1251-fokos | forma-letny | lezal-nenah | nenaj-odraz | odrez-postr | posvi-rozpa | rozpi-tma | tmavu-vydal | vyder-zhovo | zhrdz-zupne
Cap.
3009 II | čím skôr zobralo, dane sa rozpísali a každý si, koľko možno,
3010 V | zemianstvo s ním držiace; k tomu rozpovedal mu i všetko to, čo som vám
3011 XV | za svojím bratom; matky rozprávajú deťom, ako by bola Žilina
3012 XI | chce vypomstiť. Veď som ti rozprávala o jeho rečiach, ostatný
3013 III | tí, čo ho bližšie znali, rozprávali, že hoc aj je ku každému
3014 XVII | neveste, ačkoľvek keď otcovi rozprávam, že ma tvoja neprítomnosť
3015 I | každý po poriadku jednu rozprávku rozprávať, však beztoho
3016 XIV | Hostia sa potom zabrali do rozprávok. Jeden rozpráva o Vrankovi,
3017 XI | stranou Váhu kopa ľudstva, rozpŕchla sa po horách a stade váľa
3018 IV | zo svojej slávy. Školy sa rozpŕchli a mládež beží do otcovských
3019 XI | to keď sa páni zo Žiliny rozpŕchnu, keď Turčania domov odídu,
3020 IX | Popálené dediny ešte sa kúria, rozpŕchnutí ľudia plačú nad svojím nešťastím.~
3021 XIV | mraky, čo sa na jeho čele rozprestreli, sú inakšie ako druhý raz,
3022 IV | bo sa moje srdce od žiaľu rozpučí,"~zakričí dakto tak nahlas,
3023 IX | vás v mene kráľovom!"~Ale rozpustilý zástup neposlúchol: "Domov,
3024 II | Prichádzajú obaja títo velikáši k rozpustilým zemanom, súc krikom sem
3025 VI | rozkázal Žilinu do koreňa rozrúcať, bo každý Matiášov priateľ,
3026 V | rozkazuje človeka tohto na kusy rozsekať."~"Strečno inšieho pána
3027 XVIII| Vladimírovi do hlavy. On sa rozsrdí, povznesie holý svoj meč
3028 II | päsťami hroziac, odchádza a roztráca sa, ale predsa ešte kde-tu
3029 V | je po okolí a po zámkoch roztratené, takže ono nič nevie, čo
3030 II | nepripravenú, roztrhanú, roztratenú krajinu, a nikoho niet,
3031 IX | celkom, keď sa rozdvojíte a roztratíte? Ľahko vás veru premôže
3032 III | padne krajina, ak ju svet roztrhá, ako ty vravíš, čože bude
3033 II | sveta vedú na nepripravenú, roztrhanú, roztratenú krajinu, a nikoho
3034 XII | hľadeli Čechov medzi sebou roztrhať a hlavne Vladimíra s Komorovským.
3035 VI | meste sa všelijaké povesti roztrusujú, jedni chvália múdrosť pána
3036 XIII | Marienka je teraz taká roztržitá, že ani nevidí, ani nepočuje,
3037 VI | krem toho ako odpoly na rozume pohnutého predstavil."~"
3038 IX | vravíte, že idete Žilinu rozváľať, pretože si ona zo zemanov
3039 XVI | machom obrastená, steny sa k rozvaleniu nachyľovali, obloky boli
3040 XVI | zahrabem i teba i seba v jej rozvalinách -"~"A čože vám chybí? Či
3041 XVII | vážny, taký dobrý, taký rozvážny človek býval.~Matka preč
3042 XIII | hodina za hodinou a Milko sa rozveseliť nemôže. Príde dnu k nemu
3043 V | stoloch, a zbroj po stenách rozvešaná tak sa liskne, tak sa ligotá,
3044 V | medzi vojenskou zbrojou rozvešané, svedčia, že je tu nie kostol
3045 XIV | tak sa i Milkovi jazyk rozviazal. Spomínal svojich priateľov,
3046 IX | tak ako predtým, už sa im rozviazali jazyky, bo cieľ ich cesty
3047 V | prídu, keď sa mu krídla rozviažu a svet uvidí, že on je pravý
3048 XII | na jar snehom tatranským rozvodnený. A Komorovský sa tiež neodťahuje,
3049 XVIII| spod neho, krv vyskočí z rozštiepenej hlavy a - jazdec padne mŕtvy
3050 VIII | biť na zvon radného domu, rozžehná sa so svojimi a vychádza
3051 XIII | viac o tom. To ja viem, že rozžialim nás všetkých, že vaše otcovské
3052 I | časov robiť bude. Jeho otec rúbal Turkov, ako nato treba,
3053 I | sebevoľníkov, čo chceli krajinu na ruby obrátiť; a syn jeho, uvidíte,
3054 VIII | káže sa zbrojiť svojim rudom a zase im káže zbroj dolu
3055 IV | vysukuje fúzy, búcha rukami na rukoväte šabieľ, že ich štrkotom
3056 XII | viacej pomeškania nemal i rútil sa, hľadajúc tohoto, ako
3057 XI | Milko pichá koníka, pán Rutkay stíska ostrohami svojho
3058 XI | Starého Hradu pod pánom Rutkayom a Zátureckým prišlí, tisnú
3059 IV | pranica! Jaj, budeže to ruvačka!"~A čože tá Trenčianska
3060 II | išpán, vidiac všeobecné rušenia, prehovoril: "Páni bratia!
3061 XV | nespozoruje, a oni sa neopovážia rušiť modlitbu jeho, bo ako ústa
3062 XIV | bledej tvári pekne svedčia a ruže v čiernych vlasoch jej dodávajú
3063 XVIII| hlasu vtáčka, ani čľupnutia rybky, ani dychu ľudského.~Len
3064 XIV | šiat od hlavy až do päty, sadli si všetci za stôl krem pána
3065 II | vzbudzuje; už prišiel do Budína, sadol na trón svojej hodnosti
3066 XVI | osvecuje, čierne steny a sadzami začadenú povalu ožiaruje;
3067 XIII | malej chyži sedí Marienka samojediná. Poznať, že plakala, lebo
3068 XV | nájdu tretie mŕtve telo pri samom Váhu; zodvihnú ho, umyjú
3069 IV | My sme sa teraz celkom samostatne za Matiáša prehlásili, takže
3070 X | s otcom pomeril a dostal samostatné držanie; na čo Milko usmejúc
3071 VIII | ustavične myslieval o veľkosti a samostatnosti svojho rodu, nikdy na mále
3072 XI | spoločnosti a zaprela sa samotná do izby, akoby sama so sebou
3073 VII | na to dbá, skryje sa do samotnej izby a myslí a myslí -~Už
3074 XIV | je nie dobre byť človeku samotnému i ako si musí hľadať pomoc
3075 VII | prenasledovaná a ich život samý žiaľ a smútok. A ten žiaľ
3076 VII | ako kameň pozerá na Spiš a Sariš. On len pomyslí a stane
3077 VII | Šariši a Spiši. Spišský a Sarišský zámok stali sa hrúzou pre
3078 XIV | dosť naspomínal i Evu i Sáru i Rebeku, začal hovoriť
3079 VI | Bolože sa mi onehdy vo sbore stoličnom dobre na to dívať,
3080 XII | Trenčianskej stolice. Oni sa schádzajú po jednom, po dvoch, aby
3081 IV | tatranské skaly.~V Žiline sa schodí horný, v Trenčíne dolný
3082 IV | Hej, zbierajú sa chlapci, schodia sa šuhajci, až je to milá
3083 XIII | krásna bude i takej obete schopná. Podumajme ešte teraz o
3084 XIV | Poznať, že trpí, lebo sa schýlila vysoká jeho postava a tvár
3085 IV | sprevádza."~Vtom sa všetci schytili a vyšli do paloty, kde boli
3086 XIV | Žilinu a Máriu, bo som i ja sčiastky príčinou jej nešťastia,
3087 I | chytil zas v pokoji na uzdu sebevoľníkov, čo chceli krajinu na ruby
3088 IV | sily pribudlo, schytí sa zo sedaliska a horúci pohľad oka svojho
3089 XV | otvoriac oči a uzrúc Vladimíra, sediaceho pri svojich nohách, zodvihuje
3090 XIV | Kráľovič, Šimún, Biely! Sedlajte kone, udrite na bubny, pôjdeme
3091 XV | koník Milkov. Rozkáže sluhom sedlať kone, sám si vysadne na
3092 XIX | Hunyadi - otec kráľa Mateja, sedmohradský velmož Ján Hunyadi. Vyznamenal
3093 XI | rúbe Turčanov ako besný, seká si cestu a prosto na Žilinu
3094 XI | s Komorovským. Trvala tá sekanina ešte dlhý, dlhý čas, až
3095 VIII | vás, odpustite - vojdite semka." Páni vošli do ukázanej
3096 V | ich teda na žiaden spôsob semká privábiť nemohli?' Hlavný
3097 II | Matiáš Hunyadi, syn jeho sestry, na trón pozdvihnutý a tento
3098 XIV | rokov číhal, odrazu sa do sídla jeho zamotáva: tak budete
3099 VIII | Pankrácovými zámkami ako sihoť osamotnená medzi vodami
3100 IX | dávno Komorovský s Jiskrom silili Vladimíra k útoku, ale nič
3101 II | K tomu je Žilina mesto silné a dôležité pre celé okolie,
3102 XII | druhé je ťažké, lebo sú oni silní, držia spolu ako reťaz a
3103 VI | šľakov vstúpiť, musí byt silný a bohatý; akože ale k dačomu
3104 IX | zamračenej tváre, tmavých očú, silných ramien s holým ťažkým mečom
3105 IV | Gajdujte, gajdičky, zo sivej kozičky,~čo sa utopila,
3106 XV | ktože by v Žiline Milkovho sivka nepoznal? V dome všetko
3107 IV | odsekol mu Milko a na hrdom sivkovi odcválal prosto v tú stranu,
3108 VII | vylievajú krv svoju po skalách tatranských a po poliach
3109 III | zrkadla popod jeho stenami a skalami hučiaceho Váhu a v tom zrkadle
3110 VIII | Podhradie hneď na Branč a do Skalice a hneď zase do Turca, obsadzuje
3111 IX | stolica od Nového Mesta až po Skalicu patrila jemu. Strečno, Lietava,
3112 XI | z mesta strieľajú, dosť skálím hádžu, ale Vladimír na to
3113 VI | svojimi, bystro poskakuje po skalkách ako chlapci, keď šibenice
3114 VII | zdá byť zamrznuté, ich oko skamenelé, ich ruky, postriekané svojou
3115 VI | panne do očí - i zostane ako skamenelý.~"Naozaj, vzácna pani, vaša
3116 VIII | vinu len na Komorovského skladá a pomysliac si na tohoto,
3117 VIII | zase im káže zbroj dolu skladať; pozerá po okolí, skrčí
3118 XVIII| rozleje v zúfanlivý výkrik: "Sklamaná láska moja!" - Jazdec sa
3119 VIII | trasúc a rozpálený i hnevom i sklamanou nádejou, že mu krv skoro
3120 XVIII| ohnivý klinec pribiť na sklepenia nebeské.~Ľudia sa skrývajú
3121 XVI | zalepené, bo v tých časoch sklo ešte zriedkavé bolo a chudobní
3122 VII | mladi nemajúc kde hlavu skloniť, vylievajú krv svoju po
3123 IX | Milkov, pozrie na tohoto, ako skloňuje hlavu, ako mu je smutno
3124 I | ešte to len potiaľ išlo - sklopil hlavu dolu a pokojne odriekal;
3125 XIV | Pribili ku brehu; Milko chce skočiť na koni do kompy, ale prievozníci
3126 XIV | prišla k sebe a oddávky sa skončili. Prikryli sa stoly a panstvo
3127 VIII | skladať; pozerá po okolí, skrčí čelo, vyskočí a zase sa
3128 V | Meč a hrúza Hunyadimul" skríkne Jiskra, a všetci okrem Komorovského
3129 XIV | krčí, oko sťahuje a tvár sa skrivuje na smiech. Smiech je znakom
3130 XVI | na pravo, druhým naľavo skrúca. Vidíš! Budeš šťastný, dočiahneš,
3131 VIII | tebe, beda Žiline." Vtom sa skrútne, nepovediac ani slova, vyjde
3132 XIX | povievaniu vetríka - i pomodlí sa skrúšene za zahynutú lásku, za zapadnuté
3133 XVI | dokazovali, že uvidiac ju, skryli zuby, aby ich neuriekla.~
3134 XVIII| sklepenia nebeské.~Ľudia sa skrývajú do domova zvery sa uťahujú
3135 XIX | pochovali, aby ich hrob jeden skrýval, aby si jeden druhému krivdy
3136 II | stoličných zhromaždeniach skúsenejší radu viedli. Zasadol si
3137 XI | samému mestu. Dosť ho jeho skúsení vojaci prehovárali, aby
3138 V | oni svoje nazad vezmú - skúsia, čo je starý Jiskra!"~"O
3139 IX | neraz som to s bolesťou skúsil. A tí, čo s vami ostali?"~"
3140 X | To verím. - Dobre! Musíš skúsiť mojich Turčanov. Budeš mojím
3141 XI | si každý rozpráva o jeho skutkoch. K tomu nemal Pankrác ani
3142 V | úmysel je teda, ako to z jeho skutkov a slov je vidno, najprv
3143 XVII | veria, že majú v sebe dač skutočného. Sotva Milka pochovali,
3144 VIII | či je to, čo sa stalo, skutočnosť, a či len sen. Mária a jej
3145 XIX | odchyľuje od historickej skutočnosti.~Varna - bulharské mesto
3146 VI | teraz len veríš, že si ty skutočným pánom na Strečne?"~"Verím,
3147 XIII | našej ťa prosím, urob taký skutok, ktorým ochrániš od skazy
3148 III | že nač by sa mal človek slabému poklonkovať, keď tento tak
3149 VIII | Či oni nevedia, že sme my slabí, že nás môžu s malou silou
3150 XVII | za jej uzdravenie, bo ona slabne z hodiny na hodinu viac
3151 XI | roboty. Starý Hrad je len slabo obsadený, ľudstvo, zbroj,
3152 XV | Milka." - Dohovorila a od slabosti oči zatvorila i zaspala
3153 XIV | kládli, uzrela Milka - a slabosťou premožená omdlela. Všetci
3154 XVII | život sa navracal do jej slabých údov -~Od dakoľko dní nato
3155 VII | im o jeho priateľstve naj sladšie sníva, zakikiríka červený
3156 II | harum literarum regalium slávnemu zemianstvu et omnibus, quibus
3157 V | nebývalo, keď sa na ňom takí slávni hostia ukázali. Sluhov je
3158 IV | Dlhohorskému sa už sníva o časoch slávnych pre Uhorskú krajinu.~Deň
3159 IX | No Pán Boh mu daj večnú slávul" smutne dopovie Dlhohorský.~"
3160 XIV | druhí tiež hovoria, čo im slina na jazyk donesie, bo je
3161 XI | mečom a keď si už urobil slobodné miesto, zodvihne krvavý
3162 XI | nikde priechodu, nikde slobodnej cesty nemá, iba pri žilinských
3163 X | zápalu. Milko si už sám slobodnejšie vedie, už viac neprosí ako
3164 XII | nič nezačínajúc, iba robia slobodný priechod cez Oravu prichádzajúcemu
3165 II | Slávne stavy! Tam budú naše slobody! Zle bude s požehnanou našou
3166 XIV | zadivili nevediac, že v tom slove bolo vyrieknuté nešťastie,
3167 VII | krásny, utešený večer pod slovenskou Tatrou, dom je plný hostí,
3168 XIX | stor. mocný oligarcha na Slovensku, spojenec kráľa Mateja.
3169 IX | Mária, či Vladimír nestojí slovu svojmu?" - Dolu volajú: "
3170 IV | Fridrichom v pokoji žije a sľub mu dal, že proti nemu nikdy
3171 X | Milko stisne ruku starcovi a sľúbi mu, že sa v ňom nesklame;
3172 XVI | rob, čo môžeš. Rob, čo si sľúbila."~"Nieže, nie tak prudko,"
3173 II | všetkých práv krajinských sľúbili, verným a milým stavom známo
3174 IV | predstavení bohviečo z neho sľubovali, a teraz tu ho máš: ešte
3175 XII | drž so Žilinou, a ja ti sľubujem, že ťa môj otec v panovaní
3176 IV | Pankrácom nové povstanie sľubujú."~"Pane, pane," hovorí Dlhohorský, "
3177 VIII | žiadal ruku Marienkinu, sľubujúc šanovať Žilinu, keď Marienka
3178 V | takí slávni hostia ukázali. Sluhov je málo na posluhu, vojsko
3179 VI | vám s našou pomocou vždy k službám stojíme, len povedzte slovo
3180 II | zhromaždením vaším a hlava moja v službe vlasti zošedivená sa pokojne
3181 V | skúsenosti zanechávame. Moje služby Jiskrovi, Pankrácovi a všetkým
3182 V | nič; že som ja jeho domu slúžil, to je pravda, ale je i
3183 VII | nazdala, že Pán Boh vie akého slúžnodvorského zo mňa urobia. ,Nože no,
3184 XII | Dlhohorská, čo tam u nich slýchať. Načo sem prišli? Beztoho
3185 IV | tam o ňom ani chýru ani slychu. Ale sa hádam už len pochlapí
3186 XV | ním ako skamenený. Prúd sĺz ho zaleje a biedny starec
3187 IV | vyšiel prudko z izby a jasná slza sa mu zaligotala v oku,
3188 XIII | naveky opustiť Máriu - -"~"Vy slzíte, syn môj drahý?" ľútostivo
3189 XVII | Považí, ktorým sa ale múdri smejú, sprostí o ne nedbajú, ale
3190 VI | behá za pánom richtárom a smejúcky vraví: "Hahaha! To som nemyslel,
3191 VIII | Po meste je veľká radosť, smelí sú smelši, bojazliví o strachu
3192 XI | nepriateľov spustošené, jeho smelosť a odhodlanosť nebola ešte
3193 XIV | nešťastie, ktoré mocou a smelosťou potlačiť chcela.~Vstali
3194 VI | junácky, vo vojnách otužený a smelý, predsa teraz nevie ani
3195 XIV | ruku Vladimírovi, takým smelým hlasom vypovedala "áno",
3196 VIII | je veľká radosť, smelí sú smelši, bojazliví o strachu nevedia,
3197 XVI | strepotalo rúčkami, i ostatní sa smiali a odohnali ma. Vidíte, nie
3198 VI | Dobre sa ti je teraz smiať, ale povedz mi, kto Vladimíra
3199 VI | mu syna zviedol? Kto to smie povedať? No ale dobre, nech
3200 XV | poslaného a teraz sa so smrťou pasujúceho. Skočí k nemu,
3201 VI | smutná je, biedna je. Otec smúti a láme si na tom hlavu,
3202 IX | i majetok prepadol, títo smútia, že im nič na svete neostalo.~"
3203 XIV | skryje za oblaky, akoby sa smútil, hneď vykukne spomedzi oblakov,
3204 X | nerieknuc, sadla si k obloku, i smútila, že jej matka príležitosť
3205 XVIII| sám v tej temnej, v tej smutnej noci. Pozerá - nič vidieť
3206 XI | izbe a na prahu zostane so smutnou tvárou pán Ondrej Bacho -
3207 XIII | ale nikdy odohnať oblaky smutných myšlienok z čela jeho. Tak
3208 XII | pozerá na vežu žilinskú smutným okom, zahalí sa do širokého
3209 IX | Medzi mužmi a mládencami smutnými vyniká na koníku zamyslený
3210 XII | nie prvá noc, ktorú bez sna strávil.~Celý tábor ešte
3211 XV | tmavé špľahy sa lisnú na snehobielej koži, ktoré ale medzi hmlou
3212 XII | hľadajúc tohoto, ako Váh na jar snehom tatranským rozvodnený. A
3213 XIX | Pešti, kde bývali kedysi snemy pod holým nebom.~Strážnice -
3214 X | predsavzal, že už na všetky sny mladosti zabudne a teraz
3215 IX | ide za ním, ako šuhaj na sobáš s milou svojou. Pankrác
3216 I | neskorom čase; a beztoho je sobota, kde treba, aby si človek
3217 XIII | druhý mlčí ako dve skamenené sochy, bo ich srdce tuší tmavé
3218 XIV | podnapitom gajdošovi, čo spadol do vlčej jamy, a za ním
3219 IX | Utekajte! Pankrác nám dediny spálil, otcov nám pomordoval."
3220 XIII | pozerá, kým sa vzbudila a spamätala.~Dlho sa nato zhovárali,
3221 IX | ako čo by si nebo po dlhom spaní oči pretieralo, a už Vladimír
3222 V | si vzal ten list? Lebo na spasenie svoje prisahám, že to nikdy
3223 XV | vojaci, potom trubači a speváci, dvanásť v bielych šatách
3224 XV | mladí plakali a hudba i spevy ticho zaznievali, akoby
3225 XIV | popod zemou rozlieha; Váh spieva nočné pesničky svojim ločkaním
3226 VI | čo by si veselú pesničku spieval; letí voľno dolu dolinami
3227 VI | bývala bystrá ako lastovička, spievala si, ani sama nevediac o
3228 IV | pustili?" a na to kričí spievavo:~"Hraj, muzika, hraj veselo,~
3229 VII | Jiskra ako kameň pozerá na Spiš a Sariš. On len pomyslí
3230 VII | vyčíňa v Šariši a Spiši. Spišský a Sarišský zámok stali sa
3231 XIII | by sa žiadosť Vladimírova splnila, lebo verte, že hoc potichu
3232 XII | Vladimírom do šíreho poľa. Obaja spočiatku mlčali, až sa Vladimír ohlásil: "
3233 X | Oddávna si žiadalo oko moje spočinúť na tvári vašej samo a samo
3234 V | najviac na pánu Jiskrovi spočíva. Vy máte vycvičené vojsko
3235 II | riečky pochytajú hlas ten, spoja sa spolu vo vlnotokom Váhu,
3236 V | Jiskru i s jeho hlavnými spojencami či živých, či mŕvych na
3237 XIX | poľskí šlachtici, istý čas spojenci Jiskrovej strany.~Pankrác -
3238 XIX | oligarcha na Slovensku, spojenec kráľa Mateja. Kalinčiak
3239 XVII | krem toho privolil k nášmu spojeniu; nač ho teraz trháš?"~"Ja
3240 XII | spoločnou radosťou v jedno telo spojili, v jednu vôľu zrástli a
3241 II | jedna voľa má nás všetkých spojovať k cieľu jednému - k žitiu
3242 VIII | Tak sa len na vlastné sily spoľahnúť môžeme. - My sme sa raz
3243 VIII | ľudskej a urobeným zmluvám, spoliehali sme sa na svätosť prísahy
3244 XII | Dlhohorský hovoriť: "Páni moji! Spoločná potreba nás k tomu doviedla,
3245 XII | doviedla, aby sme všetko spoločne začínali a v bratskom dorozumení
3246 XII | sa so spoločným žiaľom, spoločnou radosťou v jedno telo spojili,
3247 XII | radovali sa; a duše naše sa so spoločným žiaľom, spoločnou radosťou
3248 XVI | zľakne, bo okom zaškúlil ako spolovice šialený a tvár sa mu potrhovala
3249 IV | trasivým hlasom ticho vypovie: "Spomeň si, dievča moje drahé, tu
3250 X | dokola ide, keď si len naňho spomeniem."~"Áno, tak je. Ale ja ti
3251 XVI | sa triasol, keď kto len spomenul terchovské hory, bo sa o
3252 XIV | odháňal - a Pán Boh vie, čo spomínajú, že tomu nieto ani konca
3253 XIV | Milkovi jazyk rozviazal. Spomínal svojich priateľov, rozprával
3254 III | Pankrácovi roznášali. Starí ľudia spomínali, že otec terajšieho pána
3255 XVI | zeliny, ak vás srdce bolí, spomôže vám dobré slovo, ak vás
3256 IX | nechybí."~"A čože ja vám spomôžem?"~"Či váš otec nemá dosť
3257 I | myslieť, ako si od Turkov spomôžeme."~"Ba dajme tomu pokoj,
3258 XII | len nech je vlasti mojej spomôžené. A keď Vladimír na nič nepristane,
3259 XI | vpadnuté oči strašne vykukávali spopod čiernych obŕv. Vtom hodí
3260 XIII | a láska ku mne bude iste spôsobná obetovať sa za veci nám
3261 XII | Na aký spôsob? Dva jesto spôsoby: Alebo odrazu znivočiť Vladimíra
3262 II | nerušte, lebo -"~Túto hádku spozoroval tu jeden, tam druhý a tak
3263 IV | až do Košíc, veľmi ľahko spozorovať mohol, že sme my len na
3264 XIX | decízia - rozhodnutie (spravidla najvyššieho súdu).~pri Lučenci
3265 III | dobre vyjde i uhádne, čo je spravodlivé a čo nie."~Pankrác zastal;
3266 II | zmyslu práv krajiny docela spravodlivo nás proti Fridrichovi vyzýva;
3267 XIV | Vladimír si, ako predtým, pýta správu a panstvo nad Strečnom,
3268 XI | hviždia, horúca voda sa leje a spredu Milko pichá koníka, pán
3269 IV | Pán Boh na vašich cestách sprevádza."~Vtom sa všetci schytili
3270 VIII | zemanmi, ho radostný krik sprevádzal: "Sláva Matiášovi, sláva
3271 XV | zaznievali, akoby dušu do neba sprevádzať chceli.~Prišli až k hrobu.
3272 XVI | priebehom mnohých rokov boli spriatelili; veľké čierne oko bolo vypučené,
3273 XVII | ktorým sa ale múdri smejú, sprostí o ne nedbajú, ale obaja
3274 XIX | plačúce dievča, čierne dlhé sprstenkované vlasy mu padajú okolo krku,
3275 XV | i truhlu i jamu - a páni spustili truhlu do kvetmi vyloženej
3276 V | keď sa dolu z vašich hôr spustíte, zaujmete ľahko zle opatrený
3277 XI | držania neboli od nepriateľov spustošené, jeho smelosť a odhodlanosť
3278 IX | nemôže, len pozerá hneď na spustošený kraj, hneď na ľudí, čo k
3279 XIII | preletovať jej hlavou, lebo často spúšťa ľavú ruku na šitie, pravicu
3280 V | neodolalo."~"Na to sa nemáme spúšťať. Matiáš je rezký, na všetko
3281 IV | kamarátov, že sa ho Ondrej spýtal:~"A s nami na vojnu?"~"Ak
3282 XVII | svitlo - svitla i nádeja v srdciach zarmútených. Mária otvorila
3283 V | prečítam - poteší sa ti srdiečko od toho, poteší. Počúvajte,
3284 VI | bys' ty to lepšie nevedel sťa všetci Komorovskovci. Hahaha!
3285 XVI | tvár sa mu potrhovala i sťahovala, ako čo by nemal všetkých
3286 VII | Spišský a Sarišský zámok stali sa hrúzou pre okolie, lebo
3287 IX | naplnenému. Dlho, dlho už stáli vojská pod Strečnom, dávno
3288 XV | jeho dobrej duši, o jeho stálosti a obetiach. Marienka ťažko
3289 XIV | stisol plecom a povedal: "Staň sa vôla božia! Ja moje dieťa
3290 XII | odpočíva, len stráže na svojich stanoviskách behajú, lebo je ráno štipľavé,
3291 VIII | sme sa i my do takých vecí starali, do ktorých nás nič. Načo
3292 VIII | načo sa my do panských veci staráme? Hľa, pán richtár, tu to
3293 II | zastávať krajinu a úprimne sa starať o veci verejné a pospolité;
3294 X | po pleciach a z očú, na starca sa prenikave opierajúcich,
3295 XV | kvetová koruna. Okolo voza idú starci v čiernych plášťoch, v rukách
3296 III | zomrela - a preto vo svojej starobe mnoho, mnoho prepáči Milkovi,
3297 XV | či pre trápenia či pre starobu a strach pred budúcnosťou.
3298 X | známym a uzrúc Ondreja, starodávneho priateľa svojho, zďaleka
3299 XV | aby sa Milko položil do Starohradskej krypty ku svojim praotcom,
3300 XIV | Tatrách čisté, nepokazené, staroslovenské obyčaje; nebolo to ani svadby,
3301 IX | obeť nepriateľom; majte starosť i o moje dietky, môže byť,
3302 I | I~Nad starou Nitrou dávno slnce zahaslo;
3303 XVIII| ako valach, opiera sa o staroveké hory považské a ony šumia
3304 V | povesti nečiahajú do tých starožitných vekov, v ktorých ho ľudia
3305 IX | Vladimír dvoch-troch so svojimi starými plukmi a vy zahyniete, nič
3306 XII | dedič všetkých Pankrácových statkov, že Strečno neobmedzene
3307 XI | čerstvý, jednomyseľný, jeho statky a držania neboli od nepriateľov
3308 II | bude, keď oko videlo vašu statočnosť a hotovosť zastávať krajinu
3309 VIII | spojenie - my sme verili statočnosti ľudskej a urobeným zmluvám,
3310 XV | poznal, on vedel, akú mal statočnú dušu, aké boli jeho obete.
3311 X | vojaci Milkovi sa oproti tomu stavajú, ba všetkým na ich vodcu
3312 IX | to tiež započul, ale sa staval, akoby nič nebol zbadal.
3313 V | vekov, v ktorých ho ľudia stavali; on je skoro taký starý
3314 IX | všetko tak skoro a náhle stávalo, že nikto nevedel, kedy
3315 II | strán "vivat!", až sa celé stavanie ozývalo.~Hlavný išpán ponúka
3316 XV | svojim vodcom na hroboch stavávali.~Bolo to žiaľu po celom
3317 VIII | zámky, kapitánov na nich stavia, zoberá ľudstvo, a všetko
3318 VII | od Jiskru odpadla. Čo sa stavíte?"~"Päť zlatých stojí."~"
3319 I | ti to nadštrkli. A čo sa stavíš, že by si to ani za groš
3320 XIV | vladár Strečna zámku, do stavu manželského vstúpiť, a ja,
3321 XVI | rukách, donesie dakoľko stebiel zelín, podloží mu ich pod
3322 V | Strečno, Váh bije do skaly ako stena dohora sa pnúcej, na ktorej
3323 V | stoja na stoloch, a zbroj po stenách rozvešaná tak sa liskne,
3324 III | pozerá do zrkadla popod jeho stenami a skalami hučiaceho Váhu
3325 XVIII| ľudu, to hádam Vladimíra stíhajú, to hádam Mária pohon naňho
3326 IX | neodpovedajú, mlčia, plecami stískajú a bedovaniu a plaču ani
3327 X | sa boli hádam zasmiali, stisli plecom a riekli: "Dobre,
3328 XV | ťažko oddychuje, oči jej stĺpkom stoja a tu i tu blúzni.
3329 XI | si sa ani na svoju Máriu, stojac na rínku, neobzrel, a ja
3330 II | ujca nášho pána Szilágyiho stojaceho, pripojila, aby sme tak
3331 XVII | jednou nohou už v hrobe stojaci starec a rozmrví ti hlavu
3332 I | Na uhle ulíc pod zámkom stoji malý domec, v ňom si ešte
3333 IX | si uctiť svojich vodcov, stojme teda aspoň my pevne a smelo."~"
3334 II | porozposielal písma po všetkých stoliciach, v ktorých pánov zemanov
3335 VI | Bolože sa mi onehdy vo sbore stoličnom dobre na to dívať, ako si
3336 VI | i seba, i mesto, i celú stolicu Jiskrovi zapredá a že ženičky,
3337 XIV | sa skončili. Prikryli sa stoly a panstvo večeralo.~Po večeri
3338 XV | trápenia či pre starobu a strach pred budúcnosťou. Zhovor
3339 VIII | kapitán, "a ktovie, či sú vaše strachy nie daromné, bo čo by sa
3340 XII | Koník preberá nožičkami ako straka jazykom, keď na kole zarapoce,
3341 IV | Často sa obracia k tým stranám, ktoré zanecháva, a povzdychuje;
3342 VIII | Stojí Žilina medzi dvoma stranami, medzi Vladimírovými a Pankrácovými
3343 XI | držali, lebo tento bol známy straník Jiskrov, tamtí zase nie
3344 IX | nevykonalo, len že jedna i druhá stránka zredla, pole sa krvou zalialo
3345 VIII | už tomu, čo sa krajina na stránky porozpadúvala a my sme tiež
3346 XVI | večného trápenia, bo ináčej strasiem tvoju kolibu, zahrabem i
3347 XVII | Utekaj, milý môj, lebo sme stratení naveky. Otec ťa chce súdu
3348 XII | prvá noc, ktorú bez sna strávil.~Celý tábor ešte odpočíva,
3349 VII | ktorých celý svoj život strávili, tu plameňom horia, tam
3350 VIII | poddaní ich nasledujú, vozy so stravou idú za nimi.~V Žiline na
3351 XVI | matky, keď ešte boli deti, strašievali rečou: "Marta ide." Ale
3352 XVI | a povedal: "Hoj, striga, strašno je u teba, hovor, čo mám
3353 XII | koníku, priletí až k prvým strážam, kde Vladimír stojí. Povie,
3354 XII | skočil z koňa, dal ho do rúk stráži a odchodil pešky s Vladimírom
3355 XIX | kedysi snemy pod holým nebom.~Strážnice - moravský hrad a mestečko
3356 XIV | spoza pása široký nôž a strčí ho Milkovi prosto do srdca.
3357 XVI | stál malý starý domec; strecha bola machom obrastená, steny
3358 XVI | počarená, každý strom bol strechou pre strigy, každá škára
3359 VII | večer na zelenom Považí; Strečniansky zámok je plný hostí, pánov
3360 XI | Turčania zastali na Fatre i na strečnianskych horách, takže sa ani Vladimír
3361 XII | milšie, bo si skrze neho ku Strečnu prišiel."~"Haha! Nezná svet
3362 IX | tak všetko padá pred jeho strelami. Vladimír sa zas ženie z
3363 IV | berú pušky, cvičia sa v streľbe, učia sa rúbať šabľami,
3364 XVIII| vidno, ako Vladimír božou strelou zastihnutý padá mŕtvy k
3365 VII | dlho takto čakať máme, po strelskej materi? Či to kedy statočný
3366 XVI | očí.' Dieťa sa usmialo a strepotalo rúčkami, i ostatní sa smiali
3367 XIV | Dlhohorský odíde na stranu a stretne sa s Milkom vyobliekaným,
3368 VI | vás na takom peknom mieste stretnúť, práve k pánu richtárovi
3369 XVI | hádala z dlane a povedala: ,Strež sa čiernych očí.' Dieťa
3370 XVII | len Vladimír sa hýbe a strežie nemocnú i podáva jej lieky.~
3371 II | chceme! Vivat!"~Z toho sa strhne krik a zvada. Kráľovská
3372 XV | zastal, pán jeho zbledol, striasol sa a skočil dolu.~Na čiernej
3373 X | ale ja si ťa musím z hrdla striasť, lebo by zo mňa nič nebolo,
3374 VII | dolomána, pripáše okolo drieku strieborný pás, šabľu si naň zavesí,
3375 VIII | vypína, vetry si hrajú s jeho striebornými vlasmi, oko jeho sa blyští
3376 XIV | na koni, celkom v zlate a striebre vyobliekaný, pricválal do
3377 II | uhorských šatách, pod zlatom i striebrom; potom richtár žilinský
3378 XVI | sa bol už dávno bádaniu a strigôňstvu učil, i zavolal: "Stará!
3379 XVI | na odplatu vyhlásili za strigu. Teraz sa ma každý bojí,
3380 XIV | prsteň z Máriinho prsta a strkol ho na prst Vladimírovi;
3381 XIV | predsa vyhodí jednu nohu zo strmeňa, stúpi na zem, druhú ešte
3382 XIV | stúpi na zem, druhú ešte vo strmeni držiac; vtom vyskočí z kompy
3383 XV | hlavou, štrngá kantárom i strmeňmi, a keď sa ťažké vráta žilinské
3384 IX | idúci, pozerá, vyťahuje sa v strmeňoch, hľadí, až sa svetlom mesiaca
3385 IV | prenikavým hlasom, Milkovi strmo do očí hľadiac.~Milko chce
3386 VIII | ju každý okamih zatopiť stroja. - Mešťania sa ozbrojujú,
3387 IV | pohárikoch tak na tú vojnu strojil, čo to tak za kráľa Matiáša
3388 VIII | i Vladimír i Pankrác tak strojili proti nášmu mestu? Či oni
3389 VIII | povedal, že sa na Žilinu strojíte."~"Komorovský? Hrúza nebeská!"
3390 XVI | horách bola počarená, každý strom bol strechou pre strigy,
3391 IV | nádeja Garu a Cillovcov stroskotal, potom to všetko ľahšie
3392 X | pritom utratil, pracovať na stroskotaní síl krajinu podrývajúcich,
3393 XI | obsadený, ľudstvo, zbroj, strova, všetko je to vyvozené do
3394 XV | skočil dolu.~Na čiernej studenej zemi leží Milko zabitý.
3395 XII | ne-zažmúril, chytrým krokom stúpa do svojho tábora. Poznať
3396 VII | človekovi do poctivosti stúpať?"~"Statočnému človekovi?
3397 XIV | vyhodí jednu nohu zo strmeňa, stúpi na zem, druhú ešte vo strmeni
3398 XVI | napil sa z krčiažka vody a stúpil naprostred izby volajúc: "
3399 XV | v rukách nesúc čiernymi stužkami obviazané fakle; na ramenách
3400 XVI | vám dám ja, úbohá stará stvora - ja sama z almužny žijem."~"
3401 X | všetkom, z čoho vás Boh stvoril."~Mária, zapáliac sa, čiernym
3402 XIV | dievčatá ostýchavo sa držať, stydlivo pozerať a oči od všetkých
3403 VI | najviac nepriatelia jeho, súdia, že i seba, i mesto, i celú
3404 XI | Zakypelo to odrazu ako súdny deň. Milko sa prosto valí
3405 XVII | lebo ho obžalujem pred súdom a budem svedčiť pred tvárou
3406 XV | súknom prikrytá truhla. Na súkne z oboch strán viseli címery
3407 XII | sme sa teraz tuná iba v súkromnosti zišli? Počúvajte, poviem
3408 XI | Komorovským a Vladimírom.~Tak surma nastala všeobecná. Vladimír
3409 XIV | Komorovskému priznáva; Hej, takú surmu nikto na svete robiť nemôže,
3410 VIII | Pankrácom spojil. Každý sa suseda o tom a inom spytuje a každý
3411 VI | už známy, veď ste beztoho susedia."~"Ba veru u nás zriedkavý
3412 VII | sú všetci na Strečne, po susedných zámkoch a po dedinách sa
3413 VI | každý sa usmieva a sused so susedom pošeptáva.~Komorovskému
3414 VI | vtedy, keď by sa o svojich susedov obzrieť mali. Ale ste povedali,
3415 XII | list zo stola a podal ho susedovi. Každý ohliadal list, každý
3416 IX | naše dediny páli a domácich sužuje? Hej, páni bratia, poďme
3417 V | ktoré v Tatrách zem moju sužujú, vylapať.' - Jeho úmysel
3418 XIV | raz i pri oddávkach i pri svadbách zvykli dievčatá ostýchavo
3419 VIII | pohovorili, bo sa im už aj o svadbe sníva. Môžu ale ľudia vravieť,
3420 XIV | staroslovenské obyčaje; nebolo to ani svadby, ani oddávok, ani pohrebu,
3421 XV | Pankrácovcov zo Starého Hradu a Svätého Mikuláša, na truhle ležali
3422 IV | je kresťanstvu, beda je svätej viere. Krajina uhorská je
3423 II | Ujlakyho, Žigmunda, grófa Svätojurského, grófov z rodu Frankopanovského
3424 XIV | Rebeku, začal hovoriť o svätom stave manželskom, ako je
3425 VII | s mojím ujcom i s mojím svákom - a čože je viac?"~"A ako
3426 XVI | miešali, tak jedno ku druhému svedčalo, že to teraz tu vyzeralo
3427 X | tvári vašej samo a samo bez svedkov a zatúžili pery moje za
3428 XII | teba zabudnúť. Noc i deň sú svedkovia mojej bolesti, a ty nemáš
3429 XII | ju bola kliatba denného svetla zastihla. Oko zhliadne,
3430 X | porozprávať. Prišiel do svetlice, kde obyčajne rodina Dlhohorského
3431 IX | strmeňoch, hľadí, až sa svetlom mesiaca ožiarená Žilina
3432 XVI | zablúdilý poľovník sa do týchto svetov zatúla. Za našich časov
3433 III | uznávať nesmieš. Preukážem ja svetu, že i Matiáš i Szilágyi
3434 IV | ako paničky, vyrastení ako sviečky a takí tvrdí ako tie tatranské
3435 XVIII| Ale i v noci, keď mesiačik svieti, býva ľahko človeku; no
3436 VI | prsiach zastavuje, oči sa mu svietia ako dva ohníky a hoci je
3437 IX | pokradomky sa objavoval na nebi a svietil tak čisto, tak ticho ako
3438 V | sa páni radia; strieborné svietniky ju osvecujú, strieborné
3439 VI | tak či netreba čerstvé a svieže sily aj proti týmto zachovať?
3440 XII | prská, akoby sa radoval nad sviežim ranným povetrím. Šuhaj si
3441 IX | dolu Váhom, dolu Váhom.~Svitať začína a pod múrmi žilinskými
3442 XVII | lieky.~Na druhý deň svitlo - svitla i nádeja v srdciach zarmútených.
3443 XVII | sa zídeme, aby sme večne svoji zostali."~Povedal a vyletel
3444 VII | odjakživa s Jiskrom držali. Synkovia panskí tiež nechcú byť horší
3445 IX | nenavráti vašich otcov, bratov a synov; oni zahynuli za krajinu,
3446 X | kráľovu stranu následkom synovho prehovárania, tretí sa obávajú,
3447 II | len chceš na svete. Tu sa sypú blesky a strely, tam durkajú
3448 V | počuli, čo urobil Matiáš so Szilágyim, ujcom svojím, krajiny gubernátorom
3449 III | Matiášovi? A načo? Hádam Szilágyimu, chýrečnému gubernátorovi? -
3450 II | povie: "Neverte mu! To je szilágyiovec."~"Čo, pán brat? - Veru
3451 XIX | sultán Mohamed II. Bujuk, t. j. Veľký (1451 - 1481).
3452 XII | ktorú bez sna strávil.~Celý tábor ešte odpočíva, len stráže
3453 XIX | citlivej duše, čistého srdca tadiaľto kráča, uvidí, ako na hrobe
3454 V | Pankrác a šabľu z pošvy ťahá, "i ty, sluha, opovažuješ
3455 XVI | svoju vyliečilo, bo hady ťahajú sa cez doliny, hory a lesy
3456 XV | fáťolmi prikrytých koní ťahalo vysoký pohrebný voz, na
3457 IV | Žiline do školy chodili, vaše ťahy, ačkoľvek je to už dávno,
3458 VIII | vyprávali mu, že sa Vladimír tajne vkradol do mesta a ich domu,
3459 VIII | radosti. O čom sa potichu a v tajnosti radili? Ešte neviem, lebo
3460 VI | tých zelených brehoch tak tajomne a tak vábivo, ako keď krásny
3461 XIV | ktorý vedel o všetkých tajomstvách duše jeho. Poznať, že trpí,
3462 VI | milé, že mám šťastie vás na takom peknom mieste stretnúť,
3463 VIII | nabralo, ako ono môže s takou istotou o Milkovi hovoriť;
3464 VIII | veľkosť otcovu. Preč, preč s takými myšlienkami - nech syn zahynie,
3465 II | čo sa jej synom nazýva. Tamdolu tečie Dunaj, rieka vážna,
3466 IX | na brata, táto na muža, tamtá na syna - ale páni nič neodpovedajú,
3467 I | povedať? Len si pomysli: tamto ten, čo sa takým svätým
3468 XI | zblížiť nemôže, ani tento k tamtomu. Komorovský sa besnie, vedie
3469 XVI | Na jednom vŕšku strigy tancovávali na Luciu, na druhom čerti
3470 IV | husľami, ako keď škripcom taniere šúchajú a široko-ďaleko
3471 I | zrakom pozerá i vypovie: "Tárali, netárali! A čo mi dáš,
3472 VI | ty tiež nemohol byť pánom Tatier, rozumie sa, že len keď
3473 IV | a tieto sa vzpínajú ako tátoše, prskajú ako prskavice,
3474 VII | vylievajú krv svoju po skalách tatranských a po poliach Uhorskej krajiny.
3475 XII | tohoto, ako Váh na jar snehom tatranským rozvodnený. A Komorovský
3476 VII | utešený večer pod slovenskou Tatrou, dom je plný hostí, pánov
3477 VII | hlavu ovesí, ako čo by mu ťažká bola, a zase ju zodvihne,
3478 XV | však už leží bez seba v ťažkej nemoci, nemôžuc zniesť pohľad
3479 XVIII| rozbúrenosť živlov a či tá ťažkosť pánova nepokojí, bo je Vladimír
3480 I | vzdychol, akoby mu všetky ťažkosti zo svedomia bol zhodil.
3481 XVI | vytrasiem z tvojho zoschnutého tela."~"To ľudia vravia a ja
3482 XV | sa prizerá na všetky tri telá, v duši mu je smutno, v
3483 IX | Strečno, Lietava, Trenčín, Tematín a Frašták boli v rukách
3484 X | Komorovskému vo Fraštáku a Tematíne."~To bolo všetko, čo otec
3485 V | na čele i po tvári a na temene ostatok šedivých vlasov,
3486 XVIII| zdola sa valia mrákavy také temné, ako nikdy. Kedy-tedy z
3487 XVIII| brehoch Váhu sám a sám v tej temnej, v tej smutnej noci. Pozerá -
3488 III | Milkovu dal pre akýsi odpor do temnice zavrieť, kde aj zomrela -
3489 VII | nikým nič nehovorí, oko jeho temno na jednu stranu pozerá,
3490 XIX | šumot v povetrí rozlieha, temný síce uchu, ale zrozumiteľný
3491 XII | široké krajiny. Noc zamumlala temným hlasom a utiekla v okamihu
3492 XVI | čarodejníka zhliadol.~Medzi tými terchovskými horami, hádam na tom mieste,
3493 V | postaviť majúce. Matiáš tiahne na Viedeň a mnoho ľudstva
3494 VI | svojej.~Na brehoch jeho sa tiahnu od samých múrov mesta záhrady
3495 IV | zvesilo hlávku i triaslo sa a tiché "zbohom" tak vyrieklo, že
3496 XV | vzdychne, pohne sa a pretrhne tichosť. Pohliadnuvší ta Dlhohorský
3497 IX | i z úst jeho sa vykradne tichučko meno Márie. Potom stiahne
3498 XV | zatvorené bolo; slzy mu potokom tiekli po šedivej brade, ústa sa
3499 VII | povetrím.~Na Strečne sa tisíce ľudstva zháňa, zemania z
3500 IX | víta panie, víta Milka i tisne mu ruku hovoriac: "No, neznáme
3501 XI | okamihu nemôžem i teba k srdcu tisnúť i biť sa za Matiáša kráľa."~"
3502 VII | tak ,pán brat Matejko' ma titulovali, až sa moja žena nazdala,
3503 II | pomaly sa hrmot a krik tíši - vezme jeden papier z hŕby,
3504 V | Všetko ho zo všetkých strán tlačí, a tak nie je div, že aspoň
3505 VIII | okolo richtára zhŕňajú, tľapkajú ho po pleciach, padajú mu
3506 VI | jeden druhého tak nemilobohu tlčieme."~"Hej," odpovie richtár, "
3507 XII | Trenčíne a Nitre, sám sa tlčúc so starým Pankrácom. Lietava
3508 XVII | to nevidieť, lebo je už tma, až sa naostatok zdĺhavým,
|