VI

Stojí Ebersdorf pevne, pod ním prestiera sa široká rovina. Hrad vypína sa na návrší, vývodí celému okoliu a pozerá na okolné dediny ako matka na dietky svoje a tieto zas naň ako na matku zrak svoj upierajú, hľadia naň a dač od neho pýtajú - obyvateľov svojich. Títo zanechali otcovské bydlá, utiekli do pevnosti i nemyslia viac na tie miesta, kde sa zrodili. Ebersdorf je silne ohradený, v ňom zmužilá obrana, myseľ hrdinov neústupná a zmužilá.

Matiáš rozložil sa na Ebersdorfských rovinách; vojsko jeho rozľahlo sa ako Dunaj, keď vystúpi z pobrežia svojho. V prostriedku víťazných plukov vypína sa kráľovský šiator.

Prudký rozhovor je medzi kráľom a vodcami jeho. Je teraz rada o dobývaní Ebersdorfa. Matiáš je obrazený a ako lev rozdráždený; zachcelo sa mu už hľadieť na rozboreniny Ebersdorfu a preto navrhuje, aby sa dobývanie hneď započalo.

Jaroslav, vyskúmajúc položenie hradu a všetkých miestností, radil z dostatočných príčin, aby sa dobývanie to na čas odložilo a bezčinná posádka v hrade bola uzavrená. Potrava nemohla byť odnikiaľ privezená, ľudu z okolia v hradbách mnoho, skutočným obrancom ustavične v ceste stojaceho a zásobu živnosti zo dňa na deň umenšujúceho; tak by pevnosť, za krátky čas hladom a vnútrajším zmätkom zmožená, poddať sa prinútená byť mohla.

Matiášovu mienku ale podopierali nádvorník a Bátory, sčiastky znajúc zo skúsenosti, že sa kráľ obyčajne o radu druhých síce spytovať zvykol, ale vždy podľa svojho presvedčenia bezohľadne konal, sčiastky že sa už on sám určite vyslovil, sčiastky zas, aby tým snadnejšie Bozkovcov potlačili.

Vyhlásil teda Matiáš za uzavretie rady vojenskej zajtrajšie dobývanie Ebersdorfu i ustanovil, aby sa i teraz Čierny pluk v úzadie vojska poľom postavil. Možno mu prozreteľnosť kázala, aby jediný spoľahlivý pluk tento až k najvyššej potrebe zachoval, možno zas, aby dal príležitosť vodcom uhorským k vyznačeniu sa a utíšeniu ich revnivosti, možno chcel skúsiť, či je nie i bez pričinenia Čierneho pluku víťazstvo možné, možno ale aj červ nedôvery začínal hrýzť na duši jeho. Nepriatelia Bozkovcov nezanedbali i slávne vyprevádzanie viedenské ku svojmu osohu a k záhube Bozkovcov upotrebiť. Kto to vie? - O úmysloch svojich nezvykol hovorievať.

Bátory ale usiloval sa pritom na slabú stránku kráľovu narážať, preto očiernil Jaroslava, akoby tento slávu Matiášovu zatôniť sa usiloval. A čo bolo viacej mocnárovi prudkej, vrtkavej a slávybažnej povahy treba? Zriedka je ktorý mocnár viacej na znamenitosť svoju revnivý, ako taký, čo neočakávane najvyššiu moc občiahnuť uzrie, že sa mu každé podujatie darí, a že ľudia predtým na svoju dôležitosť všetko, a na jeho nič nedržavší, teraz oslepení bleskom slávy jeho sa pred ním pokorne v prach a v ničotu klonia. A tak hoc Matiáš i rád, vrúcne rád mal Jaroslava, predsa začínal a navykol dávať slovám Bátoryho, keď nie úplnej viery, teda aspoň pravdepodobnosti.

Delá hrmia pod Ebersdorfom a Čierny pluk nespokojne stojí, lebo už od dávnych časov navykol na víťaznú hudbu túto, i ťažko mu je počúvať a pritom stáť pokojne. Ale taká je raz vôľa kráľova, a prísna poslušnosť je vojsku tomuto každodenným chlebom, a tak i teraz len počúva daromný hrmot diel, i pozerá na ďalší vývin nápadu, i neteší sa, že sa posádka, akoby každým výstrelom nepriateľským zmocnená, statočne bráni.

Darmo dá Matiáš tri dni strieľať, lebo Ebersdorfu ešte žiadna znamenitejšia škoda sa urobiť nemohla.

I zvoláva kráľ na štvrtý deň vodcov svojich na radu do šiatra svojho.

Namrzený dlho mlčí Matiáš, až naostatok preriekne: „Čo máme robiť, páni moji? Poraďte, moja myseľ je teraz zaoblačená ťažkými a smutnými predcity, a tuším dačo nepríjemného, i očakávam dačo smutného.“

Bol Matiáš rozľútený nad tým, že sa už po druhý raz presvedčuje, že bez Jaroslavovej a Čierneho pluku pomoci víťaziť nemôže; a ani toto hniezdo ebersdorfské sa mu pokoriť nechce. Býval on vždy pyšný ináčej na Čierny pluk svoj, vždy ho vyznamenával, vždy ho druhým za príklad zmužilosti predstavoval; ale s pokročilým vekom, ustavičným šťastím rozmaznaný, nič nedržal pre seba nemožným, a tak i víťazstvo bez Čierneho pluku, obzvlášte odkedy podozrivosť dušu jeho tu i tu zamračovať začala.

Jaroslav poznal príčinu nepokoja duše Matiášovej.

Dobeš ho bol na to upozornil; ale on znajúc kráľa svojho, nemohol ani úplne veriť slovám bratancovým, ani vlastnej predtuche. Znal dobre Jaroslav dobrotu srdca jeho a veľkú náklonnosť k nemu, a tak nemohol pochopiť, akými cestami vnikli nepriatelia jeho do srdca milostivého mu panovníka.

Ach, čo nemôže sklamaná láska urobiť? Kam zavádza blud ten dušu ľudskú? - Táto vytrhla rozličnými prostriedky Jaroslava zo srdca kráľovho.

Beatrix ukovala v náručí manžela svojho lestnú zradu a žalobu na Jaroslava, sťažujúc sa naňho, akoby on bol chcel jej priazeň, jej milosť, jej lásku získať. Matiáš sa na to zasmial, nedržiac od mladosti mnoho na pletky ženské, na výlevy náklonnosti mužských k ženám, bo ktože býval veselším dobrodruhom u ženských od neho? Kto rozumel lepšie šepotať útle slová v sluch krasotinkám lepšie nad neho? Rozumel tomu Matiáš znamenite, a to práve tak ako porážať nepriateľa na poli bitky. Ale teraz ostarieval i bral pozdejšie celú záležitosť z prísnejšieho stanoviska. Prečo by to u Jaroslava nebolo možné, čo by on iste za mladi nebol prenechal? A keď mu to vlastná žena zverila, tak predsa muselo byť dačo na tom, i pokrútil hlavou a začalo sa mu to nepáčiť; vidno, že mladá žena na ostaraného muža taký vplyv mať nemôže, že zmýšľanie jeho jediným svojím dychom a jediným lichotivým úsmechom alebo pár slzami, vyronenými nad domnelou alebo vymyslenou krivdou, v pár okamihnutí môže zvrátiť. A keď je raz hradba naštiepená, dá sa snadnejšie búrať; tak i Matiáš, hoc spočiatku nedôveroval osočovaniu Jaroslava, bol predsa rozkývaný v neobmedzenosti dôvery k nemu - a čím viacej ho obletovali Bakač a Bátory a iní nepriatelia Bozkovcov, tým väčšmi rástol plameň podozrivosti jeho.

Ale poďme už bližšie k rade vojenskej. Bol tu tiež Jaroslav prítomný a umienil si nedôveru kráľovu zahanbiť.

„Slávny kráľ a vodca náš najvyšší,“ tak začal Jaroslav hovoriť, „nebuď preto zlej mysle, že sa posiaľ nepodarilo premôcť ebersdorfskú posádku; nie je to div - ja som to tiež predvídal. Ale dovoľ teraz odpočinúť plukom bojovnejším a rozkáž na bubny uderiť Čiernemu pluku, a ja sa ti svojou cťou dokladám, že bude zajtra Ebersdorf so zemou zrovnaný“

Prvé, čo podozrelému kráľovi na um padlo, bola výpoveď Bátoryho, že sa Bozkovci snažia u vojska meno a slávu jeho zatôniť, čo jemu, výtečnosti svojej a slávy vojenskej povedomému, najviac, už pri samom pomyslení, nemilý pocit pôsobilo. Chystal sa k reči, ale tu vstúpi posol z Uhier smutné zprávy prinášajúci, že Turek vtrhol do Uhier a tam nemilosrdne hospodáriť začína.

Kráľ i všetci prítomní boli dojatí nemilou zprávou, len jeden, Bátory nie; on jej bol čo viac rád, bo mu práve vhod prišla, akoby ju sám bol túžobne privolal. I zaiskrilo oko jeho žiarou nekonečnej nenávisti a skorého víťazstva, i ústa jeho, posmešným smiechom potrhávané vyriekli: „Ešte i teraz radíte, pán Jaroslav, aby sme čas marili s dobývaním Ebersdorfa?“

„Áno, radím,“ odpovedal pokojnou mysľou Jaroslav, „za dvadsaťštyri hodín sme hotoví s týmto hniezdom ebersdorfským, a potom sa vyberieme na Turkov. K odôvodneniu rady svojej vám poviem len toľko: Keď sú vojská naše umdlené, to isté povedať nutno i o ebersdorfských; ale ak sa použijú sily posiaľ v dobývam neupotrebené, a toto je iste Čierny pluk, tak je Ebersdorf nie vstave návalu nášmu odolať, a ako každé dieťa za svojím rodičom túži, tak túži Čierny pluk vyvinúť zriadenú silu svoju. Keby sme ale teraz odstúpili, tak sa posádka zmôže za krátky čas pomocou cisárskou i stane sa strediskom, z ktorého sa ohrozovať budú Rakúsy a Viedeň, a Rakúsy i Viedeň, tak mozoľne dobyté - naším prenáhlením za krátky čas zas utratíme.“

„Áno, áno, utratíme,“ hovorí štiplavo Bátory. „Ó, vidíme my tvoje úmysly, učený pánko! - Tam ide Turek do vlasti; ty chceš, aby Budín a Uhorsko kleslo mečom tureckým, a ty spriaznený s Rakúšanmi, Moravu svoju so susednými stolicami, kde ste s Jiskrom dakedy tak bezohľadne hospodárili, chceš vytrhnúť rukám kráľa uhorského. Vidíme, vidíme všetko!“

Kráľ stŕpol nad odhodlanou, s istotou a povedomím prednesenou rečou, ktorej Bátory farby pravdivosti dodať znal.

Vtom náhle a neočakávane preborí delová guľa kráľovský šiator, i skrútil sa bez ublíženia k nohám Matiášovým. Za pár okamihnutí bolo zvonku počuť rachot výstrelu.

Pritomní skameneli nevediac, čo sa im robí, len jeden, Matiáš sa usmial i vypovedal: „Ticho, páni, ticho, to je raz vo vojnách obyčajné, že sa nikto neopytuje, kde má výstrel zaletieť. Nelámte si nad tým h1avy, ale sa radšej k skorému pochodu nazad do Uhier chystajte.“ A pokývnúc rukou, dal znak k vzdialeniu sa vodcov. Všetci odišli, len Bakač zostal v úzadí šiatra nepozorovaný.

Ľahostajne, pravda, bral Matiáš celý prípadok v prítomnosti svedkov, nie tak ale v domnelej osamotenosti. Hlava sa mu rozpálila, celá krv sa do nej zbehla, srdce začalo tĺcť ako nikdy predtým. On teraz nevedel sám, kde je; Jaroslav a 1ós Uhorska sa ako svetlo striel hromov s tmavou nocou miešali v mysli jeho. Ale ustáliť sa nemohol na ničom, nikdy ešte nebol taký nespôsobný k bystrosti umu a odhodlanosti. Rád by sa dozvedieť istotu o vernosti Jaroslavovej, i zas sa mu zdá pravdepodobná reč Bátoryho.

Tak premýšľajúc dlhý čas a neklipkajúce oči na jedno miesto upreté majúc, sedel Matiáš sám pre seba - potom zas nemohúc sa na ničom ustáliť, obrátil zraky svoje na odpornú stránku. Vyskočí prudko, zhliadnuc Bakača i prudkým krokom k nemu sa blížiac, krátkym dychom vypovie: „Ako sa opovážiš tu ostať, keď som vám všetkým vzdialiť sa rozkázal?“

Bakač sklonil pokorne hlavu i vyriekol pokojne: „Kráľ môj, nikdy si neskúsil, že by som sa kedy bol vzpieral rozkazom tvojim alebo dotieravosťou svojou hranice kedy prekročil, čo delia poddaného od panovníka svojho. Keď som to ale teraz urobil, odpusť, pán môj milostivý! Urobil som to, držiac okamih príhodným povedať ti o veciach, o ktorých nikdy rád nepočúvaš. Koľko ráz sme ťa pred Bozkovcom vystríhali, tys’, pán môj, nikdy o tom počuť nechcel, a tak sme mlčali. Teraz je to ďalej nemožno, hoc známe, že osobná náklonnosť, tvoja k Jaroslavovi je nepremožiteľná, bo s mlčaním našim bohzná, aké nebezpečenstvá vlasti našej hrozia. Počuj teda, kráľ môj z úst vždy verného poddaného pravdu, ktorú ti v tomto okamihu tieto slová vravia: Že sme Viedeň a teraz Ebersdorf dobyť nemohli, je príčina tvoj miláčik Jaroslav Bozkovec. On dal z Čiech a Moravy obľahnutým potravu a zbraň dovážať. Viedeň, pravda, dobýjať pomáhal, ale len preto, aby naň podozrenie nepadlo; pri Ebersdorfe ale radil, aby sme čím ďalej tu zostávali, znajúc, že je od neho samého i zbraňou i potravou zaopatrený. Ebersdorfová, hovorí sa, že je verenicou jeho.“

Prudkému a náruživému Matiášovi to bolo dosť v tomto okamihnutí, keď sa prsia jeho podobali vzbúrenej sopke, i vyvolal teda: „A znáš dokázať reči svoje?“

„Ako môžeš myslieť, pán môj,“ pokorne odpovedá Bakač na prchké, rozžiareným okom sprevádzané slová kráľove, „že by som sa opovážil pred tvár tvoju s nepravdivosťami predstúpiť? Predstúpiť práve teraz, keď znám, že dušou tvojou tak ako našimi buráca. Viacej ľudí, za špehov vyslaných, to dokáže.“

„Sem s nimi!„ vypovie prudko Matiáš, „nech prisahajú pravdu pod pokutou smrti.“

„A budú prisahať, pán môj!“ odpovie pokojne Bakač.

Tu ale očujúc krik pred šiatrom, zastaví reč svoju. Dnu vstúpi Bátory celý udychčaný i pokloniac sa vypovie: „Tu ti vediem, pán môj, vojakov, ktorí uplatení súc Jaroslavom Bozkovickým, vypálili na teba guľu delovú! Boli pristihnutí naskutku a vyznali, od koho najatí boli.“

Kráľ bol celý omráčený. podivné výrazy bolo vídať na tvári jeho; raz sa usmial trpko a zas stiahol tvár vážne, akoby celú dôstojnosť kráľovskú na seba vziať mienil. Po malom čase vypovedal: „Všetko vám verím, len nie, že by Jaroslav ruku pozdvihol na pána svojho!“ - I zas sa zamyslel a vidno, že mu krv udrela do tvári, i zavolal: „Ale verím vám, verím vám, a ak ma klamete, tak žiaden pod slncom nevymyslí také muky, akými vy umierať budete.“

Potom dal vrtkavý kráľ rozkazy, aby všetko k odchodu pripravené bolo, kázal zavrieť Jaroslava a zradu jeho hneď vyšetrovať, i ustanovil za sudcu - Bátoryho.