|
Svitlo... Nebo je hustými oblakmi zasklepené, cela príroda podriemkava a
berie podiel v žalosti ľudskej; slnce neprebleskuje cez oblaky, ale len
skrz tieto akoby z druhej, tretej ruky podáva prírode svetla. Bol to deň
žalostný, akého sa Viedeň ešte nebola dožila.
Bátory bol kráľovským poručníctvom prinútil starších mesta Viedne
privoliť k smrti Bozkovcovej. Títo sa síce odvolávali na súd kráľov;
ale on dokazoval, že on je teraz kráľom, majúc v svoje ruky celú
záležitosť práve od kráľa zloženú. Viedenskí mešťania prísne
nakladali starším, ba hrozili im, aby Jaroslava neodsudzovali; ale predsa našli
sa niektorí, čo tu zlatom, tam hrozbami Bátoryho sa prinútiť dali k
podpísaniu výroku smrti.
Dnes teda mal byť odpravený Jaroslav Bozkovický. Celá Viedeň bola
nepokojná, ulice boli plné ľudstva, kadiaľ mal byť Jaroslav zo
žalára vedený. Nie obyčajná zvedavosť, ale sútrpnosť hnala
smutný, sudcov preklínajúci, odsúdenca požehnávajúci ľud vo veľkom
dave na ulice. Rozličné povesti sa už z úst prednášali, lebo čo si
človek žiada, to i rád verí, a nikdy neopúšťa nádeja za dačím
vrúcne túžiaceho. Jedni hovorili, že ho majú potajomne odpraviť, druhí
tvrdili, že len na popravisku milosť obdrží, tretí zas, že kata uplatili,
aby ho len ranil, a im zas inak dôvodili.
Neďaleko mesta sa vtedy rozprestierala veľká priestranina, na
ktorej bol dakedy mešťanosta Vorlauf l s radnými pány padol a kde sa teraz
nádherný palác, Lobkovický zvaný, nachádza. Tu bolo zrobené povýšené,
červeným súknom obtiahnuté miesto. K tomuto miestu hrnul sa s úženým
prsami zástup, na čele ale vojska viedenského bol Jaroslav v nádhernom
rúchu vedený.
Ľud by už bol vzbúrenie urobil, ale mienka, že Jaroslav obsiahne
milosť na popravisku, zdržala rozjatrenosť jeho na uzde; už Jaroslav
vystúpil na popravisko a po vyčítaní mu výroku smrti pevným hlasom
vyvolal: „Bátory, Bátory! Ja umieram rukou tvojou, smrťou ľahkou, bo
nie som si povedomý viny a skoro budem spojený s predky svojimi. Čo
začneš ale ty, biedny, svedomím hryzený červík, v poslednej hodinke
smrti? Ja ti nezávidím.“ I odhalil si sám krk i zavolal: „Tni!“
Zástupy ľudstva zavolali: „Milosť, milosť, milosť!“ Ale
kat, majúci rozkaz, vyšvihol široký cvendžiaci meč rukami a hoc i ľud
volal: „Neopovažuj sa, ty biednik,“ švihol a meč, blesknúc vo výške,
zaviazol v rameni Jaroslavovom.
Kat ho vytiahol, prúd krvi vystrekol z poraneného miesta, už po druhý raz sa
chystajúc obnoviť dielo svoje. Ľud vzbúrený začal hádzať zo
všetkých strán, akoby na jedno slovo, do kata kamenie, a to práve keď ho
zozadu Dobeš za hrtan ulapil a ním o zem trepol tak, že sotva kedy viacej
prevodzoval remeslo svoje.
Dobeša dal zatvoriť Bátory v hospode i dal ho striezť silne; tento
ale, uhliadnuc viesť bratanca z mesta, pochopil, čo to má
značiť, i strhol zo steny meč svoj a ako rozdráždená levica nad
vytrhnutým plodom svojím prerazí stráže a prudkosťou blesku beží holohlavý
na popravisko, i prerazí húfy ľudu, i pľaští kata, i hodí meč o
zem, i v okamihnutí vyzdvihne bratanca svojho, dušu svoju, silnými ramenami a
bez slova, bez slzy uberá sa s ním do mesta, v najbližšom dome ho zložiac.
Vojsko to vidí, i Bátory to vidí a bohzná, prečo sa neopovažuje výjavu
tomu prietrž urobiť; či sa bojí rozľúteného rudu, či ho
svedomie hryzie?
Ľud kričí radosťou i hrnie sa v divom dave nazad do mesta,
ale tým práve zapríčiní, že lekári sa len ťažko a neskoro
predrať môžu. A tak on ležal celý zaliaty krvou, bez nádeje, bez možnosti
zastavenia krvi. Dobeš škrípe zubami a ako zbesnený kľaje Bátoryho,
kľaje Matiáša, oči jeho vystúpili z jamôk i stĺpkom stoja a
kŕčovite zhŕždené ústa volajú: „Pomsta, pomsta!“
Ale Jaroslav vždy tichý, rozumný, dobrý, zbadajúc to, slabým, milostným
hlasom vypovie: „Brat môj radostný! Nie tak, nie tak! Odpusť im! S
ostatným vzdychom mojím prestane i ich revnivosť a Boh vzbudí v ich duši
city, čo ich sto ráz horšie trápiť budú ako mňa ich zločiny
alebo teba ľútosť tvoja!“ - A potom uchytiac, tak horúce, ako mohol,
a stisnúc ruku Dobešovu, vypovie: „Brat môj, potecha moja jediná, zdrav sa mi
maj a odpusť - odpusť mi moje previnenia.“
Oko ticho zahorelo, pery ustávali, vzdych posledný primŕza a krásna
duša krásnym hrdlom, krásnymi milostnými perami ubieha do krajov, kde niet
smútku, niet závisti.
|