Cap.

 1 I   |           nebráni tomu znajúc, že to vodu jeho nevysuší, ani
 2 I   |          vlastnej vlasti jeho. Ja to znášam bolestne a nikdy
 3 I   |       iným slabším krivdu robili, to netrvalo dlho, bo trúba
 4 I   |         dobyl Heinburg? Nebol som to ja s mojím Čiernym plukom?
 5 I   |         za tvojho kráľa, teraz na to pozerať musíme, ako jeho
 6 I   |         tomto, chtiac vidieť, ako to v Uhrách za časov Jiskrových
 7 I   |         Jiskrových vyzeralo. Hľa! To naša sloboda! - Ľud náš
 8 I   |          som sa kráľovi sťažoval, to ma vyhlásil za buriča a
 9 I   |          myslíš, že nie je vstave to isté urobiť i s tebou, tvorom
10 I   |         on tiež plače s nimi, ale to najavo dať nemôže - len
11 I   |           zas Matiáš s nami robí, to je viac znášať nemožno;
12 I   |      kráľovskú závidia, nezničia, to ti tým tvoj dobrotivý pán
13 II  |       svojho bol hotový obetovať, to srdce jeho začalo nepokojne
14 II  |          jej muž, iné známosti?“~„To závisí od akosti známosti,
15 II  |         možno, ale čo vy žiadate, to je nemožnosť, bo ma starší
16 II  |      zadržať nemohol, keby som mu to, čo len jemu samému prislúcha,
17 II  |           obživenia. Ale netrvalo to dlho, striasla sa a celá
18 II  |       urobím - len jedno nie, len to nie, aby som sa s Bozkovcom
19 II  |     podnikol k jeho znivočeniu. A to práve ty, bo ako on mňa,
20 II  |          sveta tohoto, obraziť.“~„To je práve žiadosť moja,“
21 II  |        nevraždí, ale sa pomstí, a to zoblečúc najprv soka svojho
22 II  |           a keď ho i druhý zničí, to smelo povedať môže, že on
23 II  |     kráľovniných i vypovedal: „Už to mám! Prostriedkov dosť k
24 II  |         mne bude páčiť.“~Divné je to srdce ženské! Koho chce
25 III |       potrestať odbojnú Viedeň, a to tiež znáte, že nerád dlhé
26 III |      zdania sme sa dnes tu len na to zišli, aby sme, vypočúvajúc
27 III |          odhodlane hovoriaceho, a to tým viac, bo on vlastne
28 III |          čele stojaci.~Znal a zná to každý, že bol kráľ Matiáš
29 III |         prístupný; ale znal a zná to tiež každý, že vášeň jeho
30 III |      uhorské, mrzí nás a bolí nás to, keď ale dôveru svoju skladáš
31 III |         úplne nehodného, nemôžeme to bez pohnutia mysle našej
32 IV  |           po kamení, bo sa všetko to privážal o k násypom, kde
33 IV  |          Jaroslav a Dobeš, udatní to Bozkovci. Jednoduchá stráž
34 VI  |          príčin, aby sa dobývanie to na čas odložilo a bezčinná
35 VI  |          Bozkovcov upotrebiť. Kto to vie? - O úmysloch svojich
36 VI  |       Matiášovej.~Dobeš ho bol na to upozornil; ale on znajúc
37 VI  |        lásku získať. Matiáš sa na to zasmial, nedržiac od mladosti
38 VI  |          tomu Matiáš znamenite, a to práve tak ako porážať nepriateľa
39 VI  | prísnejšieho stanoviska. Prečo by to u Jaroslava nebolo možné,
40 VI  |         nebol prenechal? A keď mu to vlastná žena zverila, tak
41 VI  |    pokrútil hlavou a začalo sa mu to nepáčiť; vidno, že mladá
42 VI  |      ebersdorfskú posádku; nie je to div - ja som to tiež predvídal.
43 VI  |            nie je to div - ja som to tiež predvídal. Ale dovoľ
44 VI  |           sú vojská naše umdlené, to isté povedať nutno i o ebersdorfských;
45 VI  |   vypovedal: „Ticho, páni, ticho, to je raz vo vojnách obyčajné,
46 VI  |         panovníka svojho. Keď som to ale teraz urobil, odpusť,
47 VI  |         môj milostivý! Urobil som to, držiac okamih príhodným
48 VI  |          tak sme mlčali. Teraz je to ďalej nemožno, hoc známe,
49 VI  |   Prudkému a náruživému Matiášovi to bolo dosť v tomto okamihnutí,
50 VI  |        ľudí, za špehov vyslaných, to dokáže.“~„Sem s nimi!„ vypovie
51 VII |           vrchstola zasadol. Bude to iste súd prísny a dôležitý,
52 VII |        ich tu, lebo tam spáchal - to je vôľa kráľova.“~Prv hovoriaci
53 VII |           Dobre je známe, že tys’ to, hanobník, spriadol úklady
54 VII | vytiahnutého na škripcoch, stroji to máram podobnom, na ktorý
55 VII |         Najstarší sudca odpovie: „To sa rozumie, že smrťou; ale
56 VII |          sa opýtal každého osobne to isté, a od všetkých tú istú
57 IX  |        podáva prírode svetla. Bol to deň žalostný, akého sa Viedeň
58 IX  |          lebo čo si človek žiada, to i rád verí, a nikdy neopúšťa
59 IX  |         slovo, do kata kamenie, a to práve keď ho zozadu Dobeš
60 IX  |    bratanca z mesta, pochopil, čo to má značiť, i strhol zo steny
61 IX  |           dome ho zložiac. Vojsko to vidí, i Bátory to vidí a
62 IX  |          Vojsko to vidí, i Bátory to vidí a bohzná, prečo sa
63 IX  |          rozumný, dobrý, zbadajúc to, slabým, milostným hlasom
64 X   |     ponáhľal, ponáhľaj!“~Hovorila to s citom tak prenikavým,
65 X   |   prenasleduje, keď ale vyžiadané to okamihnutie príde, seba,
66 X   |          podobných okamihoch.~Muž to ale docela z druhej stránky
67 X   |      nevidí, nikto nepočuje. Musí to zle v jej duši vyhliadať.~
68 XI  |       očami, na ktorých dakedy, a to viac ráz s Jaroslavom víťazne
69 XI  |     hrozným skutkom svojim, a ako to Dobeš čuje, tak mu zlosť,
70 Vysv|         poutniče, pohleď, jakovou to památku má ze slavných zde