Slávny
Budín stojí v lesku slnečnom, nádherne dnes slnce zaligotalo a bohato
ožiarilo obzvášte kráľovskú palotu, v ktorej teraz Matiáš kráľ
vojenskú radu držal.
Dĺžkou paloty
ťahal sa dlhý, zeleným súknom pokrytý stôl; za
vrchstolom sedel na vyvýšenom nádhernom stolci kráľ Matiáš, po bokoch jeho
radcovia, medzi ktorými prvé miesto zaujímal palatín Imrich Zápoľa a obaja
Bozkovci.
„Milí
moji verní! Známo vám je, že chcem potrestať odbojnú Viedeň, a to
tiež znáte, že nerád dlhé reči marím, ale krátku, ináčej dobre
premyslenú radu milujem. Ktorá je v tejto záležitosti mienka vaša?“
Len tak krátko hovorieval
Matiáš o verejných záležitostiach, tým ale dôraznejšie a
obšírnejšie konal.
Nato začal úlisný Bátory
hovoriť: „Veľký Alexander náš! Tu je jedine vôľa tvoja
platná. Skúsili sme za čas celého panovania tvojho, že zrak tvoj popredku
prezrel úplne a dokonale nielen výhody, ale i nesnádky podujatí vojenných; a nariadenia
tvoje nás vždy vodili k sláve a víťazstvu, ráč nám i teraz
vysloviť vôľu svoju, pokývni nám, a my pôjdeme za tebou, kde nás
povedieš. Podľa nášho zdania sme sa dnes tu len na to zišli, aby sme,
vypočúvajúc rozkazy tvoje, zvedeli, akú úlohu má jeden každý z nás
prevziať.“
„Nechcem ja,“. odpovie Matiáš, „tu sám rozhodovať nad vecami
vojenskými, lebo sú tu nielen hlavy v bojoch zošedivené, ale i ináčej
mužovia zaslúžení a múdri, ktorých rada ml nikdy ľahostajnou byť
nemôže. Súd si konečný, pravda, podržím sám.“
„Slávny kráľ náš!“ prevzal reč Jaroslav Bozkovický, „ak má rada a
mienka mladého akú-takú platnosť, počuj slovo moje. Stav Viedne len
dotiaľ môže byť pre nás výhodný, pokiaľ jej cisár na pomoc
nepríde; preto myslím, aby sa výprava na Viedeň čím skôr podujala.
Čas prináša výhody zmužilé, ale sláva alebo hanba neraz od jednej
čerstvo prichádzajúcej hodiny závisí. Poďme teda čím skôr na
odbojnú Viedeň.“
Znal Jaroslav živo prednášať. Matiáš sa radosťou usmieval, vidiac
Bozkovca, miláčka svojho, tak odhodlane hovoriaceho, a to tým viac, bo on
vlastne myšlienkam jeho vlastným výraz dával.
„Dobre, dobre,“ zvolali mnohí, len Bátory zmrštil obrvami a skloniac sa
hovoril dač susedovi svojmu Bakačovi.
„Buď teda po vôli vašej,“ hovoril ďalej kráľ, „ja som práve
tej istej mienky, aby sme sa čím skorej vypravili, pokiaľ cisár
väčšiu silu nezoberúc, Viedni väčšiu a výdatnejšiu pomoc nezašle.
Pripravené je všetko, teraz nám iná otázka nastáva, ktorej rozhodnutie mne
náleží. Vodcov vojska môjho vo vojne tejto ustanovujem nasledujúcim spôsobom:
Čierny pluk povedie Dobeš Bozkovický, vojsko štajerské a korutanské
nádvorník; pluky uhorské odovzdávam vodcovstvu Jaroslava Bozkovického, hlavné
ale veliteľstvo celého vojska si zostavujem sebe. Ostatní zostanú na
svojich miestach.“
Reč táto bola neočakávaná, ačpráve kto Matiáša poznal, znal,
že máva často nápady, v rozhodnej dobe prekvapujúce; ale nenávisť
oproti Bozkovcom bola pre milosť kráľovu, im tak. často
osvedčovanú, taká veľká, že sa teraz pri menovaní ich mien
väčšina zdržať nemohla, aby nemŕštila tvárami a mrmot odporný
nevydávala, obzvlášťe ale Bátory strane výlučne uhorskej na čele
stojaci.
Znal a zná to každý, že bol kráľ Matiáš dobrodružný, prívetivý, každej
strane a každému stavu prístupný; ale znal a zná to tiež každý, že vášeň
jeho bola neohraničená, kedykoľvek zbadal, že si ľudia zo samej
závisti, revnivosti a nenávisti doby žitia svojho strpčujú, jeden druhému
krivdu robia a jeden na druhého pre márny zisk, alebo ešte pre márnejšiu slávu
i vtedy, keď by pri tom záležitosti verejné trpieť museli, šomre.
Najprísnejší ale býval Matiáš pri podobných, často sa opakujúcich výjavoch
oproti velikášom krajiny.
I teraz najavo danú nevôľu prítomných velikášov spozorujúc, nedal vášni
svojej dlho času Matiáš, ale ako obyčajne okamžite stiahol
obočia i zavolal hlasom prudkým: „No nepáči sa vám volenie moje?
Hádam zato, že majú Moravania vývodiť vojskám uhorským? Ha, znám ja vaše
náruživosti, znám ja vašu nenávisť národnú! Vy Uhri súc, by ste mali byť
pyšní, že Štajersko, Korutansko, Rakúsy a Morava teraz zväčšujú vlasť
vašu a mali by ste znať, že panovník nad národy sebe zverenými spravodlivo
panovať a v dobách rozhodných nie na osobné pletky, ale na zásluhy a
schopnosti hľadieť musí. - Ja vašu revnivosť, vašu závisť
osobnú, Boh mi svedok, trpieť nebudem! - A teraz rozkazujem vám
hovoriť, čo kto má proti tomuto môjmu menovaniu vodcov?!“
Povstal Bátory, na ktorého bol Matiáš zraky uprel, a začal smelo
hovoriť: „Milostivý pán náš! Že zveruješ cudzozemcovi vojská uhorské, mrzí
nás a bolí nás to, keď ale dôveru svoju skladáš na človeka dôvery
tvojej úplne nehodného, nemôžeme to bez pohnutia mysle našej tebe docela
oddanej niesť a považovať.“
Kráľ uprel prudko zraky na Jaroslavovu pokojnú a vážnu tvár a búrka
akási žiarila z tváre, blýskala z posunkov Matiášových.
„Koniec rade - Bátory do žalára - Bozkovec na čelo plukov uhorských!“
takto zlomkovite hovoril kráľ nanajvýš rozhnevaný. Všetci sa začali z
miest hýbať, keď sa ale Jaroslav k reči hotovil, všetci zas
utíchli.
„Slávny
kráľ a pán môj! Závisť a nenávisť z neho hovorí, ale nebuď nespravodlivý
a vyslyš tiež i obviňovania, bo čas a
vernosť moja zvíťazí nad nenávisťou a pravda vyjde navrch. Teraz
ale, prosím ťa, odpusť chybiacemu, bo i ja
sám sťažovanie si Bátoryho, ktoré oproti tebe vedie, dávajúcemu mňa,
nie Uhra, za náčelníka plukom uhorským, za spravodlivé uznávam. Ja rozumiem môjmu ľudu, uhorskému Uhor. Prosím, uváž dôležitosť tohoto vojenského pravidla a ráč
ma prepustiť i postaviť ku boku bratanca môjho k Čiernemu pluku.
- Ó, kráľ môj, zvíťaz nad sebou, všaks’ premohol už toľko
národov, a odpusť Bátorymu, každého ramena ti teraz treba; ja Bátorymu
odpúšťam, a keby malo byť pravdivé udanie jeho - tu sa
osvedčujem za nehodného milosti tvojej.“
„Nech sa teda stane
podľa vôle tvojej, chod k boku Dobešovmu, Bátorymu buď daná
milosť na slovo tvoje, ale očakávam od neho vývod z jeho nepravých
rečí.“
Tým ukončil kráľ
radu a celý rozmrzený odišiel do svojej izby, Jaroslav ale vyvolal: „Teraz
ťa i ja menujem Alexandrom, bo si sám seba premohol.“
„A ty musíš byť
Kleitom jeho,“ zamumlal Bátory.
Posledný
radca vyšiel z radnej paloty a kráľovský strážnik zamkol obrovské dvere.
|