Na vysokej skale oproti Starému Hradu, z druhej strany Váhu, stojí slávny
zámok Strečno, Váh bije do skaly ako stena dohora sa pnúcej, na ktorej
Strečno stojí. Neviem, či akoby sa chcel s ňou ihrať, a
či akoby ju chcel podmaniť vlnami svojimi, ale skala necíti ani hru,
ani hnev, ona len dvíha zamračenú, šedivú hlavu svoju dohora, akoby si z
celého sveta nič nerobila, pozerá na vlny Váhu, akoby im beh predpisovať
chcela. Na tej vysokej šedivej skale leží Strečno, zámok taký starý, že
ani len povesti nečiahajú do tých starožitných vekov, v ktorých ho
ľudia stavali; on je skoro taký starý ako tá skala, na ktorej stojí.
Strečno teraz, ako celá horná Uhorská od Prešporku až do Košíc,
poslúcha mocného Jiskru a je imaním pána Vladimíra, vodcu českého, ktorý
ho od Pankráca pod výmienkou poslušnosti a neobmedzenej poddanosti dostal.
Vladimír je ešte nie taký povestný ako Komorovský alebo Pankrác, ale pánovitý
jeho obličaj a dvoje prenikavých očí prezradzujú, že je on nie horší
od nich, že, keď Boh dá, aj on sa stane strašným v celom okolí; ale
prísnosť Jiskrova požaduje tvrdú podrobenosť, a Vladimír je muž ešte
len štyridsaťročný, a tak ešte počúvať musí. Hej, ale časy
prídu, keď sa mu krídla rozviažu a svet uvidí, že on je pravý žiak
bojovného Jiskru. Aspoň to je už možno čítať na tvári a v
očiach jeho.
Na Strečne u Vladimíra sa do rady zišli Jiskra, Komorovský, Pankrác a k
tomu dakoľko vodcov z najbližších okolí; a predsa je na Strečne
ticho, že to nikdy tak nebývalo, keď sa na ňom takí slávni hostia
ukázali. Sluhov je málo na posluhu, vojsko je po okolí a po zámkoch roztratené,
takže ono nič nevie, čo sa po svete robí.
Pekná, krásna je to izba, kde sa páni radia; strieborné svietniky ju
osvecujú, strieborné poháre stoja na stoloch, a zbroj po stenách rozvešaná tak
sa liskne, tak sa ligotá, že len milo. Rohy jeleňov, kože medveďov,
na ktorých sú trúby a zbroje poľovné medzi vojenskou zbrojou rozvešané,
svedčia, že je tu nie kostol pokoja, ale svet vojny.
Za ťažkým okrúhlym stolom sedia páni vodcovia okolo starého Jiskru. Po
druhých stoloch sú rozkladené ich zbroje a ťažké šaty vojenské, v ktorých
na Strečno prišli.
Jiskra je už človek starý, nos orličí, oči bystré ako strely,
vrásky na čele i po tvári a na temene ostatok šedivých vlasov, ktoré sa
ako živé hore dvíhajú, robia jeho celú postavu vážnou a prísnou. Komorovský mu
sedí z jedného, Pankrác z druhého boku; vidno, že už dávno o jednom predmete
hovoria, lebo sa Jiskra mraští, Komorovský sa prudko pohybuje a ostatní s
veľkou zvedavosťou počúvajú.
Jiskra hovorí: "No už, bratko, akokoľvek, ja nemôžem inak - celým
životom som si bol dôsledný, aj teraz tým zostanem. Muž povie slovo a stojí pri
ňom. Čo by to tam toľko mudroval? Ja som dal
slovo Poděbradovi, dal slovo Matiášovi, a neťahám ho nazad. Keď
oni svoje nazad vezmú - skúsia, čo je starý Jiskra!"
"O Poděbradovi hovoríte, bratríčko?" spýta sa
Komorovský. "Hahaha! Ten sám viac na seba myslí ako na nás všetkých. Celá
katolícka strana v Čechách je proti nemu, husitská je s nim nespokojná, že
sa prísne pridržiava kališníctva;pápež ho vytvoril z cirkvi, cisár Fridrich nie
je s ním v najlepšom priateľstve -hahaha! - Všetko ho zo všetkých strán
tlačí, a tak nie je div, že aspoň od Uhorskej chce mať pokoj; k
tomu si vezme Matiáš jeho dcéru za ženu - a ktože by svojmu dieťaťu
zle prial?"
"Pokoj Poděbradovi!" zavolá Jiskra. "To je muž
statočný a robí, čo mu povinnosť a láska k Čechom
káže."
"A ten Matiáš," ďalej vraví Komorovský," je mi to za
kráľa, taký zemanček ako druhý - a kde jeho kráľovstvo? Fridrich
sa už dal korunovať - čo chce Hunyadi? Kto má s ním držať? - Z
jednej strany Turci kus z krajiny jeho odtrhnú, z druhej si Fridrich hodný kus
odštikne, z tretej sa Garaiovci, Cillovci a Frankopanovci za vlastných pánov
prehlásia - a my sa kde podejeme, keď na to všetko pokojne
hľadieť budeme?"
"Brat náš," ozve sa mrzute Jiskra, "nech bude akokoľvek,
ja sa ani sem, ani ta nepripojím. Od koľko rokov sa tu sami držíme
vlastnou silou, sami, povedám, a nič nám ešte neodolalo."
"Na to sa nemáme spúšťať. Matiáš je rezký, na všetko
pripravený mládenec. Či ste počuli, čo urobil Matiáš so
Szilágyim, ujcom svojím, krajiny gubernátorom a najvyššim vodcom vojenským?
Ťažké mu bolo poručnícke jarmo ujcovo, dal ho zaprieť ako raba
na Világošvár. Tu sú listy od palatína - pozrite len, bratríčko, pozrite,
čo tam stojí!"
Jiskra vzal list do ruky, číta prvý - mraští sa; číta druhý -
potriasa hlavou; číta tretí - vyskočí spoza stola a zavolá:
"Kalich a Kristus! Či je to možno?"
Celé zhromaždenie sa pobúri a Komorovský, s úsmevom pozerajúc na Jiskru a na
zhromaždených, povie: "Ak dovolíte, páni, prečítam vám pekné veci,
len počúvajte. Tak - poriadkom - začnem od prvého." Vtom vezme
listy hore, poobzerá sa ešte raz po všetkých a začne čítať:
"Cisár Fridrich Garaiovi, palatínovi, pozdravenie! Vy konáte podľa
práva a spravodlivosti, keď sa Hunyadiovcovi a jeho strane vzpierate; lebo
Uhorská krajina ačpráve pro forma po smrti jedného panovníka volieva druhého,
predsa prednosť a panovanie prešlo s dcérou Ľudovíta Veľkého na
náš dom, takže som sa ja sám po smrti Ladislava podľa práva i
korunovať dal, súc zákonným dedičom koruny. Hunyadiovec je od
Szilágyiho a jeho vojska vyvolený, a tak nie podľa zákona, ani vôľou
zemianstva, ani dedičným právom. Teraz nám Hunyadiovec oznámil vojnu, ale
s pomocou božou, vašou a pána Jiskru odoláme nápadom jeho. Počuli sme
síce, že Jiskra uznal Hunyadiovca, ba že mu ešte až hen do Čiech oproti
išiel: my ale to na žiaden spôsob veriť nemôžeme, že by muž taký, ako je
pán Jiskra, za náš dom toľko rokov bojovavší, od nás vždy vyznačený,
medzi prvými radcami našimi sa ligotajúci, mohol dakedy dom náš a rodinu našu
zanechať - ba čo viac, ešte i k nepriateľom našim prejsť!
Prosím vás teda, pán palatín, ráčte mojím menom pána Jiskru pozdraviť
a odkázať mu, že ja od jeho pomoci a skúsenosti vojenskej najviac
očakávam; on bude najlepšie vedieť, kedy má na hunyadiovcov
udrieť."
Komorovský zastane, pozrie na Jiskru a inších pánov - všetko mlčí - a
usmejúc sa prehovorí: "No, páni, ako sa vám to páči?"
Vladimír sa ozve: "Pravdu má Fridrich, cisár, pravdu.
"Jiskra odpovie: "Čo sa jeho práva dotýka - do toho je
mňa nič; že som ja jeho domu slúžil, to je pravda, ale je i to
pravda, že som Matiášovi vernosť slúbil."
Nato Komorovský vezme druhý list a číta: "Komorovskému Garai,
palatín. Zdeľujem vám tu list cisára Fridricha; prosím dajte ho pánu
Jiskrovi. Naše veci stoja dobre; my zbierame vojsko proti Hunyadimu sa
postaviť majúce. Matiáš tiahne na Viedeň a mnoho ľudstva sa na
jeho rozkazy v Budíne zišlo, ba čo viac, ako so žiaľom počujem,
i zo stolíc, nad ktorými vy vládnete. Čo myslíte? Čo vaše zemianstvo
na lepšej uzde nedržíte? - Matiáš prezradzuje mnoho ducha, žiaden odpor netrpí,
a onehdy, ako som sa od hodnoverných ľudí dozvedel, dajúc Szilágyiho
zaprieť, povedal: ,Musím sa najprv týchto centov, čo mi na pleciach
ležia, zbaviť, potom musím tie pijavice, ktoré v Tatrách zem moju sužujú,
vylapať.' - Jeho úmysel je teda, ako to z jeho skutkov a slov je vidno,
najprv zo svojej strany všetkých odstrániť, čo sa mu protivia, a
potom sa na Jiskru v Tatrách vrhnúť. Poznať to, že Hunyadi a Jiskra
nikdy priatelia byť nemôžu. Ostatne, to je dobre, že Szilágyiho odstránil;
teraz vojsko jeho nemá vodcu, on je neskúsený, a tak neznám, čo v Rakúsoch
vykoná. Fridrich ale je ešte nie celkom pripravený, ani my za Dunajom; nádeja
naša teda najviac na pánu Jiskrovi spočíva. Vy máte vycvičené vojsko
a keď sa dolu z vašich hôr spustíte, zaujmete ľahko zle opatrený
Budín a Matiáš, hľadajúc korunu, utratí trón. Ostatne my všetko vašej
vojenskej skúsenosti zanechávame. Moje služby Jiskrovi, Pankrácovi a všetkým
nám pracujúcim pánom." - Komorovský prestane čítať a zo všetkých
strán sa ozve:
"Skaza Matiášovi! Skaza Matiášovi!"
Jediný Jiskra zakričí: "Mlčte, mlčte, to Matiáš
povedať nemohol, ináčej nevie, čo je starý Jiskra!"
"A prečo by nemohol povedať?" skočí mu do reči
Pankrác: "Či on to dobre nevie, že ste vy sám do Poľska chodili
ku Kazimírovi, aby uhorskú korunu neprijal? Či to celý svet nevie, že ste
vy a my všetci veční nepriatelia Hunyadiovcov? Hahaha! - Vás, prvého v
krajine, prvého v rade Ladislava a Fridricha, teraz už ani do úvahy neberú.
Azda ste nevideli v Strážniciach pri vítačke a podpise zmluvy, ktorú ste s
ním urobili, že sa na vás ani neobzrel? Je mi to pekný chlapček -a vy ste
sa mu klaňali, vy stará, slávou pokrytá hlava, až som zubami škrípal
-"
"Počkaj, počkaj, bratko, ešte je to nie všetko," zavolá
Komorovský. "Prečítam ti ešte dačo, prečítam - poteší sa ti
srdiečko od toho, poteší. Počúvajte, páni:
"Pánu Dlhohorskému Milko Pankrác."
"Milko, môj syn?! Hrom a peklo!" vyskočiac zakričí
Pankrác. "Kde si vzal ten list?"
Komorovský neodpovedá, len číta: "K Budínu sme šťastne
prišli. Hlavný išpán hneď obznámil jeho milosť pána kráľa so
stavom vecí našich, vyrozprávajúc mu, že sa nielen Jiskra so svojimi hlavnými
vodcami nehýbe, ale ani zemianstvo s ním držiace; k tomu rozpovedal mu i všetko
to, čo som vám ja bol hovoril. Jeho milosť kráľovská sa
veľmi nahnevala na Jiskru a jeho prívržencov, i doložila spolu k tomu:
,Musím tú naničhodnú zberbu vykoreniť, lebo nebude prv pokoja v
krajine. Vaša milosť, pán hlavný išpán! Či ste ich teda na žiaden
spôsob semká privábiť nemohli?' Hlavný išpán odpovedal: ,Dosť som
pekne a priateľsky zachádzal s Jiskrom, že som skoro do podozrenia u
našich upadol, majúc od vašej milosti kráľovskej rozkaz všetkých
jiskrovcov do Budína prehovoriť, kde ich očakávalo to, čo
Szilágyiho.' ,Dajte mi radu, dajte, ako čím skorej Jiskru a jeho peleš do
rúk dostať?' opýtal sa kráľ. Hlavný išpán odpovedal: ,Ja druhej rady
neviem, iba ak by sa Dlhohorský všetkých, pokiaľ sú vedno v Trenčíne,
na dáky spôsob zmocniť mohol.' Jeho milosť pán kráľ vám teda,
pán richtár, svoju milosť sľubuje a žiada vás, aby ste predmenovaného
Jiskru i s jeho hlavnými spojencami či živých, či mŕvych na
každý možný -"
"Kalich
a Kristus!" zahrmí Jiskra. "To sú tvoje zmluvy, to sú tvoje kráľovské
prísahy!"
"Kde si vzal ten list?
- To nepísal môj syn!" volá Pankrác.
"Meč a hrúza Hunyadimul"
skríkne Jiskra, a všetci okrem Komorovského za ním, ktorý mlčí, a hoc aj
to všetko ako peklo zúri, zdá sa, že sa usmieva.
"Skúsiš,
skúsiš, čo je Ján Jiskra Brandýssky!'" volá Jiskra. "Páni!
Každý na svoje zámky, zober, čo máš ľudstva, mečom a ohňom plieň všetko, čo zachytíš, lebo Ján
Jiskra z Brandýsa pomstu prisahá Matiášovi!"
Pankrác volá: "Vydaj,
Komorovský, počet zo slov svojich - kde si vzal ten list?
Lebo na spasenie svoje prisahám, že to nikdy žiaden Pankrác
nepísal!"
"Ticho, ticho, bratríčko,"
odpovie posmešne Komorovský, "ktovie, či sa pánu Milkovi otcovských
zámkov nezachcelo -"
"Čuš
mi, čuš mi, ty čierny pes" volá rozpajedený Pankrác, "lebo
nech ma zem na svojom chrbte nenosí, ak si ruky moje v tvojej krvi neumyjem! Preukáž mi, že to
istotne od môjho syna."
"No, no, len sa tak
nehnevaj, bratríčko," vraví pokojne Komorovský s úsmecnom. "Ktovie, či si ho sám ta neposlal - veď to známe, že
túžiš za panovaním ako jeleň za vodou. Ktože sa
sám bez nás Fridrichovi do ochrany dáva? Či ty, či ja?
Či sme obaja Jiskrovi neprisahali, že všetko v jeho mene
konať budeme? Ha?! - No ale žiaden Pankrác tak písať nemôže,
žiaden Pankrác nemôže prísahu zlomiť, žiaden Pankrác proti Jiskrovi
nejedná - no, ale ja nikomu na cti utŕhať
nechcem - žiaden Pankrác nesmie byť neverným, nestatočným, žiaden
Pank -"
"Hrom a peklo !" zubami zaškrípuc, vyvolá Pankrác a oči mu
krvou nabehli i celý sa trasie ako vetrom zbúrená jedľa. "Hore,
Vladimír, hore Strečno! Váš pán vám rozkazuje
človeka tohto na kusy rozsekať."
"Strečno
inšieho pána nezná ako mňa," odpovie Vladimír.
"Hrúza nebeská!"
zaškrípe Pankrác a šabľu z pošvy ťahá, "i ty, sluha, opovažuješ sa pánovi svojmu protiviť?" a tne dookola ako
šialený.
"Kalich
a Kristus!" zakričí Jiskra. "Pokoj! Lebo ako
sa Ján Jiskra z Brandýsa volám -"
Jiskra ešte nedopovedal a
Komorovský už odstúpil na stranu; Pankrác zas vopchá
šabľu do pošvy a hoc aj ešte celý horel hnevom ako prvý blesk, ktorý sa na
mračnom nebi o polnoci ukáže, predsa sa pokoril Jiskrovi a takto sa k nemu
prihovoril: "Jiskra Brandýssky! Počul si, videl si, čo sa
stalo. Prečo sa mi nedáš pomstiť nad nepriateľom svojím? Čo
mi brániš potrestať sluhu odbojného? Lebo ako je jedno slnce na nebi, tak
je len jeden pán na Strečne - a to je Pankrác!"
"Pokoj
dnes, Pankrác!" pokojne a vážne odpovie Jiskra. "Ako je len jedno slnce na nebi, tak nemá Uhorská krajina od Prešporku až po Košice
len jedného pána, a to je Jiskra, a ten istý Jiskra ti káže, aby si priam na
Starý Hrad odišiel."
"Ty kážeš, ja počúvam, ale akože skala, na ktorej Strečno
stojí, až po hranice horúceho pekla čiaha, tak je pevné panovanie Pankráca
na Strečne - a ten Pankrác prisahá pomstu a večnú nenávisť
Komorovskému." Dopovedal a prudko sa odstránil z izby a zo
Strečna.
|