Cap.

 1 II  |  starodávna, omývajúca brehy zeme svojich detí a šumí ticho ako hlas
 2 II  |            A spomedzi škár vrchov svojich pozerajú deti večných hôr
 3 II  |         českí páni zas privádzajú svojich už v Tatrách zošedivených
 4 V   |         Komorovský, počet zo slov svojich - kde si vzal ten list?
 5 VI  |        majú, i vtedy, keď by sa o svojich susedov obzrieť mali. Ale
 6 VII |          tiež nechcú byť horší od svojich otcov, sadajú na koníky,
 7 VIII|         Strečno strojí, počuje od svojich vyzvedačov, že Vladimír
 8 VIII|       uzavrel zbor krátkou rečou, svojich k smelosti a vytrvanlivosti
 9 IX  |        nič nevykonal, obaja sa po svojich panstvách rozišli a dva
10 IX  |           nepriateľom a hubiteľom svojich domov, svojich rodín.~Bolo
11 IX  |          hubiteľom svojich domov, svojich rodín.~Bolo to smútku po
12 IX  |       popol sa práši. Každý hľadá svojich domácich; ale ktože mu povie,
13 IX  |        vydržať a neznali si uctiť svojich vodcov, stojme teda aspoň
14 IX  | pozatvárané, ľudia na múroch a po svojich kútoch utiahnutí. Buchnú
15 X   |         mu ruku a začne hovoriť o svojich úmysloch, o Matiášovi a
16 X   |   palatínom, ale aby bol pánom na svojich dobrách sám a sám. Čo druhému
17 X   |     všetky zámky, čo ho počúvali, svojich ľudí, oznámil im svoje ustanovenie
18 X   |       pýchy, nie z precenenia síl svojich, ale vediac, že nielen sám
19 XI  |   znivočení. Teraz sa vytiahol zo svojich zámkov a celý ľavý breh
20 XI  |           a sám si stanúc na čelo svojich bojovníkov, vyrútil sa proti
21 XII |           odpočíva, len stráže na svojich stanoviskách behajú, lebo
22 XIV |         jazyk rozviazal. Spomínal svojich priateľov, rozprával o školských
23 XV  |          Vladimíra, sediaceho pri svojich nohách, zodvihuje sa na