II

Vyrástol útly kvietok na vysokej skaline; tiché vetríky sú jeho potravou, obdivovanie krásy svojej a zhliadanie sa na šírošíre kraje jeho zábavou. Krásny kvietoček hľadí dolu na utešené luhy a údolia i vidí tam tisíce kvietkov objímajúcich, milujúcich sa, vidí, ako sa jedno ku druhému skláňa, ako ho bozkáva, ako jedno druhým krásu svoju zvyšuje. I prišlo ľúto kvietku na vysokej skaline osamotenému, zatúži srdce jeho i prosí, aby i on do kraja blaženosti, medzi svojich druhov sa schýliť a radostí vospoľných požívať mohol. A nebo vyslyší prosbu jeho. Mraky hustnú na oblohe, prichádza bujný, sychravý, všetko podmaňujúci príval a strhne kvietok utešený zo skaly, na ktorej opustený túžil. Nesie ho krajinou, kde on kvietky prekvitať vídaval; tam chce zastať, tam lapá korunkou svojou druhov svojich, ale títo sa naschvál zhybujú, naschvál sa od neho odvracajú, a on bez pomoci, bez obsiahnutia žiadostí, túžob svojich letí ďalej bez konca. Prúd zaniesol kvietok v neznámu krajinu.

Bolo dievča rodu kniežacieho. Dorastalo, rozvíjalo sa ako ruža v plnosti krásy a nežnosti svojej. Vídalo ono z výšky svojej osamotenej medzi poddanými otca svojho nevinné radovačky mládeže, i zatúžilo jeho srdce po sladkostiach podobných i vytvorila si jará jeho obrazotvornosť mládenca mužného, krásneho, plameňom celej duše svojej len zaň jedine horiaceho, na ktorého prsia by mohlo hlávku skloniť ako každé druhé obyčajné dievča, bez oh ladu na rod, bez ohradu na postavenie.

Ale rodičia nedajú dieťa svoje za ženu šuhajovi z rodu nízkeho. Prichádza hrdina veku svojho slávny, pýta dievča, dievča sa trasie, ľaká sa, rodičia mu ho ale dávajú. - Beatrix, kňažná talianska, stala sa manželkou Matiášovou.

Kráľovná Beatrix vyzerala oknom na nádherný palác, v ktorom Bozkovec prebýval. Zavrela mrzuto okno, sadla si na skvostne vyšívanú stolicu a zdala sa dačo premýšľať, bo bielunká rúčka koľko ráz hladkala čelo, oko sa pritom sníva sklonilo k podlahe.

Medzitým sa vrátil sluha, čo ho vyslala pre Bozkovca, zprávu jej dajúc o skorom príchode jeho.

Kráľovná strhla z hlavy svojej pásku, ktorou jej čierne vlasy stiahnuté boli, a ony vlniac a prstenkujúc sa závisli na jej snežnej šiji. Beatrix bola pekná pani, podnebie talianske ju vypestovalo, ale spolu vdýchlo v jej prsia prudký plameň vášní a náruživostí. Jej oko je plné ohňa, jej tvár síce dačo brnastá, ale žiarou líc tým viacej vyvýšená. Sedela ona na stolici voľne, rúchom len domácim priodená.

Hlboko sa uklonil Jaroslav a zastal pred kráľovnou pokorne, ale predsa tak dôstojne, že z postavy jeho nielen hebkosť dvorana, ale spolu i povedomosť mužskosti vyčítať možno.

Jaroslav bol muž asi tridsaťročný, na tvári nie je patrný ani jeden znak dajakej vášne. Plné líce, čelo vysoké, pod ním oči sivé a pod pravidelným nosom čierny fúz ozdoboval tvár jeho.

Kráľovná nedbala na poklonu Bozkovcovu, ale uprúc naň ohnivý svoj zrak a ľahko sa usmejúc i kývnuc rukou, aby sa posadil, vlasy svoje, po lícach sa vlniace, cez rameno prehodila a „No, mladý, učený pán, sadnite si podľa kráľovnej svojej,“ prehodila.

Jaroslav sa darmo zdráhal i sedel tu pri boku krásnej manželky Matiášovej a hoc by iný za podobnú milosť pol žitia svojho bol hotový obetovať, to srdce jeho začalo nepokojne burácať.

„Rozkážte so mnou, milostivá pani,“ prerečie Jaroslav, „a odpustite, že som hneď prísť nemohol.“

„O čom dnes s vami hovoriť budem,“ preriekla krásna Beatrix, „je vec, na ktorej sa zakladá šťastie moje a vaša sláva, prv ale chcem počuť mienku vašu o veci vážnej.“

„Službu svoju, milostivá pani, vám a pánovi môjmu, kráľovskému manželovi vášmu, som vždy hotový obetovať a všetko, čo som vstave, urobiť.“

„Dobre, dobre,“ vpadla mu do reči kráľovná, „teda, čo sa vám zdá, Jaroslav! Bolo dievča mladé, plné mladistvej bujarosti; prišiel ženích a rodičia dali mu ruku dieťaťa svojho, nepýtajúc sa najmenej o náklonnosti jeho. Stalo sa teda dievča ženou ženíchovou a muselo zakúsiť, že manžel jej, majúc dávne známosti, zanedbáva ženu svoju. Čo sa vám teda zdá, či má zanedbaná žena právo hľadať si, ako jej muž, iné známosti?“

„To závisí od akosti známosti, milostivá pani,“ odvetí pokorne Jaroslav.

Beatrix uprela vtom zraky svoje na Jaroslava, akoby osobu jeho voskrz preniknúť chcela, i opýtala sa ho: „Či ste ženatý?“

„Nie som,“ odpovedal Jaroslav, „neženil som sa, aby som kráľovi svojmu mohol celý žiť.“

„A či nie ste žiadnymi zväzky s pohlavím mojím spojený - nemilujete?“ spýtala sa, plamennými očami po švárnej postave Jaroslavovej hádžuc.

On zdvihol a oprel na ňu oko, porozumiac sčiastky jej rečiam, a chcel už odpovedať, už mu „nemi -“ na jazyku splývalo, keď kráľovná, prudko ho za ruku uchytiac, „teda miluj mňa!“ náruživo vyriekla.

Vyskočil Jaroslav ako splašený jeleň a hovoril hlasom pokojným: „Povedal som vám, milostivá pani, že vám kvôli všetko som vstave urobiť, čo možno, ale čo vy žiadate, to je nemožnosť, bo ma starší sľub zaväzuje vernosťou ku kráľovi, a tejto by som zadržať nemohol, keby som mu to, čo len jemu samému prislúcha, odobral. Uduste, milostivá pani, plameň svoj, ja vás nikdy milovať nemôžem, nesmiem. Zabudnem i ja na chvíľu túto, nikto o nej z úst mojich slova neuslyší. Prosím vás, neodťahujte mi, milostivá pani, i naďalej milosť svoju.“

Poklonil sa hlboko a odišiel.

Čo je následok sklamanej lásky? Čo je následok zničenej, už temer obdržanej milosti? U ľudi aspoň, ako bola dcéra talianskeho, horúceho, bujného podnebia, Beatrix - pomsta. Človek v láske oklamaný obetuje svoj pokoj, svoje šťastie, svoj život, aby sa len pomstiť mohol nad opovrhnutou milosťou.

Dlho stála Beatrix v rozpakoch, nevediac ani, čo sa jej robí; ako jej predtým krv udrela do pŕs i do tvári, ako jej oko zahorelo, tak by si teraz zo žil jej nevydobyl ani kvapôčky, oko jej tak zmŕtvelo, že bys’ zúfal nad možnosťou jeho obživenia. Ale netrvalo to dlho, striasla sa a celá jej postava vzala na seba podobu pokoja, pod ktorou oheň i pomsty, i zlosti, i opovrhovania, i divokých úmyslov zúril, nemôžuc na površie vyšľahnúť. Cudná myšlienka prebehla jej vnútornosťou a beda Bozkovcovi, ak sa kedy v skutok uvedie, bo žena vysoko postavená a od mužského opovrhnutá málokedy, ba nikdy neopomenie príležitosť moc svoju ukázať tomu, ktorý chladnou rukou odmietol najútlejšie jej city.

Ale ona sama bola pred nedávnom podobne zrobila Bátorymu, o jej lásku sa uchádzajúcemu; i prišiel jej práve na myseľ mocný tento velikáš uhorský. Dala ho teda hneď zavolať.

„Tu som, pani moja, na rozkaz váš,“ prehovoril prichádzajúci Bátory, „i povďačný som vám, že ste mi dali príležitosť vás za onehdajší skutok môj odprosiť.“ Beatrix mu vtom skočila do reči: „Nič odprosiť, rozmyslela som si a slová tvoje som ocenila, a ver - milosťou budeš odmenený.“

Podivil sa Bátory, neočakávajúc podobné prijatie; padol ale ku kolenám kráľovniným, uchytil jej ruky i horlivo v unesenosti svojej vyriekol: „Áno, pani moja! Milosť od vás žiadam!“

„Dobre, tú obdržíš, ale sľúb, že vôli mojej sa podrobíš okrem maličkostí, ktoré by som od teba žiadať mohla bezohľadne, bezvýnimočne.“

„Káž, pani moja,“ bola odpoveď, „a ja sa vyšiniem do neba, káž, a ja stúpim do pekla. Kážte - všetko vám kvôli urobím - len jedno nie, len to nie, aby som sa s Bozkovcom zmieril.“

„Nie, nie,“ zajasala Beatrix, „práve ti naložiť chcem, abys’ všetko možné podnikol k jeho znivočeniu. A to práve ty, bo ako on mňa, paniu svoju obrazil a pohanil, tak ty máš práve tak ako každý rodený Uhor príčinu žalovať sa naň, bo on vám úrady, on vám priazeň kráľovu odoberá.“

„Pravdu máte, pani moja!“ odvetí útlym hlasom Bátory. „Dosť príčin má veľmož uhorský sťažovať sa na ustavičné vyznačovanie cudzincov vo vlasti svojej; ja som ale pri tom zvláštne zúčastnený. Prechádzajúc sa včera s priateľom Bakačom, bol som prepadnutý týmito Moravanmi, ktorí nás neviem prečo napadli, a priateľa môjho poranil. Záleží mi teda mnoho na týchto nepovolaných hosťoch nielen pomstiť sa, ale ak možno obzvlášte toho pekného pánika zničiť, obzvlášte, že sa opovážil vás, prvú ženu sveta tohoto, obraziť.“

„To je práve žiadosť moja,“ rozhorlene hovorí kráľovná. „Ale pomysli si, že sprostý vrah zabije človeka a má na tom dosť; ale duchom vznešenejším obdarený pomstiteľ nevraždí, ale sa pomstí, a to zoblečúc najprv soka svojho zo cti, pozbaviac ho dobrého mena a urobiac z neho naostatok malichernú pletku, s ktorou si i ten najobyčajnejší človek zahrávať môže, a keď ho i druhý zničí, to smelo povedať môže, že on na tom žiadnej účasti nemá.“

Premýšľal dlhší čas Bátory o prevedení úmyslov svojich podľa návodov kráľovniných i vypovedal: „Už to mám! Prostriedkov dosť k vyplneniu vôle vašej.“

„Maj si, čo maj! Mňa do toho nič. Ty si muž a úlohou tvojou je konať, abys’ cieľa dočiahol, a znáš!“ - položiac mu ruku na plece i zabodnúc do tváre jeho silný zrak oka svojho, pokračuje Beatrix: „Všetko jedno, akokoľvek, ale pomstiť sa musíš.“

V nádeji skorého občiahnutia žiadosti a priam svojich dávnych Bátory odišiel; Beatrix pohliadla za ním opovržlivo i podopierajúc si krásnymi rukami rozvlasenú hlavu, dívala sa dlho z okna do sveta, nevediac sama, čo sa v prsiach jej búri, i pery jej samy pre seba zašomrali: „Načo ho príroda obdarila takou vnadou? Načo som sa zrodila v paláci, načo som povýšená na výšku kráľovskú, načo mi je moc, keď ani len sluhu toho k sebe skloniť nemôžem?“ - Potom snila krásna žena ďalej: „A ty zas čakáš milosť moju? Tá je nie pre každého; rob, čo sa ti páči - a ja ťa odmením tým, čím sa mne bude páčiť.“

Divné je to srdce ženské! Koho chce zničiť, toho si žiada, za tým túži, a komu šťastie sľubuje, tým - opovrhuje. Však ťa odmeniť môžem tým, čím sa mi bude páčiť.