|
Po smrti Jaroslavovej zasadol smútok na celú Viedeň, ktorá nemohla sa
odmeniť dobrodincovi svojmu. Bátory odišiel k vojsku uhorskému, Dobeš zas,
pochovajúc bratanca svojho, utiekol k cisárovi, ktorý strašného muža nielen
láskavo prijal, ale mu i pluky svoje pod moc vydal, aby tak tým skorej stratené
zeme nazad vydobyť mohol. Dobeš zverené mu vojsku vo dne v noci pokoja
nedá, napredujúc neustále. Kto ho pozoruje, zaviera na pomätenosť mysle,
bo o jedlo, o pokoj nestojí, zúri ako lev, hrozí rukou, škrípe zubami a zas má
okamihy, v ktorých sadnúc si, nemo oddáva sa myšlienkam.
Prišiel k Viedni, ale ani slovom jej neuškodí, bo má nielen miesta tie
ustavične pred očami, na ktorých dakedy, a to viac ráz s Jaroslavom
víťazne bojovával, ale je spolu povďačný mešťanstvu za
sútrpnosť jeho. Ale potom vtrhnúc do Moravy, ktorú tiež Matiáš držal, a
upadnúc do šialenej zúrivosti, hubil vlastnú vlasť svoju, až porazil
docela vojsko kráľovské, a ho zo zeme docela vytisol. Prehodil sa potom s
víťazným vojskom cez Dunaj a Heinburg šturmovať začal.
Dobývanie netrvalo dlho, pevnosť padla a posádka prišla v moc jeho i s
jej vodcom - Bátorym.
Čím viacej mal v poslednom čase príležitosti voči
hľadieť smrti, tým viac vlnila sa zúrivosť v prsiach jeho,
dostávajúc potravy i rozplamenilo sa oko jeho ohňom nevídanej pomsty,
akonáhle počul, že vrah duše jeho najodpornejší a najneznesitelnejší
nachádza sa v rukách jeho.
Zasadnúc tak rozľútostnený Dobeš vo veľkej palote s vodcami
svojimi, dá predviesť Bátoryho a zočiac ho, hrozne sa zamračí,
zmŕšti obrvami i hlasom pomstiteľa vyvolá: „Ha, prekliaty hanobník!
Predsa ťa ruka božská priviedla do rúk mojich, tras sa pred pravicou
mojou!“ I vytrhol z pošvy svoj ohromný meč.
Ale kňaz, starý Pavol, čo vychovancovi svojmu vždy po boku stál a
zvlášte od smrti Jaroslavovej ho z očú nespúšťal, ozve sa prenikavo:
„Syn milý! So zničením tela nezatracuj i dušu a dovoľ, aby aspoň
poslednú povinnosť, svätú spoveď, vykonal.“
„Áno! Spovedaj ho z hriechov, nešlachetníka bohaprázdneho,“ kričal
rozľútený Dobeš.
Priznal sa Bátory k hrozným skutkom svojim, a ako to Dobeš čuje, tak mu
zlosť, nenávisť, pomsta zas zatieni rozum i pozdvihne znovu meč
i mieri proti Bátorymu: „Zhyň, potvora pekla!„ volajúc.
Pavol mu vstúpi v cestu i prudko hovorí: „Zastaň, syn môj! Rozpamätaj
sa na ostatnú prosbu Jaroslavovu!“ A na tieto slová ľúty lev Dobeš
premenil sa na slabé decko; meč mu vypadol z ruky i zarinčal na
podlahe, on ale zbledol ako stena, ramená mu opadli, slzy sa zo zrakov
vytlačili a ústa vyriekli: „Áno, vyplň sa vôľa Jaroslavova, maj
si život na bremeno vlastné, ja ti ho darúvam, hoc ty mne viac môj
navrátiť nemôžeš, bos’ vyrval dušu z tela môjho a umoriac dušu, umoril si
i telo.“
|