Cap.
1 Inc | kosodrevine:~Čo komu súdené, veru ho neminie.~
2 I | odvetia obidvaja - "a či ti ho vidíš, odkiaľ pravda vyšla."~"
3 I | A čo znáte?"~"Ľaľa ti ho! - To on nič inšieho nechce
4 I | ja nič nechcem."~"Aha, tu ho máte! Či nevie, o čom sa
5 I | sa s ňou nezhováral."~"Tu ho máš! My sa zhovárame o Turkoch,
6 II | naproti až v Strážniciach, kde ho menom Horných Uhier ako
7 II | povesti roznášali. Tamtí ho chválili, títo ho hanili,
8 II | Tamtí ho chválili, títo ho hanili, tretí kričia, že
9 II | kráľa vyvolili? Szilágyi ho vyvolil - jeho vojaci ho
10 II | ho vyvolil - jeho vojaci ho vyvolili - a to pánbohvie
11 III | vody zamútiť, ale tí, čo ho bližšie znali, rozprávali,
12 III | starý Pankrác vypovie, "ja ho neuznávam, ty ho uznávať
13 III | vypovie, "ja ho neuznávam, ty ho uznávať nesmieš. Preukážem
14 IV | bol vítať Matiáša, uznal ho v jeho hodnosti a tak som
15 IV | Cigáni hrať prestanú.~"Nuž či ho hráš!" zavolá zase prvý
16 IV | sa domy zatrasú. ~"Nuž či ho mlčíš, Cigán! Jasná okovaná -~
17 IV | kde mu príde na reči, tam ho je plno, ale keď už príde
18 IV | neho sľubovali, a teraz tu ho máš: ešte sa naostatok so
19 IV | zarazilo jeho kamarátov, že sa ho Ondrej spýtal:~"A s nami
20 IV | Začali sa obaja hanbiť, že ho tak posmešne privítali.~
21 IV | poklonil sa mu a prosil ho, aby mu dovolil dač vážneho
22 IV | nenavštivujete."~"Môj otec -~"Znám ho, znám ho -"~Medzitým vošli
23 IV | Môj otec -~"Znám ho, znám ho -"~Medzitým vošli do izby.
24 V | starožitných vekov, v ktorých ho ľudia stavali; on je skoro
25 V | Vladimíra, vodcu českého, ktorý ho od Pankráca pod výmienkou
26 V | slovo Matiášovi, a neťahám ho nazad. Keď oni svoje nazad
27 V | pridržiava kališníctva;pápež ho vytvoril z cirkvi, cisár
28 V | priateľstve -hahaha! - Všetko ho zo všetkých strán tlačí,
29 V | poručnícke jarmo ujcovo, dal ho zaprieť ako raba na Világošvár.
30 V | Fridricha; prosím dajte ho pánu Jiskrovi. Naše veci
31 V | úsmecnom. "Ktovie, či si ho sám ta neposlal - veď to
32 VI | Netreba nič inšie, iba ho podpáliť, keď ho človek
33 VI | inšie, iba ho podpáliť, keď ho človek k dačomu užiť chce.
34 VI | za kráľa vyvolili? - Ozaj ho vyvolili -Szilágyi ho vyvolil -
35 VI | Ozaj ho vyvolili -Szilágyi ho vyvolil - ja nejdem na vojnu.'
36 VI | ozdobný letný domec, pozorným ho robil na každú maličkosť
37 VI | Vladimíra pozrie, ako keby ho chcel pohľadom preklať,
38 VI | Matiášom spojený, ale čože, keď ho zase necháva a nikde mu
39 VI | potom čo začať?"~"Ale by ho Fridrich istotne nikdy neprevládal,
40 VI | s Fridrichom stojí a že ho Jiskra od cisára odvrátiť
41 VII | nesprace, a predsa nevie, načo ho to z pokojného žitia vyhnali.~"
42 VII | stojím, živý neodídete."~"Len ho pozri! Kdeže ste sa tej
43 VII | Komorovského a Jiskrovi poslovia ho nútia čas nemárniť, Žilinu
44 VIII | na daktorom zámku, a už ho zajtra zase zhadzuje, lebo
45 VIII | zajtra zase zhadzuje, lebo ho oklamal Vladimír, oklamal
46 VIII | oklamal Vladimír, oklamal ho i Jiskra - aspoň si on tak
47 VIII | ňom ani myslieť nechce, on ho tiež zradil ako Vladimír,
48 VIII | nosia skálie na múry, chlapi ho vozia z okolia do mesta;
49 VIII | prehlásili za Hunyadiovca, my sme ho uznali s celou stolicou
50 VIII | richtára zhŕňajú, tľapkajú ho po pleciach, padajú mu okolo
51 VIII | mu okolo krku, bozkávajú ho a vravia: "Predsa ste vy,
52 VIII | mestom, všetko kričí, kým ho nezhliadne, a keď ho zazrie,
53 VIII | kým ho nezhliadne, a keď ho zazrie, čuší a trasie sa;
54 VIII | Pankrác skočí z koňa, uviaže ho na mreže, obráti sa, na
55 VIII | Matiášom na Rakúsy."~"Vy ste ho ta poslali?"~"Ja som ho
56 VIII | ho ta poslali?"~"Ja som ho neposlal. Počul som, že
57 VIII | zakričí Pankrác, "zahynul? Ak ho nevzkriesiš," - a v tom
58 VIII | vaším synom nič nemám, ja ho ani dobre neznám, neobrážajte
59 VIII | pozrie dievčaťu do očú, meria ho od hlavy až do päty, krúti
60 VIII | náš telom i dušou, a keď ho my za nášho vodcu vyvolíme,
61 VIII | odchádzajúceho s pány zemanmi, ho radostný krik sprevádzal: "
62 VIII | sa spamätajúc, privítali ho, ako mohli. - Nedlho sa
63 IX | Vladimíra k útoku, ale nič ho nepohlo ku kroku predpísanému,
64 IX | náruživosti svojej, ktorá ho naháňa. Nešanuje teda nič,
65 IX | čiastku skazy vidiac? Či ho nestratíte celkom, keď sa
66 IX | dávno nebol odpočinul, pán ho potľapkáva po krásnej hrive
67 IX | mi tuto nechce veriť, že ho otec dobre prijme, a ja
68 X | nenávidí Komorovského a nikto ho neprevýši, ako jeho otca
69 X | poslal na všetky zámky, čo ho počúvali, svojich ľudí,
70 X | žilinskom rínku, ale keď ho predtým moc bolo, teraz
71 X | predtým moc bolo, teraz ho je ešte viacej. Na bielom
72 X | žilinskom rínku, ale keď ho predtým moc bolo, teraz
73 X | predtým moc bolo, teraz ho je ešte viac. Všetko sa
74 X | to hovoriac Milko, pojíma ho so sebou do richtárovho
75 X | Dlhohorský víta Milka, páni ho tiež vítajú, každý sa teší,
76 X | Ondreja Bachu a privíta ho týmito slovami: "No, chlape,
77 X | do izby vstúpil, opúšťalo ho jeho predošlé odhodlanie,
78 X | pristúpi k dievčaťu, chytí ho lahodne za bielučkú rúčku,
79 XI | dakoľko ľudí zamkne, to ho žiaden človek nie je vstave
80 XI | rúti na jeho steny, dobýja ho vo dne i v noci s jednou
81 XI | prichádzal do Turca a tak ho i málo ľudí poznalo, ale
82 XI | Turcu dačo začínať, lebo sa ho vždy pridŕžal. Mnohé husitské
83 XI | až k samému mestu. Dosť ho jeho skúsení vojaci prehovárali,
84 XI | taký zostal strašný, že sa ho všetci Žilinčania zľakli,
85 XI | okom za seba a vidí, že ho nikto nenasleduje. Dosť
86 XI | tak nimi preberá, akoby ho dačo na nich pálilo. A ten
87 XI | zrakom ju pozdraví; ona ho tiež usmievavo víta, ale
88 XI | predhadzovala, ako čo by sa ho dačo opytovala.~"Čo tak
89 XI | vyjasní, bo sa teší, že ho nespozorovali - ach, a rád
90 XII | kráľovský list zo stola a podal ho susedovi. Každý ohliadal
91 XII | žilinských. Ani nevie, kde ho noha nesie, ani nevie, kde
92 XII | noha nesie, ani nevie, kde ho oko vedie, bo len hlas duše
93 XII | Vladimíra, možno síce, že ho pozná, ale predsa sa k nemu
94 XII | Jazdec skočil z koňa, dal ho do rúk stráži a odchodil
95 XII | bude?" trpkými slovami sa ho opytuje Vladimír.~"Ja myslím,
96 XII | sa posla Vladimír, prudko ho za ruku lapiac.~"Ktorú Máriu?"
97 XII | nevidel, a všelijaké myšlienky ho zachvacujú. Bolo to naozaj
98 XIII | nemu prichádzať; Marienka ho len kedy-netedy navštívi,
99 XIII | nemu Dlhohorský a opýta sa ho: "No akože? Rozmysleli ste
100 XIII | Ale čože tým získa? Mária ho nikdy ľúbiť nebude. Otče,
101 XIII | žiadne rodinné záväzky ho nepútajú k zemi našej; nie
102 XIII | bude jeho ženou, a možno ho ešte i milovať bude. Ja
103 XIII | svete ako tvoju ruku, ktorá ho šťastným urobí naveky. Ver
104 XIII | náleží ešte nám, prežime ho vedno v čistej láske - lebo
105 XIV | strane Pankrácovej vidiac, že ho k tomu nesvedomitosť a prehováranie
106 XIV | smutne pohliadne, akoby ho to samého bolelo, že sa
107 XIV | sám, ale vskutku sám, lebo ho opustil priateľ mladosti
108 XIV | málo ľudstva, bo načo, keď ho netreba? Komorovský má dosť
109 XIV | Máriinho prsta a strkol ho na prst Vladimírovi; keď
110 XIV | zrakom po Milkovi, akoby ho chcel preraziť, dobre znajúc,
111 XIV | Čo je to?" spytuje sa ho pán richtár.~"Odpusťte mi,
112 XIV | Dlhohorský plášť z pleca a vedúc ho popod ruku k hosťom, hovoril: "
113 XIV | gajdovať až do rána, kým ho ľudia nevytiahli; tretí
114 XIV | začne prvý poberať. Dosť ho zdržujú i páni i Dlhohorský,
115 XIV | i páni i Dlhohorský, ale ho zadržať nemôžu. "No, keď
116 XIV | Koník ide pomaličky, bo ho pán nedurí, tak sa vidí,
117 XIV | pása široký nôž a strčí ho Milkovi prosto do srdca.
118 XV | ňom zastavujú, poznávajú ho a zvedia, že je to kôň Milkov;
119 XV | ako skamenený. Prúd sĺz ho zaleje a biedny starec začne
120 XV | Skočí k nemu, natriasa ho, až otvorí oči, pohliadne
121 XV | šeptať, ale tak potichu, že ho nič nepočuť. Dlhohorský
122 XV | sluha a umrel. - Darmo sa ho Dlhohorský ďalej opytoval,
123 XV | Dlhohorský ďalej opytoval, darmo ho druhí sluhovia natriasali
124 XV | pri samom Váhu; zodvihnú ho, umyjú tvár krvou celkom
125 XV | druhý, "a tak sa hneval, keď ho pán preč odvolal."~Dlhohorský
126 XV | chodí smutný, vidno, že ho smrť Milkova najväčšmi pohla;
127 XV | ale akože by aj nie? Veď ho on najlepšie zo všetkých
128 XV | nebol na očiach ľudí, ktorí ho tak radi videli?" A nič
129 XVI | zriedkavé bolo a chudobní ľudia ho ešte ani neznali. Starú
130 XVI | všetky muky do pŕs jeho a ony ho budú za živa zožierať -
131 XVI | mnoho dní zomdlené; k tomu ho tak zmorili posledné reči,
132 XVI | pre Vladimíra, bo hoc aj ho ona preklína, on ju predsa
133 XVI | uchytil chlieb a zjedol ho, napil sa z krčiažka vody
134 XVI | Marta ju vzala, pritiahla ho ku kozubu, položila dakoľko
135 XVI | keď sa zahoreli, pritiahla ho ešte bližšie k ohňu. - Marta
136 XVII | mysľou nesie kríž svoj, bo sa ho už naučila nosiť. Tak to
137 XVII | dakde podel. Skoro od týždňa ho nikto nevidel; na zámkoch
138 XVII | nikto nevidel; na zámkoch ho niet, do Žiliny nechodí,
139 XVII | čo robí, čo začína! Ale ho ani nikto nežiada, nikto
140 XVII | opytovať a krem toho si ho ani vidieť nežiada, ba často
141 XVII | starý Dlhohorský zúfa, keď ho dakto teší, pokrúti hlavou
142 XVII | pánovi, hneď k panej. Pani ho privíta, dá mu dobré slovo,
143 XVII | Marienky, že až milá vec. Mária ho obyčajne pekne víta i hovorí: "
144 XVII | búri v žilách mojich, keď ho len počujem - hu - také
145 XVII | života za to dala, keby ho nikdy viacej nepočula. Len
146 XVII | prachom bez života, keď ho ty pohľadom svojím neožiariš."~"
147 XVII | Vladimíra a silou mládeneckou ho odstrčí od svojho dieťaťa. "
148 XVII | stojí rozhnevaný muž, ako ho predtým nikdy nevidela,
149 XVII | náručí vraha."~"Nemenuj ho, otče, tak," ozve sa Mária, "
150 XVII | privolil k nášmu spojeniu; nač ho teraz trháš?"~"Ja som sľúbil
151 XVII | Vladimír viacej zo Žiliny, lebo ho obžalujem pred súdom a budem
152 XVII | nedá."~"Hahaha, nedá? A ty ho tiež nezanechávaš? Či Vladimír
153 XVII | darovala srdce svoje; a teraz ho chceš zanechať? Ty musíš
154 XVIII| vzpína, prská; ktovie, či ho tá rozbúrenosť živlov a
155 XVIII| nepovedala ani slova. Či ho ona sama nezradila? Či sa
156 XVIII| tak k nemu nestavala, aby ho zahubiť mohla? Môže byť,
157 XVIII| ťažký meč, nazdávajúc sa, že ho množstvo ľudu obklopuje.
158 XIX | nárok na uhorský trón, dal ho mladý Ladislav Pohrobok
|