajú tajomným svetlom a ruka jeho, chytí sa kríža, vynesie ho v zápale duše
vysoko nad hlavu dohora a hlasom trasavým z pŕs zúžených a
preniknutých svätosťou okamženia vyvolá:
„To bude život môj!“
Stanislav drží kríž dohora – a shromaždenie mlčí v svätej tichosti.
|