IV

Celá Viedeň stojí na nohách, bázeň pred nepriateľom hýbe všetkým ľudom, bo znajú Viedenčania, že Matiáš nie je nepriateľ slabý, ľahko sa odstrašiť dajúci; znajú spolu zmužilosť Čierneho pluku, bo viac ráz už hľadeli na hrdinnosť, na neohrozenosť jeho. I radi by sa poddali, ale vojsko cisára Fridricha leží v meste a káže dúfať v skorú pomoc cisársku; preto sa všetko v radoch nachádza, v zbroji sa cvičí, mestom prudkým krokom kráča na násypy mesta, chtiac tam uvidieť, či očakávaná pomoc prichádza a či je obrana mesta možná.

Slnce zachádzať počalo - a tu zo západnej strany do mesta prúdiť začalo mnoho sto kusov hovädzieho dobytka, množstvo vozov s inou potravou, znamenité pluky nemecké na pomoc Viedni od cisára poslané. Radosť, pokriky, jasot všeobecný. Nový život nastal vo Viedni, bo touto pomocou nádeje znovu pookriali, dôvera v chrabrosť svoju a silu poslanú obživila ducha už skoro pokleslého, takže celá mesto pokojnou mysľou očakáva v najbližších dňoch objaviť sa majúce udalosti.

Na násypoch mesta rozostavané sú delá, ktorých pažeráky ako priepasti záhuby hrozili nepriateľovi. Viedenčania stáli na baštách a ohradách mestských, súc hotoví každého okamihu prijať nepriateľa guľami. Za mestom je zas ticho; nevidno tam človeka, bo každý roľník, dedinčan, bojac sa nepriateľa, hľadal v meste útočište, vták zas, bojac sa štrngotu zbrane, ďaleko do hôr uletel.

I minul sa deň prvý i minul sa deň druhý a čierna noc opanovala rozľahlú Viedeň, ale sníčky ďaleko boli od obyvateľov. Ťažké vozy s delami, prachom a guľami burácali po kamení, bo sa všetko to privážal o k násypom, kde toho najväčšia potreba mala byť.

I stálo toto mesto hotové a k dlhému i statnému boju pripravené, keď sa od východnej strany objavili dlhé, dlhé rady prichádzajúceho nepriateľa.

I došiel Matiáš pod samy hrady Viedne, zriadiac už doma vojsko svoje tak, žeby v každom okamihotu k nápadu bolo hotové. Vojsko uhorské stálo vpredu, pluky štajerské a korutanské tvorili prostriedok, Čierny pluk strážil šťastie víťazstva, aby neutieklo.

Už včasráno začal Matiáš šturmovať viedenské ohrady; zornice vídať nebolo, lebo ju oblaky dymu zakryli. Slnce zas zachádzalo, ale ho nikto nevidel pre vždy viac a viac hustnúce mrákavy. Celý deň sa bojovalo ale bez prospechu; len tisíce mŕtvych a ranených ležali na hradbách viedenských a v tábore Matiášovom.

Uhorské vojsko bolo náramne umenšené. Noc bola tichá, Matiáš nespal, ale ohliadal vojsko svoje a pripravoval strašnejší deň budúci. Viedenské vojsko bolo rovne činné. Porúcané múry sa opravovali, domy v meste guľami nepriateľskými pozapaľované sa dusili, chrámy sa otvárali, útočište dávajúc tým, ktorých domy rozborené boli alebo popolom ľahli.

I nastal znovu deň hrozný. Ačpráve viedenskí obyvatelia s kráľom vyjednávať začali, predsa sa držali statne a zmužile. Ohnivé gule a strely pršali z násypov do tábora Matiášovho. Slnce vystúpilo na najvyšší stupeň a preniklo blesky svojimi husté dymové oblaky. S týmto sa zdalo, že i Viedni nová nádeja vzchádza, lebo všetko doterajšie šťastie zdá sa utekať od Matiáša. Už sa z táborov Matiášových len tu i tu strieľa, keď medzitým z hradieb viedenských prúd gúľ a striel valiť sa neprestáva. Viedenskí hrdinovia sa už osmelili aj výpad z hradieb urobiť a veľkú škodu vo vojsku Matiášovom pôsobiť.

Na pobreží Dunaja leží Čierny pluk, v prostriedku šiatrov vypína sa jeden vyšší, na ňom zástava Čierneho pluku si so zimným vetrom zahráva. V šiatri sedí Jaroslav a Dobeš, udatní to Bozkovci. Jednoduchá stráž ostríha plátenné dvere.

„Čo je za príčina, kráľ zakázal pluku nášmu v dnešnej bitke podiel brať. Ó, Jaroslav môj - na nás sa len teraz búrka valí.“

„Možno sa priplazili naši nepriatelia k trónu jeho - zvlášte posledná rada na hrade budínskom mnoho dopomohla k rozknísaniu dôvery kráľovskej v nás; ale hádam má predsa iný cieľ kráľ - -“

„Áno, áno, iný cieľ,“ pretrhol reč Jaroslavovu Dobeš, „ty ho vždy vyhováraš, a nemyslíš na vrtkavosť jeho, nemyslíš, že by ťa v dobrej vôli obsypal všetkými poklady zemskými, ale v zlej, pri najmenšej tôni podozrenia by ťa, hoc najväčšieho miláčka, vydal katovi. Taká je povaha jeho. - Ale však on skoro pocíti - že Čierny pluk následkom jeho rozkazu nečinne stáť musel.“

Vtom počuť silné bubnovanie; vbehne do šiatra vojak a oznamuje útek vojsk uhorských, štajerských a korutanských.

Jaroslav i Dobeš vyskočia zo šiatra a sotva vydali rozkazy, už Čierny pluk zo svojej mrzutosti vytrhnutý stál v radoch.

Dobeš pravé, Jaroslav vedie ľavé krídlo Čierneho pluku; zostavili oni tým spôsobom hrdinov svojich, aby len zo dvoch strán zovreli utekajúce vojská a im takrečeno bránu urobili. Sami sa ale hnali na Viedeň. Utekajúci sa teda zachránili útekom od gúľ nepriateľských; Čierny pluk ale, zastanúc si na mŕtvolách svojich spolubojovníkov, začal znova znepokojovať Viedenčanov a ich násypy napádať.

Slnce sa už klonilo k západu a boj sa obnovoval. Nastala skorá zimná noc a Jaroslav s Dobešom užili ľsti vojenskej. Delá svoje, z ktorých striedali na ohrady viedenské, hneď tiež i s vojskom odvážali na iné miesta, odtiaľ ale vystreliac, zas na inú stranu. Tým sa stalo, že Viedenci večerným a nočným časom beztoho nevidiac, obracali výstrely svoje, kde sa najviac blýskalo, a zavše sa minuli žiadaného účinku.

Tak sa bojovalo s malými prestávkami až do rána. Čierny pluk mnoho neutratil, keď medzitým Viedeň na mnohých miestach bola zapálená a jej hradby značne porúchané.

K ránu dňa 22. januára roku 1485 zobral Matiáš ostatky plukov uhorských a pritiahol k polnočnej strane mesta na pomoc Dobešovi, že tu ale bola slabšia posádka viedenská, odoslal ho s polovicou pluku jeho na pomoc Jaroslavovi, ktorý šturmoval stranu mesta, čo posledný mocnejší odpor vyvinovala.

Čierny pluk bol pohromade. Za hodinu trvala bitka a Jaroslav je prvý na baštách viedenských. Za ním sa valí Čierny pluk ako roj včiel a za chvíľu opanuje celú poslednú polovicu mesta. Tu sa však ukázala ľudskosť a mierumilovnosť Jaroslavova vo vznešenom svetle. Zhromaždil pluk svoj a hovoril k nemu: „Tu sme, Boh nám pomohol bojovať proti ozbrojenej ruke; sláva vám, spoločníci moji! Ale Boh vás podmaní a vytvorí z chrámu víťazstiev budúcich, ak opriete meče a bodáky svoje proti bezbranným a neozbrojeným. I títo premôžení sú ľudia: prestaňte, hodní synovia Čierneho pluku, od mordov a vraždenia, neprznite slávu svoju hrdinnosťou ožiarenú - mordom a vraždou!“

Slová tieto, ako rozkaz vodcu, oznámili podriadení náčelníci ľudu svojmu; a Čierny pluk, zvyknutý poslúchať, rozišiel sa po hospodách i plesal s vďačnými viedenskými obyvateľmi. Medzitým i pluky Matiášove zaujali polnočnú stranu a navzdor príkazom kráľovským lúpili a zabíjali obyvateľstvo. Viedenčania, ,uhliadnuc Čierny pluk v meste, sami s Matiášom poddanie sa vyjednávať začali.

Polnočná strana, zanechavšia tam majetok svoj, utiekala sa k Jaroslavovi do časti mesta poludňajšej, lebo tu nachádzala vo víťazoch obrancov imania a života svojho.

Poslednejšia strana jasala radosťou a dávala hody vojakom čiernym; strana polnočná tenula v dyme a požiaroch.