|
Vo dne ako vo dne, ale v noci je to smutno, trúchlivo. Ale i v noci,
keď mesiačik svieti, býva ľahko človeku; no keď je noc
tmavá, to sa duša i najsilnejšieho ľaká. A dnes je noc tmavá, vietor
hvízda ako valach, opiera sa o staroveké hory považské a ony šumia po celom
okolí široko-ďaleko ako hlasy zmŕtvychvstávajúcich; opiera sa o vlny
Váhu a tieto sa penia, búria, akoby zradu na ľudské plemeno kovali. I
zhora i zdola sa valia mrákavy také temné, ako nikdy. Kedy-tedy z nich i zhora
i zdola zahurtuje, akoby sa nebo zrútiť chcelo, a hučí to v nich tak
temne, tak tmavo, že živú dušu mráz prejme, že by sa človek nazdal, že sa
tam kliatby sto a tisícročné objímajú a škeria sa na obete, čo im do
pazúrov padnúť majú. Kedy-tedy zahorí to jasný blesk v tých oblakoch tak
čudne, akoby tie oblaky chcel ako ohnivý klinec pribiť na sklepenia
nebeské.
Ľudia sa skrývajú do domova zvery sa uťahujú do dúpnych skál.
Nepočuť široko-ďaleko ani hlasu vtáčka, ani
čľupnutia rybky, ani dychu ľudského.
Len Vladimír stojí zamračený ako to nebo na brehoch Váhu. Kôň jeho
sa vzpína, prská; ktovie, či ho tá rozbúrenosť živlov a či tá
ťažkosť pánova nepokojí, bo je Vladimír celý v oceli oblečený.
Stojí Vladimír na brehoch Váhu sám a sám v tej temnej, v tej smutnej noci.
Pozerá - nič vidieť nemôže, počúva - nič počuť
nemôže; len blesky horiace, len hromy hučiace, len vetry tatranské okolo
neho lietajú a hlas duše sa ozýva väčšmi ešte ako všetko búrenie živlov.
Čas uchádza - Vladimír darmo čaká a myšlienky tmavšie od tej noci
vstupujú do mysle jeho. Či Mária nebola vyzradená? Či ju na úteku nedohonili?
Jedenásta je preč, dávno tu byť mohla. Či ona privolila k úteku?
Ha, nepovedala ani slova. Či ho ona sama nezradila? Či sa len tak k
nemu nestavala, aby ho zahubiť mohla? Môže byť, môže byť, lebo
keby úprimne zmýšľala, či by už dávno tu nebola? Tak je, tak je!
-Hoj, preletelo to dušou Vladimírovou ako tristotisíc hromov, dych sa mu v
prsiach zastavil - a vetry fúkajú, horami trieskajú a blesky lietajú.
Počúvaj, počúvaj. Dupotom-hupotom dačo letí hore Váhom; zem
šumí ako zakliate zámky od dupotu-hupotu - hoj, to tam musí byť háveď
ľudu, to hádam Vladimíra stíhajú, to hádam Mária pohon naňho poslala.
A na tú myšlienku sa zamraští, zaškrípe zubami, vyskočí na kopec, čo
pri ňom stojí, a prisahá, že sa ani z miesta nepohne, bo nech zahynie, keď
je oklamaná - láska jeho.
Dupotom-hupotom sa dačo nesie po tom brehu považskom. Blesk na nebi
zahorí a Vladimír vidí liskot zbroje, blesk šišaka a ligot panciera,
počuje štrnganie šable a búrlivá duša jeho sa rozleje v zúfanlivý výkrik:
"Sklamaná láska moja!" - Jazdec sa blíži, Vladimír vytiahol z pošvy
ťažký meč, nazdávajúc sa, že ho množstvo ľudu obklopuje. Vetry
fúkajú, zem hučí a povytrhúvané z nej hrudy rúbu Vladimírovi do hlavy. On
sa rozsrdí, povznesie holý svoj meč a zatne do šišaka priblíživšiemu sa
jazdcovi.
Blesk zahorí na výsosti nebeskej, preťatý železný šišak sa na dve
strany rozpadne, dlhé čierne vlasy sa vyhrnú spod neho, krv vyskočí z
rozštiepenej hlavy a - jazdec padne mŕtvy Vladimírovi na prsia. Ešte raz
zahorí blesk na výsosti nebeskej, letí na zem a vidno, ako Vladimír božou
strelou zastihnutý padá mŕtvy k Márii - na Milkovom hrobe. - Váh hučí
hlasom kuvika, durkaním hromu volajúc: "Hrom ti ukázal miesto, kde
ležať máš."
|