Cap.

 1 I  | po-hodllm a slávou svojou! Bo si ty sám seba dlžen svojmu národu
 2 I  |        reči!“ odvetil Jaroslav. „Ty si vášnivý.“~„Áno, ja som
 3 I  |       ani na krok od pravdy; ale ty si dobrý, lebo necítiš biedu
 4 I  |       Jaroslav: „Cítim rovne ako ty, ale vidím, že Morava ešte
 5 I  |    vlastným? Ó, Jaroslav! Neznáš ty, aká vrtkavá je priazeň
 6 I  |          brat môj, jeho dobroty; ty o ňom dobre zmýšľaš, ale
 7 II |      jeho znivočeniu. A to práve ty, bo ako on mňa, paniu svoju
 8 II |     svoju obrazil a pohanil, tak ty máš práve tak ako každý
 9 II |         čo maj! Mňa do toho nič. Ty si muž a úlohou tvojou je
10 II |      snila krásna žena ďalej: „A ty zas čakáš milosť moju? Tá
11 III|        si sám seba premohol.“~„A ty musíš byť Kleitom jeho,“
12 IV |          reč Jaroslavovu Dobeš, „ty ho vždy vyhováraš, a nemyslíš
13 VI |         Tam ide Turek do vlasti; ty chceš, aby Budín a Uhorsko
14 VI |         kleslo mečom tureckým, a ty spriaznený s Rakúšanmi,
15 VII|       pohŕdavosťou Bátory.~„Rob, ty kat, čo chceš,“ odpovie
16 IX |    predky svojimi. Čo začneš ale ty, biedny, svedomím hryzený
17 IX |       ľud volal: „Neopovažuj sa, ty biednik,“ švihol a meč,
18 X  |       teda pravdivá?! Ako? Bože! Ty slzíš a si zapálená?! -
19 X  |    vyvolal: „Ha, zlorečená žena, ty! - Vidím - ó, Jaroslav môj,
20 XI |   vlastné, ja ti ho darúvam, hoc ty mne viac môj navrátiť nemôžeš,