|
Slnce zas prebehlo dennú púť, už sa k horám schyľovať
začalo. Ale ešte raz, akoby svoju plamennú tvár v hladko, ticho plynúcom
Dunaji vidieť chcelo, ohliadlo sa na šírošíre kraje Uhorska i na siné vody
starého Dunaja; potom pomaly sa tratí a jeho lúče možno len na vysokých
vrchoch uhliadnuť, na ktorých leskom svojím ešte raz zahoreli, kdežto im
dmúca a zas stískajúca sa voda dunajská pri brehoch ločkaním svojim
smrteľnú hudbu dohráva.
Už zmizlo a Dunaj plynie ako predtým ticho, pokojne, bublajúc a
ločkajúc vo svojom hlbokom koryte vždy jednako bez toho, že by dbal na
zachádzajúce slnce, na nastalú šerosť, ktorá zem pokryla svojim
plášťom ako milujúci otec svoje dietky, keď im nebezpečie hrozí,
tým menej ale na biedy a strasti ľudské so skončeným dňom do
hrobu večnosti zahrabané.
Nastalo slávne ticho. Vietor mlčí a celá príroda mlčí; len malé
mušky v povetrí preletujúce bzučia, akoby chceli vzdávať chválu
Stvoriteľovi za slobodu, za ten zlatý poklad, ktorou sa, hoc malé,
honosia, kdežto mocní, silní, rozumní ľudia, súc pánmi prírody, za
ňou darmo úpia a prosia.
Vtom sa prvá hviezda zaligotala na obzore nebeskom, pekná, čistá,
rumenná, ako panna prvý raz milenca svojho celujúca. Vyšli pomaly i iné hviezdy
na pláni nebeskej a každá sa akoby o závod v zrkadle vody dunajskej zhliada,
či ona je krajšia, či ona je nežnejšia; a Dunaj nebráni tomu znajúc,
že to vodu jeho nevysuší, ani tok jeho nezastaví. Odráža sa teda žiar hviezd od
chladného milenca, mokrého Dunaja a sem-tam poskakujúce svetlo kolo rieky
rozlieva.
V šumiacich vlnách zašplechoce veslo. Prievozník dostal odmenu a prepravil
sa nazad k Budínu. Na brehu zostali stáť dvaja v čiernom rúchu
zaobalení mužovia a poberali sa kolo záhrad peštianskych na šíre pole.
V záhradách týchto je mnoho letníkov; teraz ale sú z väčšej
čiastky osvetlené, odkiaľ spozorovať, že ich majitelia,
obyčajne z vyššieho zemianstva pochádzajúci, ešte ich neopustili.
Zašli obidvaja čierni mužovia hodne ďaleko do záhrad peštianskych,
len ďaleké pusté a teraz nočnou rosou ako-tak obživené pole
prestieralo sa pred nimi.
„Len tu sme bezpeční, drahý môj Jaroslav, v našich nám vlastných
príbytkoch hrozí zrada a záhuba.“
Takto hovoril starší Dobeš Bozkovický mladšiemu Jaroslavovi.
Vyšli si títo dvaja mladi mužovia na slobodné pole, aby sa tu mohli bez
svedkov slobodne pozhovárať o dobre vlasti a spolurodákov svojich.
Postavenie oboch týchto bratancov bolo veľmi rozdielne: Jaroslav stál v
priazni u kráľa Matiáša, zastávajúc znamenité úrady a hodnosti krajinské a
kráľovské, kdežto Dobeš sa vplyvu dvora kráľovského chránil,
činnosť svoju výlučne bráneniu práv vlasti svojej venujúc. Dobeš
hlboko cítil ranu, ktorou krvácala vtedy Morava, z väčšej čiastky
úradníkmi uhorskými obsadená, a práve preto myslieval mnoho a dlho, ako by sa
zlému tomuto pomôcť mohlo.
„Zle vyzerá na Morave,“ počal Dobeš Bozkovický, „staré zákony sa šliapu
a nové nám úradníci kráľovskí natískajú, znamenité ustanovenia Poděbradove
boria záhubné rozkazy novšie. A kto proti týmto nešvárom hlas pozdvihne, je
vykričaný za zradcu, šľakujú a lapajú ho, statku a majetku ho
pozbavujú, vypovedajú a vyháňajú ho z vlastnej vlasti jeho. Ja to znášam
bolestne a nikdy nemôžem byť spokojným s trýznením vlasti svojej, duša
moja krváca!“ -
Zastavili sa obaja, hlboko si povzdychnúc.
Uhorská krajina vystúpila toho času na vysoký stupeň slávy svojej.
Časy Matiášove žijú až doteraz v spomienkach uhorského obyvateľstva;
Matiáš bol jeden z predných hrdinov veku svojho a pred plukmi jeho triasli sa
Nemci i Osmani. Títo poslední sa opovažovali len s veľkou silou v medze
ríše jeho vtrhnúť. Po celej Európe spomínala sa s úctou Uhorská krajina.
Kráľ slávny a spravodlivý sedel na tróne uhorskom, koruna svätého
Štefana od dávnych časov neligotala sa na hodnejšej hlave. Matiáš bol
slncom medzi všetkými doterajšími kráľmi najväčšie a najjasnejšie.
Národy svoje držal medzi sebou v svornosti. Sila jeho vojska a múdrosť
jeho rady záležala síce zo Slovákov, navzdor tomu ale on ani Slováka
Maďarovi a Nemcovi, ani týchto onomu ubližovať nedopúšťal. Tie
časy sa už, pravda, zmenili; storočie Matiášovo odtisli časy
divejšie.
Akokoľvek ale bola slávna Uhorská krajina zvonka, tak z druhej strany
zatemňovala jej slávu vnútorná neporiadnosť od otcov zdedená, od
smrti Žigmunda až po Matiáša vnútornými rozbrojmi chovaná, ktorú ani on sám
nikdy celkom zlomiť nemohol. .Kráľ bol neustále vo vojnách zapletený;
ríša jeho ozývala sa zvukom zbrane. Kto vládal zbraň nosiť,
ponáhľal sa k Budínu, aby zamenil za tichú domácnosť hlučné
divadlo vojenské. A keď tu i tu nastali časy krátkeho pokoja a
kráľ prísny súd držal nad velikášmi, čo iným slabším krivdu robili,
to netrvalo dlho, bo trúba vojenská ozvala sa zas a vlasť pre seba ostala
bezbranná, takže sa ľud ozýval: Odišiel Matiáš kráľ, tam je
spravodlivosť!
Ešte pred Matiášovým na trón dosadnutím, za panovania slabých kráľov
mnohé povstali neporiadky v krajine. Bohatí páni boli uvyklí stavať
nedobytné zámky na tvrdých skalách, v ktoré zamykajúc sa i s lúpežnou družinou
svojou, časom vybiehali na susedné krajiny a okolia. Nápady takéto: boli
spočiatku len oproti protivníkom a súperom svojim namierené, potom ale i
proti pocestným a kupcom. Matiáš síce započal búrať tieto zbojnícke
hniezda, ale zamotajúc sa do vojen zahraničných, nemal času dokonale
starať sa o domáci poriadok. Sila mládeže zúrila v cudzích končinách,
dospelý vek zostával u domácich svojich. Preto sa lúpežníci množili a Uhorsko
samo v sebe smrteľnou ranou krvácalo, keď sa medzitým na
zovňajšok tislo na prednom mieste medzi všetkými krajinami. Obzvlášte ale
potom, keď Jur Poděbradský, kráľ český - bol dokonal. Tento
bol dozaista jediný, proti ktorému ani sila, ani lesť, ani
vierolomnosť Matiášova nič vykonať nemohli.
V zmätku a prevrátenosti tejto má sa hľadať príčina i pádu
moháčskeho.
Tá istá chyba zožierala i Moravu, bo tie isté úhony boli do nej prenesené
úradníkmi uhorskými, ktorí Jiskrove časy zabudnúť nemôžuc, tým
väčšmi sa odplatiť chceli ľudu moravskému za bývalé pokorenie
svoje. Slávne rodiny moravské ťažko niesli nešváry tieto, medzi nimi ale
najviac slávny rod Bozkovický.
Dobeš. najslávnejší Bozkovec, skvejúci sa duchom hrdinským i radou
velemúdrou, bol náčelníkom Čierneho pluku i najviac sa protivil tým
zmätkom a prevrátenostiam. A preto všemožne usiloval sa bratanca svojho
Jaroslava, ktorý bol pre svoj vtip, učenosť, miernu povahu a
neobyčajnú krásu na dvore Matiášovom vysoko ctený, na svoju stranu
pritiahnuť.
Dôkazom toho, že v priazni Matiášovej stál, sú úrady a hodnosti vysoké,
ktoré Jaroslav Bozkovec zastával.
A práve preto myslel Dobeš, že Jaroslav bude môcť najviac u kráľa
pôsobiť pre zlepšenie stavu Moravy. Teraz teda ich reč znela o tomto
predmete.
Po prestávke, po Dobešovej reči nastavšej, počal Jaroslav hovoriť:
„Ver mi, brat môj, srdce kráľovo je nie zlé, ale zlé srdce majú závistníci
naši, čo trón jeho ako netopiere obletujú; on nie je vinou biedy
moravskej.“
„Áno, tvoj kráľ je dobrý,“ odpovedal Dobeš, ,.lebo ťa urobil
kancelárom, kormidelníkom. Ó, Jaroslav, nedaj sa mámiť týmito lesklými
hračkami, nedaj svedomie svoje porušiť po-hodllm a slávou svojou! Bo
si ty sám seba dlžen svojmu národu a nie sláve osobnej! Táto ťa beztoho
neminie ani na postati čiste vlasteneckej! Ba čo viac, tu je ona
istejšia ako na výslní priazne kráľovskej!“
V prudkej rozhorlenosti hovoril Dobeš slová tieto a Jaroslav sa podivil nad
touto rečou Dobešovou. „Mýliš sa, Dobeš, keď takto o mne a
kráľovi mojom zmýšľaš.“ Odpovedal nakrátko Jaroslav.
Dobeš ale pokračoval ďalej. „Kráľ je nevďačný s
celým svojím dvorom. Kto ho ostríhal pred Turkom? Kto dobyl Heinburg? Nebol som
to ja s mojím Čiernym plukom? Či sa necedila krv moravská po poliach,
na ktorých sa s divokými pluky tureckými bojovalo? Či nám nebola sľúbená
sloboda? - Ach, a my vycediac mužnú krv za tvojho kráľa, teraz na to
pozerať musíme, ako jeho úradníci nešetria ani zákon verejný, ani
bezpečnosť a česť osobnú, ale ničia najlepšie rodiny
naše, odberajúc im násilím dcéry, majetok, vyháňajúc ich z vlastného
príbytku a k tomu ich vysmievajú, hovoriac im, aby pohliadli teraz na stav
svoj, aby sa pohliadli v zrkadle tomto, chtiac vidieť, ako to v Uhrách za
časov Jiskrových vyzeralo. Hľa! To naša sloboda! - Ľud náš
beduje, v nás dúfa, nám sa žaluje - a ja, keď som sa kráľovi
sťažoval, to ma vyhlásil za buriča a hrozil mi pozbavením
dedičnootcovských statkov!“
„Preboha, nehovor také reči!“ odvetil Jaroslav. „Ty si vášnivý.“
„Áno, ja som vášnivý,“ pretrhne mu reč Dobeš, „lebo som vychovanec
vojny, muž prostý, otvrdnutý, neodstupujúci ani na krok od pravdy; ale ty si
dobrý, lebo necítiš biedu národa v srdci oviatom blahoslavenstvom dvorským.“
Na prudkú štipľavú reč túto odpovedal mierny Jaroslav: „Cítim
rovne ako ty, ale vidím, že Morava ešte nedospela k samostatnosti a preto nám
je nutno do času slobodu len dobrotou od dobrého kráľa
požadovať.“
„Čo dobrotou vykonáš u ľstivého kráľa? Dnes ti slovo dá, a
zajtra ho zruší. Čo urobil tento tvoj ľstivý kráľ s tesťom
svojím Jurom Veľkým, myslíš, že nie je vstave to isté urobiť i s
tebou, tvorom vlastným? Ó, Jaroslav! Neznáš ty, aká vrtkavá je priazeň
Matiášova! My uňho s dobrotou nič nevykonáme.“
Celý rozhovor medzi Bozkovci natoľko len cieľa došiel, že sa Dobeš
síce nedal presvedčiť o dobrote kráľovej, ale predsa uznal, že
sa vec táto na príhodnejší čas má odložiť.
Tak sa obrátili a šli brehom Dunaja ticho, pokojne, bez ďalšieho slova.
Každý myslí o svojej zásade, nesúc v prsiach smútok nad osudom vlasti. A Dunaj
pozerá na nich, vidí žiaľ v ich prsiach, on tiež plače s nimi, ale to
najavo dať nemôže - len zvoľna ubieha, predcítiac, že v krajoch, po
ktorých putovať bude, ešte väčší žiaľ a smútok ako tu uhliadne.
Medzitým sa hviezda na nebi zavrtela, spadla a nežiarila viac svetlom svojím
nad tmavistou zemou. „Tak zhynula sláva naša,“ smutne prehodil Dobeš, „ako tá
hviezda nebeská a bohzná, či sa zas kedy skvieť bude na oblohe
národov.“
Vtom prišli až k záhradám peštianskym. V letníku Bátoryho bolo hlučno,
velikáš tento uhorský dával tu slávnu zábavu. Hučiaca hudba, veselý
výskot, žartovný smiech, nezrozumiteľný hluk a vravor, všetko spolu
zmiešané doletovalo už zďaleka k ušiam Bozkovcov.
V pozadí letníka Bátoryho bola prechádzka vysadená stromami. Tu pod týmito
stromami prechádzali sa dvaja mužovia a v tajomnom zhovore zdali sa
pretriasať veci i Bozkovcom dôležité, lebo medzitým Bozkovcov
nespozorujúc, slová „Matiáš, Beatrix, Bozkovec“ hlasne prenášali. Neskôr ale
ich zaviedol rozhovor do takého rozčúlenia, že Bozkovci nasledujúce veci
očuť mohli:
„Prekliata láska,“ horlil jeden, „mne tá krásna Talianka z umu neschádza; a
ona? Ona mňa nemilo a bez citu odpravila, bežiac za ohavným tým Moravanom,
Bozkovským Jaroslavom. Ten podlízač stojí u kráľovnej tak ako u
kráľa v láske, a tak ako s týmto z cesty! A čo zas Matiáš s nami
robí, to je viac znášať nemožno; on nič viac, len ako my zeman, naše
práva zemianske úži a panovanie svoje nad nami už skoro neobmedzene prevodzuje.
Teda z cesty i s kráľom! My najviac ukoristíme z rozorvaného už krem toho
kráľovstva, a Beatrix musí byť mojou ženou. Áno tak, lebo ináčej
ani žiť nechcem.“
Vtom sa zblížili Bozkovci.
„Ha, zrada!“ vyvolal jeden, vytiahol meč a rozohnal sa na Bozkovcov.
Bozkovci sa bránili, ale v obraňovaní sklal Dobeš jedného z nich
ťažkou ranou, čo uvidiac druhý, dal sa na útek, utekajúc ale
zvrešťal: „Znám vás, znám, moravskí pánikovia.“ Ohliadnuc raneného,
poznali v ňom Bozkovci Bakača, jedného z najhlavnejších
nepriateľov svojich na dvore Matiášovom.
Uhliadnuc tlupu približujúceho sa ľudstva, zrýchlili kroky svoje i
prešli cez most mlčky bez slova, až sa naostatok Dobeš ozval: „Divno! Aká
tmavá je tá noc, a predsa sa toľko tisíc hviezd ligotá! - Áno, tak práve
sme my, panuje nad nami skvelý veľký knieža a v krajoch našich všade
pusto, všade tmavo.“
„Dobrý je predsa kráľ náš,“ odvetil ticho Jaroslav, „nechce on, aby kto
ľud náš utiskoval; ale nemá sto očí, aby všade všetko videl, čo
ľudia v mene jeho páchajú.“
„Strež sa ale, brat môj, jeho dobroty; ty o ňom dobre zmýšľaš, ale
ver mi, že čím vyššie vyletíš k oblohe milosti kráľovskej, tým hroznejšie
zvrátiš sa v priepasť vlastnej záhuby. Lebo ak ťa nepriatelia tvoji,
čo ti milosť kráľovskú závidia, nezničia, to ti tým tvoj
dobrotivý pán poslúži.“
Medzitým stratili sa v rade ulíc budínskych.
|