|
Na Trenčíne, slávnom
zámku, je známa palota, v ktorej sa všetky záležitosti
slovenské osnúvajú. Čierny stôl sa ťahá dolu
palotou, dvanásť starcov okolo neho sedí, a na vyvýšenom stolci
vidieť s hlavou svesenou starého Sviatoša. Iní sedia okolo stien na laviciach a zdola stola stojí Stanislav, predtým vodca
slávny, teraz obžalovaný, k odpovedi zvaný. A strašné sú
všetky postavy. V časoch, kde jeden pád, jeden pomýlený krok všetky
obete, všetko namáhanie dlhoročné nanivoč uviesť môže, sú duše
napnuté, pobúrené, na každý výjav s úzkosťou sa
dívajúce.
„Starešinstvo slovenské,“ začne starý Sviatoš, „tu stojí pred nami vodca
vojska nášho Stanislav, ktorému ste vy sverili synov a my všetky nádeje naše;
tu stojí pred nami sám, ľudstvo jeho špatne pozabíjané, naše ostatné sily
zlomené a vyslobodenie rodov našich naveky zakopané! To sa stalo vinou
jedného muža, a ten je syn môj Stanislav! Starci slovenskí, súďte po
zákone!“
Vstane odprava Milota a vypovie:
"Smutné je počuť také chýry o najlepších šuhajoch našich, ale
smutnejšie je hovoriť otcovi, v nádejach svojich sklamanému, a
hovoriť zlé reči o synovi svojom. Boh ťa poteš, Sviatoslav!
Teraz odpovedaj, obžalovaný Stanislav, kde sú tie pevné, hoc ich bolo málo,
vojská naše ?“
Stanislav vznáša hlavu dohora, tiché prsia jeho zvoľna oddychujú a hlas
jeho čistý pevne sa ozýva:
„Starcovia slovenskí! Vaše vojská zhynuly, vaše nádeje sú rozborené, vaše
namáhania nanivoč uvedené! Niet viacej tých, ktorí v tichom behu žitia
svojho sa posvätili službe rodov svojich, ktorí s mysľou pokojnou robili
pevné hradby z pŕs svojich i namáhali sa vymôcť z poddanstva kraje
naše. Niet ich viacej! Oni nezhynuli slávne na poli bitky, ale zradou a
hanobnou vraždou nepriateľa nášho, ktorý ich neozbrojených pozabíjal. Ja
som sám divným spôsobom sa vymohol; dcéra Dlugošova ma bezpečnou cestou
vyviedla, a teraz tu stojím pred zrakmi vašimi čistý, hoc o moc
nešťastnejší, ako pred takto rokom. Ale duše zavraždených druhov mojich
vidia, že som čistý od viny, že myslenie, konanie moje vždy bolo posvätené
službe vašej!“
„Ale, Stanislav Sviatoslavič,“ zase sa ozve Milota, „ty si sa dal
vyviesť zo zámku, s pomocou ženskou si ušiel – a čis’ pomáhal
oslobodiť druhov svojich?"
Stanislav svesi1 hlavu.
„Čis’ ich zanechal vražde, abys’ ty ujsť mohol?“
„A čo by som ja už bol
spomohol?“ smutne hovorí Stanislav. „Ja som len vtedy
bol upozornený na náš stav, keď už hádam všetci pohynuli, i pomyslel som
si: I jeden človek, pre nás zachovaný, má veľké značenie.“
Keď končil,
otvoria sa dvere a dnu vstúpia dvaja z ľudu
Stanislavovho z Beckova. Celé shromaždenie oprie na
nich oči, každý sa na svojom mieste podvihne, ako by im chcel v ústrety
letieť i spýtať sa ich, čo sa stalo, kde sa tu vzali. Ale
obrátila sa ich zvedavosť popredku na žalosť,
bo prišlí mužovia pozerali prísne, nehovorili hneď ako ľudia, s
dobrými novinami prišlí, i nesmelo pohliadali dookola.
„Čo nesiete nového?“ spýta sa Sviatoš. „Ako stoja veci naše a naši
ľudia živí?“
Pokrútili hlavami prišlí mužovia a jeden z nich trasľavým hlasom
odpovedal: „My sme živí, aby sme vám hanobné posolstvo priniesli; ale naši
bratia –“ i kývol plecom.
Po malej chvíli rozprával ďalej:
„Všetci zahynuli, a nás preto nechali pri živote, aby sme vám priniesli
Dlugošovo posolstvo. Odkazuje vám, aby ste sa poddali. Ak mu do dnes
večera nič neodkážete, zajtra obkľúči Trenčín a vás tu
poddať sa, keď vody nemáte, smädom prisilí; ale ak sa poddáte, môžu s
vami podľa milosti, a k tomu sa ešte so smiechom vyslovil: „Povedzte
vodcom vašim, že keď sa pokoria, Dlugoš môže tomu, ktorý mu na prosby
dcéry jeho čas daroval, aby mohol svoje úmysly vykonať, zas na prosby
dcéry svojej, ktorá hovorí, že by bola radšej otca ako jeho vydala v
nebezpečenstvo, nielen dieťa svoje dať váš sväzok, ale i veno mu
s ním väčšie ako hociktorá nevesta v Tatrách.“
„Prísne sú zákony naše!“ vyvolal Stanislav. „A nikdy sa vôľa tvoja
nevyplní –“
A Sviatoslav smraštil sivé obrvy, oči ako dva bodáky oprel na syna
svojho i zavolal:
„Stanislav, či znáš, že si zatratil každý cit útly v srdci svojom,
ktorý by v najmenšom odporoval vykonaniu úmyslov tvojich? A či znáš, že
pre tento cit tvoj zahynuli bratia naši?“
„Ja som nikdy nezameškal povinnosť svoju, nikdy som neodstúpil od
predsavzatia svojho, nikdy som nepomyslel na inšie ako na vykonanie mojich
povinností. – Ale súďte po zákone!“
„Hovor, či pravda, žes’ dal času Dlugošovi na zavraždenie druhov
svojich pre dcéru jeho?“
Stanislav neodpovedal.
„Hovor, či je cit tvoj taký ako pred takto rokom?“ zas sa ozve
Sviatoslav.
A syn jeho ticho odpovedá:
„Súďte po zákone!“
A na tvári otca sa maľuje tisíc bleskov. Všetko utratil, jeho synovia
zahynuli, i najmladšieho od mladi napájal láskou k rodinám svojim, i vychovával
ho k obeti pre ľud svoj nešťastný, a teraz?... Zamračilo sa mu v
očiach, ale duch silný, nepremožený vystrel jeho postavu, dodal bystrosti
hlasu jeho, i vypovedal:
„A čo mu zákon sľuboval za najmenšie prestúpenie?“
A temné slovo „smrť“ sa ozvalo celým shromaždením.
„Smrť,“ vypovedal starý Sviatoš i zakryl si líca.
A Stanislav sa bolestne usmial a vypovedal:
„Ešte raz vám hovorím: nieto škvrny na mojom živote, ja som nepomyslel nikdy
na inšie ako na rodinu moju. Ale staň sa vôľa vaša!“
|