III

Slávny Budín stojí v lesku slnečnom, nádherne dnes slnce zaligotalo a bohato ožiarilo obzvášte kráľovskú palotu, v ktorej teraz Matiáš kráľ vojenskú radu držal.

Dĺžkou paloty ťahal sa dlhý, zeleným súknom pokrytý stôl; za vrchstolom sedel na vyvýšenom nádhernom stolci kráľ Matiáš, po bokoch jeho radcovia, medzi ktorými prvé miesto zaujímal palatín Imrich Zápoľa a obaja Bozkovci.

„Milí moji verní! Známo vám je, že chcem potrestať odbojnú Viedeň, a to tiež znáte, že nerád dlhé reči marím, ale krátku, ináčej dobre premyslenú radu milujem. Ktorá je v tejto záležitosti mienka vaša?“

Len tak krátko hovorieval Matiáš o verejných záležitostiach, tým ale dôraznejšie a obšírnejšie konal.

Nato začal úlisný Bátory hovoriť: „Veľký Alexander náš! Tu je jedine vôľa tvoja platná. Skúsili sme za čas celého panovania tvojho, že zrak tvoj popredku prezrel úplne a dokonale nielen výhody, ale i nesnádky podujatí vojenných; a nariadenia tvoje nás vždy vodili k sláve a víťazstvu, ráč nám i teraz vysloviť vôľu svoju, pokývni nám, a my pôjdeme za tebou, kde nás povedieš. Podľa nášho zdania sme sa dnes tu len na to zišli, aby sme, vypočúvajúc rozkazy tvoje, zvedeli, akú úlohu má jeden každý z nás prevziať.“

„Nechcem ja,“. odpovie Matiáš, „tu sám rozhodovať nad vecami vojenskými, lebo sú tu nielen hlavy v bojoch zošedivené, ale i ináčej mužovia zaslúžení a múdri, ktorých rada ml nikdy ľahostajnou byť nemôže. Súd si konečný, pravda, podržím sám.“

„Slávny kráľ náš!“ prevzal reč Jaroslav Bozkovický, „ak má rada a mienka mladého akú-takú platnosť, počuj slovo moje. Stav Viedne len dotiaľ môže byť pre nás výhodný, pokiaľ jej cisár na pomoc nepríde; preto myslím, aby sa výprava na Viedeň čím skôr podujala. Čas prináša výhody zmužilé, ale sláva alebo hanba neraz od jednej čerstvo prichádzajúcej hodiny závisí. Poďme teda čím skôr na odbojnú Viedeň.“

Znal Jaroslav živo prednášať. Matiáš sa radosťou usmieval, vidiac Bozkovca, miláčka svojho, tak odhodlane hovoriaceho, a to tým viac, bo on vlastne myšlienkam jeho vlastným výraz dával.

„Dobre, dobre,“ zvolali mnohí, len Bátory zmrštil obrvami a skloniac sa hovoril dač susedovi svojmu Bakačovi.

„Buď teda po vôli vašej,“ hovoril ďalej kráľ, „ja som práve tej istej mienky, aby sme sa čím skorej vypravili, pokiaľ cisár väčšiu silu nezoberúc, Viedni väčšiu a výdatnejšiu pomoc nezašle. Pripravené je všetko, teraz nám iná otázka nastáva, ktorej rozhodnutie mne náleží. Vodcov vojska môjho vo vojne tejto ustanovujem nasledujúcim spôsobom: Čierny pluk povedie Dobeš Bozkovický, vojsko štajerské a korutanské nádvorník; pluky uhorské odovzdávam vodcovstvu Jaroslava Bozkovického, hlavné ale veliteľstvo celého vojska si zostavujem sebe. Ostatní zostanú na svojich miestach.“

Reč táto bola neočakávaná, ačpráve kto Matiáša poznal, znal, že máva často nápady, v rozhodnej dobe prekvapujúce; ale nenávisť oproti Bozkovcom bola pre milosť kráľovu, im tak. často osvedčovanú, taká veľká, že sa teraz pri menovaní ich mien väčšina zdržať nemohla, aby nemŕštila tvárami a mrmot odporný nevydávala, obzvlášťe ale Bátory strane výlučne uhorskej na čele stojaci.

Znal a zná to každý, že bol kráľ Matiáš dobrodružný, prívetivý, každej strane a každému stavu prístupný; ale znal a zná to tiež každý, že vášeň jeho bola neohraničená, kedykoľvek zbadal, že si ľudia zo samej závisti, revnivosti a nenávisti doby žitia svojho strpčujú, jeden druhému krivdu robia a jeden na druhého pre márny zisk, alebo ešte pre márnejšiu slávu i vtedy, keď by pri tom záležitosti verejné trpieť museli, šomre. Najprísnejší ale býval Matiáš pri podobných, často sa opakujúcich výjavoch oproti velikášom krajiny.

I teraz najavo danú nevôľu prítomných velikášov spozorujúc, nedal vášni svojej dlho času Matiáš, ale ako obyčajne okamžite stiahol obočia i zavolal hlasom prudkým: „No nepáči sa vám volenie moje? Hádam zato, že majú Moravania vývodiť vojskám uhorským? Ha, znám ja vaše náruživosti, znám ja vašu nenávisť národnú! Vy Uhri súc, by ste mali byť pyšní, že Štajersko, Korutansko, Rakúsy a Morava teraz zväčšujú vlasť vašu a mali by ste znať, že panovník nad národy sebe zverenými spravodlivo panovať a v dobách rozhodných nie na osobné pletky, ale na zásluhy a schopnosti hľadieť musí. - Ja vašu revnivosť, vašu závisť osobnú, Boh mi svedok, trpieť nebudem! - A teraz rozkazujem vám hovoriť, čo kto má proti tomuto môjmu menovaniu vodcov?!“

Povstal Bátory, na ktorého bol Matiáš zraky uprel, a začal smelo hovoriť: „Milostivý pán náš! Že zveruješ cudzozemcovi vojská uhorské, mrzí nás a bolí nás to, keď ale dôveru svoju skladáš na človeka dôvery tvojej úplne nehodného, nemôžeme to bez pohnutia mysle našej tebe docela oddanej niesť a považovať.“

Kráľ uprel prudko zraky na Jaroslavovu pokojnú a vážnu tvár a búrka akási žiarila z tváre, blýskala z posunkov Matiášových.

„Koniec rade - Bátory do žalára - Bozkovec na čelo plukov uhorských!“ takto zlomkovite hovoril kráľ nanajvýš rozhnevaný. Všetci sa začali z miest hýbať, keď sa ale Jaroslav k reči hotovil, všetci zas utíchli.

„Slávny kráľ a pán môj! Závisť a nenávisť z neho hovorí, ale nebuď nespravodlivý a vyslyš tiež i obviňovania, bo čas a vernosť moja zvíťazí nad nenávisťou a pravda vyjde navrch. Teraz ale, prosím ťa, odpusť chybiacemu, bo i ja sám sťažovanie si Bátoryho, ktoré oproti tebe vedie, dávajúcemu mňa, nie Uhra, za náčelníka plukom uhorským, za spravodlivé uznávam. Ja rozumiem môjmu ľudu, uhorskému Uhor. Prosím, uváž dôležitosť tohoto vojenského pravidla a ráč ma prepustiť i postaviť ku boku bratanca môjho k Čiernemu pluku. - Ó, kráľ môj, zvíťaz nad sebou, všaks’ premohol už toľko národov, a odpusť Bátorymu, každého ramena ti teraz treba; ja Bátorymu odpúšťam, a keby malo byť pravdivé udanie jeho - tu sa osvedčujem za nehodného milosti tvojej.“

„Nech sa teda stane podľa vôle tvojej, chod k boku Dobešovmu, Bátorymu buď daná milosť na slovo tvoje, ale očakávam od neho vývod z jeho nepravých rečí.“

Tým ukončil kráľ radu a celý rozmrzený odišiel do svojej izby, Jaroslav ale vyvolal: „Teraz ťa i ja menujem Alexandrom, bo si sám seba premohol.“

„A ty musíš byť Kleitom jeho,“ zamumlal Bátory.

Posledný radca vyšiel z radnej paloty a kráľovský strážnik zamkol obrovské dvere.