I

Nad starou Nitrou dávno slnce zahaslo; svetlá po domoch pohasínajú, iba kde-tu sa ešte žiara z oblokov kyvoce a osvecuje tmavú noc.

Na uhle ulíc pod zámkom stoji malý domec, v ňom si ešte traja veselí šuhajci pri pohárikoch sedia a v horlivom rozhovore si čas krátia, takže ani jednému z očí nevidno, že by sa mu chcelo ísť domov, ač práve hlásnik už jedenástu hodinu odhlásil.

Odrazu všetci traja zatíchnu. - Každý pozerá dolu, každý sa stratí sám v sebe, ale ani jeden nespomína, že by už bolo treba ísť domov, lebo čo už má človek doma robiť o tak neskorom čase; a beztoho je sobota, kde treba, aby si človek troška odpočinul, keď sa celý týždeň v škole namoždí a natrápi.

"No, čože tak mlčíte, chlapci?" zavolá naostatok Janko, "veď sa hádam ešte na dobrú noc nemodlíte?"

"Nuž a ty čo sám mlčíš? - Len by si ty, prosím ťa pekne, druhým radu nedával, ale sám dačo začínal," odpovie Ondrej.

"Chlapci! Viete vy čo?" povie na to Milko, "nezadierajte sa jeden do druhého - ja by som vám dobrú radu dal, keby ste ma chceli počúvať."

"Dobre, dobre," odvetia obidvaja - "a či ti ho vidíš, odkiaľ pravda vyšla."

"Teda dobre. Budeme každý po poriadku jednu rozprávku rozprávať, však beztoho už dnes nič robiť nebudeme. Začni od kraja, Janko!"

"Nuž čože? Odkiaľže? - Ale veď som ich ja dakedy kopu vedel - a teraz mi ani jedna na um neschodí. Počkajte len troška." A tu si Janko čiapku málo za ucho pomykne, poškrabe sa za uchom, čelo zahŕždi, ako čo by pilne premyšľoval.

"Ja! Čo by to tam toľko myslel," vypovie Ondrej, "len od kraja, napríklad: Bol raz jeden kráľ."

"Ja nedbám," odvetí Janko, "teda dobre: Bol raz jeden kráľ."

"Ale ten kráľ umrel," skočí Milko do reči.

"Mlč mi, mlč," vyriekne Janko, "čo sa miešaš do reči? Keď na teba rad príde, potom sa ohlás. Teda: Bol raz jeden kráľ."

"A ten mal králika, či je nie pravda?" zavolajú obaja so smiechom.

"Aleže ma nehnevaj! Vidíte, chlapci, veru vám nebudem rozprávať, ak nebudete mlčať. No pst -: bol raz jeden kráľ."

Tu sa druhí dvaja dajú do smiechu a pozerajú naň šelmovským zrakom. "Janko, vieš ty čo? Daj ty tomu radšej pokoj; už vidíme, že ti to nejde - lebo vidíš! - Veru, veru, ten kráľ mal králika."

"Veď ja nedbám, robte si, čo chcete, ale ty, ty tuná, ty mi tiež povedz, čo chceš s tým tvojím králikom?"

"Ale nelámže si, ty hriešna duša, na tom hlavu. Nuž či nevieš, že sme i my dakedy kráľa mali, a teraz máme zas len králika," odpovie so smiechom Ondrej.

"Nerob posmech z nášho Matiáša," ohlási sa Milko. "Hoci je on mladý šuhaj, dočkaj, uvidíš, čo z neho bude. - To ti je chlap, a počkaj len, čo sa za jeho časov robiť bude. Jeho otec rúbal Turkov, ako nato treba, chytil zas v pokoji na uzdu sebevoľníkov, čo chceli krajinu na ruby obrátiť; a syn jeho, uvidíte, nebude horší. Čo? Veď keď sa ti taký šarvanec k dačomu priberie, nuž len dačo vykoná. A my, nech som dobrý, či my tiež, šable do ruky vezmúc, za takým ohnivým šuhajom radšej nepôjdeme ako za dákym, čo sa bojí ruku z vrecka vyňať? Hach, chlapci! Bude to svet! - Dočkajte len, veď sa už skoro pôjde na Turka; počul som, že už pápežskí vyslanci okolo chodia, povzbudzujúc ľud kresťanský k vojne oproti neverným. A Matiáš? - Ten sa ti nebojí ani čerta, veď ti to taký mladúch hoci do ohňa skočí. Komu lepšie ako nám, čo máme takého šuhaja na tróne?"

"No len nepleť, prosím ťa pekne," ozve sa so smiechom Ondrej.

"Veď ja viem, že sa tebe nič nepáči," horlivo odsekne Milko, "sedieť za pecou, kde ťa guľka nedôjde a šabľa nezačiahne - pritom pri mamičke sa láskať, to je pre teba. Ale čo? Nech som dobrý, chlapci, to vám povedám: Matiáš skoro dačo začne. Hach, budeže sa to rúbať!"

"Dajže si ty pokoj, človeče," skočí mu do reči Ondrej, "keby to už dakto iný povedal, neriekol by som nič. Ale ty? - Eh, inde tebe myseľ chodí - veď ja viem."

"Nuž kdeže mi chodí?" zvedavý prevetí Milko, "povedz. A čo sa ty nazdávaš o mne? - Ja ti síce nič nepoviem, ale uvidíš!"

"Ani ti povedať netreba, však my to všetko známe."

"A čo znáte?"

"Ľaľa ti ho! - To on nič inšieho nechce tým, len aby si mu ju pripomenul; veď ja to viem dobre."

"Koho pripomenul?"

Tu sa zas obaja druhí dajú do smiechu a pozerajú jeden na druhého. Milko, či vie, či nevie, čo oni myslia, opytuje sa a na nich doráža, aby mu povedali, čo chcú a čo mienia - ale títo sa len usmievajú.

"No," povie Janko, "veď ja viem, že to takí ľudia, ako si ty, radi majú, keď im človek len to meno povie, ktoré im je drahé."

"Ale veďže mi povedz, čo chceš, ja nerozumiem ani slova."

"Ach, veď ti na očiach vidím, že bys' už len rád počul od druhého, čo sám vysloviť nechceš. - Ty, počuješ, tie čierne oči, tie bledé líčka, tie vlásky ako havran - ty! - Kýmu čertu by sa to nepáčilo?"

"Len si neder jazyk na daromnicu," odsekne Milko, "môže sa komukoľvek čokoľvek páčiť, ale ja nič nechcem."

"Aha, tu ho máte! Či nevie, o čom sa hovorí? - No, Milko! Už je to raz s tebou zle," prerečie Ondrej.

"Len keby ste vy, chlapci, darmo netárali," Milko na to s polovičatým úsmechom odpovedá. A Janko, podoprúc si bradu oboma rukami, naňho potmehúdskym zrakom pozerá i vypovie: "Tárali, netárali! A čo mi dáš, keď ti ešte viac poviem? - Ondrej, ty!" obrátiac sa k tomuto, pokračuje: "Či vieš, čo som ti včera zabudol povedať? Len si pomysli: tamto ten, čo sa takým svätým robí, ako čo by nevedel ani vody zamútiť, ide s nami ráno do kostola na modlitbu. Začne sa ti modliť. Pokiaľ sa ti Pater noster modlí, ešte to len potiaľ išlo - sklopil hlavu dolu a pokojne odriekal; ale keď ti mu už na Ave Maria prišlo, to si tak zo srdca vzdychol, akoby mu všetky ťažkosti zo svedomia bol zhodil. Zavzdychol z hlbokosti srdca svojho a začal sa obzerať sem-tam, či ozaj dačo dakto neuvidí."

Ondrej sa ohlási: "To si darmo tam hľadal, čo si hľadal - ale počkaj len troška, keď do Žiliny prídeme, tam sa môžeš poobzerať a bezpochyby viacej uvidíš ako včera."

"Ale, chlapci, mlčte, vravím vám," prehodí Milko, "lebo veru zle bude."

"Dajže si pokoj, synko! No len no, však si rád, že sme ti to nadštrkli. A čo sa stavíš, že by si to ani za groš nedal, že sa o tomto zhovárame?"

"Ba dal by som ti groš, keby si sa len toľko ráz neopakúval; ale, Ondrej, Ondrej, veru ma v dobrej vôli nájdeš. Dajte teraz pokoj pletkám, keď o tom treba myslieť, ako si od Turkov spomôžeme."

"Ba dajme tomu pokoj, Milko, veď ja viem, ako ty Turkov premôžeš."

"Ale čo si myslíš, Ondrej," odpovie Milko," veď som sa s ňou nezhováral."

"Tu ho máš! My sa zhovárame o Turkoch, a on ti hneď zaskočí do Žiliny. Len už radšej mlč, lebo sa sám prezrádzaš, hoc nechceš."

"Ani sa mu prezradiť netreba, veď my to všetko vieme i beztoho," na reč Ondreja ozve sa Janko: "Ale, chlapci, čas je už, aby sme sa domov poberali."

"Dobre, dobre. Milko, dobrú noc; nech sa ti pekne sníva o voľakom," povedá Ondrej. A šuhajci sa roztratili po uliciach Nitry.