|
Na radnom dome vo Viedni drží radu kráľ Matiáš. On sedí na vyvýšenom
mieste, pri ňom vodcovia jeho; za týmito starší mesta a iných miest
rakúskych, ako aj šľachta krajiny.
Matiáš predložil mestu a zhromaždeným stavom vôľu svoju a títo
prisahali mu vernosť v mene celej krajiny. Ebersdorf ale chyboval, lebo si
vdova Ebersdorfova, spoliehajúc sa na silnú posádku, predsebavzala Matiášovi
odpor klásť a neuznávať vládu jeho.
Poslala i ona vyslancov na radu túto, - by tu úmysel svoj verejne vyznala.
Kráľ Matiáš zmŕštil tvár, spupnosť túto ľahostajne
nemohúci niesť. Bol si on povedomý, že sa ho boja sto ráz mocnejší páni; a
preto povedomie toto zdalo sa mu byť zatôneným tým, že sa žena oproti nemu
stavia.
Úmysel jeho bol teda nezvratný zo základu vyvrátiť Ebersdorf.
Hneď ukončil radu a dal rozkazy, aby sa vojsko k Ebersdorfu
hotovilo.
V blesku slnečnom sedel na svojom bujnom koni kráľ Matiáš, šišak
jeho tonul v zlatom mori, lebo slnce temer len v ňom sa zhliadalo. Oddiely
vojska uhorského, štajerského a korutanského i s kráľom prešli pokojne;
Jaroslav tiahol s Čiernym plukom za ním. Tu ale zástupy na uliciach, v
oknách, v prerúbaných povalách, na strechách a hradbách sa nachádzajúce
poskytovali nové divadlo. Tí, čo boli na zemi, hrnuli sa ku koňovi
Jaroslavovmu a bozkávali plášť a nohy hrdinove, takže musel zastaviť
pluk svoj. Matky s deťmi, otcovia so synáčikmi ponáhľali a
tlačili sa k nemu, aby tvár jeho uzrieť mohli; z okien a balkónov mu
kývali i rukami i šatkami a krik ozýval sa jemu na slávu. On, vidiac ich
vďačnosť, nemohol byť nepohnutým i cítil bohatú odmenu
ľudského skutku svojho.
Vojaci Čierneho pluku sa z toho tiež radovali, ale na cvik vojenský
naučení, kývali len hlavami a tiahli ticho v dlhých radoch hránami mestský
mi k Ebersdorfu.
Čierny pluk založil Matiáš sám i bol onen jediným riadnym, vždy pod
zbraňou držaným vojskom veľkého kráľa uhorského.
|