|
Temný žalár; len maličkým oknom, hrubou mrežou prepleteným, vkráda sa
doňho žiara slnečná. Z mokrých stien padá potuchnutá voda; povetrie
je zdusené a pustá nemota tu prebýva. Ďaleko odtiaľto bude
hlučné divadlo sveta, lebo sem žiaden hlások ľudský nepreniká. Na
prostriedku žalára je rozprestrená slama a na slame odpočíva sem uvrhnutý
Jaroslav. Telo jeho, v mučiarni hrozne skrižované, teraz bez pohnutia leží;
duša ale zabrala sa ďaleko do krajín snov a preludov obrazných.
Zdá sa mu, že je už na popravisku, už cíti dušu slobodne z tela vyprostenú a
pravdu uhliada neskaleným okom. Čuje, ako svedomím znepokojený a
prenasledovaný Bátory vyznáva, že najal skrivodlivých svedkov, aby prisahali na
veci ním vymyslené; vidí kráľa plačúceho nad smrťou nevinného
miláčka. A zas sa mu zjavuje Dobeš, pomstiaci smrť jeho, a celé prúdy
krvi celých krajín tečú po zemi jeho otcovskej.
No ďalej ho zvádza obrazotvorná myseľ jeho; vidí on národ svoj v
budúcnosti slnečnou slávou ligotať sa, vidí statočný kmeň
moravský a kmeň zbrataných Čechov a Slovákov vznášať sa na
vrcholec slávy svojej.
No pásmo natvorených snov je v zdaní jeho pretrhnuté hrmotom klúčov, i
potrháva sa tvár jeho, i pozdvihujú sa ruky a ústa samy pre seba šomrú:
„Prečo ma teraz, keď sa mi tak pekne zdá, mordujú? Zastaň,
zastaň, žalárnik! Ja sa k činom mnou nikdy neobmýšľaným
nepriznám - priveď kata - poddám sa pod meč jeho, ale mučiť
sa nedovoľujem - smrť chcem, život nepotrebujem.“
Takto volal Jaroslav, tvár svoju do stuchnutej slamy hlbšie zarývajúc, bo
myslel, že ho zas nútiť chcú, aby sa priznal k zločinom - ktoré
Bátory vymyslel.
Ale poznovu utíchol. Po brehoch Dunaja ubehuje jazdec, túli sa ku
koňovi, bodá ho ostrohou, a kôň a jazdec sotva dýchať môže.
Privlečie sa ustatý kôň naostatok predsa len ku Viedni, zastane,
spadne a už ho viac niet; uhnaný a prehnaný kôň sa viac ani nehnul. Len
jazdec ide prosto k žalárnikovi a teraz vstupuje do temnice Jaroslavovej.
„Milosť a pozdravenie kráľovské,“ počal onen jazdec a
vyslanec Matiášov hovoriť Jaroslavovi. „Prichádzam od jeho kráľovskej
milosti Matiáša, donášajúc vám, vzácny pane, radostnú novinu, že sa kráľ
nad vami zľutoval a nič iného od vás nežiada, len aby ste sa priznali
k skutkom, z ktorých ste obžalovaný a sprostí vás žalára.“
Zamlčal sa posol a tichosť hrobovú nepremohol ani Jaroslav.
Premýšľal on, nie síce čo má odpovedať, ale či toto nie
nový Bátorym usnovaný podvod. Nakoniec prehovoril: „Nie mi je viac milosti
kráľovskej treba, tým viac ale zavrhujem takú milosť, ktorá by mojou
cťou a mojím svedomím bola kúpená. Ničím som sa neprevinil proti
zaslúženej milosti kráľovskej, vždy som mu vernosť a
vďačnosť zachoval, a predsa ma kráľ uväzniť kázal,
vytrhnúc ostatok života môjho nielen z chrámu slávy a šťastia, ale
zošliapol ma bez ľútosti tu do hnusnej tejto temnice. Vydal ma súdu mojich
naj horších nepriateľov, ktorí ma krivo obžalovali a nespravodlivo súdili!
Iď teda ku kráľovi a povedz mu, že mi už viac nič vziať
nemôže, a ja od neho nemám väčšej milosti očakávať nad tú, aby
ma bremena života pozbavil! - Nie, nie, nechcem inšej milosti od neho.“
Slová tieto len mdlo vypovedal a obrátiac sa zaryl do slamy hlavu svoju.
Poslovi slzy vypadli, pohliadol ešte raz naň, a žalárnik zavrel za ním železné
dvere.
|