Cap.
1 I | nechce tým, len aby si mu ju pripomenul; veď ja to viem
2 II | pekne dušu pestuje a napája ju citom vrelým, životaplným;
3 II | od časov Alžbety, ktorá ju pred rokmi do Viedne pre
4 II | vynachádza. Fridrich ale ju od času korunovania bratanca
5 III | palatínom Uhorskej krajiny, ak ju svet do tých čias nerozšklbe?"~"
6 III | otec, keď padne krajina, ak ju svet roztrhá, ako ty vravíš,
7 IV | Vľavo stojí pechota, akoby ju do zeme vbil, pevne, nepohnute,
8 IV | tomu už štyri roky, čo ste ju zanechali."~"A pamätáte
9 IV | Schytí jej ruku, pritisne ju na srdce a trasivým hlasom
10 V | s ňou ihrať, a či akoby ju chcel podmaniť vlnami svojimi,
11 V | radia; strieborné svietniky ju osvecujú, strieborné poháre
12 VI | nevideli; starí ľudia, uzrúc ju, vzdychli a povedali: "Škoda,
13 VI | ako je ohradená, odkiaľ ju najlepšie napadnúť; prenocujeme
14 VII | ma do celého sveta, keď ju nemám?! - Bože, Bože!" A
15 VII | by mu ťažká bola, a zase ju zodvihne, pozrie von oblokom
16 VIII | vodami morskými, ktoré sa ju každý okamih zatopiť stroja. -
17 VIII | ta ruku pcháme, kde nám ju iste zaseknú? Prečo nenecháme
18 VIII | pozerá na dcéru a prekára ju tu i tu. Dievča nič neodpovedá,
19 VIII | rozpálenú tvár zakrýva, aby ju mamka nezbadala.~Zaklope
20 X | počúva a rada by, aby som ju ja sám oproti Vladimírovi
21 X | starostí z hlavy, a preto ju tak hore nesie. Otec je
22 X | v Trenčíne nezahynie, bo ju on už má odkiaľ napomáhať;
23 XI | veselou tvárou, horúcim zrakom ju pozdraví; ona ho tiež usmievavo
24 XII | z celého Považia, akoby ju bola kliatba denného svetla
25 XII | plecami i povedal: "Ja ti ju dať nemôžem!" a to takým
26 XIII | žiadosť jeho je taká, že nám ju sotva bude možno vyplniť,
27 XIII | chce vybojovať Žilinu, aby ju potom za dar k nohám Marienky
28 XIII | ľúbiť nebude. A načo by ste ju zanechávali, keď by ste
29 XIII | nič nevykonali a len seba, ju i nás všetkých utrápili ?"~"
30 XIII | krvácať bude; a Marienka? Ja ju znám i budem ju sám prosiť,
31 XIII | Marienka? Ja ju znám i budem ju sám prosiť, aby šla za Vladimíra.
32 XIII | si položí na čelo, akoby ju hlávka bolela a tak bolestne
33 XIII | najtvrdší človek, zhliadnúc ju, opýtať musel: "Krásna dievčina,
34 XIII | nezarmucuj." A po tvári ju hladkajúc, pokračuje: "Neľakaj
35 XIV | Odviazali kompu, odrazili ju tyčkami od brehu a prosto
36 XV | mu musí byť známa, musel ju už neraz odmerať, bo pred
37 XV | Žilina dávno zahynula, keby ju nebol Milko toľko ráz vyslobodil,
38 XV | zosňať truhlu a dievčatá ju vzali na rúčky a doniesli
39 XV | vzali na rúčky a doniesli ju až k samému hrobu. Kňazi
40 XVI | tým dokazovali, že uvidiac ju, skryli zuby, aby ich neuriekla.~
41 XVI | čiernych očiach?" i lapil ju prudko za ruku.~"Ej, nieže
42 XVI | Vladimíra. A prečo? preto; že ju Vladimír miloval. Haha,
43 XVI | starú za plece, strasie ju i volá: "Ty vieš o všetkom?
44 XVI | všetkom? Vieš i o tom, ako som ju miloval?! Hej, miloval som
45 XVI | miloval?! Hej, miloval som ju ako život svoj. Ach, a ona
46 XVI | hoc aj ho ona preklína, on ju predsa miluje!"~"Počkaj
47 XVI | jej vytrčil ruku; Marta ju vzala, pritiahla ho ku kozubu,
48 XVI | nej hadisko priviedlo, čo ju hľadalo, aby ňou ranu svoju
49 XVI | malé kvapočky vpustila, daj ju tvojej milej a uvidíš, čo
50 XVII | nevie, čo sa robí. - Ledva ju ale uzrie Mária, letí k
51 XVII | letí k nej plačúc, a matka ju pritisne k sebe a vraví
52 XVII | hovorí Dlhohorský, "ako ju malo vidieť oko moje v náručí
53 XVII | jej hodí k nohám, schytí ju za ruku a pritisne k ústam
54 XVIII| Mária nebola vyzradená? Či ju na úteku nedohonili? Jedenásta
55 XIX | šedivou hlavou; ľavicou ju od neho, pravicou jeho od
56 XIX | Ladislava Pohrobka. Dala ju preto r. 1440 odniesť do
|