|
Na radnom dome vo Viedni
sudcovia sa zišli, na ich čele Bátory za vrchstola zasadol. Bude to iste
súd prísny a dôležitý, lebo Viedenčania hlavy zvesujú a tváre si
pretierajú. Len Bátory povzniesol hlavu, jeho oko zahorelo žiarou
nedočkavosť prezradzujúcou.
Desiata hodina odbila,
radcovia umĺkli, Bátory povzniesol hlavu, i tak začal: „Páni! Bude
pred súd váš predvedený Jaroslav Bozkovický, muž, ktorého si kráľ a pán
náš nanajvýš dakedy vážil a miloval, ktorý si ale spolu od
dlhšieho času podozrivosť jeho milosti pritiahol. No teraz zoznamujúc
sa so zradami jeho, keď už miera naplnená je,
odovzdáva ho súdu vášmu. Máme teda súd vyniesť nad
jeho najnovšími, najhanebnejšími činy. On dovážal
živnosť Ebersdorfským a stál s nimi v porozumení za času
obľahnutia. Druhý zločin jeho je, že nastrojil a preplatil
vojakov, aby strelili do šiatra kráľovho za času držania tam rady,
chtiac tak kráľa a pána nášho usmrtiť.“
Bátory sadol na svoju stolicu; všetci sudcovia hlboko mlčali, lebo
nepočuli nič o udalostiach týchto, a zadivili sa veľmi, že majú
súd držať nad takou vznešenou osobou. Naostatok preriekol najstarší sudca:
„Nové sú nám reči vaše, i dobre by bolo súd alebo odložiť, alebo
docela nedržať, obzvlášte že podobné záležitosti neprislúchajú pred súd
občiansky a nám teda ani nesluší nad tak vysoko postavenými pány a ich
skutky, v obore mesta nášho nespáchanými rozhodovať.“
Bátory sa zaškaredí, obzrie
sa dookola zrakom divého tigra i vyrečie: „Či vám vec tá nová,
či nie, na tom mnoho nezáleží, tým vám ale menej do osoby, bo je
zločin vždy zločinom, či ho ten, lebo onen, či ich tu, lebo
tam spáchal - to je vôľa kráľova.“
Prv hovoriaci sudca sa
opýtoval po dôkazoch; Bátory odpovedal: „Máme,“ kývnúc
na sluhov, aby i obžalovaného i svedkov priviedli.
Objavili sa
vtom z jednej strany dvaja vojaci, z druhej Jaroslav i s Dobešom. Tento posledný, zanechajúc milovaných čiernych bojovníkov,
čo ako duby stáli a teraz za vodcami plakali, nasledoval bratanca svojho.
Bátory hovoril k usadlému
Jaroslavovi: „Muž, čo sa Jaroslavom Bozkovickým
nazývaš, obvinený si u kráľa z dvojej zrady: najprv, žes’ stál. v porozumení s Ebersdorfskými za času obliehania,
potom, žes’ sa usiloval kráľa usmrtiť.“
Jaroslav s podivením
počúval príčiny obvinenia, uväznenia a súdu svojho, i uprel zvedavé
oko svoje na Bátoryho so zarazením. Nie
tak bratanec jeho. Známa nám je už prostorekosť
Dobešova, známa i náruživosť jeho; teraz ale táto dočiahla
najvyššieho stupňa pri neslýchanom osočení bratanca jeho, ktorého
dušou svojou nazýval. Nestratil ale pritom ani na
okamih bývalú smelosť svoju, ale odhodlaným krokom predstúpil a dôrazne
odpovedal: „Dobre je známe, že tys’ to, hanobník, spriadol úklady na hlavy
naše. Vyvolil si si bratanca môjho za obeť znajúc, že on sa nezvykol púšťať v zápasy s podlosťou
ľudskou; prečo si si radšej mňa nevyvolil? Škaredíš sa na
tento tu môj meč? Áno! Ten by ti odpovedal na podlosti tvoje!“
Bátory rozkázal nepovolaného Dobeša odviesť, ale rozdráždeným
pohľadom tohoto zastali stráže ako začarované a neopovážili sa ruku
naňho položiť. - Jaroslav povie: „Uspokoj sa, brat môj! Nech uvidíme
súd nado mnou. Boh dá, že sa očistím od hanebných činov, o ktorých
som nikdy nechyroval!“
„Dobre! Budem i ja
očakávať s tebou, ako vypadne súd.“ I posadil sa Dobeš s
hrdosťou k bratancovi svojmu.
Ako potom Bátory na dvoch privedených vojakov ukázal hovoriac, že jeden z
nich videl vozy, sprievodným listom Jaroslavovým opatrené, do Ebersdorfu
tiahnuť, druhý ale že strelil na kráľa z návodu Jaroslava. Tu upäli
na tohoto oči všetci prítomní s nedočkavou zvedavosťou, on ale povstane
a povie: „Ľudí týchto som nikdy nevidel.“
„Lebo sa nepamätáš viac, lebo sa rozpamätať nechceš,“ preriekne Bátory
zľahka a na kývnutie jeho predstúpi vojak i obrátiac sa k Jaroslavovi,
preriekne: „Pán môj, či sa nerozpamätáš, žes’ mi sľuboval zámok
rytiersky i dostatok peňazí, ak kráľa zavraždím?“
Tu i tichému Jaroslavovi prešla trpezlivosť, obzvlášte ale keď
privedení vojaci položili prsty svoje na kríž, prisahali o pravdivosti výpovedí
svojich a Bátory posmešne vyriekol: „No, pán Jaroslav, či máte ešte
vôľu ďalej tajiť činy už prísahou potvrdené.“
„Áno,“ odpovie tento dôrazne, pyšne a vznešene, „tí neznaj ú oceniť
vážnosť prísahy; ja sa ale k činom tým nikdy nepriznám, a čo by
ste i tisíc podobných holomkov priviedli.“
„Len pomaly, len pomaly, učený pánko,“ odvetí s pohrdou a úštipkom
Bátory, potom ale všetku vážnosť sudcu na seba vezmúc, ľahostajne
pokračuje: „Keď po dobrom sa k vine priznať nechcete, prinútený
som z vás pravdu mocou vynútiť.“
Kývol a drábi odviedli Jaroslava do bočnej komory, obsadiac ju vojskom;
káže sudcom, aby ho nasledovali, títo ale znajúc, čo nastáva, krútili
poľakaní hlavami, až jeden vyriekol: „Pane! Hanebne zachádzaš s mužom
takým vznešeným, keď viac veríš zakúpeným, ani mena, ani poctivosti
nemajúcim oplanom, ako výpovedi človeka, čo vždy býval pýchou
kráľovou.“
V Dobešových prsiach zatrepotalo hrdinské srdce; i bôl i žalosť, i
zanevrelosť, i všetky búrlivé city prebiehali, preletovali dušu jeho.
Zavolá trasavým hrozným hlasom ako lev zúrivý: „Nie, nie! Nemáš ho mať,
pokiaľ mňa neumoríš!“ I vytiahnúc ťažký, široký meč svoj,
začne si cestu kliesniť do susednej komory, raniac ale niekoľko
vojakov a spamätajúc sa, preriekne: „Nie! Tí sú nevinní a musia plniť
rozkazy náčelníka svojho.“ Potom sa obráti k Viedenčanom i opýta sa:
„Kto káže tak hanebne nakladať s bratancom mojím?“
„Bátory v mene kráľovom.“
Pri menovaní posledného opustila zúrivosť starého, pred kráľovskou
hodnosťou a vôľou vždy sa klaňať naučivšieho sa
bojovníka; zostal teda Dobeš ako skamenený, meč mu z ruky vypadol, ruky
zakryli kŕčovite zhŕždené líca a dutý z najhlbšej útroby sa
vinúci hlas: „Splnilo sa teda proroctvo moje na budínskom moste prednesené!“
zavisol na ústach jeho. Potom pohrdlivo pozrel na Bátoryho a uteká von ako
šialený z radnej paloty.
Čím ale väčšmi zalomcoval výjav tento chladným mrazom dušami
prítomných, tým hroznejší nastával pre nich pocit, keď sa dvere komory
otvorili a pri nich uhliadli Jaroslava vytiahnutého na škripcoch, stroji to
máram podobnom, na ktorý nešťastník priviazaný súc, mal na nohy a na hrdlo
kosílky tak pripravené, že po pritiahnutí a zavrtení kolečiek celé telo
jeho sa do dĺžky naťahovalo.
„Povedz, teraz po tretí a posledný raz sa ťa pýtam, pán Bozkovec,
či sa priznávaš k činom, z ktorých si obvinený?“ opýtal sa so surovým
úsmechom a s divokou pýchou a pohŕdavosťou Bátory.
„Rob, ty kat, čo chceš,“ odpovie Jaroslav s takým opovržením, že zo
zvuku slov tých ucho prítomných porozumelo, že by sudca na mieste obete svojej
ležať zaslúžil, „ale netráp ma,“ pokračuje ďalej Jaroslav, „svojimi
otázkami, bo ti ja na ne nikdy neprisvedčím.“
Bátory zakýval zas rukou a kati i z jedného i z druhého konca potiahli,
kolečká zavŕzgali; hrdlo Jaroslava sa naťahuje, naťahuje,
on sa metá, zuby zatína, ani slovka, ani jednej žaloby neprednášajúc. Viedenčania
sa s hrúzou na muky dobrodinca svojho dívajú, odvracajú sa, až jeden z nich
zavolá: „Priznajte sa, pán môj drahý, priznajte! Však čo je mukami
vynútené, pravdou byť nemusí.“ - A slovíčko „priznávam“ sa vymklo z
úst zmyslov už pozbaveného Jaroslava.
Bátory dal Jaroslava odviesť, zasadol znovu na súdnu stolicu svoju i
opýtal sa: „Akou pokutou trestávate obyčajne velezradu, páni moji?“
Najstarší sudca odpovie: „To sa rozumie, že smrťou; ale v tomto páde -“
I nedal mu dohovoriť predsedník, ale sa opýtal každého osobne to isté,
a od všetkých tú istú odpoveď dostanúc, vyriekol: „Ja teda, v mene
kráľa a pána môjho Matiáša, kráľa uhorského a českého, pána
Moravy, Rakús, Štajerska a Korutanska, vyslovujem tu, ako plnomocník a námestník
jeho, na spáchanú velezradu Jaroslava Bozkovického pokutu - smrti.“
|