|
Skoro prišla zpráva do Budína o usmrtení Jaroslava Bozkovického. Na hrade
kráľovskom bolo ticho o tom, lebo kráľ dnes zakázal všetky návštevy a
držal počet s manželkou svojou.
„Beatrix,“ počal Mátiáš, skúmavým zrakom ju merajúc, „tvoja
sťažoba a žaloba na Bozkovca bola teda pravdivá?! Ako? Bože! Ty slzíš a si
zapálená?! - Pre spravodlivosť božiu - hádam -“
„Milosť, kráľovský manžel môj!“ volá Beatrix hlasom trasavým,
citlivým. „Milosť! - len aby neskoro nebolo. - Jaroslav je nevinný vzhľadom
mojej krivej žaloby; a ak je takým spôsobom nevinný i z ohradu žalôb mojich
nepriateľov - ó, ponáhľaj, ponáhľaj, aby nebolo neskoro. Zvinila
som, trestaj ma, ako sa ti páči, ale - ponáhľal, ponáhľaj!“
Hovorila to s citom tak prenikavým, že by každý z toho spozorovať
mohol, čo je cit ženy, ženy, ktorá každé opovrhnutie osoby svojej až k
smrti pomstou prenasleduje, keď ale vyžiadané to okamihnutie príde, seba,
svoju česť, svoju bytosť obetovať vstave je, aby ľúbený
predmet ušiel každej pohrome. Taká je žena milujúca. Jedno okamihnutie, jedna
prísna chvíľa zvráti osnovy úmyslov dlhé časy kovaných. A Beatrix
ľúbila Jaroslava vrúcne, z celej duše, ako iného nikdy na svete. I
žiaľ, i zúfalstvo, i dobrota, i mäkkosť srdca, i odvážlivosť
lomcovali jej dušou, takže sama seba a všetko na svete by bola vstave
obetovať pre odvrátenie každého zlého od hlavy Jaroslavovej.
Nikdy je žena nie krajšou ako v podobných okamihoch.
Muž to ale docela z druhej stránky berie; a tak i Matiáš. On zmŕštil
obočím a akoby zlorečenstvo celého sveta naň upadlo - zaryl tvár
do dlani a stál dlho bez pohnutia, až naostatok vyvolal: „Ha, zlorečená
žena, ty! - Vidím - ó, Jaroslav môj, vidím, aké ti strojili úklady! Áno, krása
tvoja dojala a láska moja k tebe vzbúrila - ale cnosť a šľachetnosť
tvoja úlisne podkopala slávu tvoju a - dôveru moju a hádam i život tvoj. - Ó,
večný Bože, nedopusť!“ I zahalil si znovu tvár dlaňami.
Zazvoní Matiáš; dnu vstúpi komorník. „Hneď má byť posol do Viedne hotový!“
„Už od rána tu z Viedne
poslancovia čakajú,“ odpovie komorník.
„Pusť ich dnu!“
odpovedal strmo kráľ.
Dvaja starší mesta Viedne
vstúpili v čiernom obleku a poklonia sa hlboko pred kráľovnou a
dotknúc sa rýdzeho lemu kráľovho, odstúpili na niekoľko krokov od
kráľa a jeden z nich držaný, čiernou pečaťou
zapečatený list s hlbokou poklonou odovzdal panovníkovi.
Mráz obišiel kráľovnú,
čítajúcu smutné zvesti na tvárach poslancov i zatriaslo ju predčutie
také trpké, tak nevýslovne bôľne, že nesmúc dať najavo pohyb duše
svojej, dlhým šlárom sa zahalila a obrátila k oknu, akoby sa výsluchu
kráľovskému v cestu klásť nechcela.
Kráľ pohliadnúc na
list, zostal za dlhú chvíľu nepohnutý i oprel oči svoje na jedno
miesto, čo bývalo vždy znakom hlbokého zamyslenia jeho.
„Čo mi nového
donášate, moji milí?“ opýtal sa kráľ bez myšlienky, bez vedomia.
Poslanci hľadia
naň s podivením, až konečne jeden z nich starší prehovorí: „Utratili
sme ochrancu nášho Jaroslava Bozkovického.“
„A svedectvo, že je nevinne
odpravený, drží vaša milosť v ruke,“ dodá k tomu mladší.
Kráľ sa teraz prebudil
zo zamyslenosti, obrátil oči na list a čítal, potom zložiac list,
hovoril: „Teda sú lapení vojaci vrchnosťou viedenskou, čo krivo
prisahali? A Jaroslavova nevinnosť sa ukázala? A kedy bol - a na čí
rozkaz odpravený Jaroslav?“
Také dával otázky kráľ
- oči zas na jedno miesto upieral, ruky klesali a list padol na zem.
I vztýčil sa poslednou silou a kýval vyslancom, aby sa vzdialili.
Uchytiac potom list - hodil ho k nohám kráľovniným i vyvolal: „Tu máš
svedectvo popravy a nevinnosti Jaroslavovej!“ a odišiel.
Čo hovoriť o biednej žene so zlomeným srdcom? O žene, čo
milovala muža, neobsiahla lásku jeho, pomstila sa nad ním smrťou, a teraz
by ho rada nechtami vlastnými zo zeme vyhrabať alebo slzami vlastnými
vymyť, hoc sa k nej i nesklonil, hoc ňou i opovrhol. Zaplakala,
zatúžila, zabolestila, utiahla sa do samoty, a čo tu robievala, nikto
nevidí, nikto nepočuje. Musí to zle v jej duši vyhliadať.
Kráľ ale Matiáš dopustil sa skutku na Jaroslavovi takého, ako Alexander
na Kleitovi, zakalil značne slávu svoju. Sám od tej doby dlho nežil, lebo
roku 1490 vo Viedni dokonal. Jaroslav bol roku 1485 odpravený.
|