|
Mnoho zbroje, mnoho koristi padlo v moc Trenčianskych, hoc ich málo
zastalo, i Beckov padol do ich rúk: ale predsa všetci smútia, bo nemajú na
celom šírom svete pomoci, lebo mládenca, ktorého meno zaháňalo hávede
nepriateľov, niet viacej. Milota zhromaždil okolo seba starcov ostalých, i
hovoril:
„Jeden veľký čin, jedna veľká služba rodu preukázaná prevýši
všetky viny predošlosti a zahladí ich pamiatku. Tak sláva Stanislavovi – on
nech vás vedie, a hoc nás je málo, jeho meno doplní sily naše!“
Ale Stanislava nikto viac v krajoch našich nevidel.
*
Po bitke pri Trenčíne, keď tichá, šumná noc objala krídlom svojím
zem širokú a pohltila surmu nočnú, a bledý mesiac, brat nešťastia,
chcel ľútostivým okom pohliadnuť na následky činov ruských,
čo v slepote svojej a nenávisti ten pekný, na obraz boží stvorený rod
ruský vyhladzúvajú nevediac, čo robia – i skúpal bledú tvár svoju v
lištiacej povrchnosti krvavočervených polí – vidno mládenca, tichým krokom
kráčajúceho dolu Považskou dolinou. On navštívil pole bitky a tam.
kľaknúc k jednému mŕtvemu telu, čosi šeptal tajomne, potichu, že
to ani mesiac, dôverník, nočný vyrozumieť nemohol a vzdychnúc išiel
dolu dolinami Váhu a tam, kde sa už vysoká veža Trenčína začala
tratiť oku, kde viac ani žiara sútrpného mesiaca nepomáhala, zastal,
vzdychol, zdvihol ruku dohora i hovoril:
„S Bohom, doliny moje, i vy hory, lesy, i vy krásne kvety lúk našich, i vy
polia klasonosné, i vy dedinky tiché, i vy ľudia dobrí, čakajúci
nadarmo časy lepšie, i vy rieky bystrotoké i vy hrady staroveké, s Bohom!
Zašumte niekedy budúcim pokoleniam poručenstvo moje, i zahučte do
duší mládeže našej, i vzkrieste v jej prsiach oheň svätý, vznešený,
zatraste šumom svojím ich dušami, aby, nechajúc všetko mámenie sveta, všetky
rozkoše a radosti, posväti1i sa myšlienke mojej, myšlienke veľkej, a
očakávali deň vzkriesenia. S Bohom, s Bohom!
|