Cap.

 1 II  |          natisnutého ľudu, dakto potichu povie: "Neverte mu! To je
 2 VIII|     neopustí."~Vtom začala Mária potichu s otcom a matkou rozprávať.
 3 VIII|        rady od radosti. O čom sa potichu a v tajnosti radili? Ešte
 4 IX  |        ďaleko od stromu nepadá," potichu, ale tak, že to mnohí počuť
 5 IX  |         po krásnej hrive a vraví potichu: "Neboj sa, koníček môj,
 6 X   |          do ohľadu brať," hovorí potichu trasúca sa dievčina.~"Nehovorte
 7 XI  |    neistej budúcnosti! - Ondrej, potichu zatvárajúc dvere, usmieval
 8 XIII|      splnila, lebo verte, že hoc potichu a potajomne, predsa žiaden
 9 XIV | Dlhohorský je smutný, víta hostí potichu, na ich vinše len plecom
10 XV  |       začne dačo šeptať, ale tak potichu, že ho nič nepočuť. Dlhohorský
11 XV  |          Ach, to je nie pravda," potichu odpovie celkom oslabnuté