VIII

Temný žalár; len maličkým oknom, hrubou mrežou prepleteným, vkráda sa doňho žiara slnečná. Z mokrých stien padá potuchnutá voda; povetrie je zdusené a pustá nemota tu prebýva. Ďaleko odtiaľto bude hlučné divadlo sveta, lebo sem žiaden hlások ľudský nepreniká. Na prostriedku žalára je rozprestrená slama a na slame odpočíva sem uvrhnutý Jaroslav. Telo jeho, v mučiarni hrozne skrižované, teraz bez pohnutia leží; duša ale zabrala sa ďaleko do krajín snov a preludov obrazných.

Zdá sa mu, že je už na popravisku, už cíti dušu slobodne z tela vyprostenú a pravdu uhliada neskaleným okom. Čuje, ako svedomím znepokojený a prenasledovaný Bátory vyznáva, že najal skrivodlivých svedkov, aby prisahali na veci ním vymyslené; vidí kráľa plačúceho nad smrťou nevinného miláčka. A zas sa mu zjavuje Dobeš, pomstiaci smrť jeho, a celé prúdy krvi celých krajín tečú po zemi jeho otcovskej.

No ďalej ho zvádza obrazotvorná myseľ jeho; vidí on národ svoj v budúcnosti slnečnou slávou ligotať sa, vidí statočný kmeň moravský a kmeň zbrataných Čechov a Slovákov vznášať sa na vrcholec slávy svojej.

No pásmo natvorených snov je v zdaní jeho pretrhnuté hrmotom klúčov, i potrháva sa tvár jeho, i pozdvihujú sa ruky a ústa samy pre seba šomrú: „Prečo ma teraz, keď sa mi tak pekne zdá, mordujú? Zastaň, zastaň, žalárnik! Ja sa k činom mnou nikdy neobmýšľaným nepriznám - priveď kata - poddám sa pod meč jeho, ale mučiť sa nedovoľujem - smrť chcem, život nepotrebujem.“

Takto volal Jaroslav, tvár svoju do stuchnutej slamy hlbšie zarývajúc, bo myslel, že ho zas nútiť chcú, aby sa priznal k zločinom - ktoré Bátory vymyslel.

Ale poznovu utíchol. Po brehoch Dunaja ubehuje jazdec, túli sa ku koňovi, bodá ho ostrohou, a kôň a jazdec sotva dýchať môže. Privlečie sa ustatý kôň naostatok predsa len ku Viedni, zastane, spadne a už ho viac niet; uhnaný a prehnaný kôň sa viac ani nehnul. Len jazdec ide prosto k žalárnikovi a teraz vstupuje do temnice Jaroslavovej.

„Milosť a pozdravenie kráľovské,“ počal onen jazdec a vyslanec Matiášov hovoriť Jaroslavovi. „Prichádzam od jeho kráľovskej milosti Matiáša, donášajúc vám, vzácny pane, radostnú novinu, že sa kráľ nad vami zľutoval a nič iného od vás nežiada, len aby ste sa priznali k skutkom, z ktorých ste obžalovaný a sprostí vás žalára.“

Zamlčal sa posol a tichosť hrobovú nepremohol ani Jaroslav. Premýšľal on, nie síce čo má odpovedať, ale či toto nie nový Bátorym usnovaný podvod. Nakoniec prehovoril: „Nie mi je viac milosti kráľovskej treba, tým viac ale zavrhujem takú milosť, ktorá by mojou cťou a mojím svedomím bola kúpená. Ničím som sa neprevinil proti zaslúženej milosti kráľovskej, vždy som mu vernosť a vďačnosť zachoval, a predsa ma kráľ uväzniť kázal, vytrhnúc ostatok života môjho nielen z chrámu slávy a šťastia, ale zošliapol ma bez ľútosti tu do hnusnej tejto temnice. Vydal ma súdu mojich naj horších nepriateľov, ktorí ma krivo obžalovali a nespravodlivo súdili! Iď teda ku kráľovi a povedz mu, že mi už viac nič vziať nemôže, a ja od neho nemám väčšej milosti očakávať nad tú, aby ma bremena života pozbavil! - Nie, nie, nechcem inšej milosti od neho.“

Slová tieto len mdlo vypovedal a obrátiac sa zaryl do slamy hlavu svoju. Poslovi slzy vypadli, pohliadol ešte raz naň, a žalárnik zavrel za ním železné dvere.