Cap.
1 I | zas prebehlo dennú púť, už sa k horám schyľovať začalo.
2 I | vidieť chcelo, ohliadlo sa na šírošíre kraje Uhorska
3 I | starého Dunaja; potom pomaly sa tratí a jeho lúče možno
4 I | im dmúca a zas stískajúca sa voda dunajská pri brehoch
5 I | ten zlatý poklad, ktorou sa, hoc malé, honosia, kdežto
6 I | darmo úpia a prosia.~Vtom sa prvá hviezda zaligotala
7 I | na pláni nebeskej a každá sa akoby o závod v zrkadle
8 I | tok jeho nezastaví. Odráža sa teda žiar hviezd od chladného
9 I | dostal odmenu a prepravil sa nazad k Budínu. Na brehu
10 I | zaobalení mužovia a poberali sa kolo záhrad peštianskych
11 I | obživené pole prestieralo sa pred nimi.~„Len tu sme bezpeční,
12 I | mužovia na slobodné pole, aby sa tu mohli bez svedkov slobodne
13 I | kráľovské, kdežto Dobeš sa vplyvu dvora kráľovského
14 I | myslieval mnoho a dlho, ako by sa zlému tomuto pomôcť mohlo.~„
15 I | Bozkovický, „staré zákony sa šliapu a nové nám úradníci
16 I | moja krváca!“ -~Zastavili sa obaja, hlboko si povzdychnúc.~
17 I | pred plukmi jeho triasli sa Nemci i Osmani. Títo poslední
18 I | i Osmani. Títo poslední sa opovažovali len s veľkou
19 I | Po celej Európe spomínala sa s úctou Uhorská krajina.~
20 I | dávnych časov neligotala sa na hodnejšej hlave. Matiáš
21 I | ubližovať nedopúšťal. Tie časy sa už, pravda, zmenili; storočie
22 I | zapletený; ríša jeho ozývala sa zvukom zbrane. Kto vládal
23 I | vládal zbraň nosiť, ponáhľal sa k Budínu, aby zamenil za
24 I | bo trúba vojenská ozvala sa zas a vlasť pre seba ostala
25 I | ostala bezbranná, takže sa ľud ozýval: Odišiel Matiáš
26 I | skalách, v ktoré zamykajúc sa i s lúpežnou družinou svojou,
27 I | zbojnícke hniezda, ale zamotajúc sa do vojen zahraničných, nemal
28 I | nemal času dokonale starať sa o domáci poriadok. Sila
29 I | domácich svojich. Preto sa lúpežníci množili a Uhorsko
30 I | smrteľnou ranou krvácalo, keď sa medzitým na zovňajšok tislo
31 I | a prevrátenosti tejto má sa hľadať príčina i pádu moháčskeho.~
32 I | zabudnúť nemôžuc, tým väčšmi sa odplatiť chceli ľudu moravskému
33 I | najslávnejší Bozkovec, skvejúci sa duchom hrdinským i radou
34 I | Čierneho pluku i najviac sa protivil tým zmätkom a prevrátenostiam.
35 I | preto všemožne usiloval sa bratanca svojho Jaroslava,
36 I | kormidelníkom. Ó, Jaroslav, nedaj sa mámiť týmito lesklými hračkami,
37 I | Dobeš slová tieto a Jaroslav sa podivil nad touto rečou
38 I | rečou Dobešovou. „Mýliš sa, Dobeš, keď takto o mne
39 I | mojím Čiernym plukom? Či sa necedila krv moravská po
40 I | moravská po poliach, na ktorých sa s divokými pluky tureckými
41 I | teraz na stav svoj, aby sa pohliadli v zrkadle tomto,
42 I | beduje, v nás dúfa, nám sa žaluje - a ja, keď som sa
43 I | sa žaluje - a ja, keď som sa kráľovi sťažoval, to ma
44 I | natoľko len cieľa došiel, že sa Dobeš síce nedal presvedčiť
45 I | kráľovej, ale predsa uznal, že sa vec táto na príhodnejší
46 I | príhodnejší čas má odložiť.~Tak sa obrátili a šli brehom Dunaja
47 I | ako tu uhliadne.~Medzitým sa hviezda na nebi zavrtela,
48 I | hviezda nebeská a bohzná, či sa zas kedy skvieť bude na
49 I | týmito stromami prechádzali sa dvaja mužovia a v tajomnom
50 I | v tajomnom zhovore zdali sa pretriasať veci i Bozkovcom
51 I | ináčej ani žiť nechcem.“~Vtom sa zblížili Bozkovci.~„Ha,
52 I | vytiahol meč a rozohnal sa na Bozkovcov. Bozkovci sa
53 I | sa na Bozkovcov. Bozkovci sa bránili, ale v obraňovaní
54 I | ranou, čo uvidiac druhý, dal sa na útek, utekajúc ale zvrešťal: „
55 I | Uhliadnuc tlupu približujúceho sa ľudstva, zrýchlili kroky
56 I | most mlčky bez slova, až sa naostatok Dobeš ozval: „
57 I | tmavá je tá noc, a predsa sa toľko tisíc hviezd ligotá! -
58 I | mene jeho páchajú.“~„Strež sa ale, brat môj, jeho dobroty;
59 I | tým hroznejšie zvrátiš sa v priepasť vlastnej záhuby.
60 I | poslúži.“~Medzitým stratili sa v rade ulíc budínskych.~
61 II | krásy svojej a zhliadanie sa na šírošíre kraje jeho zábavou.
62 II | objímajúcich, milujúcich sa, vidí, ako sa jedno ku druhému
63 II | milujúcich sa, vidí, ako sa jedno ku druhému skláňa,
64 II | blaženosti, medzi svojich druhov sa schýliť a radostí vospoľných
65 II | druhov svojich, ale títo sa naschvál zhybujú, naschvál
66 II | naschvál zhybujú, naschvál sa od neho odvracajú, a on
67 II | kniežacieho. Dorastalo, rozvíjalo sa ako ruža v plnosti krásy
68 II | slávny, pýta dievča, dievča sa trasie, ľaká sa, rodičia
69 II | dievča sa trasie, ľaká sa, rodičia mu ho ale dávajú. -
70 II | kňažná talianska, stala sa manželkou Matiášovou.~Kráľovná
71 II | vyšívanú stolicu a zdala sa dačo premýšľať, bo bielunká
72 II | koľko ráz hladkala čelo, oko sa pritom sníva sklonilo k
73 II | sklonilo k podlahe.~Medzitým sa vrátil sluha, čo ho vyslala
74 II | ony vlniac a prstenkujúc sa závisli na jej snežnej šiji.
75 II | domácim priodená.~Hlboko sa uklonil Jaroslav a zastal
76 II | ohnivý svoj zrak a ľahko sa usmejúc i kývnuc rukou,
77 II | usmejúc i kývnuc rukou, aby sa posadil, vlasy svoje, po
78 II | vlasy svoje, po lícach sa vlniace, cez rameno prehodila
79 II | svojej,“ prehodila.~Jaroslav sa darmo zdráhal i sedel tu
80 II | Beatrix, „je vec, na ktorej sa zakladá šťastie moje a vaša
81 II | reči kráľovná, „teda, čo sa vám zdá, Jaroslav! Bolo
82 II | dieťaťa svojho, nepýtajúc sa najmenej o náklonnosti jeho.
83 II | náklonnosti jeho. Stalo sa teda dievča ženou ženíchovou
84 II | zanedbáva ženu svoju. Čo sa vám teda zdá, či má zanedbaná
85 II | preniknúť chcela, i opýtala sa ho: „Či ste ženatý?“~„Nie
86 II | odpovedal Jaroslav, „neženil som sa, aby som kráľovi svojmu
87 II | spojený - nemilujete?“ spýtala sa, plamennými očami po švárnej
88 II | milosť svoju.“~Poklonil sa hlboko a odišiel.~Čo je
89 II | šťastie, svoj život, aby sa len pomstiť mohol nad opovrhnutou
90 II | rozpakoch, nevediac ani, čo sa jej robí; ako jej predtým
91 II | netrvalo to dlho, striasla sa a celá jej postava vzala
92 II | vnútornosťou a beda Bozkovcovi, ak sa kedy v skutok uvedie, bo
93 II | zrobila Bátorymu, o jej lásku sa uchádzajúcemu; i prišiel
94 II | budeš odmenený.“~Podivil sa Bátory, neočakávajúc podobné
95 II | ale sľúb, že vôli mojej sa podrobíš okrem maličkostí,
96 II | moja,“ bola odpoveď, „a ja sa vyšiniem do neba, káž, a
97 II | nie, len to nie, aby som sa s Bozkovcom zmieril.“~„Nie,
98 II | rodený Uhor príčinu žalovať sa naň, bo on vám úrady, on
99 II | veľmož uhorský sťažovať sa na ustavičné vyznačovanie
100 II | zúčastnený. Prechádzajúc sa včera s priateľom Bakačom,
101 II | nepovolaných hosťoch nielen pomstiť sa, ale ak možno obzvlášte
102 II | pánika zničiť, obzvlášte, že sa opovážil vás, prvú ženu
103 II | pomstiteľ nevraždí, ale sa pomstí, a to zoblečúc najprv
104 II | akokoľvek, ale pomstiť sa musíš.“~V nádeji skorého
105 II | rozvlasenú hlavu, dívala sa dlho z okna do sveta, nevediac
106 II | sveta, nevediac sama, čo sa v prsiach jej búri, i pery
107 II | obdarila takou vnadou? Načo som sa zrodila v paláci, načo som
108 II | nie pre každého; rob, čo sa ti páči - a ja ťa odmením
109 II | a ja ťa odmením tým, čím sa mne bude páčiť.“~Divné je
110 II | ťa odmeniť môžem tým, čím sa mi bude páčiť.~
111 III | držal.~Dĺžkou paloty ťahal sa dlhý, zeleným súknom pokrytý
112 III | Podľa nášho zdania sme sa dnes tu len na to zišli,
113 III | nepríde; preto myslím, aby sa výprava na Viedeň čím skôr
114 III | Jaroslav živo prednášať. Matiáš sa radosťou usmieval, vidiac
115 III | zmrštil obrvami a skloniac sa hovoril dač susedovi svojmu
116 III | tej istej mienky, aby sme sa čím skorej vypravili, pokiaľ
117 III | osvedčovanú, taká veľká, že sa teraz pri menovaní ich mien
118 III | Matiáš pri podobných, často sa opakujúcich výjavoch oproti
119 III | hlasom prudkým: „No nepáči sa vám volenie moje? Hádam
120 III | nanajvýš rozhnevaný. Všetci sa začali z miest hýbať, keď
121 III | začali z miest hýbať, keď sa ale Jaroslav k reči hotovil,
122 III | pravdivé udanie jeho - tu sa osvedčujem za nehodného
123 III | nehodného milosti tvojej.“~„Nech sa teda stane podľa vôle tvojej,
124 IV | je nepriateľ slabý, ľahko sa odstrašiť dajúci; znajú
125 IV | neohrozenosť jeho. I radi by sa poddali, ale vojsko cisára
126 IV | skorú pomoc cisársku; preto sa všetko v radoch nachádza,
127 IV | radoch nachádza, v zbroji sa cvičí, mestom prudkým krokom
128 IV | najbližších dňoch objaviť sa majúce udalosti.~Na násypoch
129 IV | roľník, dedinčan, bojac sa nepriateľa, hľadal v meste
130 IV | útočište, vták zas, bojac sa štrngotu zbrane, ďaleko
131 IV | ďaleko do hôr uletel.~I minul sa deň prvý i minul sa deň
132 IV | minul sa deň prvý i minul sa deň druhý a čierna noc opanovala
133 IV | guľami burácali po kamení, bo sa všetko to privážal o k násypom,
134 IV | statnému boju pripravené, keď sa od východnej strany objavili
135 IV | hustnúce mrákavy. Celý deň sa bojovalo ale bez prospechu;
136 IV | rovne činné. Porúcané múry sa opravovali, domy v meste
137 IV | nepriateľskými pozapaľované sa dusili, chrámy sa otvárali,
138 IV | pozapaľované sa dusili, chrámy sa otvárali, útočište dávajúc
139 IV | vyjednávať začali, predsa sa držali statne a zmužile.
140 IV | husté dymové oblaky. S týmto sa zdalo, že i Viedni nová
141 IV | všetko doterajšie šťastie zdá sa utekať od Matiáša. Už sa
142 IV | sa utekať od Matiáša. Už sa z táborov Matiášových len
143 IV | prúd gúľ a striel valiť sa neprestáva. Viedenskí hrdinovia
144 IV | neprestáva. Viedenskí hrdinovia sa už osmelili aj výpad z hradieb
145 IV | prostriedku šiatrov vypína sa jeden vyšší, na ňom zástava
146 IV | Ó, Jaroslav môj - na nás sa len teraz búrka valí.“~„
147 IV | teraz búrka valí.“~„Možno sa priplazili naši nepriatelia
148 IV | takrečeno bránu urobili. Sami sa ale hnali na Viedeň. Utekajúci
149 IV | hnali na Viedeň. Utekajúci sa teda zachránili útekom od
150 IV | ich násypy napádať.~Slnce sa už klonilo k západu a boj
151 IV | už klonilo k západu a boj sa obnovoval. Nastala skorá
152 IV | zas na inú stranu. Tým sa stalo, že Viedenci večerným
153 IV | obracali výstrely svoje, kde sa najviac blýskalo, a zavše
154 IV | najviac blýskalo, a zavše sa minuli žiadaného účinku.~
155 IV | minuli žiadaného účinku.~Tak sa bojovalo s malými prestávkami
156 IV | baštách viedenských. Za ním sa valí Čierny pluk ako roj
157 IV | poslednú polovicu mesta. Tu sa však ukázala ľudskosť a
158 IV | zvyknutý poslúchať, rozišiel sa po hospodách i plesal s
159 IV | sami s Matiášom poddanie sa vyjednávať začali.~Polnočná
160 IV | tam majetok svoj, utiekala sa k Jaroslavovi do časti mesta
161 V | Ebersdorfova, spoliehajúc sa na silnú posádku, predsebavzala
162 V | Bol si on povedomý, že sa ho boja sto ráz mocnejší
163 V | preto povedomie toto zdalo sa mu byť zatôneným tým, že
164 V | mu byť zatôneným tým, že sa žena oproti nemu stavia.~
165 V | radu a dal rozkazy, aby sa vojsko k Ebersdorfu hotovilo.~
166 V | lebo slnce temer len v ňom sa zhliadalo. Oddiely vojska
167 V | na strechách a hradbách sa nachádzajúce poskytovali
168 V | čo boli na zemi, hrnuli sa ku koňovi Jaroslavovmu a
169 V | synáčikmi ponáhľali a tlačili sa k nemu, aby tvár jeho uzrieť
170 V | i šatkami a krik ozýval sa jemu na slávu. On, vidiac
171 V | svojho.~Vojaci Čierneho pluku sa z toho tiež radovali, ale
172 VI | pevne, pod ním prestiera sa široká rovina. Hrad vypína
173 VI | široká rovina. Hrad vypína sa na návrší, vývodí celému
174 VI | viac na tie miesta, kde sa zrodili. Ebersdorf je silne
175 VI | zmužilá.~Matiáš rozložil sa na Ebersdorfských rovinách;
176 VI | rovinách; vojsko jeho rozľahlo sa ako Dunaj, keď vystúpi z
177 VI | víťazných plukov vypína sa kráľovský šiator.~Prudký
178 VI | lev rozdráždený; zachcelo sa mu už hľadieť na rozboreniny
179 VI | Ebersdorfu a preto navrhuje, aby sa dobývanie hneď započalo.~
180 VI | dostatočných príčin, aby sa dobývanie to na čas odložilo
181 VI | zmätkom zmožená, poddať sa prinútená byť mohla.~Matiášovu
182 VI | znajúc zo skúsenosti, že sa kráľ obyčajne o radu druhých
183 VI | bezohľadne konal, sčiastky že sa už on sám určite vyslovil,
184 VI | Ebersdorfu i ustanovil, aby sa i teraz Čierny pluk v úzadie
185 VI | vodcom uhorským k vyznačeniu sa a utíšeniu ich revnivosti,
186 VI | hovorievať.~Bátory ale usiloval sa pritom na slabú stránku
187 VI | slávu Matiášovu zatôniť sa usiloval. A čo bolo viacej
188 VI | moc občiahnuť uzrie, že sa mu každé podujatie darí,
189 VI | oslepení bleskom slávy jeho sa pred ním pokorne v prach
190 VI | ďalší vývin nápadu, i neteší sa, že sa posádka, akoby každým
191 VI | nápadu, i neteší sa, že sa posádka, akoby každým výstrelom
192 VI | žiadna znamenitejšia škoda sa urobiť nemohla.~I zvoláva
193 VI | Matiáš rozľútený nad tým, že sa už po druhý raz presvedčuje,
194 VI | toto hniezdo ebersdorfské sa mu pokoriť nechce. Býval
195 VI | žalobu na Jaroslava, sťažujúc sa naňho, akoby on bol chcel
196 VI | jej lásku získať. Matiáš sa na to zasmial, nedržiac
197 VI | pokrútil hlavou a začalo sa mu to nepáčiť; vidno, že
198 VI | raz hradba naštiepená, dá sa snadnejšie búrať; tak i
199 VI | nebuď preto zlej mysle, že sa posiaľ nepodarilo premôcť
200 VI | uderiť Čiernemu pluku, a ja sa ti svojou cťou dokladám,
201 VI | bola výpoveď Bátoryho, že sa Bozkovci snažia u vojska
202 VI | pocit pôsobilo. Chystal sa k reči, ale tu vstúpi posol
203 VI | hniezdom ebersdorfským, a potom sa vyberieme na Turkov. K odôvodneniu
204 VI | o ebersdorfských; ale ak sa použijú sily posiaľ v dobývam
205 VI | ale teraz odstúpili, tak sa posádka zmôže za krátky
206 VI | pomocou cisárskou i stane sa strediskom, z ktorého sa
207 VI | sa strediskom, z ktorého sa ohrozovať budú Rakúsy a
208 VI | kráľovský šiator, i skrútil sa bez ublíženia k nohám Matiášovým.
209 VI | Pritomní skameneli nevediac, čo sa im robí, len jeden, Matiáš
210 VI | robí, len jeden, Matiáš sa usmial i vypovedal: „Ticho,
211 VI | vo vojnách obyčajné, že sa nikto neopytuje, kde má
212 VI | Nelámte si nad tým h1avy, ale sa radšej k skorému pochodu
213 VI | rukou, dal znak k vzdialeniu sa vodcov. Všetci odišli, len
214 VI | domnelej osamotenosti. Hlava sa mu rozpálila, celá krv sa
215 VI | sa mu rozpálila, celá krv sa do nej zbehla, srdce začalo
216 VI | Jaroslav a 1ós Uhorska sa ako svetlo striel hromov
217 VI | mysli jeho. Ale ustáliť sa nemohol na ničom, nikdy
218 VI | umu a odhodlanosti. Rád by sa dozvedieť istotu o vernosti
219 VI | vernosti Jaroslavovej, i zas sa mu zdá pravdepodobná reč
220 VI | seba - potom zas nemohúc sa na ničom ustáliť, obrátil
221 VI | i prudkým krokom k nemu sa blížiac, krátkym dychom
222 VI | krátkym dychom vypovie: „Ako sa opovážiš tu ostať, keď som
223 VI | som vám všetkým vzdialiť sa rozkázal?“~Bakač sklonil
224 VI | nikdy si neskúsil, že by som sa kedy bol vzpieral rozkazom
225 VI | zaopatrený. Ebersdorfová, hovorí sa, že je verenicou jeho.“~
226 VI | v tomto okamihnutí, keď sa prsia jeho podobali vzbúrenej
227 VI | slová kráľove, „že by som sa opovážil pred tvár tvoju
228 VI | celý udychčaný i pokloniac sa vypovie: „Tu ti vediem,
229 VI | vídať na tvári jeho; raz sa usmial trpko a zas stiahol
230 VI | na pána svojho!“ - I zas sa zamyslel a vidno, že mu
231 VII | dome vo Viedni sudcovia sa zišli, na ich čele Bátory
232 VII | pritiahol. No teraz zoznamujúc sa so zradami jeho, keď už
233 VII | udalostiach týchto, a zadivili sa veľmi, že majú súd držať
234 VII | nespáchanými rozhodovať.“~Bátory sa zaškaredí, obzrie sa dookola
235 VII | Bátory sa zaškaredí, obzrie sa dookola zrakom divého tigra
236 VII | kráľova.“~Prv hovoriaci sudca sa opýtoval po dôkazoch; Bátory
237 VII | svedkov priviedli.~Objavili sa vtom z jednej strany dvaja
238 VII | usadlému Jaroslavovi: „Muž, čo sa Jaroslavom Bozkovickým nazývaš,
239 VII | obliehania, potom, žes’ sa usiloval kráľa usmrtiť.“~
240 VII | môjho za obeť znajúc, že on sa nezvykol púšťať v zápasy
241 VII | mňa nevyvolil? Škaredíš sa na tento tu môj meč? Áno!
242 VII | začarované a neopovážili sa ruku naňho položiť. - Jaroslav
243 VII | Jaroslav povie: „Uspokoj sa, brat môj! Nech uvidíme
244 VII | súd nado mnou. Boh dá, že sa očistím od hanebných činov,
245 VII | vypadne súd.“ I posadil sa Dobeš s hrdosťou k bratancovi
246 VII | som nikdy nevidel.“~„Lebo sa nepamätáš viac, lebo sa
247 VII | sa nepamätáš viac, lebo sa rozpamätať nechceš,“ preriekne
248 VII | predstúpi vojak i obrátiac sa k Jaroslavovi, preriekne: „
249 VII | preriekne: „Pán môj, či sa nerozpamätáš, žes’ mi sľuboval
250 VII | oceniť vážnosť prísahy; ja sa ale k činom tým nikdy nepriznám,
251 VII | pokračuje: „Keď po dobrom sa k vine priznať nechcete,
252 VII | niekoľko vojakov a spamätajúc sa, preriekne: „Nie! Tí sú
253 VII | náčelníka svojho.“ Potom sa obráti k Viedenčanom i opýta
254 VII | obráti k Viedenčanom i opýta sa: „Kto káže tak hanebne nakladať
255 VII | kráľovskou hodnosťou a vôľou vždy sa klaňať naučivšieho sa bojovníka;
256 VII | vždy sa klaňať naučivšieho sa bojovníka; zostal teda Dobeš
257 VII | dutý z najhlbšej útroby sa vinúci hlas: „Splnilo sa
258 VII | sa vinúci hlas: „Splnilo sa teda proroctvo moje na budínskom
259 VII | nastával pre nich pocit, keď sa dvere komory otvorili a
260 VII | kolečiek celé telo jeho sa do dĺžky naťahovalo.~„Povedz,
261 VII | po tretí a posledný raz sa ťa pýtam, pán Bozkovec,
262 VII | pýtam, pán Bozkovec, či sa priznávaš k činom, z ktorých
263 VII | ktorých si obvinený?“ opýtal sa so surovým úsmechom a s
264 VII | zavŕzgali; hrdlo Jaroslava sa naťahuje, naťahuje, on sa
265 VII | sa naťahuje, naťahuje, on sa metá, zuby zatína, ani slovka,
266 VII | neprednášajúc. Viedenčania sa s hrúzou na muky dobrodinca
267 VII | svojho dívajú, odvracajú sa, až jeden z nich zavolá: „
268 VII | nich zavolá: „Priznajte sa, pán môj drahý, priznajte!
269 VII | A slovíčko „priznávam“ sa vymklo z úst zmyslov už
270 VII | súdnu stolicu svoju i opýtal sa: „Akou pokutou trestávate
271 VII | Najstarší sudca odpovie: „To sa rozumie, že smrťou; ale
272 VII | dohovoriť predsedník, ale sa opýtal každého osobne to
273 VIII| mrežou prepleteným, vkráda sa doňho žiara slnečná. Z mokrých
274 VIII| pohnutia leží; duša ale zabrala sa ďaleko do krajín snov a
275 VIII| preludov obrazných.~Zdá sa mu, že je už na popravisku,
276 VIII| nevinného miláčka. A zas sa mu zjavuje Dobeš, pomstiaci
277 VIII| slnečnou slávou ligotať sa, vidí statočný kmeň moravský
278 VIII| Čechov a Slovákov vznášať sa na vrcholec slávy svojej.~
279 VIII| hrmotom klúčov, i potrháva sa tvár jeho, i pozdvihujú
280 VIII| tvár jeho, i pozdvihujú sa ruky a ústa samy pre seba
281 VIII| šomrú: „Prečo ma teraz, keď sa mi tak pekne zdá, mordujú?
282 VIII| Zastaň, zastaň, žalárnik! Ja sa k činom mnou nikdy neobmýšľaným
283 VIII| nepriznám - priveď kata - poddám sa pod meč jeho, ale mučiť
284 VIII| pod meč jeho, ale mučiť sa nedovoľujem - smrť chcem,
285 VIII| že ho zas nútiť chcú, aby sa priznal k zločinom - ktoré
286 VIII| Dunaja ubehuje jazdec, túli sa ku koňovi, bodá ho ostrohou,
287 VIII| sotva dýchať môže. Privlečie sa ustatý kôň naostatok predsa
288 VIII| niet; uhnaný a prehnaný kôň sa viac ani nehnul. Len jazdec
289 VIII| pane, radostnú novinu, že sa kráľ nad vami zľutoval a
290 VIII| vás nežiada, len aby ste sa priznali k skutkom, z ktorých
291 VIII| sprostí vás žalára.“~Zamlčal sa posol a tichosť hrobovú
292 VIII| svedomím bola kúpená. Ničím som sa neprevinil proti zaslúženej
293 VIII| mdlo vypovedal a obrátiac sa zaryl do slamy hlavu svoju.
294 IX | Bol to deň žalostný, akého sa Viedeň ešte nebola dožila.~
295 IX | smrti Bozkovcovej. Títo sa síce odvolávali na súd kráľov;
296 IX | neodsudzovali; ale predsa našli sa niektorí, čo tu zlatom,
297 IX | zlatom, tam hrozbami Bátoryho sa prinútiť dali k podpísaniu
298 IX | ulice. Rozličné povesti sa už z úst prednášali, lebo
299 IX | dôvodili. ~Neďaleko mesta sa vtedy rozprestierala veľká
300 IX | radnými pány padol a kde sa teraz nádherný palác, Lobkovický
301 IX | miesto. K tomuto miestu hrnul sa s úženým prsami zástup,
302 IX | i ľud volal: „Neopovažuj sa, ty biednik,“ švihol a meč,
303 IX | miesta, už po druhý raz sa chystajúc obnoviť dielo
304 IX | bez slova, bez slzy uberá sa s ním do mesta, v najbližšom
305 IX | to vidí a bohzná, prečo sa neopovažuje výjavu tomu
306 IX | tomu prietrž urobiť; či sa bojí rozľúteného rudu, či
307 IX | Ľud kričí radosťou i hrnie sa v divom dave nazad do mesta,
308 IX | práve zapríčiní, že lekári sa len ťažko a neskoro predrať
309 IX | potecha moja jediná, zdrav sa mi maj a odpusť - odpusť
310 X | Zvinila som, trestaj ma, ako sa ti páči, ale - ponáhľal,
311 X | čiernom obleku a poklonia sa hlboko pred kráľovnou a
312 X | pred kráľovnou a dotknúc sa rýdzeho lemu kráľovho, odstúpili
313 X | duše svojej, dlhým šlárom sa zahalila a obrátila k oknu,
314 X | a obrátila k oknu, akoby sa výsluchu kráľovskému v cestu
315 X | donášate, moji milí?“ opýtal sa kráľ bez myšlienky, bez
316 X | dodá k tomu mladší.~Kráľ sa teraz prebudil zo zamyslenosti,
317 X | A Jaroslavova nevinnosť sa ukázala? A kedy bol - a
318 X | padol na zem.~I vztýčil sa poslednou silou a kýval
319 X | silou a kýval vyslancom, aby sa vzdialili. Uchytiac potom
320 X | neobsiahla lásku jeho, pomstila sa nad ním smrťou, a teraz
321 X | slzami vlastnými vymyť, hoc sa k nej i nesklonil, hoc ňou
322 X | zatúžila, zabolestila, utiahla sa do samoty, a čo tu robievala,
323 X | Kráľ ale Matiáš dopustil sa skutku na Jaroslavovi takého,
324 XI | celú Viedeň, ktorá nemohla sa odmeniť dobrodincovi svojmu.
325 XI | ktorých sadnúc si, nemo oddáva sa myšlienkam.~Prišiel k Viedni,
326 XI | docela vytisol. Prehodil sa potom s víťazným vojskom
327 XI | hľadieť smrti, tým viac vlnila sa zúrivosť v prsiach jeho,
328 XI | dostávajúc potravy i rozplamenilo sa oko jeho ohňom nevídanej
329 XI | najneznesitelnejší nachádza sa v rukách jeho.~Zasadnúc
330 XI | Bátoryho a zočiac ho, hrozne sa zamračí, zmŕšti obrvami
331 XI | priviedla do rúk mojich, tras sa pred pravicou mojou!“ I
332 XI | ho z očú nespúšťal, ozve sa prenikavo: „Syn milý! So
333 XI | rozľútený Dobeš.~Priznal sa Bátory k hrozným skutkom
334 XI | Zastaň, syn môj! Rozpamätaj sa na ostatnú prosbu Jaroslavovu!“
335 XI | ľúty lev Dobeš premenil sa na slabé decko; meč mu vypadol
336 XI | ramená mu opadli, slzy sa zo zrakov vytlačili a ústa
337 XI | ústa vyriekli: „Áno, vyplň sa vôľa Jaroslavova, maj si
338 Vysv| Mateja Hunyadiho. Z Moravanov sa regrutovala väčšina veliteľov
339 Vysv| kráľ český. Pápežská kúria sa nevedela zmieriť so sekularizáciou
340 Vysv| III. (1440-1493), s ktorým sa Matej Korvín dostal do sporu
341 Vysv| V prvom i druhom vydaní sa na koniec IX. kapitoly viaže
|