Cap.

  1 I    |           z očí nevidno, že by sa mu chcelo ísť domov, ač práve
  2 I    |         ty pokoj, človeče," skočí mu do reči Ondrej, "keby to
  3 I    |    inšieho nechce tým, len aby si mu ju pripomenul; veď ja to
  4 I    |          sa a na nich doráža, aby mu povedali, čo chcú a čo mienia -
  5 I    |      pokojne odriekal; ale keď ti mu už na Ave Maria prišlo,
  6 I    |          zo srdca vzdychol, akoby mu všetky ťažkosti zo svedomia
  7 I    | prezrádzaš, hoc nechceš."~"Ani sa mu prezradiť netreba, veď my
  8 II   |         ohradené a pán Dlhohorský mu je hlavou.~Prešli páni cez
  9 II   |           potichu povie: "Neverte mu! To je szilágyiovec."~"Čo,
 10 II   |          bije, koho chce a plakať mu nedá; a pán Jiskra s palatínom
 11 II   |     zradcov - počuť volať: "Dajte mu proces dehonestationis,
 12 III  |         tak tancovať musí, ako sa mu od mocnejších zahudie. Pán
 13 IV   |      každý v nej robí tak, ako sa mu páči, beda je kresťanstvu,
 14 IV   |          urobí, dobre, preukážeme mu, že my i bez jeho pomoci
 15 IV   |         máš pravdu, Ondrejko; kde mu príde na reči, tam ho je
 16 IV   |      vojnu?"~"Ak Boh dá," odsekol mu Milko a na hrdom sivkovi
 17 IV   |        skočil z koňa, poklonil sa mu a prosil ho, aby mu dovolil
 18 IV   |   poklonil sa mu a prosil ho, aby mu dovolil dač vážneho predniesť.~"
 19 IV   |       zmýšľam ako on; iba v hneve mu dakedy jazyk vyzradí to,
 20 IV   |   Fridrichom v pokoji žije a sľub mu dal, že proti nemu nikdy
 21 IV   |        hlas mi volá ,lď - a ja sa mu obrátiť nemôžem."~"I ja
 22 IV   |         sa ako ruža.~Milko, akoby mu bolo obrovskej sily pribudlo,
 23 IV   |     prudko z izby a jasná slza sa mu zaligotala v oku, bo dievča
 24 V    |            ale časy prídu, keď sa mu krídla rozviažu a svet uvidí,
 25 V    |      vážnou a prísnou. Komorovský mu sedí z jedného, Pankrác
 26 V    |           muž statočný a robí, čo mu povinnosť a láska k Čechom
 27 V    |           vodcom vojenským? Ťažké mu bolo poručnícke jarmo ujcovo,
 28 V    |          uznal Hunyadiovca, ba že mu ešte až hen do Čiech oproti
 29 V    |        Jiskru pozdraviť a odkázať mu, že ja od jeho pomoci a
 30 V    |         všetkých odstrániť, čo sa mu protivia, a potom sa na
 31 V    |           nemohol povedať?" skočí mu do reči Pankrác: "Či on
 32 V    |       pekný chlapček -a vy ste sa mu klaňali, vy stará, slávou
 33 V    |        vecí našich, vyrozprávajúc mu, že sa nielen Jiskra so
 34 V    |        držiace; k tomu rozpovedal mu i všetko to, čo som vám
 35 V    |   zaškrípuc, vyvolá Pankrác a oči mu krvou nabehli i celý sa
 36 VI   |         ja postarám. Pankráca som mu krem toho ako odpoly na
 37 VI   |         veľmi sa hotuje."~"Daj sa mu hotoviť, tým hlbšie padne
 38 VI   |        toho času kvetín; ukazoval mu ozdobný letný domec, pozorným
 39 VI   |    pokyvoval, dávajúc znať, že sa mu to páči, a to takým spôsobom,
 40 VI   |      popri Marienke. Nevie, čo sa mu porobilo - dych sa mu v
 41 VI   |          sa mu porobilo - dych sa mu v prsiach zastavuje, oči
 42 VI   |         prsiach zastavuje, oči sa mu svietia ako dva ohníky a
 43 VI   |         ani slova prehovoriť. Tak mu je dákosi úzko na srdci.
 44 VI   |           ho zase necháva a nikde mu nepomáha."~"Nemysliteže
 45 VI   |          neprevládal, keby sme sa mu vzopreli spojenými silami."~"
 46 VI   |         druhých obzerať nemá, keď mu dačo povinnosť káže."~"Nože
 47 VI   |      koreňa vyvrátiť, pretože ste mu vraj syna zviedli a na vojnu
 48 VI   |          vojnu poslali ?"~"Ja som mu syna zviedol? Kto to smie
 49 VI   |           s Máriou rozlúčiť, lebo mu je v jej blízkosti, ako
 50 VI   |         sa má od nej odobrať, zas mu je tak ako do plaču - ~Komorovský
 51 VII  |          celkom neozbrojí, pokiaľ mu Pankrác vojenskú nezahrá,
 52 VII  |            hlavu ovesí, ako čo by mu ťažká bola, a zase ju zodvihne,
 53 VIII |         takej divokosti upadá, že mu každý z cesty uteká.~Pankrác
 54 VIII |      Divný je to ale smiech, lebo mu oči dobre nevyskočia a líca
 55 VIII |           dobre nevyskočia a líca mu dobre nezhoria od ohňa.
 56 VIII |     Matiášom sa spojiť nechce, to mu pýcha nedovoľuje, od Jiskru
 57 VIII |        zamračí a zarmúti sa, tvár mu je tmavá ako oblak, čo búrku
 58 VIII |      búrku v sebe nesie, vlasy sa mu ježia a zuby škrípu; bo
 59 VIII |   tľapkajú ho po pleciach, padajú mu okolo krku, bozkávajú ho
 60 VIII |           len neobzrie, ťažký meč mu hrká pri boku, dlhý šedivý
 61 VIII |        nevzkriesiš," - a v tom sa mu reč zasekla. Dlhohorský
 62 VIII |     Dlhohorský sa zamračí a skočí mu do reči: "Pane! Ja s vaším
 63 VIII |           ozve sa Mária a hodí sa mu plačúc okolo krku.~"Neboj
 64 VIII |           i sklamanou nádejou, že mu krv skoro cícerkom z tváre
 65 VIII |   preľaknuté k otcovi a vyprávali mu, že sa Vladimír tajne vkradol
 66 IX   |           kroku predpísanému, nič mu nemohlo uhovieť, ktovie,
 67 IX   |        oddychu sem-tam behal a čo mu prišlo pod ruku, hubil a
 68 IX   |       svojich domácich; ale ktože mu povie, kde sa podeli? Kopa
 69 IX   |       koníku zamyslený šuhaj, oko mu skoro plače nad biedou rodiny
 70 IX   |           ako skloňuje hlavu, ako mu je smutno nad tým, že sa
 71 IX   |         nôžkami preberá, akoby sa mu ďalej ísť nechcelo, hádže,
 72 IX   |         nechcelo, hádže, akoby sa mu dačo nepáčilo, prská, potkýna
 73 IX   |         panie, víta Milka i tisne mu ruku hovoriac: "No, neznáme
 74 IX   |    príchod ruku podal. Dlhohorský mu nedá pokoja, vypytujúc sa
 75 IX   |     známych Hunyadiho! No Pán Boh mu daj večnú slávul" smutne
 76 IX   |           otec dobre prijme, a ja mu vravím, že to ty lepšie
 77 IX   |         Ja som len to vravela, že mu z očú a tváre bolo vidno,
 78 X    |        nekuje najlepšie veci. Ale mu to tak pristane, to mu tak
 79 X    |        Ale mu to tak pristane, to mu tak svedčí, že by si človek
 80 X    |          vyrastený šuhaj, líca sa mu i červenejú i blednú, dlhé
 81 X    |         blednú, dlhé čierne vlasy mu poletujú po pleciach a z
 82 X    |         teší zo svojho otca, podá mu ruku a začne hovoriť o svojich
 83 X    |           brán žilinských, spadlo mu mnoho starostí z hlavy,
 84 X    |      odkiaľ napomáhať; a tak čože mu chybí? Čože si má žiadať? -
 85 X    |           má žiadať? - Ale predsa mu chybí dačo, hádam si predsa
 86 X    |      Milkovi nesklamali a že veru mu verní zostali, z Rakús s
 87 X    |         zosadol z koníka a stisol mu ruku. Ondrej sa zasmial
 88 X    |       predtým tichý, smutný a keď mu prišlo dačo vykonať, čo
 89 X    |           prišlo dačo vykonať, čo mu vodcovia rozkázali, nepovedal
 90 X    |     horlive pánom predstierať, až mu oči iskria, že je len ten
 91 X    |         on to predstavuje, predsa mu to každý vďačne odpúšťa
 92 X    |      stisne ruku starcovi a sľúbi mu, že sa v ňom nesklame; zavolá
 93 X    |         na druhú stranu, rozložil mu jeho povinnosti a povedal
 94 X    |         jeho povinnosti a povedal mu, že už i jeho príchod v
 95 X    |        mnoho starostí leží, a tak mu treba vážnosti, pilnosti
 96 X    |     nevedel ani ako, ani prečo sa mu ďalej ísť nechce. Bolo za
 97 X    |         za bielučkú rúčku, pozrie mu do čiernych očiek a povedá: "
 98 XI   |      obliehaní Žiliny, o ničom sa mu nesnívalo, iba o jej znivočení.
 99 XI   |          dosť zubami škrípal, ale mu to nič nepomohlo, lebo sa
100 XI   |   prirazil k Vladimírovi, ačpráve mu Turčania i teraz za pätami
101 XI   |         bude; on sa len ženie, až mu len tak vyšnurovaná mentiečka
102 XI   |  mentiečka v povetrí pláva, až sa mu tak to pero na šišaku kníše.
103 XI   |         tak človeku nejde, ako sa mu vidí. Komorovskému, pravda,
104 XI   |       krvou dostriekaný, nôžky sú mu červené ako aksamiet a tak
105 XI   |          vstúpil do mesta; oči sa mu lisnú, líca mu horia, a
106 XI   |      mesta; oči sa mu lisnú, líca mu horia, a to všetko od radosti
107 XI   |       naňho okom pozerajúc, akoby mu dačo predhadzovala, ako
108 XI   |          pozerá, pozerá a tvár sa mu vyjasní, bo sa teší, že
109 XII  |           na Podhradie, ako čo by mu bolo súdené nemať ani pokoja,
110 XII  |         sa dosť opytuje Milka, čo mu chybí, pani richtárka sa
111 XII  |          sedí na koníku a popúšťa mu uzdu, vyťahuje sa a pozerá,
112 XII  |       jeho držania, z očú a tváre mu poznať, že je nie obecný
113 XII  |   Vladimír je celý premenený, oko mu je vpadnuté a tvár bledá.~"
114 XII  |            hneď pokojným okom, že mu je to ale nie milé počúvať,
115 XII  |     znivočiť. Hahaha! A ja som sa mu dal vari za nástroj užívať
116 XII  |          nič začať nedá. I začína mu byť úzko, bo takej náruživosti
117 XII  |        očú, zapálil sa, ako čo by mu Vladimírove slová boli cez
118 XIII |          žilinský. Páni vedia, čo mu asi chybí, ale druhí ani
119 XIII |          hádam len nechce, aby sa mu Žilina na milosť vydala?"~"
120 XIII |           ruku vašej Márie, ktorá mu je všetkým na svete."~Dlhohorský
121 XIII |       Komorovského, robiac to, čo mu lásku Márie získa. - Viem,
122 XIII |            že pravdu hovorím. Daj mu tvoju ruku a on je celkom
123 XIV  |       naraz zdvihol hlavu, oko sa mu roziskrilo nevídaným ohňom
124 XIV  |      ničomu siliť nebudem; keď sa mu páči, teda nič proti tomu
125 XIV  |            začervenal sa, pery sa mu zatriasli i nepohliadol
126 XIV  |           padli okolo krku. Potom mu predsa zhodil Dlhohorský
127 XIV  |       myslí Dlhohorský, "možno sa mu spoločnosť medzi paniami
128 XV   |           to za koníka, čudujú sa mu, bo dáke tmavé špľahy sa
129 XV   |       prosto na rínok, cesta táto mu musí byť známa, musel ju
130 XV   |           všetky tri telá, v duši mu je smutno, v mysli je tmavo,
131 XV   |           mysli je tmavo, v hlave mu je zamračené, lebo je strašná
132 XV   |      šťastie zatvorené bolo; slzy mu potokom tiekli po šedivej
133 XV   |        kde Mária leží. Dlhohorský mu zastanúc cestu, hovorí: "
134 XV   |       zaspalo nebožiatko, azda sa mu nemoc obráti."~"Zaspala
135 XV   |       ktorú zahubil, jej slová sa mu v srdci ozývajú ako pomstiteľ. -
136 XVI  |       spolovice šialený a tvár sa mu potrhovala i sťahovala,
137 XVI  |        bol Milko maličký, nuž som mu hádala z dlane a povedala: ,
138 XVI  |           priskočí k nemu, potrie mu žily na rukách, donesie
139 XVI  |    dakoľko stebiel zelín, podloží mu ich pod nos a on vydýchne
140 XVI  |           stará Marta, kus chleba mu podávajúc. "Ešte bude hádam
141 XVI  |            trasie hlavou a pozerá mu do očú a zase na dlaň. Vladimír
142 XVI  |       poličky zväzok zelín a dala mu z nich jednu. "Tu máš zelinu
143 XVII |        panej. Pani ho privíta, dá mu dobré slovo, ale pán sa
144 XVII |           podivným ohňom, dych sa mu v prsiach krúti a ústa zavolajú: "
145 XVII |        sily obra prevyšuje. Ty si mu darovala srdce svoje; a
146 XVII |         kým neprídu nepriatelia a mu pätou nerozmrvia hlavu,
147 XVIII|       tristotisíc hromov, dych sa mu v prsiach zastavil - a vetry
148 XIX  |          dlhé sprstenkované vlasy mu padajú okolo krku, veľké