Cap.

 1 II  |           šťastný je ten človek, čo sa jej synom nazýva. Tamdolu tečie
 2 II  |        rozvlnenými konskými chvosty na jej brehoch zastane a zablyštia
 3 II  |              pred Mohamedom zastávať a jej pomáhať nebudú. A bohvie,
 4 IV  |           nevidí, to doplňuje nádeja v jej zmužilosť a odhodlanosť.
 5 IV  |         obrátiac sa k Márii, predstaví jej Milka vraviac: "Pán Pankrác. -
 6 IV  |            utešené dievča, myslí, že v jej očiach tajomstvá jej duše
 7 IV  |              že v jej očiach tajomstvá jej duše číta. Schytí jej ruku,
 8 IV  |        tajomstvá jej duše číta. Schytí jej ruku, pritisne ju na srdce
 9 IV  |          pozerala za krásnym šuhajom a jej srdce sa neslýchanou túžbou
10 VI  |           dievčaťa - a teraz? - Oheň v jej očiach hasne, červenosť
11 VI  |            plačom od nej dozvedieť, čo jej chybí, ale Marienka nič
12 VI  |                ten úsmev tak chytro na jej líčku zahynul ako pamiatka
13 VI  |              nemilých ľuďoch. Matka sa jej pýta: "Či sa nepôjdeme troška
14 VI  |         záhrada je tak utešená, že som jej široko-ďaleko nevidel, a
15 VI  |              po nej hádže i milé slová jej povedá, keď ale Mária naň
16 VI  |          Máriou rozlúčiť, lebo mu je v jej blízkosti, ako čo by na
17 VIII|      skutočnosť, a či len sen. Mária a jej matka sa trasú ako topole
18 VIII|          rúčkami zalomila, keď otec na jej reči hlavou pokrútil, akoby
19 VIII|                Ale preletí i radosť po jej tvári, keď vidí, že sa otec
20 VIII|                prehlásila za Pankráca, jej heslo bude: ,Sláva Pankrácovi!'
21 IX  |          nevediaca, že je utešená, hoc jej to predsa ľudia do očú hovoria.
22 X   |              Čo ti je zo Žiliny? Odkáž jej len slovo, a už ti pod nohami
23 X   |          Žilina musí tak tancovať, ako jej ja rozkážem, čo by si to
24 X   |                sa usmievala a srdce sa jej od potešenia triaslo. V
25 X   |                nezradí, a -"~Ale matka jej dala prísnym pohľadom znať,
26 X   |                k obloku, i smútila, že jej matka príležitosť odňala
27 X   |                sa po druhý raz zišli s jej pozorom, oko v oku videlo,
28 XI  |           ničom sa mu nesnívalo, iba o jej znivočení. Teraz sa vytiahol
29 XI  |           Máriu pracovať, lebo ver, že jej najväčšie nebezpečie hrozí."~"
30 XII | stopäťdesiattisíc do Bosny a dal zoťať jej kráľa, teraz sa blíži k
31 XII |           tretí raz pozerá Vladimír na jej vysokú vežu. Ale on nepozerá
32 XII |            nohami celé mesto - a potom jej povie: ,Vezmi si, čo žiadaš,'
33 XII |               si, čo žiadaš,' i položí jej k nohám Žilinu, by zvedieť
34 XII |             láska jeho. Potom sa hádam jej tvrdé srdce obmäkčí."~Vladimír
35 XII |         nedobyješ?"~"Teda zahyniem pod jej múrmi."~"Ale mi je to divné,
36 XIII|          prosiť, aby šla za Vladimíra. Jej dobré srdce a láska ku mne
37 XIII|            Poznať, že plakala, lebo sú jej oči červené, líca jej stratili
38 XIII|               sú jej oči červené, líca jej stratili živosť a sviežosť
39 XIII|             myšlienky musia preletovať jej hlavou, lebo často spúšťa
40 XIII|              bolestne pozrie, že by sa jej i ten najtvrdší človek,
41 XIII|              lebo hádam sama nevie, čo jej je. Často to mladých také
42 XIII|                zarmúti, ovesí hlávku a jej oči slzy zalejú. Milko pozrie
43 XIV |             som i ja sčiastky príčinou jej nešťastia, rozduchujúc ustavične
44 XIV |            okolo Marienky a pekné reči jej dáva; ale Mária je ani smutná,
45 XIV |                kráča smelo, biele šaty jej ku bledej tvári pekne svedčia
46 XIV |                ruže v čiernych vlasoch jej dodávajú kvetu a živosti.
47 XIV |               sa obzrela po izbe a keď jej zdvihnutý prsteň na prst
48 XV  |             dosť naplakala. Dlhohorský jej rozpráva všetko, čo videl,
49 XV  |            rozkázal zabiť Milka. A keď jej povedal, že Milkovo ostatné
50 XV  |          Marienka ťažko oddychuje, oči jej stĺpkom stoja a tu i tu
51 XV  |               ani matku. Už zúfajú nad jej životom.~Na Považí je ticho.
52 XV  |              nevinnosť, ktorú zahubil, jej slová sa mu v srdci ozývajú
53 XVI |              ľudia, prosiac o pomoc, k jej chalupe, na čo im ona nikdy
54 XVI |            dedín a čo si zažiadala, to jej ľudia dávali bojac sa, aby
55 XVI |            nevyzerala ako druhí ľudia. Jej nízka postava bola celkom
56 XVI |            vychudnutá, brázdy na tvári jej viseli dolu jedna popri
57 XVI |          obzrieť, musela celá obrátiť, jej ruky boli len kosť a koža.
58 XVI |              boli len kosť a koža. I v jej chalupe všetko čudne vyzeralo.
59 XVI |         chalupe všetko čudne vyzeralo. Jej neveľká izbica bola ako
60 XVI |              na večer.~Zaklepe dačo na jej dvere, ona nepočúva; zaklepe
61 XVI |               zahrabem i teba i seba v jej rozvalinách -"~"A čože vám
62 XVI |              Mariene oči plačú za ním, jej duša preklína Vladimíra,
63 XVI |               dali z lásky k nej zabiť jej milého? A ona teraz umiera?
64 XVI |               daj ruku! Tak!"~Vladimír jej vytrčil ruku; Marta ju vzala,
65 XVII|              všetko, čo má na svete za jej uzdravenie, bo ona slabne
66 XVII|              hodinu viac a viac, a nič jej nespomáha.~Už starý Dlhohorský
67 XVII|               strežie nemocnú i podáva jej lieky.~Na druhý deň svitlo -
68 XVII|            hýbať, život sa navracal do jej slabých údov -~Od dakoľko
69 XVII|              byť nemôžem."~Vladimír sa jej hodí k nohám, schytí ju